znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 149/06-28

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4.   mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., Ing. H. K. obaja bytom K., a K. I., spol. s r. o. v konkurze, K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci   trestného   oznámenia   z 23.   októbra   2000   týkajúceho   sa   podozrenia   zo   spáchania viacerých trestných činov a vo veci trestného oznámenia z 30. júla 2001 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K., Ing. H. K. a K. I., spol. s r. o. v konkurze, K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2005 doručená sťažnosť 1. Ing. V. K. (ďalej aj „sťažovateľ 1“), 2. Ing. H. K., obaja bytom K. (ďalej aj „sťažovatelia“), a 3. obchodnej spoločnosti K. I., s. r. o. v konkurze, so sídlom K. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   čl.   8   a   čl.   10   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len „všeobecná   deklarácia“)   a   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   II   (ďalej   len   „polícia“)   a Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „generálna   prokuratúra“)   vo   veci   trestného oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov a vo veci trestného oznámenia z 30. júla 2001.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh k nej vyplynulo, že sťažovatelia podali 23. októbra   2000   generálnej   prokuratúre   trestné   oznámenie   na   JUDr.   I.   S.,   správkyňu konkurznej podstaty úpadcu K. I., s. r. o., so sídlom K., vo veci podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov. Podaním zo 6. novembra 2000 generálna prokuratúra potvrdila odstúpenie trestného oznámenia na vybavenie Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej aj „krajská   prokuratúra“).   Podaním   z 11.   decembra   2000   krajská   prokuratúra   oznámila odstúpenie   trestného   oznámenia   na   vybavenie   Okresnej   prokuratúre   Košice   II   (ďalej   aj „okresná prokuratúra“). Dňa 5. decembra 2000 okresná prokuratúra oznámila odstúpenie trestného oznámenia Okresnému úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II (ďalej aj „vyšetrovateľ“).

V zmysle   sťažnosti   sa   podaním   z 30.   júla   2001   obrátila   na   krajskú   prokuratúru s trestným   oznámením sťažovateľka   (K.   I.,   s r.   o.),   zastúpená sťažovateľom   1, vo   veci neúspešného predaja majetku úpadcu spoločnosti E., s. r. o. Krajská prokuratúra potvrdila 6. augusta 2001 odstúpenie tohto oznámenia na vybavenie okresnej prokuratúre a podaním z 13.   augusta   2001   oznámila   okresná   prokuratúra   jeho   odstúpenie   vyšetrovateľovi. Predvolaním   z 8. októbra   2001   bol   sťažovateľ   1   predvolaný   na   podanie   svedeckej výpovede,   ktorá   sa   po   dohode   uskutočnila   19.   októbra   2001   (podľa   sťažovateľov z uvedeného predvolania vyplýva, že vec bola vedená pod sp. zn. ČVS: OÚV-957/10-K2-01 – podľa polície toto oznámenie bolo považované za duplicitné oznámenie sťažovateľa 1 a štatisticky bolo vykázané 24. októbra 2001 ako súčasť vyšetrovacieho spisu ČVS: OÚV-1117/20-K2-01).

Vyšetrovateľ   sťažovateľov   neinformoval   o   urobených   opatreniach   v ich   veci,   ale uznesením z 15. decembra 2001 vec odložil (v nej bola podľa sťažovateľov zahrnutá len časť trestného oznámenia z 23. októbra 2000).

Po sťažnosti podanej na okresnú prokuratúru, táto uznesenie vyšetrovateľa zrušila a uložila   mu   doplniť   dokazovanie.   Sťažovatelia   ale   zastávajú   názor,   že   vo   veci ďalších trestných činov, na ktoré poukázali v trestnom oznámení, vyšetrovateľ nekonal. Preto sa s ďalšou sťažnosťou obrátili na Úrad inšpekčnej služby Policajného zboru Bratislava, kde upozornili, že len 3 z 29 trestných oznámení sú ukončené a v ďalších sa nekoná.

Následne   12.   februára   2003   vydal   vyšetrovateľ   uznesenie   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001,   ktorým   začal   trestné   stíhanie   vo   veci   podvodu.   Opätovne   ním   ale odmietol   trestné   oznámenie   sťažovateľov   v ďalších   trestných   činoch.   Sťažovatelia   proti odmietajúcemu uzneseniu vyšetrovateľa podali sťažnosť. Vyšetrovateľ vyhovel sťažnosti a začal trestné stíhanie aj vo vzťahu k ďalším trestným činom. Dňa 27. septembra 2004 sťažovatelia   podali   polícii   sťažnosť   na   nečinnosť   vyšetrovateľa.   Polícia   ich   sťažnosť odstúpila   okresnej   prokuratúre,   ktorá   zistila   21.   marca   2005   prieťahy   v konaní vo   veci sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001. Na sťažnosť podanú následne krajskej prokuratúre sťažovatelia   nedostali   odpoveď,   z generálnej   prokuratúry   im   však   bol   18.   júla   2005 doručený prípis, ktorým im bolo oznámené, že na ďalšie podnety sťažovateľov, ktoré sa budú týkať správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S., nebude reagovať.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia a sťažovateľka tvrdia, že postupom polície a generálnej prokuratúry (podľa sťažovateľov i sťažovateľky „porušovatelia“) došlo k zásahu   do   nimi   označených   základných   práv   a slobôd.   Okrem   vyslovenia   porušenia základných   práv   a   príkazu   porušovateľom,   aby   sa   v budúcnosti   zdržali   ďalšieho porušovania ich práv, sťažovatelia a sťažovateľka navrhli, aby im porušovatelia ich práv zaplatili primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným   a zjavne neopodstatnené   návrhy   alebo   neprípustné   návrhy   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   postupom   polície   a generálnej prokuratúry   došlo   k porušeniu   ich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie a čl. 6 ods. 1 dohovoru (postupom prokuratúry aj k porušeniu čl. 13 dohovoru) v súvislosti s trestným oznámením zo spáchania viacerých trestných činov z 23. októbra 2000.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v   podstate   o obsahovo   rovnakej   sťažnosti   sťažovateľov   rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 127/06 z 5. apríla 2006, pričom táto sťažnosť sa týkala rovnakej veci,   t.   j.   namietaného   porušenia   identických   základných   práv   garantovaných   v ústave a v dohovore postupom tých istých štátnych orgánov, teda polície a generálnej prokuratúry, vo vzťahu k trestnému oznámeniu z 23. októbra 2000.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   skonštatoval,   že   z hľadiska   účastníkov   konania, namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy,   všeobecnej deklarácie   i   dohovoru   postupom   tých   istých   štátnych   orgánov,   vrátane   odôvodnenia sťažnosti,   ako   aj   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (tzv.   petitu)   je   sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   v   podstate   totožná   s ich   sťažnosťou   zo   14.   septembra   2005, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   ju   v časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti a v časti pre nedostatok svojej právomoci (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 127/06 z 5. apríla 2006). Na tomto zistení nič nemení ani skutočnosť, že sťažovatelia svoj podnet na začatie trestného stíhania z 23. októbra 2000 neskôr rozčlenili na viacero skutkov, ktorým JUDr. I. S. ako správkyňu konkurznej podstaty podozrievajú zo spáchania viacerých trestných činov.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť, resp.   pre   nedostatok   právomoci,   nemožno   považovať   za   rozhodnutie   „o   podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 zákona o ústavnom súde. Nejde o podmienku   konania,   ktorú   možno   dodatočne   splniť   v ďalšom   návrhu,   resp.   sťažnosti, ktorým   sa   napáda   rovnaký   postup   a rovnaké   rozhodnutie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti odmietnutej z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   po   posúdení   obsahu   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   dospel k záveru, že predmetná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

2. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v ďalšej časti, v ktorej namieta, že postupom polície a generálnej prokuratúry došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie a čl. 6 ods. 1 dohovoru (postupom prokuratúry aj k porušeniu čl. 13 dohovoru) v súvislosti trestným   oznámením   z 30.   júla   2001   vo   veci   podozrenia   z trestného   činu   zanedbania povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku   súvisiaceho   s neúspešným   pokusom   o predaj konkurznej podstaty úpadcu košickej firme E. s. r. o., odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 188/03).

Zo   stanoviska   polície   k sťažnosti,   ako   aj   z doložených   častí   spisového   materiálu ústavný súd zistil, že za súčasť trestného oznámenia sťažovateľov z 23. októbra 2000 je považované   aj   v petite   sťažnosti   sťažovateľov   bližšie   neoznačené   trestné   oznámenie sťažovateľky   z   30.   júla   2001   (zistená   sp.   zn.   ČVS:   OUV-957/10-K2-01),   podané sťažovateľom 1, ktoré bolo vykázané 24. októbra 2001 ako duplicitné trestné oznámenie sťažovateľa 1, resp. sťažovateľov 1 a 2, a ktoré bolo kvalifikované pri ďalšom postupe orgánov   polície   a generálnej   prokuratúry   ako   súčasť   vyšetrovacieho   spisu   sp.   zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-01.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nemôže hodnotiť túto časť sťažnosti ako samostatnú, ani zaoberať sa v nej namietaným porušením základných práv alebo slobôd sťažovateľky samostatne, pretože takýto postup by bol vo vzťahu k zistenému a doloženému stavu vecí neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti súvisiacej s označeným trestným oznámením z 30. júla 2001 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006