znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. K., so sídlom N., vo veci porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv upravených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   v Nových Zámkoch č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. decembra 2001 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 44/02-67 z 29. novembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc., v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv upravených v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd

a) uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 z 20. decembra 2001, o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci;

b) uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   6   Co   44/02-67   z 29.   novembra   2002, o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   2.   apríla   2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   upraveného v čl. 6 ods.   1 a 3 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 1204/99-50 z 20. decembra 2001 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 44/02-67 z 29. novembra 2002.

Namietaným uznesením okresného súdu bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta vo výške 5 000 Sk   podľa § 254 a § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu hrubého sťaženia priebehu exekučného konania, v rámci ktorého napriek upovedomeniu nesprístupnil znalcovi nehnuteľnosť za účelom jej ocenenia, ako aj súpisu hnuteľných vecí.

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal. V odvolaní poukázal na rozsudok okresného   súdu   č.   k.   10   C   6/99-11   z 9.   februára   1999,   ktorým   bolo   bezpodielové spoluvlastníctvo   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   sťažovateľa   a jeho   manželky   zrušené. Manželia   zároveň   uzavreli   dohodu   o vyporiadaní   BSM,   v zmysle   ktorej   podľa   tvrdenia sťažovateľa nadobudla nehnuteľnosť, ktorá sa mala sprístupniť, do výlučného vlastníctva jeho manželka. Na   tomto   základe sťažovateľ   namietal, že nebol   oprávnený rozhodovať o sprístupnení nehnuteľnosti, ktorá nepatrí do jeho vlastníctva.

Krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský   súd   okrem   iného   poukázal   na   skutočnosť,   že   vlastnícke   právo   sa   nadobúda   až vkladom do katastra nehnuteľností, pričom sťažovateľ v konaní nepredložil dôkaz o takom vyporiadaní BSM, z ktorého by vyplývalo, že vlastníctvo k nehnuteľnosti, ako aj všetky dotknuté hnuteľné veci, prešli do výlučného vlastníctva jeho manželky.

Sťažovateľ svoju   sťažnosť odôvodňuje okrem iného tým, že ani okresný súd, ani krajský súd vo svojich uzneseniach nezohľadnili skutočnosť známu zo spisu exekútora, podľa ktorého jeho manželka požiadala orgány Policajného zboru o ochranu jej bezpečnosti a majetku a on (sťažovateľ), keď nesprístupnil nehnuteľnosť, nekonal svojvoľne, ale len trpel účinnú ochranu majetku svojej manželky prítomnými policajtmi.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti rozhodol nasledovne: „Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99 – 67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99-67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99-67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/9-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99- 67 (6 Co 4/02-67) (pozn. správne má byť 6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 zrušuje. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k.   10   Er 1204/99 – 50 zo dňa 20. 12. 2001 z r u š u j e.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000, - Sk.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv v súvislosti s uložením mu poriadkovej   pokuty   v rámci   už   nariadeného   a prebiehajúceho   exekučného   konania   (t.   j. rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu), pričom však porušenie ním označených základných práv v samotnom exekučnom konaní nenamieta.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   na   konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10   Er   1204/99-50 z 20. decembra 2001, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namieta vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie okresného súdu č. k. 10 Er 1204/99-50 z 20. decembra 2001.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavných práv uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 44/02 – 67 z 29. novembra 2002, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Pri svojom rozhodovaní ústavný súd vychádzal z toho, že argumenty, ktoré uviedol sťažovateľ,   nie   sú   v príčinnej   súvislosti   s rozhodnutím   o uložení   poriadkovej   pokuty v exekučnom konaní.

K uloženiu   poriadkovej   pokuty   došlo   ako   (vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia krajského súdu)   z toho dôvodu, že sťažovateľ svojím konaním hrubo sťažuje (sťažoval) priebeh   exekučného   konania.   To   boli   aj   hlavné   argumenty   krajského   súdu   uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia. Nakoniec sťažovateľ tieto argumenty vo svojom odvolaní a ani v sťažnosti nevyvrátil. Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno dospieť k záveru, že namietané uznesenie krajského súdu je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ani ho nemožno   spájať   s porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy   a s čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Absencia príčinnej   súvislosti   argumentov   sťažovateľa   spojená   s namietaním   porušenia   jeho základných práv bola dôvodom na odmietnutie tejto časti jeho sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť   z toho   dôvodu,   že   ten   zaručuje   práva   obvineného   v trestnom   konaní,   zatiaľ   čo sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutím súdu v občianskoprávnom konaní. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa odpadol právny dôvod na to, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2003