SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 148/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jozefom Švarcom, Advokátska kancelária, Horná 41, Banská Bystrica,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviskoBanská Bystrica sp. zn. 1 Tp 2/2015 z 2. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 18/2015 z 8. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra2015 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť
⬛⬛⬛⬛(ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímŠpecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovanýtrestný súd“) sp. zn. 1 Tp 2/2015 z 2. júla 2015 (ďalej len „uznesenie špecializovanéhotrestného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 Tost 18/2015 z 8. júla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Proti sťažovateľovi sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Tr. zák...
Sťažovateľ touto sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ku ktorým došlo vydaním uznesenia ŠTS pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 1Tp 2/2015 z 02.07.2015 a uznesenia NS SR v Bratislave sp. zn. 3Tost 18/2015 z 08.07.2015...
Neústavnosť rozhodnutí označených súdov je potrebné vidieť v tom, že v mojom prípade nebolo postupované tak, že každý obvinený má právo na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., pričom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR zaručuje osobe obvinenej z trestného činu právo na spravodlivé súdne konanie vrátane spravodlivého rozhodnutia, a to najmä aj vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu. Súd rozhodujúci o mojej väzbe mal dňa 02.07.2015 okamžite rozhodnúť o mojom prepustení na slobodu, a ak tak neučinil, mal takto rozhodnúť sťažnostný súd. Oba súdy sa podľa môjho názoru vo svojom rozhodnutí nevyporiadali s mojou žiadosťou o prepustenie na slobodu a s mojimi sťažnostnými námietkami, čím podľa mňa došlo k porušenie môjho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) z hľadiska práva na spravodlivé rozhodnutie...
V mojom prípade došlo k porušeniu zásady neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o návrhu na prepustenie na slobodu... Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o mojej žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 1Tp/2/2015 zo dňa 02. 07. 2015 ktorým bola žiadosť obvineného o prepustenie na slobodu zamietnutá a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tost/18/2015 zo dňa 08. 07. 2015, ktorými bola sťažnosť obvineného proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 1Tp zo dňa 02. 07. 2015 zamietnutá porušené bolo.
2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tost 18/2015 zo dňa 08.07.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špecializovaného súdu a uznesenímnajvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Ústavný súd musel sťažnosť ako celok odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupomnajvyššieho súdu a uvedenými právami zaručenými v ústave a dohovore týkajúcimi sapredovšetkým trestného konania vo veci samej.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právona súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základnéhopráva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňazákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahua účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľnéšpeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecnéustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. uznesenia o predbežnom prerokovaní III. ÚS 135/04z 28. apríla 2004, III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).
Zároveň ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu v súvislostis periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnostiväzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy, preto je toto ustanovenie v pomere špecialityk všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 224/03,I. ÚS 34/04).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú predpokladom pre jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotnýchpodmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbea s poukazom na právne kritériá rozhodnúť, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, aleboprepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01,III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).
Na druhej strane konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie súkonaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa vinyobvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávnehocharakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe pretonemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom nauvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011).
Na základe týchto skutočností odmietol ústavný súd sťažnosť týkajúcusa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzisťažnosťou napadnutým postupom krajského súdu v konaní o väzbe a uvedenými právamizaručenými v ústave týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016