znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivéživotné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 290/2014 z 18. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2014 elektronicky podaná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivéživotné   prostredie   podľa   čl.   44   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.8 Co 290/2014 z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ napáda rozhodnutiekrajského súdu vydané v spore medzi ním ako navrhovateľom a odporcom (Lesy Slovenskejrepubliky,   š.   p.,   pozn.) „o uloženie   povinnosti   v oblasti   ochrany   životného   prostredia jednotlivca   pri   výrube   lesov   v osobitne   chránenom   území   európskeho   významu   (ÚEV) Devínska Kobyla v bezprostrednej blízkosti obytnej zástavby v Dúbravke vyhlásenom podľa Smernice Rady č. 92/42/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich rastlín“.

Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrhna nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   mu   uznesením   sp.   zn.   11   C   69/2014z 28. februára   2014   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu   o nariadení   predbežnéhoopatrenia“) vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zdržať sa do rozhodnutia vo veci samejvýrubu   stromov   v osobitnom   chránenom   území   európskeho   významu   Devínska   Kobylaa sťažovateľovi uložil povinnosť do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia podať návrh voveci samej na uloženie povinnosti požiadať o posúdenie vplyvov plánovaného výrubu naintegritu   chráneného   biotopu   kyslomilné   bukové   lesy   v osobitne   chránenom   územíDevínska   Kobyla.   O odvolaní   odporcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nariadenípredbežného opatrenia rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutieprvostupňového súdu zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   svojho   základného   práva   na   priaznivé   životnéprostredie podľa čl. 44 ústavy odôvodňuje takto:

„Platné právo nerozlišuje medzi predbežnou ochranou pred napraviteľným zásahom a predbežnou ochranou pred nenapraviteľným zásahom. Je teda v medziach úvahy sudcu, či rozdiel vo veci zohľadní. Tak   či tak je jeho záver chránený autonómiou rozhodovania všeobecných súdov a ďalej napr. v ústavnom súdnictve v zásade nepreskúmateľný. Rozdiel však je ak tým nenapraviteľným zásahom je priamy zásah alebo bezprostredné ohrozenie ústavného práva. Podľa Smernice je právo na zachovanie biotopov právom na priaznivé životné   prostredie   EÚ   a   podľa   čl.   7   ods.   5   Ústavy   SR   tak   zároveň   ústavným   právom s vyjadrením v čl. 44 Ústavy SR, podľa ktorého každý je povinný chrániť životné prostredie (zachovanie   biotopov),   nikto   nesmie   nad   mieru   ustanovenú   zákonom   ohrozovať   životné prostredie (zachovanie biotopov) a štát dbá o účinnú starostlivosť o životné prostredie (zachovanie   biotopov).   V   dôsledku   postupu   porušovateľa,   ktorým   bolo   PO   zrušené   už odporcovi nič nebráni vykonať plánovanú ťažbu, čo aj s najväčšou pravdepodobnosťou urobí, pretože je viazaný plánom ťažby do roku 2015 a práve začína ťažobná sezóna. Stále však nebolo ani len posúdené, či taká ťažba nemá podliehať EIA. Ak odporca stromy vyťaží potom   už   bude   úplne   bezpredmetné   zisťovať,   či   bola   ťažba   oprávnená   -   ostane   len akademický spor o texte predpisov, no zásah na životnom prostredí sa nenapraví (ani peniazmi ani inou náhradou, keďže predmetom ťažby sú osobitne chránené druhy stromov určené podľa rozhodnutia Komisie v záujme celej EÚ). Porušovateľ si bol všetkých týchto okolností   dostatočne   vedomý,   napriek   tomu   riziko   vážneho   a   veľmi   pravdepodobného zásahu do životného prostredia ignoroval a predbežnú ochranu zrušil z dôvodov, ktoré ani nemajú riadne vyjadrenie medzi ústavnými právami, keďže:

ani   jeden   z   dôvodov   zrušenia   (4,5)   odporca   nikdy   nepoužil,   naopak   zhodne navrhoval,   aby   spor   vyriešil   súd   a   mohol   pokojne   pokračovať   v   ťažbe   (4)   a   bolo   mu dostatočne jasné, čo je EIA keď argumentoval, že takú povinnosť nemá (5) už z logického hľadiska teda nemožno obhájiť zásah do práva na priaznivé životné prostredie ochranou práva odporcu na spravodlivý proces, nehovoriac o tom, že právo na priaznivé životné prostredia   má   vyššiu   hodnotu.   Som   presvedčený,   že   porušovateľ   nevykonal   potrebné opatrenia na povinnú ochranu životného prostredia (zachovania biotopu), naopak z ťažko udržateľných a skôr nepodstatných dôvodov ho len vystavil priamemu ohrozeniu. Jeho úvaha tak prekročila ústavné medze a nemožno ju považovať za správnu.“

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že „Záver o porušení tohto ústavného práva vyplýva   najmä   z argumentu   porušovateľa   č.   5   vyššie.   Pre   rozhodnutie   o   predbežnom opatrení   stačí   osvedčiť   súvis   predbežného   nároku   s   pointou   merita   t.   j.   s   povinnosťou odporcu zosúladiť svoje zásahy s platným právom. Ak žiadam blokovať výrub do jeho zosúladenia s platným právom, ide automaticky o legitímnu požiadavku, ktorá vyplýva už z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

V druhom rade obe strany predsa vedia koho žiadať a o aké posúdenie v EIA ako vyplýva   zo   sporných   bodov   1/   a   2/   vyššie.   Odporca   sa   výslovne   bráni,   že   vymáhanú povinnosť nemá, takže ju pozná. Ak si súd súvis PO s pointou veci neuvedomil alebo nepozná EIA môže ísť: alebo o nedostatočné preskúmanie veci, a teda neudržateľný dôvod rozhodnutia   alebo   neprimeranú   formálnosť   t.   j.   samoúčelné   vyžadovanie   plnenia formálnych predpokladov uplatneného prostriedku (podľa § 75 ods. 2 druhá veta OSP) bez významu pre ochranu zákonností, ktoré ÚS SR viackrát uznal ako protiprávne (napr. v náleze II. ÚS 134/04) Vo veci ako je táto nevidím jediný rozumný dôvod ani vyjadrenie žiadneho   dôležitejšieho   ústavného   práva   trvať   viac   na   formálnej   stránke   a   stavať   sa na ochranu odporcu aj keď ju vôbec nežiadal, než zaoberať sa vecnou podstatou právneho problému (t. j. predbežnou ochranou) a jeho možnými dôsledkami. S neudržateľnosťou sa potýka aj argument porušovateľa č. 4 vyššie. Ako jediné jeho vysvetlenie uvádza rozdelenie predpisov do teoretických skupín verejného a súkromného práva, pričom vôbec nerozoberá ani ich najbežnejšie aspekty - napr. medzi stranami sporu nie je žiadna subordinácia, oba sú subjekty, majú medzi sebou aj mimosúdne len rovnocenné (súkromnoprávne) postavenie. Predmetom   sporu   nie   je   uloženie   povinnosti   orgánu   verejnej   moci   vykonať   EIA   ale povinnosť odporcovi o jej vykonanie požiadať, čo si porušovateľ evidentne neuvedomil. Argumentácia porušovateľa tak nemá logiku, nie je presvedčivá a nemožno ju prijať ako vyváženie jeho autoritatívnej moci rozhodnúť o právach iných, akú nadobudli súdy z Ústavy SR (od tých, o ktorých rozhoduje).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 8 Co/290/2014-124 zo dňa 18. 06. 2014 porušil právo sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 8 Co/290/2014-124 zo dňa 18. 06. 2014 porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/117/2014   zo   dňa   11.   06.   2014 (správne   má   byť   „8   Co/290/2014-124   zo   dňa 18. 06. 2014“) a vec vracia mu vec na ďalšie konanie.»

Sťažovateľ   poznamenáva,   že „sťažnosť   bola   zámerne   podaná   spolu   s dovolaním, pretože z môjho pohľadu nie je medzi prostriedkami kolízia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniukrajského súdu elektronickým podaním 19. decembra 2014 dovolanie, o ktorom do dňapredbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súdešte nerozhodol (konanie vedené pod sp. zn. 7 Cdo 682/2014).

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktoréhouplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   užsamotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci malisúbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojejrozhodovacej   činnosti   zastáva   názor (napr.   I.   ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktoréhov prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Nie   je   preto   dôvodné,aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015