SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 148/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivéživotné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 290/2014 z 18. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra2014 elektronicky podaná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivéživotné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.8 Co 290/2014 z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ napáda rozhodnutiekrajského súdu vydané v spore medzi ním ako navrhovateľom a odporcom (Lesy Slovenskejrepubliky, š. p., pozn.) „o uloženie povinnosti v oblasti ochrany životného prostredia jednotlivca pri výrube lesov v osobitne chránenom území európskeho významu (ÚEV) Devínska Kobyla v bezprostrednej blízkosti obytnej zástavby v Dúbravke vyhlásenom podľa Smernice Rady č. 92/42/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich rastlín“.
Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrhna nariadenie predbežného opatrenia, ktorý mu uznesením sp. zn. 11 C 69/2014z 28. februára 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o nariadení predbežnéhoopatrenia“) vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zdržať sa do rozhodnutia vo veci samejvýrubu stromov v osobitnom chránenom území európskeho významu Devínska Kobylaa sťažovateľovi uložil povinnosť do 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia podať návrh voveci samej na uloženie povinnosti požiadať o posúdenie vplyvov plánovaného výrubu naintegritu chráneného biotopu kyslomilné bukové lesy v osobitne chránenom územíDevínska Kobyla. O odvolaní odporcu proti uzneseniu okresného súdu o nariadenípredbežného opatrenia rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutieprvostupňového súdu zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na priaznivé životnéprostredie podľa čl. 44 ústavy odôvodňuje takto:
„Platné právo nerozlišuje medzi predbežnou ochranou pred napraviteľným zásahom a predbežnou ochranou pred nenapraviteľným zásahom. Je teda v medziach úvahy sudcu, či rozdiel vo veci zohľadní. Tak či tak je jeho záver chránený autonómiou rozhodovania všeobecných súdov a ďalej napr. v ústavnom súdnictve v zásade nepreskúmateľný. Rozdiel však je ak tým nenapraviteľným zásahom je priamy zásah alebo bezprostredné ohrozenie ústavného práva. Podľa Smernice je právo na zachovanie biotopov právom na priaznivé životné prostredie EÚ a podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR tak zároveň ústavným právom s vyjadrením v čl. 44 Ústavy SR, podľa ktorého každý je povinný chrániť životné prostredie (zachovanie biotopov), nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať životné prostredie (zachovanie biotopov) a štát dbá o účinnú starostlivosť o životné prostredie (zachovanie biotopov). V dôsledku postupu porušovateľa, ktorým bolo PO zrušené už odporcovi nič nebráni vykonať plánovanú ťažbu, čo aj s najväčšou pravdepodobnosťou urobí, pretože je viazaný plánom ťažby do roku 2015 a práve začína ťažobná sezóna. Stále však nebolo ani len posúdené, či taká ťažba nemá podliehať EIA. Ak odporca stromy vyťaží potom už bude úplne bezpredmetné zisťovať, či bola ťažba oprávnená - ostane len akademický spor o texte predpisov, no zásah na životnom prostredí sa nenapraví (ani peniazmi ani inou náhradou, keďže predmetom ťažby sú osobitne chránené druhy stromov určené podľa rozhodnutia Komisie v záujme celej EÚ). Porušovateľ si bol všetkých týchto okolností dostatočne vedomý, napriek tomu riziko vážneho a veľmi pravdepodobného zásahu do životného prostredia ignoroval a predbežnú ochranu zrušil z dôvodov, ktoré ani nemajú riadne vyjadrenie medzi ústavnými právami, keďže:
ani jeden z dôvodov zrušenia (4,5) odporca nikdy nepoužil, naopak zhodne navrhoval, aby spor vyriešil súd a mohol pokojne pokračovať v ťažbe (4) a bolo mu dostatočne jasné, čo je EIA keď argumentoval, že takú povinnosť nemá (5) už z logického hľadiska teda nemožno obhájiť zásah do práva na priaznivé životné prostredie ochranou práva odporcu na spravodlivý proces, nehovoriac o tom, že právo na priaznivé životné prostredia má vyššiu hodnotu. Som presvedčený, že porušovateľ nevykonal potrebné opatrenia na povinnú ochranu životného prostredia (zachovania biotopu), naopak z ťažko udržateľných a skôr nepodstatných dôvodov ho len vystavil priamemu ohrozeniu. Jeho úvaha tak prekročila ústavné medze a nemožno ju považovať za správnu.“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza, že „Záver o porušení tohto ústavného práva vyplýva najmä z argumentu porušovateľa č. 5 vyššie. Pre rozhodnutie o predbežnom opatrení stačí osvedčiť súvis predbežného nároku s pointou merita t. j. s povinnosťou odporcu zosúladiť svoje zásahy s platným právom. Ak žiadam blokovať výrub do jeho zosúladenia s platným právom, ide automaticky o legitímnu požiadavku, ktorá vyplýva už z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
V druhom rade obe strany predsa vedia koho žiadať a o aké posúdenie v EIA ako vyplýva zo sporných bodov 1/ a 2/ vyššie. Odporca sa výslovne bráni, že vymáhanú povinnosť nemá, takže ju pozná. Ak si súd súvis PO s pointou veci neuvedomil alebo nepozná EIA môže ísť: alebo o nedostatočné preskúmanie veci, a teda neudržateľný dôvod rozhodnutia alebo neprimeranú formálnosť t. j. samoúčelné vyžadovanie plnenia formálnych predpokladov uplatneného prostriedku (podľa § 75 ods. 2 druhá veta OSP) bez významu pre ochranu zákonností, ktoré ÚS SR viackrát uznal ako protiprávne (napr. v náleze II. ÚS 134/04) Vo veci ako je táto nevidím jediný rozumný dôvod ani vyjadrenie žiadneho dôležitejšieho ústavného práva trvať viac na formálnej stránke a stavať sa na ochranu odporcu aj keď ju vôbec nežiadal, než zaoberať sa vecnou podstatou právneho problému (t. j. predbežnou ochranou) a jeho možnými dôsledkami. S neudržateľnosťou sa potýka aj argument porušovateľa č. 4 vyššie. Ako jediné jeho vysvetlenie uvádza rozdelenie predpisov do teoretických skupín verejného a súkromného práva, pričom vôbec nerozoberá ani ich najbežnejšie aspekty - napr. medzi stranami sporu nie je žiadna subordinácia, oba sú subjekty, majú medzi sebou aj mimosúdne len rovnocenné (súkromnoprávne) postavenie. Predmetom sporu nie je uloženie povinnosti orgánu verejnej moci vykonať EIA ale povinnosť odporcovi o jej vykonanie požiadať, čo si porušovateľ evidentne neuvedomil. Argumentácia porušovateľa tak nemá logiku, nie je presvedčivá a nemožno ju prijať ako vyváženie jeho autoritatívnej moci rozhodnúť o právach iných, akú nadobudli súdy z Ústavy SR (od tých, o ktorých rozhoduje).“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 8 Co/290/2014-124 zo dňa 18. 06. 2014 porušil právo sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 8 Co/290/2014-124 zo dňa 18. 06. 2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/117/2014 zo dňa 11. 06. 2014 (správne má byť „8 Co/290/2014-124 zo dňa 18. 06. 2014“) a vec vracia mu vec na ďalšie konanie.»
Sťažovateľ poznamenáva, že „sťažnosť bola zámerne podaná spolu s dovolaním, pretože z môjho pohľadu nie je medzi prostriedkami kolízia“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniukrajského súdu elektronickým podaním 19. decembra 2014 dovolanie, o ktorom do dňapredbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súdešte nerozhodol (konanie vedené pod sp. zn. 7 Cdo 682/2014).
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom jezaložená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysela účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôdspočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučneúlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverenýchkompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktoréhouplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľaktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci malisúbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky akodovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princípprávnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolaciehosúdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možnopovažovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu akopredčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojejrozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú ažpo rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásadeza zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkouprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie jeprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnajk tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer protiČeskej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jehobody 51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľauplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015