znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Dr.   J.   Š.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou(...), s. r. o., vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vedenými   pod   sp.   zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 a sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 osobne do   podateľne doručená sťažnosť Dr. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedenými   pod   sp.   zn.   3   To   14/2010   zo   16.   novembra   2011   a   sp.   zn.   1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní obžalovaného M. P. (ďalej len „obžalovaný“) v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 To 14/2010 vydal na verejnom zasadnutí konanom 16. novembra 2011 uznesenie, ktorým rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi ako substitučnému obhajcovi vo výške 1 650 € za jeho neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty sťažovateľ v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného poriadku vopred upozornený nebol. Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ   sťažnosť,   v   ktorej   namietal   nedostatok   formálnych   podmienok   na   uloženie poriadkovej   pokuty.   Uviedol,   že   na   verejnom   zasadnutí   sa   nemohol   zúčastniť z objektívnych dôvodov, pretože substitučné poverenie od splnomocneného advokáta JUDr. J. F. z G. dostal len asi polhodinu pred verejným zasadnutím, a to spolu s vyhlásením obžalovaného,   že so   sťažovateľom   ako so   substitútom   nesúhlasí   a trvá   na tom,   aby ho obhajoval splnomocnený obhajca. V sťažnosti poukázal ďalej na to, že poriadková pokuta bola   udelená   neexistujúcemu   subjektu   (non   subjekt)   JUDr.   J.   Š.,   ktorý   nevykonáva advokáciu ako fyzická osoba, ale ako konateľ spoločnosti Š., s. r. o. Nesplnenie podmienok na uloženie poriadkovej pokuty vyvodzoval tiež z toho, že na možnosť uloženia pokuty nebol vopred upozornený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 bola jeho sťažnosť zamietnutá a najvyšší súd dôvody sťažnosti uvedené sťažovateľom neuznal.

Základom   neústavného   postupu   najvyššieho   súdu   bolo   jeho   uznesenie   sp.   zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011, ktorým najvyšší súd rozhodol o uložení poriadkovej pokuty v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. I. B. a členov senátu JUDr. M. L. a JUDr. S., hoci tento senát nemal k tomu žiadne zákonné oprávnenie. Podľa ustanovenia § 185 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu predsedu senátu odvolacieho súdu, ktorým uložil poriadkovú pokutu, je tiež prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý má pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu. To znamená, že senátne rozhodovanie o poriadkovej pokute zákon nepripúšťa, resp. ho úplne vylučuje. Uloženie poriadkovej pokuty senátom odvolacieho súdu nemalo žiadny právny podklad, pretože toto oprávnenie prislúchalo len predsedovi senátu odvolacieho súdu (JUDr. I. B.), ktorý jediný mal   v   tomto   prípade   postavenie   zákonného   sudcu.   Postup   senátu   najvyššieho   súdu   je porušením základného práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Rozhodnutie predsedu   senátu odvolacieho súdu ako zákonného sudcu o poriadkovej pokute nebolo vôbec možné nahradiť senátnym rozhodnutím. Znamená to porušenie ustanovenia § 185 ods. 3 Trestného poriadku, a tým aj čl. 48 ods. 1 a čl. 142 ods. 2 ústavy. K náprave stavu spôsobeného vydaním uznesenia o poriadkovej pokute mohlo dôjsť len jeho zrušením, čo sa však nestalo, lebo iný senát najvyššieho súdu sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 3 To 14/2010   a   sp.   zn.   1 Tost   40/2011   s   tým,   aby   boli   uznesenia   najvyššieho   súdu zo 16. novembra   2011   a zo 4. januára   2012   zrušené.   Zároveň   požaduje   odloženie vykonateľnosti oboch uznesení.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 vyplýva, že ním   bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011. Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal na to, že v konaní bol v postavení substitučného obhajcu, a preto nebolo možné preniesť na neho sankciu   za   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z   predvolania.   Túto   povinnosť   mal   totiž ustanovený alebo splnomocnený obhajca. Uviedol tiež, že o substitučnom splnomocnení sa dozvedel až telefonicky ráno 16. novembra 2011, pričom o pol deviatej dostal substitučnú plnú   moc   spolu   s   vyhlásením   obžalovaného,   ktoré   urýchlene   zaslal   najvyššiemu   súdu. Vzhľadom   na   nesúhlas   obžalovaného   považoval   svoju   neúčasť   na   verejnom   zasadnutí za dostatočne   zdôvodnenú.   Namietol   tiež   nesprávne   udelenie   plnej   moci,   keďže   nie   je samostatným   advokátom,   ale   konateľom   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným.   Preto   je otázne,   či   mohol   obhajovať obžalovaného v   mene spoločnosti   s ručením   obmedzeným. Poriadková   pokuta   teda   mala   byť   uložená   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   a   nie sťažovateľovi ako samostatne pôsobiacemu advokátovi. Podľa zistenia najvyššieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, že obhajca obžalovaného JUDr. J. F. 15. novembra 2011 substitučne splnomocnil sťažovateľa na zastupovanie na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu   konanom   16.   novembra   2011   o   9.00   h.   Sťažovateľ   splnomocnenie   prijal   podľa vlastného   vyjadrenia   16.   novembra   2011   po   pol   deviatej.   V   deň   konania   verejného zasadnutia najvyšší súd dostal faxové podanie (neskôr osobne doručené aj do podateľne), ktorým   sťažovateľ   žiadal   o   odročenie   verejného   zasadnutia   pre   nesúhlas   obžalovaného so substitučnou obhajobou. K podaniu pripojil vyjadrenie obžalovaného a substitučnú plnú moc.   Z   úradného   záznamu   spísaného   zapisovateľkou   konajúceho   odvolacieho   senátu najvyššieho súdu vyplýva, že obhajca JUDr. F. nemal vedomosť o príčinách neprítomnosti sťažovateľa, ktorý mal mobilný telefón dočasne nedostupný. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľovu   námietku   o   nemožnosti   uloženia   poriadkovej   pokuty   treba   považovať za nedôvodnú, lebo substitučná obhajoba nie je len formálnym úkonom. Prijatím plnej moci prechádzajú   na   substitučného   obhajcu   všetky   práva   a   povinnosti   zvoleného,   resp. ustanoveného obhajcu. Per analogiam na substitúta prechádzajú aj povinnosti vyplývajúce z upovedomenia   o   termíne   verejného   zasadnutia.   V   opačnom   prípade   by   sa   substituční obhajcovia   mohli   bezdôvodne   a   bez   akejkoľvek   sankcie   nezúčastňovať   hlavných pojednávaní, resp. verejných zasadnutí, a tým brániť riadnemu skončeniu veci. V danom prípade obžalovaný nesúhlasil so substitúciou, a preto ho sťažovateľ nemohol obhajovať. Sťažovateľ   však   mal   o   tejto   prekážke   včas   vedomosť,   no   napriek   tomu   súhlasil so substitučným splnomocnením. Rovnako je nepochopiteľné, prečo sťažovateľ podpísal plnú   moc,   keď   mal   o   nej   pochybnosť.   Pritom   ako   advokát,   ktorý   už   niekoľko   rokov vykonáva advokáciu vo funkcii konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, by mal vedieť,   či   takto   udelené   splnomocnenie   je   v   súlade   so   zákonom   a   či   ho   oprávňuje na obhajobu   v   danej   veci.   Konanie   sťažovateľa   vykazuje   znaky   obštrukcie,   a   preto   sa najvyšší súd stotožnil s uloženou poriadkovou pokutou vo výške 1 650 €.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 40/2011 zo 4. januára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 21. februára 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 3 To 14/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 14/2010 zo 16. novembra 2011 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Preto   právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal   iný   senát   najvyššieho   súdu rozhodujúci o sťažnosti. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba tiež uviesť, že sťažovateľ možnosť podania sťažnosť ako riadneho opravného prostriedku aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tost 40/2011.

Jadrom   tejto časti   sťažnosti   je námietka   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a to v spojení s čl. 142 ods. 2 ústavy. Uvedenú námietku sťažovateľa treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ namieta, že v rozpore s výslovným ustanovením § 185 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o uložení poriadkovej pokuty mal rozhodnúť predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu, v skutočnosti rozhodoval a rozhodol o uložení poriadkovej pokuty celý odvolací senát najvyššieho súdu, čím bol sťažovateľ odňatý zákonnému sudcovi.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedenú   námietku   sťažovateľ   v   riadnom   opravnom prostriedku   podanom   proti   uzneseniu   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 To 14/2010   zo   16.   novembra   2011   neuplatnil.   Možno   preto   konštatovať,   že   hoci sťažovateľ   z   formálneho   hľadiska   vyčerpal   možnosť   podania   riadneho   opravného prostriedku   (sťažnosti)   proti   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej   pokuty,   z hľadiska materiálneho   túto   možnosť   nevyužil,   pretože   uvedenú   námietku   v   riadnom   opravnom prostriedku neuplatnil. Obstojí preto záver, podľa ktorého sťažovateľ v materiálnom zmysle nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného poriadku ako osobitného predpisu.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   k   uplatneniu   námietky nedošlo   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec   neprichádzal   do   úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ďalšie námietky sťažovateľa treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru sťažovateľa uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore s ustanovením § 70 ods. 1 Trestného poriadku, keďže na možnosť uloženia poriadkovej pokuty nebol vopred upozornený. Je tiež presvedčený, že pokuta mohla byť prípadne uložená spoločnosti s ručením obmedzeným, v mene ktorej ako konateľ vystupoval, nie teda jemu ako fyzickej osobe, ktorý advokáciu vo vlastnom mene nevykonáva.

O uvedených   námietkach   sťažovateľa   možno už na prvý   pohľad konštatovať,   že nemajú nič spoločné s čl. 48 ods. 1, ale ani s čl. 142 ods. 2 ústavy, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   povereného   sudcom   je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Sťažovateľove námietky by bolo možné subsumovať pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy   definujúce   základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Sťažovateľ   však   porušenie   tohto článku ústavy nenamieta.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012