znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., J., zastúpeného advokátom JUDr. Z. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžo 220/2008 a sp. zn. 1 Sdo 141/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 22. februára   2010   a poštou   26.   februára   2010   doručená   sťažnosť   Š.   P.,   J.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaniach   vedených Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 1 Sžo 220/2008 a sp. zn. 1 Sdo 141/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. februára 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžo   220/2008 z 23. júna   2009   bolo   konanie   o odvolaní   zastavené.   Išlo   o preskúmanie   rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru – Krajského dopravného inšpektorátu v N. (ďalej len   „dopravný   inšpektorát“)   na   základe   žaloby   sťažovateľa.   Sťažovateľ   opiera   svoju sťažnosť o to, že od samého začiatku sa viedlo konanie v predmetnej veci, v ktorej nemohol JUDr. F. T. vystupovať ako advokát, čo si mal tak Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“),   ako   aj najvyšší   súd   riadnym   spôsobom   overiť.   Keďže   došlo   k porušeniu   zákona v súvislosti so zastupovaním, došlo tým k porušeniu základného práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného   základného   práva   v konaniach   vedených   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Sžo 220/2008 a sp. zn. 1 Sdo 141/2009 s tým, aby sa krajskému súdu prikázalo ďalej konať „za   účelom   odstránenia   porušenia   základného   práva(...)   a bez   zbytočných prieťahov“. Požaduje   ďalej   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom JUDr. Z. A. vo výške 500 €.

Ústavný súd poznamenáva, že na titulnej strane sťažnosti je uvedené, že sťažovateľa zastupuje   v konaní   advokát   JUDr.   Z.   A.,   B.,   avšak   splnomocnenie   udelené   tomuto advokátovi predložené nebolo.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 220/2008 z 23. júna 2009, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 15 S 7/2007-47 z 10. júna 2008 týkajúci sa zamietnutia žaloby sťažovateľa proti dopravnému inšpektorátu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   dopravného   inšpektorátu,   podľa   ktorého   sa sťažovateľ   dopustil   priestupku   podľa   §   22   ods.   1   písm.   l)   zákona   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov,   za   čo   mu   bola   uložená   pokuta   5   000   Sk a zákaz   činnosti   viesť   motorové   vozidlo   na   dobu   dvanásť   mesiacov.   V konaní   bol sťažovateľ zastúpený „advokátom JUDr. F. T., B.“. Zároveň to znamená, že sťažovateľ zrejme   iba   omylom   uviedol   v sťažnosti,   že   týmto   rozsudkom   bolo   odvolacie   konanie zastavené.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 22. júla 2009.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 141/2009 z 23. septembra 2009 vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľa podanom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 220/2008 z 23. júna 2009, a to z dôvodu jeho neprípustnosti. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   zo   žiadneho   ustanovenia   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku   (správne   súdnictvo)   nevyplýva   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu v správnom   súdnictve,   čo   znamená,   že   najvyšší   súd   v správnom   súdnictve   nie   je   ani dovolacím súdom. Neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom a preto bolo konanie podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku zastavené. V konaní bol sťažovateľ zastúpený „advokátom JUDr. F. T., B.“

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 22. decembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 220/2008 z 23. júna 2009 považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že rozsudok najvyššieho súdu sa stal právoplatným ešte 22. júla 2009,   posledným   dňom   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   bol 23. september   2009.   Keďže   sťažnosť   bola   odoslaná   faxom   22.   februára   2010   a poštou 23. februára 2010, stalo sa tak dávno po skončení zákonnej lehoty. Preto je sťažnosť v tejto časti oneskorene podaná.

Odlišná je situácia v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 141/2009 z 23. septembra 2009. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Záver   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku v rámci správneho súdnictva nepovažuje ústavný súd ani za arbitrárny, ale ani za   zjavne   neodôvodnený.   Argumentácia   najvyššieho   súdu   je   v súlade   so   zákonom   a je dostatočná. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do nej zasiahol.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   v ničom nevyvracia   argumentáciu   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti   dovolania   v správnom súdnictve. Sťažovateľ totiž spochybňuje postup najvyššieho súdu týkajúci sa toho, že nebol v konaní riadne zastúpený advokátom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010