znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 2 Co 180/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2008 faxom a 2. septembra 2008 poštou doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   10   ods.   1   a 2   a čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 180/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. augusta 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný súd“)   sp.   zn.   9   C   245/03   z 2.   februára   2005   bola   sťažovateľke   ako   žalovanej   uložená povinnosť   písomne   sa   ospravedlniť   JUDr.   V.   H.   (ďalej   len   „žalobca“)   a zaplatiť   mu 100 000 Sk.   Podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovateľka   uverejnením   mena   a priezviska žalobcu   a jeho   syna   v denníku   Nový   čas   24.   októbra   2001   v príspevku   pod   názvom „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“ porušila právo žalobcu na ochranu osobnosti.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Co 375/05   zo   17.   januára   2007   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   vo   výroku o povinnosti   ospravedlniť   sa   a   sčasti   zmenený,   a to   vo   výroku   o povinnosti   zaplatiť 100 000 Sk   tak,   že   v tejto   časti   bola   žaloba   zamietnutá.   Sťažovateľka   podala   proti potvrdzujúcej časti   rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   1 Co   375/05   zo 17.   januára   2007 sťažnosť ústavnému súdu doručenú 10. mája 2007, a to pre porušenie čl. 26, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 10 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žalobca zasa podal proti zamietajúcej   časti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   375/05   zo   17.   januára   2007 dovolanie. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 185/2007 z 26. septembra 2007 bolo dovolaniu žalobcu vyhovené a napadnutá časť rozsudku krajského súdu bola zrušená, pričom v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd, konajúc vo veci ďalej novým rozsudkom sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008, potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 aj vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk.

Podľa názoru sťažovateľky neskorší rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008 je v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je dané tým, že okresný súd v skutočnosti nebol miestne príslušný konať vo veci. Svoju miestnu príslušnosť vyvodzoval z ustanovenia § 87 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého   popri   všeobecnom   súde   žalovaného   (sťažovateľky)   je   miestne   príslušný   aj   súd, v obvode ktorého je umiestnená organizačná zložka právnickej osoby, ktorá je žalovaná, ak sa spor týka   tejto zložky.   Sťažovateľka   ako   v spore žalovaná   však žiadnu   nižšiu zložku v obvode okresného súdu nemá.

Porušenie základného práva na slobodu prejavu podľa čl.   26 ústavy a práva na slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   dohovoru   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   v skutočnosti inkriminovanou   časťou   uverejneného   článku   nedošlo   k neprimeranému   obmedzeniu,   či dokonca popretiu základného práva žalobcu na súkromie. Okrem toho uverejnenie mena a priezviska žalobcu a jeho syna nemožno považovať za uverejnenie údajov z intímnej sféry žalobcu.   Tlači   nemožno   uprieť   právo   prinášať   správy   o trestných   konaniach a o pochybeniach orgánov verejnej moci a uverejňovať všetky relevantné informácie s tým súvisiace. V danom prípade boli predmetom informovania fakty o čine, ktorého obeťou bol žalobcov   syn.   Tento   čin   sa   vyšetruje   ako   trestný   čin, v ktorom   dochádza   k porušovaniu ústavných   práv,   čo   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   súčasť   intímneho   života žalobcu   či   jeho   syna.   Navyše,   žalobcu   treba   považovať   ako   prokurátora   okresnej prokuratúry za osobu verejného záujmu, ktorá požíva zníženú ochranu osobnostných práv. Možno zhrnúť, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia (intímnej sféry) žalobcu a jeho syna, pretože uverejnené namietané údaje sa týkali otázok legitímneho verejného záujmu   a osôb   verejného   záujmu,   pričom   zo   strany   sťažovateľky   išlo   o legitímny   výkon slobody prejavu. Napokon je podstatné aj to, že krajský súd neaplikoval štandard ochrany slobody   prejavu,   čo   vyplýva   najmä   zo   skutočnosti,   že   uverejnené   informácie   neboli nepravdivé a novinári nekonali v zlom úmysle.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje sťažovateľka na to, že všetky dosiaľ uvedené námietky napriek tomu, že smerovali proti skoršiemu rozsudku krajského súdu, sa týkajú aj neskoršieho rozsudku, lebo tieto vady sú   implicitne   prítomné   aj   v tomto   neskoršom   rozsudku.   Osobitne   vo   vzťahu   k výroku neskoršieho rozsudku treba uviesť, že neboli preukázané v konaní skutočnosti nasvedčujúce tomu,   že   nepostačilo   zadosťučinenie   podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   hoci náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno priznať iba výnimočne a má subsidiárny charakter.   Všeobecné   súdy   sa   pri   rozhodovaní   o výške   náhrady   za   nemajetkovú   ujmu v peniazoch opreli iba o tvrdenia žalobcu, ktoré však neboli vierohodné. Priznaná suma je za   daných   okolností   neprimeraná,   pretože   predstavuje   tretinu   maximálnej   výšky odškodnenia   za   násilné   trestné   činy,   ktorými   bola   spôsobená   škoda   na   zdraví,   vrátane znásilnenia. Pritom intenzita zásahu sťažovateľky je absolútne neporovnateľná s intenzitou zásahu pri násilnom trestnom čine. Krajský súd sa s uvedenými relevantnými námietkami vôbec nevysporiadal, keďže sa nezaoberal základným predpokladom na priznanie náhrady nemajetkovej   ujmy,   teda   tým,   či   morálna   forma   zadosťučinenia   podľa   §   13   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   je   alebo   nie   je   postačujúca.   Náhrada   nemajetkovej   ujmy v peniazoch bola priznaná automaticky bez zvažovania dvoch proti sebe stojacich práv a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi. Ďalej, hoci sťažovateľka namietala, že sa okresný súd oprel iba o tvrdenia žalobcu, ktoré sťažovateľka spochybnila, krajský súd sa námietkou   nezaoberal   a nevysporiadal   sa   s ňou.   Napokon   krajskému   súdu   nevadilo,   že okresný súd vychádzal z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu o telefonátoch známych,   ktorí   mu   údajne   pripomínali   tragédiu.   Závery   krajského   súdu   nie   sú preskúmateľné, lebo pokiaľ posudzoval vec „s ohľadom na vzniknuté následky“, neuviedol, o aké   následky   malo   ísť   a z akých   dôkazov   mali   vyplynúť.   Určenie   výšky   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, čo však neznamená, že   je   jeho   ľubovôľou,   pretože   musí   vychádzať   zo   zisteného   skutkového   stavu.   Samotná skutočnosť,   že   článok   bol   uverejnený   v najčítanejšom   denníku,   neznamená,   že   rovnako čítaný bol aj článok. Opomenulo sa, že denník Nový čas čítajú rôzne typy čitateľov, ktorí informácie   selektujú   a sústreďujú   sa   len   na   niektoré   z nich,   a na   iné   nereflektujú. V konečnom   dôsledku   treba   poukázať   na   to,   že   všeobecné   súdy   opomenuli   zohľadniť relevantné skutočnosti, za ktorých k (údajnému) porušeniu práva došlo, a to v skutočnosti v prospech sťažovateľky. Všeobecné súdy sú totiž podľa ustálenej súdnej praxe povinné zohľadňovať   skutočnosti   tak   na   strane   žalobcu,   ako   aj   žalovaného,   a to   konkrétne,   že uverejnené informácie boli pravdivé (čo nebolo namietané, pričom zlý úmysel autora nikto netvrdil ani nepreukázal), neboli uverejnené žiadne informácie o tom, že by bol žalobca zainteresovaný na protiprávnom konaní orgánov verejnej moci, uverejnené informácie sa týkali otázok legitímneho verejného záujmu, lebo išlo o informácie týkajúce sa ústavnosti a zákonnosti postupu orgánov verejnej moci a súčasne informácie týkajúce sa žalobcu mali relevanciu   vo   vzťahu   k otázkam   verejného   záujmu   z hľadiska   práva   verejnosti   na informácie.   Pritom   sťažovateľka   konala   v dobrej   viere   s cieľom   poskytnúť   presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a dohovoru   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 Co 180/2007   s tým,   aby   bol   rozsudok   krajského   súdu   z 19.   mája   2008   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   245/03   z 2.   februára   2005   vyplýva,   že sťažovateľke bola uložená povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi za to, že v článku vydanom v denníku Nový čas 24. októbra 2001 na strane 14 a 15 pod názvom „Prokuratúra a súdy   porušujú   ľudské   práva   šoféra,   ktorý   je   stíhaný   za   zrazenie   syna   okresného prokurátora vo S.“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“, bolo uverejnené plné   meno   a priezvisko   žalobcu   a plné   meno   a priezvisko   jeho   syna.   Okrem   toho   bola sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   žalobcovi   100   000   Sk   a náhradu   trov   konania. V prevyšujúcej časti (pokiaľ žalobca považoval zaplatenie celkom 200 000 Sk) bola žaloba zamietnutá. Vo vzťahu k povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 100 000 Sk poukazuje okresný súd na intenzitu zásahu do súkromia žalobcu. Keďže išlo o tragédiu jeho a jeho rodiny, pričom článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou, je nepochybné, že telefonáty známych po prekonaní jednej z najťažších chvíľ v živote rodiny žalobcu odôvodňujú okrem výroku o ospravedlnení aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo finančnej podobe.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 375/05-128 zo 17. januára 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 245/03-65 z 2. februára 2005 vo výroku o ospravedlnení, pričom v prevyšujúcej vyhovujúcej časti bol rozsudok zmenený tak, že sa žaloba v tejto časti zamietla. Účastníkom nebola priznaná náhrada trov konania. Vo vzťahu   k zmeňujúcemu   výroku   poukazuje   krajský   súd   na   ustanovenie   §   11   a §   13 Občianskeho zákonníka, ako aj na čl. 19 ústavy. Zdôrazňuje, že je potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľky v tom zmysle, že žalobca pôsobiaci vo svojej funkcii ako osoba verejne činná je zároveň osobou verejného záujmu a ako taká musí zniesť vyššiu mieru zásahu do integrity svojej osobnosti, než je to u ostatných fyzických osôb. Táto okolnosť má vplyv   na   posudzovanie   adekvátnosti   a formy   zadosťučinenia   v nadväznosti   na   intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu. S ohľadom na deklarované postavenie žalobcu ako verejného   činiteľa,   u ktorého   treba   zohľadniť   vyššiu   mieru   tolerancie   zásahov   do osobnostnej integrity, bol krajský súd toho názoru, že primeraným právnym prostriedkom ochrany   jeho   práv   je   priznanie   zadosťučinenia   spočívajúceho   v morálnom   plnení,   a to v písomnom ospravedlnení za takýto zásah. So zreteľom na prezentované okolnosti krajský súd túto formu zadosťučinenia v prospech žalobcu považoval za primeraný nárok.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 185/2007 z 26. septembra 2007 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007 v časti, v ktorej krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol, a v tomto rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu rozsudok krajského súdu v dovolaním napadnutej časti treba považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne uviedol, na základe akých skutkových a najmä právnych dôvodov považoval nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do výšky 100 000 Sk za dôvodný. Naproti tomu z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento považoval nárok žalobcu na túto formu zadosťučinenia za nedôvodný a zamietol ho len s poukazom na deklarované postavenie žalobcu ako verejného činiteľa, u ktorého treba zohľadniť   vyššiu   mieru   tolerancie   zásahov   do   osobnostnej   integrity.   Z rozsudku   však nemožno zistiť, z čoho krajský súd uvedené skutočnosti vyvodil, akými úvahami sa pritom riadil a prečo dospel k záveru o primeranosti právneho prostriedku ochrany práva žalobcu len vo forme ospravedlnenia. Krajský súd neuviedol konkrétne okolnosti spochybňujúce právne úvahy okresného súdu o priznanom nároku. Možno preto konštatovať, že krajský súd sa nevysporiadal zodpovedajúcim spôsobom s právnym záverom okresného súdu, z ktorého tento   vychádzal   pri   rozhodovaní   o uplatnenom   nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch. Pre absenciu dôvodov preto nemožno odôvodnenie rozsudku krajského súdu s ohľadom na napadnutý výrok považovať za zodpovedajúce zákonu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 180/2007-224 z 19. mája 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 245/03-65 z 2. februára 2005 vo výroku o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   100   000   Sk,   ako   aj   vo   výroku   o trovách konania.   Podľa   názoru   krajského   súdu   so   zreteľom   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo, je primeraná suma   100   000   Sk   priznaná   okresným   súdom.   Intenzita   zásahu   do   súkromia   žalobcu inkriminovaným   článkom   upriamujúcim   pozornosť   na   nepochybne   veľkú   tragédiu   jeho a rodiny   je   s ohľadom   na   vzniknuté   následky   závažným   zásahom.   Vzhľadom   na   to,   že v článku bolo uvedené plné meno a priezvisko žalobcu a jeho syna, bol tým žalobca vo svojom   okolí   plne   identifikovaný.   Je   taktiež   zrejmé,   že   článok   bol   zverejnený   v jednom z najčítanejších denníkov, vzhľadom na obsah bol aj článkom čítaným a jeho celkový obsah vrátane pripomenutia tragédie týkajúcej sa rodiny žalobcu zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Za tejto situácie je správny záver okresného súdu, podľa ktorého primeraným právnym prostriedkom ochrany práv žalobcu okrem už priznaného zadosťučinenia v podobe písomného   ospravedlnenia   je   aj   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch v rozsahu 100 000 Sk.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 253/2008 z 24. februára 2009, ktorý si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008. Sťažovateľka prípustnosť podaného dovolania oprela   o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a tvrdila, že jej bola ako účastníčke konania odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom   spočívajúca   v práve   právne   a skutkovo   argumentovať   prejednávanú   vec,   ako   aj v práve na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vytýkala krajskému súdu a okresnému súdu, že sa nezaoberali základným predpokladom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to tým, či   morálna   forma   zadosťučinenia   nebola   postačujúca.   So   zreteľom   na   sťažovateľkou tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania   sa   najvyšší   súd   osobitne   zameral   na   otázku opodstatnenosti tvrdenia, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku.   Z obsahu   dovolania   je   pritom   zrejmé,   že   sťažovateľka   vyvodzuje prípustnosť dovolania z toho, že sa súdy dostatočne nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľky uplatnenými v konaní,   v dôsledku   čoho   majú byť   rozsudky okresného súdu a krajského súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vada konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava neupravuje, aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu   a jednotlivé   procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   predpokladá   aj   možnosť   vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len)   v tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný   dovolací   dôvod pozri   §   241   ods.   2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je   procesne   prípustné   (vada   takejto   povahy   sama   osebe   však   prípustnosť   dovolania nezakladá).   V nadväznosti   na   dovolacie   námietky   a tiež   so   zreteľom   na   právne   závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (napr. II. ÚS 261/06) treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné   nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v postupe   súdov   v rámci   občianskeho   súdneho konania. Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len   v osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty   záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces a tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   treba   rozhodujúce   otázky   v dovolacom   konaní   posúdiť   aj   z pohľadu vzájomného   vzťahu   oboch   týchto   ustanovení.   Daná   procesná   situácia   musí   byť   totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva. Preto najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len sťažovateľkou zdôrazňované právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať   aj   o to,   aby   zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok   odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   (ako   aj   okresného   súdu)   nevykazoval znaky   odňatia   možnosti   sťažovateľky   konať   pred   súdom   v zmysle   §   237   písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zo spisu   totiž   vyplýva,   že   krajský   súd   stručne   uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská   oboch   procesných   strán   k prejednávanej   veci,   výsledky   vykonaného dokazovania, obsah odvolania, ako aj predchádzajúceho dovolacieho rozsudku a citoval právne   predpisy   aplikované   na   prípad,   z ktorých   vyvodil   svoje   právne   závery.   Právne závery primerane vysvetlil (najvyšší súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ale   ani   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Najvyšší   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k záveru,   že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné   s čl.   46   ods.   1   ústavy,   a že   odôvodnenie   ako   celok   spĺňa   parametre zákonného   odôvodnenia   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Za   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 292/08-35 z 18. septembra 2008 vyplýva, že ním   bola   odmietnutá   sťažnosť   sťažovateľky   proti   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007. Sťažovateľka namietala, že došlo k porušeniu základného práva na slobodu prejavu a na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu prejavu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   je   zjavne neopodstatnené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 180/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   tvrdí,   že   o   žalobe žalobkyne o   ochranu   osobnosti konal miestne nepríslušný okresný súd, čo znamená, že nekonal zákonný sudca. K tomu ústavný súd dodáva, že to isté sa vzťahuje aj na odvolacie konanie, lebo pri správnom vymedzení miestne príslušného súdu prvého stupňa by bol miestne príslušný aj na druhom stupni iný odvolací súd.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   treba   vykladať   tak,   aby   ich prostredníctvom   bola   poskytnutá   plná   ochrana   už   uvedeným   článkom   ústavy.   Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad (...) neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný (II. ÚS 136/08).

Treba konštatovať, že námietka sťažovateľky, podľa ktorej vo veci konali miestne nepríslušné všeobecné súdy, je námietkou porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon. Základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy požíva ochranu v dovolacom konaní prostredníctvom ustanovenia § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   možné   domáhať sa   ochrany   označeného základného práva dovolaním proti rozsudku krajského súdu, pričom prípustnosť dovolania vyplývala z citovaného § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

Ako   to   je zrejmé z čl.   127   ods.   1 ústavy,   právomoc ústavného súdu   poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   V danom   prípade,   ako   to   vyplýva   z úvah   už uvedených,   proti   rozsudku   krajského   súdu   bolo   prípustné   dovolanie   ako   mimoriadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy mal najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Treba poznamenať, že sťažovateľka skutočne dovolanie proti rozsudku krajského súdu aj podala, nie však na základe § 237 písm. g), ale iba na základe § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Inak povedané, v podanom dovolaní porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočívajúce v tom, že vo veci konali miestne nepríslušné všeobecné súdy, nenamietala. Najvyšší súd aj napriek tomu bol z úradnej moci povinný skúmať   existenciu   všetkých   dôvodov   zmätočnosti   uvedených   v ustanovení   §   237 Občianskeho súdneho poriadku, teda aj bez výslovnej námietky sťažovateľky (§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 180/2007. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Predovšetkým treba v zásadnej rovine uviesť, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007 bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľky ospravedlniť sa žalobcovi. Na tomto rozhodnutí sa nič nezmenilo ani konaním vedeným ústavným súdom, keďže uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 292/08-35 z 18. septembra 2008 bola sťažnosť podaná sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu odmietnutá.

Možno urobiť predbežný záver, že už uvedenými právoplatnými rozhodnutiami bolo ustálené,   že   sťažovateľka   porušila   uverejnením   inkriminovaného   článku   označené osobnostné   práva   žalobcu   v zmysle   §   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Ústavný   súd nemohol   preto   znova   hodnotiť   skutkové   a právne   otázky,   ktoré   už   boli   právoplatnými rozhodnutiami vyriešené. Naopak, bolo jeho povinnosťou z týchto rozhodnutí vychádzať (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Prieskumná právomoc ústavného súdu je daná iba v rozsahu problémov riešených neskorším rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 180/2007 z 19. mája 2008, ktorým bolo právoplatne   rozhodnuté   o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   žalobcovi   100   000   Sk   ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľka   v daných   súvislostiach   namieta,   že   sa   nepreukázali   v konaní skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by v danom prípade nepostačilo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ospravedlnenie). Priznanú finančnú čiastku považuje za neprimerane vysokú, a to najmä v porovnaní s odškodňovaním poskytovaným obetiam násilných trestných činov. Finančná náhrada bola priznaná bez zvažovania dvoch proti sebe stojacich práv a hľadania vzájomnej proporcionality medzi nimi, pričom všeobecné súdy vychádzali z nepreukázaných a nekonkrétnych tvrdení žalobcu. Závery krajského súdu nie sú preto ani preskúmateľné. Hoci určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predmetom   voľnej   úvahy   všeobecného   súdu,   neznamená   to   ľubovôľu.   Ani   argument o uverejnení inkriminovaného článku v najčítanejšom denníku nie je dostatočný.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   zdôrazniť,   že   rozsudky   okresného   súdu   sp.   zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 a krajského súdu č. k. 2 Co 180/2007-224 z 19. mája 2008 tvoria jeden celok a treba ich aj takto hodnotiť a posudzovať. Možno pritom konštatovať, že všeobecné súdy vyhodnotili intenzitu zásahu sťažovateľky do osobnostných práv žalobcu ako závažnú s prihliadnutím na skutočnosť, že išlo o rodinnú tragédiu a že inkriminovaný článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou. Relevantná bola aj skutočnosť, že žalobca a jeho syn boli v článku uvedení plnými menami a priezviskami.   Uvedené   zistenia   boli   dostatočné   podľa   právneho   názoru   všeobecných súdov na záver o tom, že v danom prípade nepostačovalo na odškodnenie vzniknutej ujmy iba ospravedlnenie bez peňažnej náhrady spôsobenej nemateriálnej ujmy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   rozsudky   všeobecných   súdov   a ich odôvodnenie považovať v okolnostiach daného prípadu ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Tak peňažné odškodňovanie nemateriálnej ujmy v prípadoch zásahov do práv na ochranu osobnosti, ako aj stanovenie výšky odškodnenia je do značnej miery vecou voľnej úvahy súdov. Vzhľadom na argumenty uvedené v rozsudkoch nemožno konštatovať, že by sa medze voľnej úvahy prekročili a žeby závery všeobecných súdov bolo možné hodnotiť z tohto pohľadu ako prejav ľubovôle.

V súvislosti s argumentom sťažovateľky o neprimeranosti priznanej peňažnej sumy v porovnaní s odškodňovaním   obetí   násilných   trestných   činov (zákon   č.   255/1998   Z.   z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov –   ďalej   len   „zákon   o   odškodňovaní“)   treba   uviesť,   že   takéto   porovnanie   nemožno považovať za relevantné. Zákon o odškodňovaní dáva štátu možnosť zmierniť ujmu, ktorú utrpeli obete úmyselných násilných trestných činov. Na takéto odškodnenie nie je právny nárok a poškodený ho môže dostať iba v prípade, ak mu škoda nebola plne uhradená inak (§ 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona o odškodňovaní). Ide teda len o fakultatívne zmiernenie škody, resp. ujmy. Zákon o odškodňovaní teda vôbec neupravuje rozsah odškodňovacej povinnosti osoby, ktorá škodu spôsobila.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009