znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 148/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Š. F. ml., T., zastúpeného JUDr. B. M., konateľom spoločnosti   JUDr.   B.   M.,   advokát,   spol.   s r.   o.,   Č.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a svojho základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom   podľa   čl. 47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 141/05 zo 14. apríla 2005, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva Š. F. ml. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   5   Co   141/05   zo   14.   apríla   2005 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   5   Co   141/05   zo   14.   apríla   2005 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. F. ml. trovy právneho zastúpenia v sume 6 309,40 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún a štyridsať halierov) na účet jeho právneho zástupcu spol. s r. o. JUDr. B. M., advokát, Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. mája 2005 doručené   podanie   Š.   F.   ml.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   B.   M., konateľom spoločnosti JUDr. B. M., advokát, spol. s. r. o., Č., označené ako „Ústavná sťažnosť   podaná   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z obsahu   sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva   na   právnu   pomoc   v konaní   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zo 14. apríla 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 141/05.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ ako účastník konania vedeného Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 272/2004 podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 272/2004-14 z 19. januára 2005, ktorým zamietol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie prostredníctvom „svojho právneho zástupcu - spoločnosti poskytujúcej právne služby v súlade so zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii - JUDr.   B.   M.,   advokát,   spol.   s   r.   o.   (je   to   i terajší   môj   zástupca   -   identifikácia   vyššie v texte)“.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Za zásah do svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou považuje sťažovateľ postup krajského súdu, ktorým mu bola odňatú možnosť na poskytnutie právnej pomoci, keďže „... Krajský súd v Žiline takto rozhodol nie z dôvodov skutkových   a právnych   vo   vzťahu   k prejednávanej   veci,   ale   z dôvodov   procesných,   kedy zaujal stanovisko, že na mojej strane nie je splnené procesné zastúpenie v súlade s ust. §§ 24   a 26   Občianskeho   súdneho   poriadku   (O.   s.   p.),   pretože   môj   právny   zástupca   je právnickou osobou.... Na základe takéhoto rozhodnutia potom prvostupňový súd požaduje odo mňa predloženie plnej moci v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Žiline...“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   krajský   súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a preto žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo Š. F. ml.,... domáhať sa svojho práva ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na právnu pomoc   v konaní   pred   súdom   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline sp. zn. 5 Co 141/05 vydaním rozhodnutia - uznesenia zo dňa 14. apríla 2005 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 5 Co 141/05 zo dňa 14. apríla 2005 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. II. ÚS 148/06-15 zo 4. mája 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti   a predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 5 Co 141/05.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   krajského   súdu,   resp.   v jeho   zastúpení predseda príslušného senátu krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. júna 2006. Predseda   krajského   súdu   v ňom   odkazuje na pripojené stanovisko   predsedu   príslušného senátu krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„...   Odvolací   súd   nemôže   nič   meniť   na   rozhodnutí   zo   dňa   14.   4.   2005   sp.   zn. 5 Co 141/05.   Osobne   vnímam   podanie   ústavnej   sťažnosti   v súvislosti   s tam   uvedeným právnym   problémom   za   prínos   k zjednoteniu   súdnej   praxe,   pretože   v tejto   otázke   sú rozdielne právne názory nielen na našom súde, ale aj v rámci iných všeobecných súdov v SR.   V súčasnosti   sa   už   skôr   prikláňam   k názoru   sťažovateľa,   nakoľko   som   sa   po rozhodnutí   viac   zaoberal   touto   problematikou   nielen   z pohľadu   ústavnosti,   ale   aj v súvislosti so štúdiom práva Európskeho spoločenstva...“.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   II.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom   na   to   vo   veci   samej   konal   a rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa   IV.   senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 141/05 zo 14. apríla 2005, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 272/2004-14 z 19. januára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „vo   veci   nebolo predložené riadne splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa, okresný súd... nesprávne uviedol právneho zástupcu, nakoľko splnomocnenie neznie na uvedené meno, a preto bude povinnosťou   okresného   súdu   v ďalšom   konaní   vytýkaný   nedostatok   odstrániť.   Z daného vyplýva,   že   i podaný   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   neobsahuje   všetky predpísané   náležitosti,   a to   nie   je   podpísaný,   keďže   je   podpísaný   splnomocnenou právnickou osobou, ktorá v občianskom procese nemôže vystupovať ako právny zástupca. S poukazom na uvedené okresný súd nesprávne postupoval, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie“. Inak   povedané,   krajský   súd napadnuté   uznesenie   oprel   o právny   názor,   že   navrhovateľ   môže   splnomocniť   na   svoje zastupovanie v občianskom súdnom konaní len (konkrétneho) advokáta ako fyzickú osobu a nie právnickú osobu (spoločnosť s ručením obmedzeným), a to bez ohľadu na to, že bola zriadená v súlade so zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) na účely poskytovania právnych služieb, t. j. na výkon advokácie.

Krajský   súd   tento   svoj   právny   názor   oprel   v napadnutom   uznesení   o nasledovnú argumentáciu: „Podľa § 15 ods. 1, 2 zák. č. 586/2003 Z. z. advokáti môžu na účel výkonu advokácie   založiť   spoločnosť   s ručením   obmedzeným,   ktorej   predmetom   podnikania   je poskytovanie právnych služieb (ďalej len „spoločnosť s ručením obmedzeným“). Advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti. V zmysle ust. § 24 O. s. p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26 O. s. p. (čo je jediný prípad zastúpenia právnickou osobou v civilnom procese), môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu.

Zákon č. 586/2003 Z. z. takto popri tradične zaužívanom samostatnom poskytovaní právnych služieb sa vytvára priestor pre kolektívne formy poskytovania právnej pomoci. Advokáti poskytujúci právnu pomoc spoločne vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným, vystupujú   v konaní   pred   príslušnými   orgánmi   ako   fyzické   osoby   a tak   budú aj splnomocňovaní (zosúladenie s OSP - vyššie uvedené ustanovenie). Na druhej strane zmluva o poskytovaní právnych služieb je uzatvorená medzi klientom a právnickou osobou, a voči tejto osobe sa budú uplatňovať záväzky.“

Na druhej strane sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného tvrdí:«... Z písomného splnomocnenia doloženého do spisu je zrejmé, že jeho obsah bol dohodnutý   v znení   vyššie   uvedenej   právnej   úpravy,   teda   splnomocnenie   je   udelené   na zastupovanie vo veci a z tohto je ďalej zrejmé, že v prejednávanej veci ide o konanie pred súdom, v ktorom je zabezpečené zastúpenie mňa účastníka zástupcom výkonom advokácie v súlade so Zákonom o advokácii, tým má byť zachované i moje ústavné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom...

Ak Zákon o advokácii presne vymedzil, a to i pokiaľ ide o normu hmotno-právnej povahy,   postup   vo   veciach   zastupovania   klientov   v konaniach,   kde   výkon   advokácie   je možný   v mene   spoločnosti   ako   právnickej   osoby,   súd   pri   aplikácii   týchto   noriem v procesnom práve je povinný sa riadiť týmto zákonom a vykladať ústavné právo každého občana na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) na jeho prospech v súlade s účelom, ktorý takýto zákon sleduje a nevykladať procesno-právnu normu, v ktorej má dôjsť k aplikácii hmotného práva, iba gramaticky. Ak Zákon o advokácii pripúšťa výkon advokácie konateľom v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je založená na účely výkonu advokácie, pre procesné právo je takáto osoba advokátom so všetkými jej patriacimi právami a povinnosťami.

Nie je   preto správny názor,   že:   „Advokáti poskytujú   právnu   pomoc   spoločne vo forme spoločností s ručením obmedzeným, vystupujú v konaní pred príslušnými orgánmi ako fyzické osoby a tak budú aj splnomocňovaní...“, nakoľko v súlade s ust. § 15 ods. 2) Zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu   v mene   a na   účet   spoločnosti,   teda   právnu   subjektivitu   pre   poskytovanie právnych   služieb   a zastupovanie   klientov   nemá   advokát   (je   to   len   splnenie   odbornej spôsobilosti na činnosť spoločnosti s takýmto predmetom činnosti), ale len spoločnosť. Je to logické aj z dôvodu, že pri viacosobových spoločnostiach s ručením obmedzeným konajú za spoločnosť   všetci   konatelia,   ktorí   môžu   byť   len   advokáti,   samostatne   a udeľovanie osobitných splnomocnení sa nevyžaduje. Teda ak spoločnosť založená za účelom výkonu advokácie zastupuje účastníka konania nie je potrebné udeľovanie žiadneho špeciálneho splnomocnenia pre advokátov ako konateľov tejto spoločnosti, pretože na to stačí výpis obchodného registra a pri jeho preukázaní sa konateľ takejto spoločnosti, ktorý môže byť len advokát, zastupuje priamo v konaniach ako osoba, avšak v mene a na účet spoločnosti. Nie je preto ani správna aplikácia právnej normy podľa § 24 O. s. p., lebo zastúpenie účastníkov pri výkone advokácie v súlade so Zákonom o advokácii, je v súlade s ust. § 25 O. s. p., ktoré je špeciálnou právnou normou zastúpenia a je bez významu, akou osobou vykonávajúcou advokáciu je účastník zastúpený, teda či právnickou alebo fyzickou, lebo podstatou je výkon advokácie v súlade s ustanoveniami Zákona o advokácii (§ 1 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 prvá veta Zákona o advokácii) pri ktorom, ako je to uvedené aj vo výklade k tejto norme, je garantované ústavné právo účastníka na právnu pomoc. S prihliadnutím na daný stav, teda spolu s účinnosťou nového Zákona o advokácii, nebolo potrebné ani novelizovať O. s. p. o zastúpení (§ 25).»

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o advokácii advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   2   zákona   o   advokácii   výkon   advokácie   je zastupovanie   klientov v konaní   pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektami,   obhajoba v trestnom   konaní,   poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch, spracúvanie   právnych   rozborov,   správa   majetku   klientov   a   ďalšie   formy   právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a) samostatne,

b) v združení spolu s inými advokátmi,

c) ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d) ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e) ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o advokácii pri poskytovaní právnych služieb je advokát povinný   používať   profesijné   označenie   advokát   alebo   advokátka.   Ak   poskytuje   právne služby prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo   spoločnosti   s ručením   obmedzením,   k   profesijnému   označeniu   pripája   aj   meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych   služieb.   Táto   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným   nesmie   mať   iný   predmet podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená pre prípad zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní právnych služieb, minimálne   s   limitom   poistného   plnenia   1   500   000   EUR   za   každého   spoločníka.   Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie v mene spoločnosti   nepripúšťajú   v jednotlivých   prípadoch   osobitné predpisy,   advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti samostatne a bez obmedzenia.

Podľa   §   15   ods.   6   zákona   o   advokácii   advokát,   ktorý   vykonáva   advokáciu   ako konateľ   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   nemôže   súčasne   vykonávať   advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Podľa § 24 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu.

Podľa   §   25   ods.   1   OSP   ako   zástupcu   si   účastník   môže   vždy   zvoliť   advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

Z čl. 47 ods. 2 ústavy vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z prívlastku „právna“ pomoc vyplýva, že v danom prípade mal ústavodarca na mysli pomoc v kvalifikovanej právnej forme,   ktorú   môže   poskytnúť   iba   osoba   s patričným,   t.   j.   právnickým   vzdelaním. Z úvodných   ustanovení   zákona   o advokácii   (najmä   §   1   ods.   1   a 2)   vyplýva,   že   na poskytovanie   právnej   pomoci   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   sú   povolaní   predovšetkým advokáti,   resp.   inak   povedané   základné   právo   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   v ústavou požadovanej kvalifikovanej právnej forme zabezpečujú predovšetkým advokáti výkonom advokácie.

Do prijatia platného zákona o advokácii mohli advokáti vykonávať advokáciu len samostatne,   alebo   spoločne   s inými   advokátmi   -   v združeniach   podľa   Občianskeho zákonníka   (§   10   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   132/1990   Zb.   o   advokácii v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 302/1999 Z. z.). Prijatím platného zákona o advokácii došlo k zásadnému prelomu do výkonu advokácie, keďže tento zákon umožňuje   poskytovanie   právnej   pomoci   aj   vo   forme   verejnej   obchodnej   spoločnosti, komanditnej spoločnosti, ako aj formou spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. c) až e) v spojení s § 14 a § 15 zákona o advokácii]. Zákon o advokácii v § 12 ods. 1 ustanovuje základné formy výkonu advokácie, t. j. formy v akých môže advokát vykonávať advokáciu.   Z obsahu   celého   zákona   o advokácii   vyplýva,   že   ide   o rovnocenné   formy výkonu advokácie z hľadiska napĺňania základného účelu výkonu advokácie, ktorý spočíva v poskytovaní (kvalifikovanej) právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu pri ustanovení rôznych právnych foriem výkonu advokácie pri schvaľovaní zákona o advokácii obmedziť skupinu   advokátov,   ktorí   sa   rozhodnú   pre   spoločný   výkon   advokácie   ako   konatelia spoločnosti s ručením obmedzením [ale tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti podľa § 12 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 14 zákona o advokácii], tak, že by nemohli vôbec zastupovať svojich klientov v občianskom súdnom konaní. Z ustanovenia § 15 ods. 6 (ako aj § 14 ods. 7) zákona o advokácii vyplýva, že títo advokáti nemôžu vykonávať advokáciu samostatne, okrem prípadov ak sa dohodnú „... na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak“. Za týchto okolností by boli advokáti vykonávajúci advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzením (a tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementári komanditnej spoločnosti)   neprimerane   znevýhodnení   oproti   iným   advokátom,   keďže   zastupovanie v občianskom súdnom konaní predstavuje podstatnú, keď už nie rozhodujúcu, časť výkonu advokácie. Je nepochybné, že v takomto prípade by táto forma výkonu advokácie v praxi stratila svoju príťažlivosť a nenašla by praktické uplatnenie.

V ustanoveniach § 15 zákona o advokácii je podrobnejšie vymedzená forma výkonu advokácie advokátmi ako konateľmi spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb. Z § 15 ods. 1 druhej vety zákona o advokácii vyplýva, že spoločníkmi alebo konateľmi takejto spoločnosti môžu byť len advokáti. Z § 15 ods.   2   prvej   vety   zákona   o advokácii   vyplýva,   že   advokáti   ako   konatelia   spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti, pričom klient v takomto   prípade   nevstupuje   do   právnych   vzťahov   založených   zmluvou   o poskytovaní právnych   služieb   s advokátom,   t.   j.   fyzickou   osobou,   ktorá   konkrétne   právne   služby poskytuje, ale v tomto právnom vzťahu vystupuje na strane poskytovateľa právnych služieb spoločnosť s ručením obmedzeným.

Výnimka   z uvedeného   pravidla   je   vyjadrená   v   druhej   vete   §   15   ods.   2   zákona o advokácii,   podľa   ktorej   advokáti   ako konatelia   spoločnosti   vykonávajú advokáciu   nie v mene   spoločnosti,   ale   vo   vlastnom   mene   v tých   prípadoch,   ak   osobitné   predpisy v jednotlivých prípadoch nepripúšťajú výkon advokácie v mene spoločnosti. Z poznámky k odkazu pod čiarou (č. 13) k tomu ustanoveniu možno vyvodiť, že ide o prípady, keď si právneho   zástupcu   nezvolí   subjekt   disponujúci   základným   právom   podľa   čl.   47   ods.   2 ústavy sám, ale mu je ustanovený rozhodnutím príslušného štátneho orgánu [ustanovovanie právneho zástupcu podľa § 30 a 31 OSP pre zastupovanie v občianskom súdnom konaní a ustanovovanie obhajcu v prípadoch   povinnej obhajoby (podľa   predchádzajúcej právnej úpravy   „nútenej“ obhajoby) podľa   § 40   v spojení s   § 37   a 38   Trestného poriadku].   Aj v takýchto prípadoch ale advokát vykonáva advokáciu na účet spoločnosti.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v danom prípade interpretoval ustanovenie § 15 ods. 2 druhá veta zákona o advokácii extenzívne, keď ho vztiahol nielen na prípady, keď je súdom   alebo   povereným   zamestnancom   súdu   účastníkovi   konania   ustanovený   právny zástupca   z radov   advokátov   podľa   §   30   OSP,   ale   na   každé   iné   právne   zastupovanie v občianskom súdnom konaní opierajúc sa pritom o znenie § 24 druhej vety OSP.

Podľa názoru ústavného súdu nie je takýto výklad správny. Ustanovenie § 24 OSP upravuje   právo   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   dať   sa   zastupovať   zástupcom, ktorého si zvolí vo všeobecnosti. Vo vzťahu k zastupovaniu účastníka občianskeho súdneho konania zvoleným advokátom je podľa názoru ústavného súdu určujúce ustanovenie § 25 OSP, ktoré neobsahuje obmedzenie obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 24 OSP, t. j. že účastník konania si môže zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. Zo vzťahu týchto právnych noriem vyplýva, že ak si účastník konania zvolí ako svojho zástupcu pre občianske súdne konanie   advokáta,   je   pre   neho   smerodajné   ustanovenie   §   25   OSP,   ktoré   je   potrebné vykladať v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona o advokácii, pričom tieto, ako už bolo   uvedené,   umožňujú   rôzne   a pritom   rovnocenné   formy   výkonu   advokácie,   t.   j.   aj zastupovanie advokátom ako konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným zdôrazňuje, že z ustanovenia § 12 ods. 4 druhej vety zákona o advokácii vyplýva povinnosť advokáta, ktorý poskytuje právne služby prostredníctvom   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   pripojiť   pri   poskytovaní   právnych služieb   k profesijnému   označeniu   aj   obchodné   meno   spoločnosti.   Tak   to   bolo   aj v posudzovanom prípade, keď v návrhu na začatie konania pred okresným súdom sp. zn. 13 C 272/2004, v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 272/2004-14 z 19. januára 2005, ako aj v samotnom splnomocnení pre zastupovanie sťažovateľa v tomto občianskom súdnom konaní bolo v súlade s ustanovením § 12 ods. 4 druhá veta zákona o advokácii pripojené k menu zvoleného advokáta (JUDr. B. M.) aj obchodné označenie spoločnosti, v mene ktorej a na účet ktorej tento advokát koná.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného   výkladu,   čo   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   vyjadril   nasledovným právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad   je   v súlade   s Ústavu   SR a medzinárodnými   dohovormi   podľa   čl.   11   Ústavy   SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy.   Všetky   štátne orgány   majú vtedy   Ústavou   určenú   povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR“ (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

Keďže sťažovateľom zvolený advokát pri vystavení splnomocnenia, ako aj pri podaní návrhu   na   začatie   konania   pred   okresným   súdom   a následne   pri podaní   odvolania   proti rozhodnutiu prvostupňového súdu postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o advokácii, ústavný súd považoval interpretáciu príslušných ustanovení zákona o advokácii a   OSP   vyjadrenú   krajským   súdom   v napadnutom   uznesení,   ktorej   uplatnením   sa v konečnom   dôsledku   odmietol   zaoberať   riadne   predloženým   procesným   návrhom (odvolaním) po vecnej stránke, z ústavného hľadiska za neprijateľnú a neakceptovateľnú.

Aj pri pripustení skutočnosti, že vzájomné prepojenie právnej úpravy obsiahnutej v OSP (§ 24 a nasl.) s príslušnými ustanoveniami zákona o advokácii nie je z legislatívno-technického hľadiska „optimálne“ (t. j. pripúšťajúce rozdielny výklad), bolo povinnosťou krajského súdu interpretovať ich v prospech sťažovateľovho základného práva na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy. Základnému právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98 alebo I. ÚS 58/01).

Na   základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   krajský   súd uznesením sp.   zn. 5 Co 141/05 zo 14. apríla 2005,   ktorým zrušil   napadnuté uznesenie okresného súdu   a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie z procesných   dôvodov   spočívajúcich v ústavne   neprijateľnej   interpretácii   príslušných   ustanovení   OSP   a zákona   o advokácii, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Keďže v dôsledku tohto rozhodnutia   krajského   súdu   sa   sťažovateľovi   neumožnilo   uplatniť   jeho   procesné   právo garantované   zákonom   (OSP),   ktoré   tvorí   integrálnu   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu, porušil krajský súd napadnutým uznesením aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší také rozhodnutie a vec môže vrátiť na ďalšie konanie.

V danom prípade ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy, zrušil toto uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd totiž   dospel   k záveru,   že   len   ďalším   konaním   vo   veci   sa   naplní účel,   ktorý   sťažovateľ sledoval   podaním   svojej sťažnosti   ústavnému súdu.   V ďalšom   konaní bude krajský   súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním JUDr.   B. M., konateľom spoločnosti JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   ich   vyčíslil   sumou   6 309,40   Sk   (slovom šesťtisíctristodeväť   slovenských   korún   a štyridsať   halierov).   Vzhľadom   na   to,   že   trovy konania   požadované   sťažovateľom   neprekračovali   sumu   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Nad rámec tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné pripomenúť, že k obdobným právnym názorom ako sú vyjadrené v tomto náleze dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 283/2005, ktorý opierajúc sa o východisko, že „... súd je povinný aj pri aplikácii hmotnoprávnych predpisov v procesnom práve vykladať ústavné právo každého občana na právnu pomoc v jeho prospech, v súlade s účelom zákona o advokácii“ uzavrel, že súd nemôže procesným postupom vylúčiť účasť advokáta   ako   konateľa   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   ktorého   účastník   konania splnomocnil   na   zastupovanie;   ak   súd   tak   urobí,   odníme   účastníkovi   konania   právo   na právnu pomoc v konaní pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007