znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti UNIPOOL GmbH swimmingpools + fitness, B., SRN, zastúpenej advokátom JUDr. P. S., P., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. M Cdo 5/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť UNIPOOL GmbH swimmingpools + fitness o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 8. augusta 2003 doručené podanie spoločnosti UNIPOOL GmbH swimmingpools + fitness (ďalej len „sťažovateľka“), B., SRN, zastúpenej advokátom JUDr. P. S., P., ktoré bolo označené ako „Ústavná   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   súdnu   a inú   ochranu   a práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Er   892/01   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. M Cdo 5/03.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Dňa 28. mája 2003 zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. M Cdo   5/03   mimoriadne   dovolanie   Generálneho   prokurátora   SR   proti   uzneseniu Okresného súdu v Pezinku z 21. januára 2002, č. k. 11 Er 892/01-19.

Uvedeným   uznesením   bolo   schválené   udelenie   príklepu   súdnym   exekútorom JUDr. V. K.   zo   dňa   7.   12.   2001   na   dražbe   nehnuteľností,   ktoré   boli   vo   vlastníctve spoločnosti Marcoop-Unipool, spol. s r. o.

Sme presvedčení, že týmito rozhodnutiami boli porušené základné práva sťažovateľa a to jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na nerušené užívanie majetku... Uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   boli   porušené   nasledujúce   práva sťažovateľa:

1) Právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   č.   1 k Európskemu   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)

2) Právo   na   súdnu   a inú   ochranu   –   ktoré   vyplýva   z princípov   právneho   štátu a z čl. 46 Ústavy SR.“

Sťažovateľka za porušenie svojho práva na súdnu ochranu považovala skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. M Cdo 5/03 uviedol:

„Ustanovenia § 135 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 2 Exekučného poriadku neukladajú exekútorovi poverenému vykonaním dražby doručiť upovedomenie o začatí exekúcie ako aj exekučný   príkaz   do   vlastných   rúk   obci,   v obvode   ktorej   je   dražená   nehnuteľnosť. Z uvedeného vyplýva, že pre dodržanie zákonného postupu je postačujúce, pokiaľ sú orgánu obce   doručené   obyčajnou   zásielkou   (nie   do   vlastných   rúk).  ...   NS   SR   poukazuje   na   tú skutočnosť, že pre posúdenie veci je rozhodujúce, či bolo upovedomenie o začatí dražby, exekučný   príkaz   a následne   aj   dražobná   vyhláška   skutočne   preukázateľným   spôsobom vyvesená na úradnej tabuli exekútora, a nie to, či o tom bol urobený záznam v spise, ktorý je   iba   deklaratórneho   charakteru.   Skutočnosť,   že   obec   svoju   povinnosť   po   doručení písomností   stanovených   Exekučným   poriadkom   (nie   do   vlastných   rúk)   nesplnila a nezabezpečila ich zverejnenie spôsobom v mieste obvyklým, nemá vplyv na schválenie udelenia   príklepu   súdom.   Tvrdenia   dovolateľa   o zmarení   účelu   dražby   nie   sú   preto dôvodné.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol že:„1)   Právo   sťažovateľa   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu č.   1 k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd boli konaním Okresného súdu v Pezinku v konaní č. k. 11 Er 892/01 a konaním Najvyššieho súdu SR v konaní č. k. M Cdo 5/03 porušené.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. M Cdo 5/03 zo dňa 28. 5. 2003 sa v plnom rozsahu ruší.

3) Uznesenie Okresného súdu v Pezinku č. k. 11 Er 892/01-19 zo dňa 21. 1. 2003 sa ruší.

4) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Keďže podanie v predloženej podobe nespĺňalo náležitosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ústavný súd 18. decembra 2003 vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na jeho doplnenie.

Na výzvu ústavného súdu z 2. januára 2004 právny zástupca sťažovateľky doplnil sťažnosť podaním (doručeným ústavnému súdu 7. januára 2004) označeným ako „Sťažnosť proti   porušeniu   základných práv   podľa   čl.   127   Ústavy Slovenskej republiky“,   v ktorom uviedol:

„Časť sťažnosti, v ktorej sa domáhame vyslovenia, že základné práva sťažovateľa porušil Okresný súd Pezinok, berieme späť, keďže petit v požadovanom znení (viď nižšie), bude   dostatočným   na   ochranu   práv   sťažovateľky   (napriek   tomu,   že   aj   OS   Pezinok   ich porušil). Rozsah napadnutia rozsudku Najvyššieho súdu tým ostáva nedotknutý. Odporcom (porušovateľom) tak v konaní ostáva len NS SR.

... Petit sťažnosti uvedený sub. v pôvodnej sťažnosti upravujeme nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   ods.   1   Prvého dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní č. k. M Cdo 5/03 zo dňa 28. 5. 2003.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. M Cdo 5/03 zo dňa 28. 5. 2003 sa ruší.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré je povinný jej vyplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania. Zároveň upresňujeme, že časť II. B. našej sťažnosti – Porušenie práva na súdnu ochranu – sa vzťahuje k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd.   Z požadovaného   petitu   vypúšťame   vzhľadom   na   znenie   §   56 zákona o Ústavnom súde žiadosť o vyslovenie, že aj Okresný súd v Pezinku porušil práva sťažovateľky, keďže výrok týkajúci sa konania na NS SR bude dostatočný na zabezpečenie ochrany jej práv. K zoznamu práv porušených rozhodnutím NS SR pridávame nasledovné:

-právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-právo na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

... Sťažovateľka   žiada   Ústavný   súd   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v rozsahu 500.000,- Sk z nasledovných dôvodov:

-vďaka   nesprávnej   aplikácie   práva   zo   strany   porušovateľa   bolo   porušené   jej podnikanie v Slovenskej republike. Tým jej vznikla škoda, ktorú vzhľadom na to, že súdne konania o rozhodných skutočnostiach ešte stále nie sú ukončené, ani nemôže presne   vyčísliť   (hodnota   jej   podielu   v obchodnej   spoločnosti   a vymožiteľnosť   jej pohľadávok sa znížili prakticky na nulu).

-jednotlivé konania, v ktorých sa bude sťažovateľka musieť domáhať svojich práv, ktorým porušovateľ odmietol poskytnúť ochranu, budú ešte dlho prebiehať a budú sťažovateľku   stáť množstvo prostriedkov,   ktorých návratnosť   nie je zaručená   ani v prípade plného úspechu (náhrada trov konania nenahradí všetky výdavky).   Ide predovšetkým o tieto konania:

-žaloba na neplatnosť exekučného titulu (konania na Krajskom súde v Bratislave),

-návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na   zabezpečenie   výkonu   rozhodnutia o uložení   povinnosti   k náhrade   škody   –   konanie   na   KS   BA   č.   28   NcCb   504/02 (predbežné opatrenie bolo po 18 mesiacoch vydané v júni 2003),

-podnet na podanie mimoriadneho dovolania na GP SR,

-konanie   o vydaní   predbežného   opatrenia   na   KS   BA   –   priložené   rozhodnutie (spoločnosti   Marcoop-Unipool,   spol.   s r.   o.   bolo   zakázané   disponovať nehnuteľnosťami, ktoré omylom nepodľahli exekúcii).

Napriek   tomu,   že   v týchto   konaniach   bude   alebo   bolo   rozhodnuté   o povinnosti nahradiť   trovy   konania   a prípadné   materiálne   škody   bude   sťažovateľka   vymáhať   od príslušných orgánov až po ukončení konania a zistení zodpovedného orgánu (na základe rozhodnutí nadriadených orgánov), vznikla sťažovateľke – najmä tým, že priamo štátne orgány sa podieľali na porušení jej práv – ujma, ktorá sa nedá vyjadriť ako materiálna škoda a ktorá môže byť odškodnená len rozhodnutím ÚS SR.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Pri predbežnom   prerokovaní   podnetu   ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia rozsudku najvyššieho súdu, keď namietala, že najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutím porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) tým, že

„... z vlastného podnetu navrhol a vykonal dôkazy na podporu tvrdení jednej strany, tieto   dôkazy vyhodnotil   a založil   na nich svoje   rozhodnutie.   Dôkazy predložené druhou stranou v odôvodnení ignoroval a vôbec ich nehodnotil.

... Skutočnosť, že Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal významom § 141 ods. 3 v spojení s § 140 ods. 1 za bodkočiarkou exekučného poriadku, treba považovať za porušenie zásad spravodlivého procesu. Ak NS SR dospel k záveru, že toto ustanovenie sa na daný prípad nevzťahuje, mal to do odôvodnenia svojho rozhodnutia explicitne napísať. Najvyšší súd však skúmal len otázku doručenia. Aj v tejto otázke však porušil princípy spravodlivého procesu, keď vzal do úvahy dôkazy, ktoré nemal k dispozícii súd prvého stupňa (čestné prehlásenia pracovníčok Exekútorského úradu)“.

Ústavný súd konštatuje, že generálny prokurátor Slovenskej republiky v rámci svojho oprávnenia   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov a podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   na   podnet   sťažovateľky   ako osoby dotknutej rozhodnutím súdu podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Okresného súdu   Pezinok   č.   k.   11   Er   892/01-19   z 21.   januára   2002   o schválení   udelenia   príklepu súdneho exekútora.

Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorý   toto   mimoriadne   dovolanie   zamietol, vyplynulo,   že   jeho   rozhodnutie   nebolo   neodôvodnené   a   arbitrálne.   Najvyšší   súd   sa   vo svojom   rozhodnutí „zaoberal   otázkami,   či   boli   dovolateľom   oprávnene   vytýkané   vady konania   súdu,   ktorý   rozhodoval   o schválení   príklepu   a či   tieto   prípadné   vady   mali   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, teda či príklep exekútora bol udelený v súlade s procesným postupom upraveným Exekučným poriadkom“.

Vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci   sp.   zn.   M   Cdo   5/03   sa   najvyšší   súd   zaoberal námietkami dovolateľa a ďalej k nim uviedol:

„...Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že za takéto porušenie nie je možné považovať procesný postup súdneho exekútora, ktorý po tom, ako sa povinný vzdal svojho zákonného práva podať do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii (č. l. spisu sp. zn. Ex 365/2001), následne vo veci vydal exekučný príkaz. Využitie právnej možnosti vznesenia námietok je totiž vo výlučnom dispozičnom práve   povinného,   ktorý   jediný   je   podľa   §   50   Exekučného   poriadku   na   ne   oprávnený. V prípade, ak sa povinný účinne svojho práva na vznesenie námietok vzdá, môže súdny exekútor ďalej vo veci konať. Úmyslom zákonodarcu upraveným v ustanovení § 50 ods. 1 Exekučného poriadku totiž nebolo to, aby lehota 14 dní na možnosť vznesenia námietok povinným bola dodržiavaná aj v prípade, ak sa tento svojho práva vzdal. V takomto prípade nie je možné hovoriť ani o narušení štruktúry exekučného konania, resp. vnesenia poriadku do exekučného procesu. Účelom exekučného konania je totiž v súlade s ustanovením § 6 O. s. p. rýchla a účinná ochrana práv oprávneného...

Dôvodné nie sú ani ďalšie námietky dovolateľa proti postupu súdneho exekútora pred   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   o schválení   príklepu.   Ustanovenia   §   135   ods.   2 v spojení   s   §   137   ods.   2   Exekučného   poriadku   neukladajú   exekútorovi   poverenému vykonaním   dražby,   doručiť   upovedomenie   o začatí   exekúcie   ako   aj   exekučný   príkaz   do vlastných rúk obci, v obvode ktorej je dražená nehnuteľnosť. Z uvedeného vyplýva, že pre dodržanie zákonného postupu je postačujúce, pokiaľ sú orgánu obce doručené obyčajnou zásielkou (nie do vlastných rúk).“ Zo spisu sp. zn. Ex 365/2001 (č. l. 83 – 85) vyplýva, že „upovedomenie   o začatí   exekúcie   bolo   vyvesené   na   úradnej   tabuli   exekútora,   vyhláška o dražbe nehnuteľnosti bola orgánu obce doručená a bola aj na úradnej tabuli exekútora vyvesená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že pre posúdenie veci je   rozhodujúce,   či   bolo   upovedomenie   o začatí   dražby,   exekučný   príkaz   a následne   aj dražobná   vyhláška   skutočne   preukázateľným   spôsobom   vyvesená   na   úradnej   tabuli exekútora,   a nie   to,   či   obec   svoju   povinnosť   po   doručení   písomností   stanovených Exekučným poriadkom   (nie   do   vlastných   rúk)   nesplnila   a nezabezpečila   ich   zverejnenie spôsobom v mieste obvyklým, nemá vplyv na schválenie udelenia príklepu súdom. Tvrdenia dovolateľa o zmarení účelu dražby nie sú preto dôvodné.“

Ústavný súd (obdobne Európsky súd pre ľudské práva) podľa   svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 6 ods. 1 dohovoru preskúmava, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa   k spôsobu   hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne sa   dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo riadili sa výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorý   predkladá   ako   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrálne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   ako   ústavný   súd   rozhodol   v predchádzajúcej   časti   týkajúcej   sa sťažovateľom   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru, neprichádzalo do úvahy porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako celok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004