znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Z.   P.,   bytom   N.   Z.,   zastúpenej   komerčným právnikom JUDr. I. K., so sídlom N., vo veci porušenia jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom upraveným v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. 10 Er 1204/99 50   z   20.   decembra   2001   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k. 6 Co 44/02-67 z 29. novembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Z. P. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2003 doručená   sťažnosť   MUDr.   Z.   P.,   bytom   N.   Z.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej komerčným právnikom JUDr. I. K., so sídlom N., vo veci porušenia jej práva upraveného v   čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením Okresného súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Er 1204/99-50 z

20. decembra 2001 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 44/02-67 z 29. novembra 2002.  

Namietaným   uznesením   okresného   súdu   bola   za   účasti   sťažovateľky   uložená   jej manželovi Ing. M. P., CSc., poriadková pokuta vo výške 5 000,- Sk podľa § 254 a § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu hrubého sťaženia priebehu exekučného konania, v rámci ktorého, napriek upovedomeniu, nesprístupnil znalcovi nehnuteľnosť za účelom jej ocenenia.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom navrhla zrušenie tohto uznesenia, argumentujúc tým, že nemôže byť účastníčkou tohto exekučného konania,   keďže   v ňom   nejde   o veci   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov,   a že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov neexistuje.

Krajský súd odvolaniu nevyhovel a namietaným uznesením uznesenie súdu prvého stupňa   potvrdil.   V odôvodnení   krajský   súd   okrem   iného   poukázal   na   skutočnosť,   že vlastnícke   právo   sa   nadobúda   až   vkladom   do   katastra   nehnuteľností,   pričom   manžel sťažovateľky   v   konaní   nepredložil   dôkaz   o   takom   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z   ktorého by vyplývalo, že vlastníctvo k nehnuteľnosti prešlo do výlučného vlastníctva sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 6/99 z 9. februára 1999 (ktorý nadobudol právoplatnosť 10. marca 2002) bolo zrušené bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov,   a preto   nemôže   byť   účastníčkou   konania   pred okresným   súdom   a krajským   súdom,   v ktorom   bola   jej   manželovi   uložená   poriadková pokuta. Sťažovateľka pritom argumentuje § 37 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je   manžel   povinného   účastníkom   konania   len   vtedy,   ak   sú   exekúciou   postihnuté   veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Porušenie   svojho   práva   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   uznesenia   okresného   súdu a krajského súdu sú účinné aj voči nej, v dôsledku čoho je spolu s povinným zaviazaná spoločne a nerozdielne bez zákonného dôvodu, čo je podľa jej názoru v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len v medziach zákona.

Na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 19. mája 2003 sťažovateľka splnomocnila svojím zastupovaním pred ústavným súdom komerčného právnika   JUDr.   I.   K.,   so   sídlom   N.,   a zároveň   rozšírila   svoju   sťažnosť   aj   o namietanie porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“).   Porušenie   týchto   práv   vidí   v tom,   že rozhodnutia všeobecného súdu boli vydané v rozpore s § 37 ods. 2 Exekučného poriadku.

Sťažovateľka po doplnení svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nasledovné rozhodnutie:

„Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99-67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 10 Er 1204/99-67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Krajského súdu v Nitre č.   k.   10 Er 1204/99 (6 Co 44/02-67)   zo dňa 29. 11. 2002 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10 Er 1204/99-50 zo dňa 20. 12. 2001 bolo   porušené   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k. 10 Er 1204/99-67 (6 Co 44/02-67) zo dňa 29. 11. 2002 v časti výroku „za účasti MUDr. Z. P., bytom N. Z., “ zrušuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k. 10 Er 1204/99 – 50 zo dňa 20. 12. 2001 v časti výroku „za účasti MUDr. Z. P., N. Z.“ zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 100.000, - Sk.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý podala zjavne neoprávnená osoba. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv v súvislosti s uložením poriadkovej   pokuty   jej   manželovi   v rámci   už nariadeného   a prebiehajúceho   exekučného konania   (t.   j.   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu),   pričom   však   porušenie označených   základných   práv   v samotnom   exekučnom   konaní   nenamieta.   Namieta   však porušenie svojich základných práv v konaní o uložení poriadkovej pokuty jej manželovi. K uloženiu   poriadkovej   pokuty   došlo   (ako   vyplýva   z odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu) z toho dôvodu, že manžel sťažovateľky svojím konaním hrubo sťažuje (sťažoval) priebeh   exekučného   konania.   To   boli   aj   hlavné   argumenty   krajského   súdu   uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia (nakoniec manžel sťažovateľky a ani samotná sťažovateľka tieto argumenty vo svojom odvolaní a ani v sťažnosti nevyvrátili).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96) s výnimkou, keď ide o prípady, keď fyzická osoba má zákonného zástupcu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   preto   dospieť   k záveru,   že   namietané uznesenia krajského súdu   a okresného súdu   možno spájať s porušením   základných   práv sťažovateľky upravených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru tak, ako sa toho dožaduje, pretože išlo o konanie o uloženie poriadkovej pokuty inej fyzickej osobe, ako je sťažovateľka, a preto   rozhodnutiami, ktoré sú výsledkom tohto konania, k porušeniu jej základných práv ani nemohlo dôjsť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako podanú neoprávnenou osobou.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   20/00)   sa   nemožno úspešne domáhať samostatnej ochrany práva upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, ako to vyplýva z jeho   systémového   zaradenia   pod   všeobecné   ustanovenia   prvého   oddielu   druhej   hlavy ústavy pre jeho všeobecnosť, ale len v spojitosti s ďalšími základnými právami a slobodami upravenými v druhom až siedmom oddiely druhej hlavy ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nemohlo dôjsť namietaným uznesením krajského súdu ani k porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky už neexistoval právny dôvod, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2003