znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 148/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc., bytom B., Ing. arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J.   H.,   B.   B.,   ktorou   namietali   porušenie   ich   práv   na   informácie   a ich   slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom,   opatrením,   ako   aj uznesením   č.   14/2002   Komisie životného   prostredia   a   výstavby   Mestského   zastupiteľstva   hlavného   mesta   Slovenskej republiky Bratislavy na rokovaní 15. apríla 2002, za účasti Komisie životného prostredia a výstavby   Mestského   zastupiteľstva   hlavného mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy,   a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Č., V. O., RNDr. M. H., CSc., Ing. arch. P. M. a Ing. M. U.   o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2002 doručená sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc., bytom B., Ing. arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich práv na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom,   opatrením,   ako   aj   uznesením   č.   14/2002   Komisie   životného prostredia   a výstavby   Mestského   zastupiteľstva   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky Bratislavy (ďalej aj „komisia“) na rokovaní 15. apríla 2002.

K porušeniu základných práv sťažovateľov malo dôjsť tak, že komisia neumožnila účasť   sťažovateľov   na   jej   rokovaní   15.   apríla   2002   a   súhlasila   s   účasťou   dvoch   osôb zo skupiny ochranárov. Sťažovatelia tvrdia, že zastupovali rôzne mimovládne organizácie zaoberajúce   sa   trvalo   udržateľným   rozvojom,   a   preto   chceli   byť   všetci   prítomní   na prerokovaní   výsledkov   poslaneckého   prieskumu   v   Mestských   lesoch   Bratislava.   Ich zámerom   bolo   získať   informácie   o   obsahu   prieskumu,   ako   aj   informácie   o   stanovisku komisie k pripomienkam verejnosti.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu ich základných práv,   a   súčasne   navrhli,   aby   ústavný   súd   uložil   komisii   povinnosť   zaplatiť   každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia požadujú ako morálnu satisfakciu za to, že im bol bez ďalšieho vysvetlenia odopretý prístup do zasadacej miestnosti komisie, hoci účasťou na rokovaní chceli prejaviť svoju občiansku angažovanosť.

Predseda komisie navrhol sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že sťažovatelia boli už 21. marca 2002 oboznámení s výsledkami poslaneckého prieskumu, komisia umožnila účasť ich dvoch zástupcov na rokovaní, hoci takúto povinnosť nemá, a napokon   komisia   je len poradný   orgán   bez právnej   subjektivity,   a preto   bez pasívnej legitimácie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   bola   podaná   proti   Komisii   životného   prostredia   a   výstavby   Mestského zastupiteľstva   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   a   porušenie   označených základných práv sa vyvodzovalo z postupu, opatrenia a rozhodnutia tejto komisie. Predseda tejto komisie namietal nedostatok spôsobilosti takejto komisie byť účastníkom konania pred ústavným súdom. Poukázal na to, že komisia nemá právnu subjektivitu, nerozhoduje, nie je výkonným ani iným orgánom územnej samosprávy a nevydáva individuálne správne akty.

Podľa § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z poslancov obecného   zastupiteľstva   a z ďalších   osôb   zvolených   obecným   zastupiteľstvom.   Zloženie a úlohy komisií vymedzuje obecné zastupiteľstvo. Podľa § 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov orgánmi mestského zastupiteľstva sú mestská rada a komisie.

Komisia   podľa   citovaných   predpisov   je   poradným,   iniciatívnym   a   kontrolným orgánom a z týchto všeobecných vymedzení jej postavenia a pôsobnosti vyplýva, že sa nevyhnutne podieľa najmä na samostatnej, ale aj prenesenej pôsobnosti obce, resp. mesta vrátane hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Pre konanie pred ústavným súdom z hľadiska   procesných   podmienok   a   vecnej   pasívnej   legitimácie   je   rozhodujúca   len skutočnosť, či takto zriadený samosprávny orgán (ide o orgán mestského zastupiteľstva) trvalej alebo dočasnej povahy je spôsobilý narušiť základné právo fyzickej osoby alebo právnickej   osoby, ochrany ktorého   sa   možno   domáhať v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd je toho názoru, že taká komisia je orgánom, ktorý by mohol byť porušovateľom základného práva a slobody.

Ak   je   komisia   takým   orgánom,   ktorý   je   spôsobilý   porušiť   základné   práva   alebo slobody, potom bolo potrebné, aby ústavný súd preskúmal aj svoju právomoc na konanie o takomto tvrdenom porušení základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia uvádzajú, že napádajú okrem postupu a opatrenia aj uznesenie komisie č. 14/2002. Jeho prijatiu však predchádzalo konštatovanie, že komisia súhlasí s účasťou dvoch   zástupcov   ochranárov,   čo   však   skupina   občanov,   v ktorej   boli   aj   sťažovatelia, odmietla z dôvodu, že ak sa nemôžu zúčastniť všetci, nezúčastní sa nikto. Táto skutočnosť vyplýva z obsahu zápisnice komisie, ktorú predložil predseda komisie.

Túto skutočnosť sťažovatelia potvrdili. Uvádzajú však, že ani jeden z nich nebol medzi týmito dvoma zástupcami. Účasti na rokovaní komisie sa však domáhali preto, že všetci boli predstaviteľmi rôznych mimovládnych organizácií. Tú im komisia neumožnila, a preto navrhujú vysloviť porušenie ich základných práv, tak ako to formulovali v petite svojej   sťažnosti.   Dvaja z ochranárov,   ktorí boli prizvaní (Ľ. H.   a Ľ. K.),   sa   rokovania komisie napokon nezúčastnili po tom, čo požiadali komisiu o umožnenie účasti všetkých ochranárov, v čom sa im nevyhovelo.

Z uvedeného vyplýva, že komisia prijala len rozhodnutie o tom, že umožní účasť dvom   z prítomných   ochranárov.   Na   základe tohto uznesenia   fakticky   nepripustila   účasť ostatných občanov (sťažovateľov) na jej rokovaní. Preto sa tvrdeného porušenia základných práv sťažovateľov môže týkať len faktické opatrenie a jemu predchádzajúci postup komisie a len nepriamo aj rozhodnutie, ktoré sa vzťahovalo na dvoch občanov, ktorým sa však účasť na   rokovaní   komisie   umožnila.   Sťažovatelia   tvrdili,   že   sa   rokovania   komisie   chceli zúčastniť   preto,   aby získali   informácie   o   obsahu poslaneckého   prieskumu   v   Mestských lesoch Bratislava, ako aj informácie o stanovisku komisie k pripomienkam verejnosti.

V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že komisia je napriek odchylnému názoru jej predsedu   povinná poskytovať informácie podľa   zákona č.   211/2000 Z.   z. o   slobodnom prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode informácií) - ďalej len „zákon o slobode informácií“. Podľa § 2 citovaného zákona patria medzi   povinné   osoby   aj   obce   (mestá),   a teda   aj   ich   orgány   vrátane   orgánov,   ktoré   sú orgánmi obecných (mestských) zastupiteľstiev. Ak komisia odoprela sťažovateľom právo na   informácie   spôsobom   opísaným   v ich   sťažnosti,   sťažovatelia   mohli   využiť   opravné prostriedky podľa zákona o slobode informácií najprv podaním odvolania (§ 19 ods. 1 a 2 ) a domáhať sa   rozhodnutia   o tom,   že   ich   žiadosť   o   sprístupnenie   informácií   účasťou   na rokovaní komisie je oprávnená (§ 16 zákona o slobode informácií uvádza len príkladom spôsob sprístupnenia - informácie sa sprístupňujú najmä...).

V ochrane svojho základného práva na informácie mohli sťažovatelia pokračovať aj podaním žaloby v správnom súdnictve (§ 19 ods. 4 zákona o slobode informácií).

Okrem   toho   opatrenie   a   jemu   predchádzajúci   postup   (po   rozhodnutí   o umožnení účasti   dvom   občanom)   komisie   o   odopretí   účasti   na   jej   rokovaní   sťažovatelia   mohli napadnúť   v   súlade   s   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonanou   zákonom č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov aj priamo žalobou v správnom súdnictve, ktorého kompetencia sa   rozšírila   aj   na   preskúmanie   zákonnosti   postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244 Občianskeho súdneho poriadku). Táto kompetencia rozšírila princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).

Podľa   §   244   ods.   2   a   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   správnom   súdnictve preskúmavajú   súdy   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ak im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti   verejnej   správy.   Týmto   rozhodovaním   je   aj   rozhodovanie   orgánu   záujmovej samosprávy, prípadne orgánov týchto orgánov podľa zákona o slobode informácií. Platí to aj pri postupoch a opatreniach takého orgánu. Podľa § 248 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú len tie postupy správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Sťažovatelia nevyužili účinné právne prostriedky ochrany svojho základného práva na informácie   spôsobom,   ktorý   umožňuje platný   právny   poriadok   Slovenskej   republiky v konaniach pred inými orgánmi právnej ochrany (odvolací orgán podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií) a orgánmi súdnej ochrany (§ 19 ods. 4 citovaného zákona a § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), ale bez zreteľa na zákon o slobode informácií sa rozhodli požiadať o ochranu svojho základného práva priamo ústavný súd. Takýto postup však   ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú.   Ústava   a   zákon   o   ústavnom   súde vylučujú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany svojho základného práva a orgán, pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu. Princíp subsidiarity je v prípade sťažovateľov (posudzované podľa skutkových okolností) v dôsledku účinnosti zákona o slobode informácií rozšírený aj na ochranu základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v konaní pred orgánom verejnej správy a súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve. Preto boli sťažovatelia   povinní   využiť pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   zákonné možnosti upravené   v zákone   o slobode   informácií   a v Občianskom   súdnom   poriadku   (podobne   aj II. ÚS 147/02). K tomu však nedošlo. Právomoc ústavného súdu je však v takom prípade a so zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).