znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 147/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Dankovou,Kolárska 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranuproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 153 z 26. februára2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Vladimírou   Dankovou,   Kolárska   4,   Bratislava,   ktorounamieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniuzo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“)   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   č.   153z 26. februára 2003 (ďalej len „uznesenie vlády“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žaloboudoručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 9. marca 2005 domáhalproti   Slovenskej   republike (ďalej len „žalovaná“) určenia, že jeho odvolanie z funkcieviceguvernéra Exportno-importnej banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“)a z funkcie člena rady Eximbanky je neplatné.

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   prerokoval,   rozsudkom   sp.   zn.   19 C 72/05z 21. októbra 2009   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   vo   veci   samej   rozhodol   tak,že žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa na podkladedôvodov   v   ňom   uvedených   domáhal,   aby   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súduzmenil tak, že   žalobe   vyhovie.   O   odvolaní   podanom   sťažovateľom   proti   rozsudkuokresného súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkomsp. zn. 4 Co 202/2010   z   8.   decembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ následne podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal, že v konanívedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 202/2010 bolo porušené jeho základné právona ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavya právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpo predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   podmienky   na   jej   prijatiena ďalšie   konanie   sú   splnené   a   postupom   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 117/2011 z 30. júna 2011 (ďalej len „nálezústavného súdu“) rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 202/2010porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy, rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšiekonanie, sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia a vo zvyšnej časti sťažnostinevyhovel.

Po vrátení veci krajskému súdu na   ďalšie konanie krajský súd uznesením zrušilrozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   uznesenímč. k. 19 C 72/2005-274 z 5. apríla 2013 návrh vo veci samej v celom rozsahu zamietola návrh sťažovateľa na vylúčenie majetkovej a nemajetkovej ujmy z 8. februára 2012 taktiežzamietol (podľa tvrdenia sťažovateľa žalobu „... v celom rozsahu zamietol“ s odôvodnením,že „... nemá právomoc preskúmavať uznesenia vlády SR“).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdusťažovateľ nepodal odvolanie a rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 27. apríla2013. O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 19 C 72/2005-280 zo 6. júna 2013 (právoplatným 15. apríla 2014).

Po   vydaní   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdusťažnosť (2. júla 2013), ktorú v súvislosti s namietaným porušením označeného práva podľačl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy odôvodňuje takto:

„Moje odvolanie z funkcie viceguvernéra Eximbanky nebolo v súlade s § 7 ods. 11zák. č. 80/1997 Z. z. o Eximbanke, podľa ktorého vláda môže odvolať z funkcie člena Radybanky na návrh ministra podľa ods. 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9,čo znamená,   že   dôvod   na   odvolanie   môže   byť   aj   iný   ako   dôvody   taxatívne   v   zákonevymedzené,   ale   aj   tento   tzv.   iný   dôvod   musí   byť   v   príslušnom   rozhodnutí   vládyšpecifikovaný. Nemožno viceguvernéra odvolať bez uvedenia konkrétneho dôvodu. VládaSR ma neoboznámila s dôvodmi môjho odvolania, nemal som možnosť k nim sa vyjadriťa nesprávne interpretovala § 7 ods. 11 zákona č. 80/1997 Z. z. o Eximbanke.

Vo svojej prvej sťažnosti som založil do spisu návrh uznesenia, ktorým NR SRschválila návrh skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 80/1997 Z. z. o Eximbanke.

Z dôvodovej správy jednoznačne   vyplýva,   že   v praxi   sa   môžu   vyskytnúť aj   inédôvody pre odvolanie z funkcie. Musí to byť však v záujme riadneho plnenia úloh a v súlades Ústavou SR.

Bol   som   odvolaný   3   mesiace   pred   skončením   funkčného   obdobia   bez   uvedeniadôvodu, tým nebol dodržaný zákonný postup, ktorý zabezpečuje zákon a zároveň postupomodvolania   bol   porušený   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   SR,   ktorý   chráni   pred   svojvoľnýmprepúšťaním   zo   zamestnania   a   diskrimináciou   v   zamestnaní.   Moje   odvolanie   z   funkciepovažujem za protiprávne, protiústavné, neplatné a diskriminačné.

Neuvedením dôvodu odvolania sa navodí protiprávny stav, ktorý trvá, a je v rozpores ústavnými právami.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdomnavrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Vláda Slovenskej republiky uznesením Vlády SR č. 153 zo dňa 26. 02. 2003 porušila základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie vlády SR č. 153 zo dňa 26. 02. 2003 sa zrušuje.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume 17.000.-   EUR,   ktoré   je   povinná   Vláda   SR   vyplatiť   k   jeho   rukám   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 275,94.- EUR,   ktoré   je   Vláda   SR   povinná   vyplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne JUDr. Vladimíry Dankovej do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátualebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúcepracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniuzo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonomustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol z funkcie viceguvernéra Eximbanky odvolaný26. februára 2003. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. júla 2013, teda zjavne pouplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tejto skutočnosti ničnemení skutočnosť, že pred doručením sťažnosti ústavnému súdu všeobecné súdy (okresnýsúd) konali o žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti právneho úkonu a náhradu škodyproti odporcom, a to Slovenskej republike, zastúpenej Úradom vlády Slovenskej republiky,a Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Navyše ajpo nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 72/2005-274 z 5. apríla2013, a to 27. apríla 2013, uplynuli do doručenia sťažnosti ústavnému súdu viac ako dvamesiace.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľapodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   z   citovaného   obsahu   sťažnosti(časť I tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstata   argumentácie   sťažovateľa,   s   ktorou   spájaporušenie ním označeného základného práva uznesením vlády, spočíva v námietke jehonedostatočného odôvodnenia. Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľapovažuje za podstatné uviesť, že sťažovateľ túto argumentáciu už nastolil v sťažnosti, ktorousa okrem iného domáhal aj vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa čl. 36písm. b) ústavy v konaní vedenom krajským súdom sp. zn. 4 Co 202/2010, ktorým krajskýsúd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba, ktorou sa domáhal určenianeplatnosti svojho odvolania z funkcie viceguvernéra Eximbanky a člena rady Eximbankyuznesením vlády, zamietnutá.

Ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil právny názor, podľa ktorého odvolanímz funkcie   nedochádza   ku   skončeniu   pracovného   pomeru,   pretože   skončenie   pracovnéhopomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou (v danom prípade výpoveďouso   skončením   pracovného   pomeru   sťažovateľa   31.   mája   2003).   Na   základe   uvedenejargumentácie ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným protiprávnym odvolanímsťažovateľa z funkcie člena Eximbanky a označeným základným právom potrebný vzťahpríčinnej   súvislosti   neexistuje.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   obsahomprincípu právneho   štátu   je   vytvorenie   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázkusa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93). Ústavnýsúd v okolnostiach danej veci nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal od právnychzáverov vyslovených ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 117/2011 odchýliť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovaťo ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015