SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 147/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Dankovou,Kolárska 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranuproti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 153 z 26. februára2003 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2013doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátkou JUDr. Vladimírou Dankovou, Kolárska 4, Bratislava, ktorounamieta porušenie svojho základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniuzo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 153z 26. februára 2003 (ďalej len „uznesenie vlády“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žaloboudoručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 9. marca 2005 domáhalproti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) určenia, že jeho odvolanie z funkcieviceguvernéra Exportno-importnej banky Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“)a z funkcie člena rady Eximbanky je neplatné.
Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. 19 C 72/05z 21. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo veci samej rozhodol tak,že žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým sa na podkladedôvodov v ňom uvedených domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného súduzmenil tak, že žalobe vyhovie. O odvolaní podanom sťažovateľom proti rozsudkuokresného súdu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkomsp. zn. 4 Co 202/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ následne podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal, že v konanívedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 202/2010 bolo porušené jeho základné právona ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavya právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. Ústavný súdpo predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatiena ďalšie konanie sú splnené a postupom podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 117/2011 z 30. júna 2011 (ďalej len „nálezústavného súdu“) rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 202/2010porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy, rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšiekonanie, sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia a vo zvyšnej časti sťažnostinevyhovel.
Po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie krajský súd uznesením zrušilrozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesenímč. k. 19 C 72/2005-274 z 5. apríla 2013 návrh vo veci samej v celom rozsahu zamietola návrh sťažovateľa na vylúčenie majetkovej a nemajetkovej ujmy z 8. februára 2012 taktiežzamietol (podľa tvrdenia sťažovateľa žalobu „... v celom rozsahu zamietol“ s odôvodnením,že „... nemá právomoc preskúmavať uznesenia vlády SR“).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdusťažovateľ nepodal odvolanie a rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 27. apríla2013. O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 19 C 72/2005-280 zo 6. júna 2013 (právoplatným 15. apríla 2014).
Po vydaní rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal ústavnému súdusťažnosť (2. júla 2013), ktorú v súvislosti s namietaným porušením označeného práva podľačl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy odôvodňuje takto:
„Moje odvolanie z funkcie viceguvernéra Eximbanky nebolo v súlade s § 7 ods. 11zák. č. 80/1997 Z. z. o Eximbanke, podľa ktorého vláda môže odvolať z funkcie člena Radybanky na návrh ministra podľa ods. 3 aj z iných dôvodov, ako sú uvedené v odseku 9,čo znamená, že dôvod na odvolanie môže byť aj iný ako dôvody taxatívne v zákonevymedzené, ale aj tento tzv. iný dôvod musí byť v príslušnom rozhodnutí vládyšpecifikovaný. Nemožno viceguvernéra odvolať bez uvedenia konkrétneho dôvodu. VládaSR ma neoboznámila s dôvodmi môjho odvolania, nemal som možnosť k nim sa vyjadriťa nesprávne interpretovala § 7 ods. 11 zákona č. 80/1997 Z. z. o Eximbanke.
Vo svojej prvej sťažnosti som založil do spisu návrh uznesenia, ktorým NR SRschválila návrh skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 80/1997 Z. z. o Eximbanke.
Z dôvodovej správy jednoznačne vyplýva, že v praxi sa môžu vyskytnúť aj inédôvody pre odvolanie z funkcie. Musí to byť však v záujme riadneho plnenia úloh a v súlades Ústavou SR.
Bol som odvolaný 3 mesiace pred skončením funkčného obdobia bez uvedeniadôvodu, tým nebol dodržaný zákonný postup, ktorý zabezpečuje zákon a zároveň postupomodvolania bol porušený čl. 36 písm. b) Ústavy SR, ktorý chráni pred svojvoľnýmprepúšťaním zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní. Moje odvolanie z funkciepovažujem za protiprávne, protiústavné, neplatné a diskriminačné.
Neuvedením dôvodu odvolania sa navodí protiprávny stav, ktorý trvá, a je v rozpores ústavnými právami.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v konaní pred ústavným súdomnavrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Vláda Slovenskej republiky uznesením Vlády SR č. 153 zo dňa 26. 02. 2003 porušila základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.
2. Uznesenie vlády SR č. 153 zo dňa 26. 02. 2003 sa zrušuje.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 17.000.- EUR, ktoré je povinná Vláda SR vyplatiť k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94.- EUR, ktoré je Vláda SR povinná vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Vladimíry Dankovej do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátualebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúcepracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniuzo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozrinapr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol z funkcie viceguvernéra Eximbanky odvolaný26. februára 2003. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. júla 2013, teda zjavne pouplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tejto skutočnosti ničnemení skutočnosť, že pred doručením sťažnosti ústavnému súdu všeobecné súdy (okresnýsúd) konali o žalobe sťažovateľa o určenie neplatnosti právneho úkonu a náhradu škodyproti odporcom, a to Slovenskej republike, zastúpenej Úradom vlády Slovenskej republiky,a Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Navyše ajpo nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 19 C 72/2005-274 z 5. apríla2013, a to 27. apríla 2013, uplynuli do doručenia sťažnosti ústavnému súdu viac ako dvamesiace.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľapodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že z citovaného obsahu sťažnosti(časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa, s ktorou spájaporušenie ním označeného základného práva uznesením vlády, spočíva v námietke jehonedostatočného odôvodnenia. Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľapovažuje za podstatné uviesť, že sťažovateľ túto argumentáciu už nastolil v sťažnosti, ktorousa okrem iného domáhal aj vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa čl. 36písm. b) ústavy v konaní vedenom krajským súdom sp. zn. 4 Co 202/2010, ktorým krajskýsúd potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba, ktorou sa domáhal určenianeplatnosti svojho odvolania z funkcie viceguvernéra Eximbanky a člena rady Eximbankyuznesením vlády, zamietnutá.
Ústavný súd v predmetnom náleze vyslovil právny názor, podľa ktorého odvolanímz funkcie nedochádza ku skončeniu pracovného pomeru, pretože skončenie pracovnéhopomeru je v príčinnej súvislosti s inou právnou skutočnosťou (v danom prípade výpoveďouso skončením pracovného pomeru sťažovateľa 31. mája 2003). Na základe uvedenejargumentácie ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným protiprávnym odvolanímsťažovateľa z funkcie člena Eximbanky a označeným základným právom potrebný vzťahpríčinnej súvislosti neexistuje. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že obsahomprincípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázkusa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93). Ústavnýsúd v okolnostiach danej veci nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal od právnychzáverov vyslovených ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 117/2011 odchýliť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovaťo ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015