znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 147/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   H., a I.   H., zastúpených   advokátom   JUDr.   Tiborom   Šafárikom,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 364/2012 z 10. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. a I. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2013 doručená   sťažnosť   A.   H.   a I.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   pre   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 364/2012 z 10. apríla 2013.

2. Sťažovatelia v podanej sťažnosti uvádzajú:

«Sťažovatelia   podali   na   Okresný   súd   v   Michalovciach   žalobu   o   určenie   práva k nehnuteľnosti. Predbežnou otázkou bolo posúdenie platnosti darovacej zmluvy, ktorou žalobcovia previedli na žalovaného (pôvodne ako maloletého zastúpeného matkou) jej časť. Nehnuteľnosť   slúži   ako   reštaurácia.   Účastníci   zmluvy   sú   príbuzní.   Darovaciu   zmluvu spisovala advokátka na žiadosť zákonnej zástupkyne obdarovaného. V nej malo byť okrem iného   zakotvené,   ako   a   kedy   sa   tento   zapojí   do   spravovania   spoluvlastníctva   a   chodu prevádzky. Jeho matka prijala úlohu administratívnej pracovníčky. Rôzne názory aktérov na viacero   otázok   v   spojitosti   s   prevádzkou   viedli   sťažovateľov   k   pokusu   konfrontovať realitu s obsahom zmluvy. Keď sťažovatelia upozornili na jej text, dopustili sa fatálnej chyby: vrátili ju medzi ostatnú agendu, ktorú „spravovala“ matka obdarovaného. Bol to ich jediný exemplár. Napokon zistili, že do katastra bolo uložené právo na základe radikálne pozmenenej zmluvy čo do obsahu a nevyhovujúcej čo do formy. Nielenže chýbalo niekoľko článkov   (nie   iba   čl.   V.),   ale   pozmeňovateľ,   či   skôr   falšovateľ   využil   fakt,   že   podpisy účastníkov   boli   na   osobitnom   hárku,   takže   „opticky“   vyzeral   text   ako   úplný.   Naviac exempláre zmluvy niesli stopy viacnásobného zopínania (a teda aj rozopínania) jej dvoch osobitných   hárkov.   V   podrobnostiach,   ktorých   je   veľa,   odkazujem   na   obsah   spisu predovšetkým preto, lebo ich vyhodnotenie je podstatou sťažnosti a porušenia základného práva iba v menšom rozsahu. Tú vidím predovšetkým v posudzovaní právnej stránky veci. Okresný súd žalobu rozsudkom 6 C/86/2008 z 1. 3. 2010 zamietol. Odvolací súd v konaní 11 Co 169/2010 napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.

Na   dovolanie   žalovaného   najvyšší   súd   SR   uznesením   6   Cdo   64/2011-198 z 26. 9. 2012 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V novom konaní   spravujúc   sa   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   Krajský   súd   v   Košiciach rozsudkom 11 Co 364/2012 z 10. 4. 2013 napadnutý rozsudok Okresného súdu potvrdil. Právny názor dovolacieho súdu rešpektovaný sudom odvolacím predstavuje podľa môjho   názoru   flagrantné   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie a súdnu ochranu práv sťažovateľov.

Vec má z hľadiska porušenia základných práv dve roviny - všeobecnú a konkrétnu...

a)   Pokiaľ   ide   o   konkrétne   okolnosti   prípadu,   už   som   v   predchádzajúcom   texte problém uviedol. Je ním evidentný odklon od právnej praxe, riešiacej podmienky platnosti zmlúv o prevode nehnuteľností vo svetle požiadaviek § 46 ods. 2 Obč. zákonníka, špeciálne jeho poslednej vety.

Exempláre   darovacej   zmluvy   o   dvoch   listoch   formátu   A4   -   prvá   strana   jedného uvádza   kontrahentov,   okrem   sponky   sú   na   nej   skopírované   dve   stopy   po   predošlých spájaniach,   strana   druhá   samotný   obsah   zmluvy,   z   ktorého   zrejme   nedopatrením pri skenovaní   a   vynechaní   čl.   V   pokračuje   čl.   VI,   druhý   list   obsahuje   overené   podpisy kontrahentov, pričom stopy po predchádzajúcich spájaniach viditeľné nie sú.

... Z dôvodu, ktorý ani Krajský ani Najvyšší súd nijako nevysvetlil, sa ostatný rozsudok diametrálne   odklonil   od   stanoviska   Občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR z 3. októbra   2001   Cpj   33/01,   ktorým   bolo   s   podrobným   odôvodnením   odmietnuté odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 17/96, zhodné s kritizovaným. Treba pritom považovať (niet dôkazu opaku) za isté, že tento judikát vychádzal z hodnotenia všetkých súvislostí,   vedúcich   k   jeho   záveru,   ktoré   teraz   napadnutý   rozsudok   vyhodnotil   opačne. Osobitne považujem za neprijateľné ignorovať skutočnosť, že absolútne neplatný právny úkon,   napadnuteľný   kýmkoľvek   (s   odôvodnením   naliehavého   právneho   záujmu) a kedykoľvek   oprávňuje účastníka   odvolávať   sa   na   „právnu   istotu“,   získanú   plynutím času...

Ak neexistuje legálna definícia „tej istej listiny“ v § 46 ods. 2 OZ,   je prakticky vylúčené nepristúpiť ku všetkým priliehavým metódam výkladu tohto zloženého pojmu. A ten v   minulosti   poskytnutý   bol.   Na   jeho   vyvrátenie   nemôže   postačovať   názor   na   str.   6 dovolacieho uznesenia, do napadnutého rozsudku implantovaný, že „na tom nič nemôže zmeniť   ani   skutočnosť,   že   súdna   prax   otázku   technickej   jednoty   listiny...   v   citovanom stanovisku   vyriešila.“   Z   doterajšej   judikatúry   Ústavného   súdu,   týkajúcej   sa   zásahov do rozhodovacej   činnosti   súdov,   možno   vyvodiť   niekoľko   modelových   prípadov,   kedy interpretácia   jednoduchého   práva   porušuje   tiež   ústavne   garantované   práva.   Ide   najmä o prípady   konkurencie   interpretačných   alternatív   jednej   a   tej   istej   normy.   Závery napadnutého rozsudku priam negujú aj interpretačné pravidlo, uvedené v čl. 152 ods. 4 Ústavy   SR.   Treba   považovať   za   absolútne   irelevantné,   čo   by   po   vyslovení   neplatnosti zmluvy z uvedeného dôvodu mohlo nastať v iných vzťahoch. Za irelevantné to totiž považuje samotný inštitút absolútnej neplatnosti právnych úkonov.

b) Judikatúra môže zaznamenať zmeny. Okolnosti, za ktorých k tomu dochádza nie sú neznáme. Právna prax ich rámcovo dostatočne jasne definovala, resp. ustanovila. Tento prípad však dokonale ilustratívnym spôsobom objasňuje, že miere nebezpečenstva, ktorej má   či   už   právna   norma   alebo   jej   výklad   čeliť,   je   vo   vysokom   stupni   známa.   Boli to nepochybne   modality   formálnych   nedostatkov   zmlúv,   umožňujúce   neskoršie   zásahy a nedohodnuté   úpravy   v   nich,   ktoré   viedli   k   sprísneniu   písomnej   formy   uvedeným stanoviskom. Naviac okrem výkladu autoritatívneho (napr. I. ÚS 123/10) ohľadne excesu z praxe je tu prax „nesúdna“ a to napríklad usmernenie v publikácii „Smlouvy o prevodu nemovitostí“ vydanú ústredím ČS advokácie z roku 1989 na str. 42, prípadne v Justičnej revui č. 4/2012 str. 499 - 500. Posudzovaná zmluva predstavuje azda najdokonalejší príklad situácie, ku ktorej dôjde pri nerešpektovaní prísnejšej formy písomných zmlúv o prevode nehnuteľností, Krajský súd sa ku konkrétnym okolnostiam vôbec nevyjadril: na základe čoho napríklad obišiel vysvetlenie, prečo má za to, že podpisy účastníkov sú „na tej istej listine“, prípadne v čom vidí naplnenie účelu právnej úpravy v tomto konkrétnom spore. Absentuje tiež dokonalý, podrobný popis spornej zmluvy.

... V otázke primeraného zadosťučinenia sa sťažovatelia uchádzajú o zváženie pocitov roztrpčenia   a   sklamania   z   takéhoto   „osobitného“   výkonu   spravodlivosti.   Už   konanie na prvostupňovom   súde   bolo   evidentne   „naťahované“,   ak   uvážime   dôvod   rozhodnutia. Napokon k takému pocitu prispieva aj nečakaná submisívnosť napadnutého rozsudku, resp. Krajského súdu za situácie, keď bol sám svedkom (i keď v inej dimenzií subordinácie) nerešpektovania dominantného právneho názoru. Navrhované zrušenie rozsudku nemôže v plnej miere nemateriálnu ujmu kompenzovať... »

3. Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. VYSLOVÍ porušenie základných práv sťažovateľov, chránených čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   a   čl.   6.   ods.   1   Dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   Košice sp. zn. 11 Co 364/2012 - 214 zo dňa 10. 4. 2013

2.   ZRUŠÍ   uvedený   rozsudok   a   vráti   vec   na   ďalšie   konanie   Krajskému   súdu v Košiciach.

3. PRIZNÁ sťažovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia každému 500,- € a

4. PRIZNÁ sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

Sťažovatelia   následne   listom   doručeným   ústavnému   súdu   3.   júla   2013   doplnili sťažnosť tak, že namietajú aj porušenie základného práva na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). V ďalšom vyjadrení z 22. januára 2014 sťažovatelia poukázali na ďalšiu judikatúru týkajúcu sa predmetu konania (R 69/2001, Cjp 33/01, 3 Cdo 137/96, R 32/2008, 3 Sžo 55/2006).

II.

4. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa   čl.   20   ods.   5   ústavy   iné   zásahy   do   vlastníckeho   práva   možno   dovoliť iba vtedy,   ak   ide   o   majetok   nadobudnutý   nezákonným   spôsobom   alebo   z   nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

8. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

11.   Podľa   §   40   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   ak   právny   úkon   nebol   urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa   §   46   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   písomnú   formu   musia   mať   zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí,   ak dôjde   k   písomnému   návrhu   a   k   jeho   písomnému   prijatiu.   Ak   ide   o   zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

12. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie ich základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu, a to rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   364/2012   z 10.   apríla   2013.   Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom krajského súdu uvedeným v namietanom rozsudku. Podľa ich názoru sa krajský súd, rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolacieho uvedený v uznesení sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26.   septembra   2012,   odklonil   od   právnej   praxe   riešiacej   podmienky   platnosti   zmlúv o prevode nehnuteľností podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to najmä stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   364/2012 z 10. apríla 2013

20. Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzal z právneho   názoru   najvyššieho   súdu   v rozhodnutí   o   dovolaní   sp.   zn.   6   Cdo   64/2011 z 26. septembra   2012,   ústavný   súd   sa   oboznámil   s obsahom   označeného   uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 okrem iného uviedol: „Rozhodujúcimi   otázkami,   od   riešenia   ktorých   bolo   závislé   správne   právne posúdenie   veci   odvolacím   súdom,   tak   boli   otázky,   či   zmluva   o   prevode   nehnuteľnosti pozostávajúca z viacerých listov, aby vyhovovala požiadavke ustanovenia § 46 ods. 2 OZ, musí spĺňať tzv. technickú jednotu listiny (pevné spojenie jednotlivých listov zmluvy formou zošitia) a či nedodržanie takéhoto pevného spojenia má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy.

K prvej otázke (predovšetkým tá bola predmetom stanoviska), dovolací súd uvádza, že   za   správny   považuje   názor   odvolacieho   súdu (uvedený   v predchádzajúcom   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   169/2010   z 19.   januára   2011,   pozn.), podľa   ktorého požiadavke ustanovenia § 46 ods. 2 OZ v prípade, ak zmluva o prevode nehnuteľnosti má viac   ako   jeden   list,   zodpovedá,   že   jednotlivé   listy   musia   byť   pevne   spojené   tak, aby tvorili technickú jednotu listiny a že za takýto spôsob spojenia treba považovať zošitie listov šnúrou. Prísnejšie zákonné požiadavky na formálne (obsahové) náležitosti právneho úkonu   majú   totiž   opodstatnenie   tam,   kde   ide   o   právny   úkon,   ktorý   má   pre   subjekty závažnejšie právne účinky a pri ktorom sa kladie zvýšený dôraz na právnu istou subjektov i na právnu ochranu tretích osôb, ako je tomu pri zmluve o prevode nehnuteľnosti. Potiaľ možno s odvolacím súdom súhlasiť.

Pokiaľ ide o právny následok nedodržania technickej jednoty listiny, dovolací súd sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, považuje ho za nesprávny.... Ustanovenie § 40 OZ upravuje neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy. Z odseku 1 tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že len v prípade, ak zákon alebo dohoda stanovuje pre právny úkon určitú formu, jej nedodržanie má za následok neplatnosť právneho úkonu. To znamená, že sankcia neplatnosti právneho úkonu sa uplatní len vtedy, ak zákon (dohoda) určitú formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy (napr. prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine) včítane ich pojmových atribútov obligatórne   vyžaduje   a   táto   sa   nerešpektuje.   Právny   úkon   nemôže   byť   teda   postihnutý neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda) výslovne   pre   určitý   právny   úkon   nestanovuje.   Neplatnosť   právneho   úkonu   (v   prípade nedodržania   zákonom   vyžadovanej   formy   absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu),   totiž spôsobuje závažné právne dôsledky (nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny úkon sa hľadí ako by nebol urobený).

Platnosť právneho úkonu z hľadiska jeho formy je potrebné posudzovať podľa stavu (skutkového a právneho), aký tu bol v čase uzavretia právneho úkonu. Jednoduchú písomnú formu musia mať podľa ustanovenia § 46 ods. 1 OZ zmluvy o prevodoch nehnuteľností. Pre zachovanie jednoduchej písomnej formy, ktorej pojmové náležitosti sú písomnosť a podpis, zásadne postačuje, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu (písomný návrh a jeho písomné prijatie môže byť urobené na osobitných listoch). Zákon v ustanovení   §   46   ods.   2   veta   druhá   OZ   stanovuje   u   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov   a   neurčuje   ani   konkrétny   spôsob,   ako   majú   byť   jednotlivé   listy   spojené, aby zodpovedali   požiadavke   uvedenej   v   citovanom   zákonnom   ustanovení.   Ak   teda Občiansky zákonník výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode nehnuteľnosti pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou ich zošitia šnúrou, ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej v § 46 ods. 2 veta   druhá   OZ,   nemôže   mať   nedodržanie   takéhoto   spojenia   bez   ďalšieho   za   následok absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu.   Podľa   dovolacieho   súdu,   to   jednoducho   znenia citovaných zákonných ustanovení neumožňujú. Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že súdna   prax   otázku   technickej   jednoty   listiny   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti, ak pozostáva z viac ako jedného listu, v citovanom stanovisku vyriešila.

Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej   náležitosti   písomnej   formy   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti.   Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu),ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné   spojenie   listov   formou   ich   zošitia,   postihnuté   rovnakou   vadou,   vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.

Správnosť   dovolacím   súdom   vysloveného   názoru   potvrdzuje   aj   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   5.   októbra   2006   sp.   zn.   3   SŽ-o-KS   55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32, podľa ktorého pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu,   ktorým   má   dôjsť   k   rozdeleniu   nehnuteľností,   predstavuje   tzv.   technickú   jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na   odstránenie   ktorého   musí   byť   navrhovateľ   vyzvaný   príslušným   orgánom   katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad   vyžadujúci   pevné   spojenie   (zošitie)   jednotlivých   listov   zmluvy   o   prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité   šnúrou,   ktorej   voľné   konce   sa   prekryjú   nálepkou   opatrenou   odtlačkom   úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu   notárskej   činnosti,   ktorí   pre   dodržanie   postupu   vyplývajúceho   z   uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode   nehnuteľnosti   (pevné   spojenie   jednotlivých   listov   formou   zošitia   šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ. Ak odvolací súd v posudzovanej veci dospel k opačnému právnemu názoru, ide o právny názor nesprávny, nemajúci oporu v zákone. Jeho rozhodnutie spočíva preto na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaný teda opodstatnene namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.); právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).“

21. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 11 Co 364/2012 z 10. apríla 2013 v zásade   zopakoval   argumentáciu   najvyššieho   súdu   uvedenú   v citovanom   uznesení sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 a k podstate veci uviedol:

„Vychádzajúc zo znenia § 40 Obč. zákonníka, upravujúceho neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy je zrejmé, že len v prípade, ak zákon alebo dohoda účastníkov stanovuje   pre   právny   úkon   určitú   formu,   jej   nedodržanie   má   za   následok   neplatnosť právneho úkonu. Sankcia neplatnosti právneho úkonu sa teda uplatní len vtedy, ak zákon (či dohoda) určitú formu alebo určitú náležitosť písomnej formy vrátane ich pojmových atribútov   obligatórne   vyžaduje   a   táto   sa   nerešpektuje.   Právny   úkon   však   nemôže   byť postihnutý neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda) výslovne pre určitý právny úkon nestanovuje.

...   U   zmluvy   o   prevode   nehnuteľností   zákon   v   ust.   §   46   ods.   2   veta   druhá Obč. zákonníka   stanovuje   ako   ďalšiu   náležitosť   písomnej   formy,   že   písomné   prejavy účastníkov   takejto   zmluvy,   vrátane   ich   podpisov,   musia   byť   na   tej   istej   listine.   Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, ak takáto zmluva tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Zákon teda nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené tak, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. Ak Občiansky zákonník výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode nehnuteľností pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou ich zošitia šnúrou, a to ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej v § 46 ods. 2 veta druhá Obč. zákonníka, nemôže mať nedodržanie takéhoto spojenia bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Názor   prezentovaný   žalobcami   by   presahoval   rámec   platnej   právnej   úpravy, určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľností....

Keďže nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľností (pevným spojením jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 Obč. zákonníka v spojení s § 46 ods. 2 Obč. zákonníka a neboli zistené iné dôvody neplatnosti darovacej zmluvy   z 27.   4.   1998,   je rozsudok   súdu prvého stupňa   vecne   správny   a bolo   potrebné ho potvrdiť v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. a to vrátane výroku o trovách konania, osobitne nespochybneného.“

22. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

23. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

24.   Sťažovatelia   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   ich   základných   práv argumentovali odklonom namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 364/2012 z 10.   apríla   2013   od   právnej   praxe   riešiacej   podmienky   platnosti   zmlúv   o   prevode nehnuteľností vo svetle požiadaviek § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázali pritom na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Cjp 33/2001 z 3. októbra 2001.

K argumentácii   sťažovateľov   týkajúcej   sa   tvrdeného   odklonu   od   právnej   praxe sa podrobne vyjadril aj najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 tak,   že   svoj   už   citovaný   právny   názor   podporil novšou   judikatúru   najvyššieho   súdu (rozsudok   najvyššieho   súdu,   sp.   zn.   3 Sž o KS 55/2006   z   5.   októbra   2006   uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 v roku 2008 pod por. č. 32).

25.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   v   danom   (posudzovanom) prípade   je   vecou   samotného   najvyššieho   súdu   (obdobne   I.   ÚS   235/07,   III.   ÚS   26/08, III. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09).

26. Je potrebné konštatovať, že sťažovatelia touto sťažnosťou namietali porušenie svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   364/2012   z 10.   apríla   2013, nie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   11   Co   364/2012   z 10.   apríla   2013 vychádzal z právneho názoru najvyššieho súdu uvedeného v uznesení sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012, ktorý bol pre neho v zmysle § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   záväzný.   Podstata   uznesenia   najvyššieho   súdu   spočívala v interpretácii   §   40   ods.   1   a   §   46   Občianskeho   zákonníka   a   jeho   aplikácii   na   zistený skutkový stav.

27. Krajský súd napadnutým rozsudkom plne rešpektoval právny názor najvyššieho súdu   vyjadrený   v uznesení   sp.   zn.   6   Cdo   64/2011   z 26.   septembra   2012,   ktorým   bol v zmysle § 243d ods. 1 OSP viazaný. Krajský súd vychádzal z názoru dovolacieho súdu, že právny   úkon   nemôže   byť   postihnutý   neplatnosťou   pri   nedodržaní   takej   formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon výslovne pre určitý právny úkon nestanovuje. Občiansky zákonník nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v § 46 ods. 2 Občianskeho   zákonníka.   Občiansky   zákonník s nedodržaním   technickej   jednoty   zmluvy konkrétnou   formou   (pevné   spojenie   jednotlivých   listov   formou   zošitia   šnúrou)   nespája priamo bez ďalšieho ako následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Vzhľadom na skutočnosť, že nesplnenie technickej jednoty zmluvy samo osebe nemohlo byť dôvodom neplatnosti darovacej   zmluvy podľa   §   40   ods.   1   v   spojení s §   46   ods.   2 Občianskeho zákonníka,   a tiež   na   to,   že   v predmetnom   konaní   neboli zistené   iné   dôvody   neplatnosti darovacej zmluvy z 27. apríla 1998, krajský súd rozhodol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a ako taký ho potvrdil.

28.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   viazanosť   odvolacieho   súdu   právnym   názorom vysloveným dovolacím súdom vyplýva z ustanovenia § 243d ods. 1 OSP. Ako už ústavný súd uviedol v náleze sp. zn. II. ÚS 433/2011, samotný základ povinnosti rešpektovať právny názor   vyslovený   nadriadeným   súdom   je   súčasťou   konceptu   právneho   štátu,   princípu ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktorého   súčasťou   je   aj   princíp   preskúmateľnosti rozhodnutí.

Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení § 243d ods. 1 prvej a druhej vety OSP bol definovaný   teóriou   i   súdnou   praxou   tak,   že   odvolací   súd   je   viazaný   názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady   v dokazovaní,   iné   vady   v   konaní,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci,   z akého   dôvodu   je   potom   rozhodnutie   nesprávne   a   v   čom   sa   nesprávnosť prejavuje).   Pre odvolací   súd   je   záväzný   i   právny   názor   spočívajúci   v   tom,   ako   má po procesnej stránke ďalej postupovať.

Zmyslom ustanovenia § 243d OSP je zabrániť tomu, aby sa odvolací súd dopustil znova   po   zrušení   jeho   skoršieho   rozhodnutia   rovnakých   pochybení.   Bez   existencie povinnosti odvolacieho súdu rešpektovať právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí by sa narušil účel dovolacieho konania.

Princíp   nezávislosti   sudcov   vyjadrený   v   čl.   144   ods.   1   ústavy   je   len   jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom   (princíp   legality).   Princíp   viazanosti   odvolacieho   súdu   právnym   názorom dovolacieho súdu je potom legislatívnym premietnutím práve zákazu svojvôle a princípu právnej   istoty   do   súdneho   rozhodovania.   Tieto   princípy   musia   byť   zabezpečené   tak, aby bola   vylúčená   svojvôľa   ktoréhokoľvek   sudcu   a   aby   bola   garantovaná   právna   istota účastníkov občianskeho súdneho konania (II. ÚS 433/2011).

29.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatuje,   že   v napadnutom   rozsudku krajského súdu nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   to   sťažovatelia   tvrdia   vo   svojej   sťažnosti.   Krajský   súd   viazaný   právnym   názorom nadriadeného   súdu   vyjadreným   v uznesení   o dovolaní   sp.   zn.   6   Cdo   64/2011 z 26. septembra   2012   aplikoval   na   zistený   skutkový   stav   relevantnú   zákonnú   úpravu, vysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľov a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu, ktorý bol pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom   dovolacieho   súdu   vyjadreným   v   predchádzajúcim   uznesení   dovolacieho   súdu, nestotožňujú,   nestačí   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   resp.   arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

Pokiaľ ide o tvrdený odklon od predchádzajúcej judikatúry najvyššieho súdu, ústavný súd   uvádza, že   jeho úlohou nie je zjednocovať rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov, pretože   ide   o právomoc,   ktorá   prináleží   najvyššiemu   súdu.   V okolnostiach   danej   veci je pritom   podstatné,   že   sťažovatelia   namietali   rozhodnutie   krajského   súdu   (ktorý   bol už v danej veci viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vrátane právnej argumentácie týkajúcej sa relevantnej judikatúry najvyššieho súdu k problematike tzv. technickej jednoty listiny), a nie uznesenie najvyššieho súdu, ktorým sa, ako tvrdia sťažovatelia, mal od svojej predchádzajúcej judikatúry odkloniť už v uznesení o dovolaní.

Ústavný   súd   tiež   podotýka,   že   obsahom   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 ods.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   364/2012 z 10. apríla 2013

30.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval relevantné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom a tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

31.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   o ďalších   nárokoch sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014