znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 147/2013-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť V.   P.   alias   D.   D.,   štátneho   občana   Gruzínska,   naposledy umiestneného   v   Útvare   policajného   zaistenia   Medveďov,   t.   č.   na   neznámom   mieste, zastúpeného   A.,   s.   r.   o.,   za   ktorú   koná   konateľ   a advokát   Mgr.   M.   Š.,   pre   namietané porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   Sža   19/2011-134 z 24. mája 2011 a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011   b o l o   p o r u š e n é právo V.   P.   alias   D.   D.   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. V. P. alias D. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € (slovom dvetisíc eur), z ktorých 1 500 €   (slovom tisícpäťsto eur)   j e   p o v i n n ý   zaplatiť mu Najvyšší súd Slovenskej republiky a 500 € (slovom päťsto eur)   j e p o v i n n ý   zaplatiť mu Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. P. alias D. D. n e v y h o v u j e.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. P. alias D. D. trovy konania vo výške 159,93 € (slovom stopäťdesiatdeväť eur a deväťdesiattri centov) a Krajský   súd   v   Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť   mu   trovy   konania   vo   výške   79,95   € (slovom   sedemdesiatdeväť   eur   a   deväťdesiatpäť   centov),   a   to   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. V. P. alias D. D., ktorý podľa údajov z administratívnych spisov používal aj mená V. P., D. (S.) T. alebo P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), je štátnym občanom Gruzínska(...).

1.1 Sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky prvýkrát 2. februára 2004 nelegálne, keď po zadržaní príslušníkmi Policajného zboru podal prvú žiadosť o udelenie azylu z   ekonomických   dôvodov.   Po   podaní žiadosti   sťažovateľ   22.   marca   2004 opustil Slovenskú   republiku   a   nepovolene   vstúpil   na   územie   Rakúskej   republiky,   odkiaľ   bol vrátený späť do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu zastavené 7. apríla 2004. Po jeho vrátení do Slovenskej republiky sťažovateľ ihneď   podal   druhú   žiadosť   o   udelenie   azylu   z   politických   dôvodov,   opätovne   však nepovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky a konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu tak bolo zastavené 28. marca 2004.

V rovnaký deň sťažovateľ podal tretiu žiadosť o udelenie azylu z ekonomických dôvodov, následne však v noci z 5. na 6. apríla 2004 opätovne nedovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky a bol vrátený do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie o tejto žiadosti zastavené 14. apríla 2004. Štvrtú žiadosť o udelenie azylu podal sťažovateľ 6. apríla   2004   z   ekonomických   dôvodov,   konanie   o   nej   však   bolo   opätovne   zastavené, pretože sa nedostavil v určenej lehote do azylového zariadenia.

Piatu žiadosť o udelenie azylu, tentokrát z politických dôvodov, podal sťažovateľ 23. júna 2004, následne však svojvoľne opustil azylové zariadenie, v dôsledku čoho bolo konanie o nej 27. júla 2004 zastavené.

1.2 Rozhodnutím oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava-Rusovce č.   P-PPZ-14/HK-Ru/2005   zo   7.   októbra   2005   bolo   sťažovateľovi   uložené   jednak administratívne vyhostenie, ako aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie piatich rokov (do 7. októbra 2010). Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. októbra 2005.Sťažovateľ   následne   podal   15.   februára   2006   šiestu   žiadosť   o   udelenie   azylu z politických a národnostných dôvodov, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) z 12. mája 2006. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Saz 51/2006 zo 7. februára 2007. Následne bol sťažovateľ z územia Slovenskej republiky zrejme aj reálne vyhostený.

1.3   Sťažovateľ   však   opätovne   nelegálne   vstúpil   na   územie   Slovenskej   republiky 20. júla 2008, za čo bol trestným rozhodnutím Okresného súdu Humenné sp. zn. 0 T 18/08 z 22. júla 2008 uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a bol mu uložený trest odňatia slobody na jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky.

Sťažovateľ   29.   júla   2008   podal   už   siedmu   žiadosť   o   udelenie   azylu,   ktorá   bola zamietnutá   rozhodnutím   z   2.   septembra   2008.   Toto   rozhodnutie   bolo   potvrdené   aj rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   5   Saz   85/2008   zo   7.   februára   2007 a následne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sža 18/2008 zo 4. júna 2009.

1.4 Už 6. marca 2009 však sťažovateľ v Bratislave spáchal prečin krádeže, za ktorý bol   odsúdený   trestným   rozkazom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   0   T   71/2009 z 9. marca 2009 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov. Počas výkonu trestu odňatia slobody(...) sťažovateľ podal ôsmu žiadosť o udelenie azylu z dôvodu ohrozenia života a zdravia v krajine pôvodu zo strany príbuzných svojho otca, konanie o nej však bolo zastavené rozhodnutím migračného úradu sp. zn. ČAS: MU-517-20/PO-Ž-2009 z 20. októbra 2009 podľa ustanovenia § 19 ods. 4 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu,   že v konaní o azyle sa už právoplatne rozhodlo o tom, že sa azyl neudeľuje,   a   skutkový   stav   sa   podstatne   nezmenil.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto rozhodnutiu   rozklad,   ktorý   bol   zamietnutý   rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej republiky z 8. januára 2010.

Sťažovateľ bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený 6. novembra 2009.

1.5 Rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len „cudzinecká polícia“) č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo 6. novembra 2009 (teda zo dňa prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu) bol sťažovateľ zaistený na základe § 62 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14. januára 2010 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na účely   výkonu   jeho   administratívneho   vyhostenia   z   územia   Slovenskej   republiky. V odôvodnení tohto rozhodnutia cudzinecká polícia v podstate zhrnula doterajšie dôvody vyhostenia (pozri predchádzajúce odseky 1.2 až 1.4) a uzavrela:

„Nakoľko je to potrebné pre výkon administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky,   bolo   potrebné   rozhodnúť   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 59 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 48/2002 Z. z. zabezpečuje Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov z dôvodu, že možno predpokladať, že účastník konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom   vyhostení,   nemá   platný   cestovný   doklad   a   finančné   prostriedky   na vycestovanie.“

1.6   Počas   trvania   zaistenia   sťažovateľa   nebolo   jeho   administratívne   vyhostenie vykonané,   cudzinecká   polícia   však   vykonávala   úkony   smerujúce   k   zisteniu   totožnosti sťažovateľa,   najmä   dopyty   na   zastupiteľské   úrady   štátov,   ktoré   prichádzali   do   úvahy (Gruzínska republika, ostatné štáty bývalého Sovietskeho zväzu, členské štáty Európskej únie). Totožnosť sťažovateľa však nebolo možné žiadnym spôsobom potvrdiť, v dôsledku čoho   mu   nebolo   možné   vystaviť   cestovný   doklad   a   zariadiť   jeho   vycestovanie. Po bezvýslednom uplynutí 180 dní (t. j. najvyššej prípustnej dĺžky zaistenia) bol sťažovateľ 4. mája 2010 zo zaistenia prepustený bez toho, aby vycestoval. Odvtedy je miesto jeho pobytu neznáme.

2. Rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení napadol sťažovateľ na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

2.1   Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   rozhodnutiu   opravný   prostriedok   podľa § 250m Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na krajskom súde, ktorý odôvodnil tým, že od 3. septembra 2009 je v pozícii žiadateľa o azyl a podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle je oprávnený sa na území Slovenskej republiky zdržiavať. Zastavenie azylového konania a neexistencia odkladného účinku rozkladu proti rozhodnutiu o zastavení sú podľa sťažovateľa nepodstatné, pretože k strate postavenia žiadateľa o azyl dochádza podľa neho až právoplatným zastavením takého konania (rozhodnutím rozkladového orgánu). Na prípad nebolo podľa   sťažovateľa   možné   použiť   ani ustanovenie   §   62   ods.   2   zákona   o   pobyte cudzincov, pretože to upravuje situáciu, keď je žiadosť o azyl podaná po zaistení cudzinca, a   na   opačné   poradie   týchto   krokov   sa   nevzťahuje.   Dôsledkom   toho   bola   jeho nevyhostiteľnosť z územia Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia cudzineckej polície o   zaistení.   V   závere   opravného prostriedku   sťažovateľ namietal, že   rozhodnutie cudzineckej polície je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.

2.2 Krajský súd o opravnom prostriedku konal pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a rozhodol celkovo   tromi   rozsudkami,   pričom   každým   z   nich   napadnuté   rozhodnutie   cudzineckej polície   potvrdil.   Prvé   dva   rozsudky   však   boli   na   odvolanie   sťažovateľa,   ktorý   sa   ale zakaždým   domáhal   ich   zmeny,   nie   ich   zrušenia,   zrušené   najvyšším   súdom   z   dôvodu uvedeného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda kvôli odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom   tým,   že   krajský   súd   sa   riadne   nevyrovnal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa uvedenými   v   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   cudzineckej   polície.   Posledný (v poradí tretí) rozsudok krajského súdu č. k. 32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011 bol najvyšším súdom potvrdený (pozri ďalej body 2.3 a 2.4).

Až do vydania posledného (tretieho) rozsudku krajského súdu vykonávali krajský súd i najvyšší súd vo veci tieto úkony:

- 23. novembra 2009 – opravný prostriedok sťažovateľa bol doručený krajskému súdu,

- 24. novembra 2009 – bol daný pokyn na doručenie opravného prostriedku cudzineckej polícii, výzvy na vyjadrenie k nemu a na predloženie spisov, všetko v lehote 15 dní od doručenia,   zároveň   bol   sťažovateľ   vyzvaný,   aby   predložil   splnomocnenie   pre   advokáta (predložené 1. decembra 2009),

- 11. decembra 2009 – cudzinecká polícia predložila krajskému súdu spisy a vyjadrenie,

- 16. decembra 2009 – sudkyňa určila termín pojednávania na 7. január 2010 (predvolania boli z krajského súdu vypravené v rovnaký deň),

- 7. januára 2010 – sa konalo pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu,   na   ktorom   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie cudzineckej polície,

- 19. januára 2010 – bolo z krajského súdu vypravené písomné vyhotovenie rozsudku,

- 9. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku zo 7. januára 2010, v ktorom sťažovateľ navrhoval zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície, zároveň na titulnom liste odvolania výslovne žiadal o urýchlené konanie,

- 12. februára 2010 – odvolanie sťažovateľa bolo odoslané cudzineckej polícii s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 25. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 26. februára 2010 – bol daný pokyn sudkyne na predloženie spisu najvyššiemu súdu (spis bol vypravený 2. marca 2010),

-   11.   marca   2010   –   bol   spis   doručený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní sťažovateľa,

- 15. apríla 2010 – najvyšší súd určil termín na vyhlásenie rozhodnutia na 4. máj 2010 o 10.45 h a informoval o ňom na svojej internetovej stránke,

-   4.   mája   2010   –   najvyšší   súd   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu zo 7. januára 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 10. mája 2010 – bol daný pokyn referujúcej sudkyne najvyššieho súdu na vrátenie spisu krajskému súdu,

- 11. mája 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu, sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania,

- 24. mája 2010 – sudkyňa nariadila pojednávanie na 14. jún 2010,

- 14. júna 2010 – sa konalo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa (len za prítomnosti právneho zástupcu), na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým opätovne potvrdil rozhodnutie cudzineckej polície,

-   26.   júna   2010   –   bolo   písomné   vyhotovenie   rozsudku   z   krajského   súdu   expedované účastníkom konania,

-   19.   júla 2010 – bolo   krajskému súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa proti   rozsudku zo 14. júna 2010, v ktorom sťažovateľ opäť navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície,

- 20. júla 2010 – sudkyňa dala odvolanie sťažovateľa doručiť cudzineckej polícii s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní (vypravené 22. júla 2010),

- 5. augusta 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 9. augusta 2010 – dala sudkyňa pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu,

-   18.   augusta   2010   –   bol   spis   doručený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní sťažovateľa,

- 22. novembra 2010 – najvyšší súd určil termín vyhlásenia rozhodnutia na 7. december 2010 o 9.40 h a oznámil ho na svojej internetovej stránke,

- 7. decembra 2010 – najvyšší súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozsudok krajského súdu zo 14. júna 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 23. decembra 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu,

-   23.   decembra   2010   –   dala   sudkyňa   pokyn   na   doručenie   uznesenia   najvyššieho   súdu účastníkom konania,

- 17. januára 2011 – nový zákonný sudca nariadil pojednávanie na 14. február 2011.

2.3   Dňa   14.   februára   2011   sa   konalo   nariadené   pojednávanie   bez   prítomnosti sťažovateľa   i   jeho   právneho   zástupcu,   na   ktorom   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   č.   k. 32 Sp 42/2009-110,   ktorým   opätovne   potvrdil   rozhodnutie   cudzineckej   polície,   pričom v jeho odôvodnení v podstatnej časti uviedol:

«V danom prípade z obsahu spisového materiálu odporcu (t. j. cudzineckej polície, pozn.) mal   krajský   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľ (t.   j.   sťažovateľ,   pozn.) bol rozhodnutím č. P-PPZ-14/HK-RU/2005 administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz vstupu na dobu 5 rokov t. j. do 7. 10. 2010. Ďalej mal krajský súd z obsahu spisového materiálu za preukázané, že navrhovateľ opakovane už osem krát požiadal o udelenie azylu, pričom   opakovane   bolo   azylové   konanie   niekoľkokrát   zastavené,   pretože   navrhovateľ nedodržal podmienky azylového konania. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č. MU- 459/PO-Ž-2008 zo dňa 2.   9.   2008 mu nebol udelený azyl a ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené tak rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Saz 85/2008 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sža 18/2008 zo dňa 4. 6. 2009.

Podľa   názoru   krajského   súdu   skutočnosť,   že   navrhovateľ   nemá   na   území   SR prechodný pobyt, na ktorom sa zdržuje a kde by bol zastihnuteľný pre účely správnych orgánov ako aj skutočnosť, že tento nemá platné cestovné doklady, finančné prostriedky, je dostatočným   dôvodom   na   to,   aby   bol   navrhovateľ   zaistený   pre   účely   výkonu   trestu vyhostenia. Tento dôvod je zrejmý aj zo samotného správania sa navrhovateľa, ktorý počas celej doby kedy mu bola obmedzená osobná sloboda nespolupracoval s orgánmi polície, čo je zrejmé aj z toho, že doposiaľ nebolo ustálené jeho meno a priezvisko.

Skutočnosť, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol navrhovateľ v pozícii žiadateľa o azyl, avšak s poukazom na ust. § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, táto skutočnosť nebráni vydaniu rozhodnutia o zaistení na účely administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ opakovane podáva žiadosti o azyl, pričom z jeho konania je zrejmé, že ide len o účelové konania s cieľom zmariť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Krajský súd sa na základe vyššie uvedených skutočností plne stotožnil s právnym názorom odporcu a to, že sa v čase zaistenia t. j. dňa 6. 11. 2009 zdržiaval na území SR neoprávnene.   Nakoľko   bolo   vydané   rozhodnutie   o administratívnom   vyhostení,   ktoré   je právoplatné,   je   naplnený   nielen   dôvod   zaistenia,   ale   aj   jeho   účel,   ktorým   je   fyzická prítomnosť   navrhovateľa   pre   potreby   cudzineckej   polície   pri   samotnom   výkone   trestu vyhostenia,   keďže   existuje   dôvodná   obava,   že   navrhovateľ   sa   bude   skrývať   a nebude orgánom Slovenskej republiky (zrejme chýba „k dispozícii“, pozn.), keď bude možné trest vyhostenia vykonať. Tento dôvod je aj obsiahnutý aj v rozhodnutí samotného správneho orgánu,   kde   v závere   odporca   konštatuje,   že   zaistenie   navrhovateľa   pre   výkon administratívneho vyhostenia je odôvodnené aj tým, že možno predpokladať, že účastník konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.»Písomné vyhotovenie rozsudku bolo vypracované 16. februára 2011, keď dal sudca pokyn na jeho doručenie účastníkom (expedovaný bol 24. februára 2011). Sťažovateľ podal proti   tomuto rozsudku   odvolanie,   ktoré bolo doručené krajskému súdu   15.   marca   2011 a v ktorom   opakoval   svoju   argumentáciu   z   opravného   prostriedku   a   predchádzajúcich odvolaní.

Krajský súd po doručení odvolania sťažovateľa vo veci vykonal tieto ďalšie úkony:

- 15. marca 2011 – bolo odvolanie sťažovateľa odoslané cudzineckej polícii s výzvou na vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 28. marca 2011 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 30. marca 2011 – bol daný pokyn sudcu na predloženie spisu najvyššiemu súdu.

2.4 Spis bol najvyššiemu súdu doručený 6. apríla 2011, ktorý 12. mája 2011 určil termín na vyhlásenie rozhodnutia na 24. máj 2011. Na tomto pojednávaní najvyšší súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 1 Sža 19/2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011 a v ktorého odôvodnení po citácii ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uviedol:

„Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods.   1   písm.   a)   zákona   o pobyte   cudzincov   preukázanie   existencie   rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa § 62   ods.   1   písm.   a)   zákona   o pobyte   cudzincov,   a to   existenciu   rozhodnutia   odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo dňa 7. 10. 2005. Najvyšší   súd...   preto   považoval   odvolacie   námietky   navrhovateľa   za   nedôvodné a nespôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku.   Nezistil   ani   žiadne pochybenie v postupe odporcu, pričom krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.“

Spis spolu s písomnými vyhotoveniami rozsudku najvyššieho súdu bol 6. júna 2011 vrátený   krajskému   súdu,   ktorý   dal   jedno   písomné   vyhotovenie   8.   júna   2011   doručiť účastníkom konania. Sťažovateľovi bol tento rozsudok doručený 14. júna 2011 a v ten istý deň rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej polície nadobudli právoplatnosť.

II.

Obsah sťažnosti a vyjadrenia účastníkov konania

3. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v tej časti, v ktorej bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 147/2013-16 z 21. februára 2013 prijatá   na   ďalšie   konanie,   namieta   porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   a   bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Sža 19/2011-134 z 24. mája 2011   a   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32   Sp   42/2009   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011.

3.1 Porušenie svojho práva na ochranu a osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru odôvodnil sťažovateľ takto:

«Z podstaty zaistenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia   –   realizáciu   administratívneho   vyhostenia,   a   že   súd   nemôže   pri   rozhodovaní ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

Ak nemožno realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nemožno zaistenie považovať za účelné. Logickým predpokladom zaistenia je to, že jeho účel bude môcť byť naplnený.

Uvedené vyplýva priamo z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v ktorom je uvedené, že   pozbaviť   osobnej   slobody   možno   osobu,   proti   ktorej   sa   vedie   konanie   o   vyhostení. Vedením, resp. prebiehaním konania nemožno rozumieť iba formálne začatie, či priebeh konania,   ale   aj   reálnosť   vyhostenia.   Ak   sa   osoba   nachádza   na   území   cudzieho   štátu oprávnene, možno konštatovať iba formálne začatie konania o vyhostení, nie však reálnu vyhostiteľnosť.

V   uvedenom   zmysle   je   potrebné   poukázať   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Samie Ali vs. Švajčiarsko, sťažnosť č. 24881/94. Sťažovateľ   bol   zaistený   za   účelom   vyhostenia.   Švajčiarske   úrady   nariadili   vyhostenie napriek   tomu,   že   im   bolo   známe,   že   je   to   nemožné   nakoľko   sťažovateľ   nedisponoval potrebnými   dokladmi.   Komisia   konštatovala,   že   ak   je   úradom   jasná   nemožnosť   výkonu vyhostenia, tak zaistenie nemôže byť považované za také, ktoré smeruje k vyhosteniu. Uvedenú argumentáciu využil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn.: II. ÚS 264/09-61   zo   dňa   19.   októbra   2010,   v   ktorom   je   poukázané   aj   na   rozhodnutia Nejvyššího správního soudu č. k. 1 As 12/2009 a č. k. 2 As 80/2009-66.

Sťažovateľ   bol   v   čase   vydania   rozhodnutia   o   jeho   zaistení   ako   žiadateľ   o   azyl nevyhostiteľný z územia Slovenskej republiky a táto skutočnosť bola príslušným orgánom ako   aj   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   známa.   Jeho   zaistenie   nemohlo   byť považované za zaistenie smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia a tým nebola splnená   zákonom   stanovená   podmienka   zaistenia   –   jeho   účel,   ktorým   má   byť   výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa nie je ani efektívne ani účelné tak, ako si to vyžaduje Dohovor. Nie je efektívnym a účelným zaisťovanie osoby oprávnene sa zdržujúcej na   území   Slovenskej   republiky.   Neboli   teda   splnené   Dohovorom   stanovené   podmienky na pozbavenie osobnej slobody.

Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa bolo vydané v rozpore s Dohovorom.

V   prípade   sťažovateľa   nebolo   možné   aplikovať   §   62   ods.   2   zákona   o   pobyte cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného cudzinca.   Ide   o ustanovenie,   ktoré   umožňuje pokračovanie v zaistení   osoby, ktorá v zaistení požiadala o udelenie azylu. Toto ustanovenie má teda na mysli požiadanie o azyl v čase, keď už je osoba zaistená. Sťažovateľ bol v čase jeho zaistenia už v postavení žiadateľa o azyl.

Na skutočnosti, že sa sťažovateľ nachádzal v čase vydania rozhodnutia o zaistení na území Slovenskej republiky oprávnene, nemení nič ani ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   o   zastavení   konania   nemá   odkladný   účinok   –   existencia,   resp. neexistencia odkladného účinku nemá nič spoločné s právoplatnosťou rozhodnutia. Najvyšší súd... v danej veci konštatoval, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava dostatočne zdôvodnilo zaistenie sťažovateľa existenciou rozhodnutia č. p.: P-PPZ-14/HK- Ru/2005 zo dňa 7. októbra 2005 o administratívnom vyhostení sťažovateľa. S námietkami sťažovateľa   týkajúcimi   sa   neefektívnosti   a   neúčelnosti   rozhodnutia   o   zaistení   ako   aj skutočnosti, že v čase jeho zaistenia bol žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a teda osobou oprávnenou zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, sa nijakým spôsobom nevyporiadal a to napriek tomu, že týmito otázkami sa nezoberalo ani Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava, ani Krajský súd v Trnave.

Sťažovateľ   na   uvedené   skutočnosti   poukazoval   v   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu o jeho zaistení a opakovane aj v odvolaniach proti rozsudkom Krajského súdu v   Trnave.   Ani   Krajský   súd   v   Trnave,   ani   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezaujali jednoznačne stanovisko k tomu, či sa navrhovateľ nachádzal alebo nenachádzal v čase zaistenia   na   území   Slovenskej   republiky   ako   žiadateľ   o   azyl,   či   sa   tu   v   tomto   zmysle nachádzal alebo nenachádzal oprávnene, či jeho zaistenie za takýchto okolností bolo alebo nebolo účelné a či bol alebo nebol z územia Slovenskej republiky v čase jeho zaistenia vyhostiteľný alebo nevyhostiteľný.

Tým,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Trnave   sp.   zn.:   32Sp/42/2009-110   zo   dňa   14.   februára   2011,   ktorým   bolo   potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.: UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV- 2009 zo dňa 6. novembra 2009, porušil sťažovateľove práva.»

3.2 Námietku porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod   sp.   zn.   1 Sža 37/2010,   sp.   zn.   1   Sža   82/2010   a sp.   zn.   1   Sža   19/2011   odôvodnil sťažovateľ tým, že hoci bol pozbavený osobnej slobody 6. novembra 2009, právoplatne bolo   vo   veci   jeho   opravného   prostriedku   proti   tomuto   rozhodnutiu   rozhodnuté   až rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2011. Podľa sťažovateľa však súdy mali podľa § 62 ods.   6   zákona   o   pobyte   cudzincov   o   opravnom   prostriedku   rozhodnúť   „bezodkladne“, pričom ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 6/07 považoval za v zásade primeranú lehotu 15 dní. Rozhodovanie krajského súdu v lehote 50 dní a najvyššieho súdu v lehote 473 dní preto podľa sťažovateľa nemožno považovať za spĺňajúce požiadavku na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody.

3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1.   Najvyšší   súd...   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.:   1Sža/19/2011,   ktorým   potvrdil rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: 32Sp/42/2009-110 zo dňa 14. februára 2011, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.: UHCP-48- 8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009 o zaistení sťažovateľa porušil právo V. P. garantované článkom 5 ods. 1 Dohovoru...

2. Krajský súd... a Najvyšší súd... v konaniach vedených pod sp. zn. 32Sp/42/2009, 1Sža/37/2010,   1Sža/82/2010   a   1Sža/19/2011   porušili   právo   V.   P.   na   urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

3. Rozsudok Najvyššieho súdu... č. 1Sža/19/2011 zo dňa 24. mája 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru... v sume 20 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru... v sume 10 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a Krajský súd... povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

4. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadrili najvyšší súd, ktorý   predložil   aj zberné spisy   sp.   zn. 1   Sža 37/2010,   sp.   zn.   1 Sža   82/2010   a sp.   zn. 1 Sža 19/2011, aj krajský súd, do spisu ktorého ústavný súd nahliadol.

4.1   Najvyšší   súd   vo   svojej   replike   v   podstate   zopakoval   príslušné   pasáže odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 1 Sža 19/2011 z 24. mája 2011, kde sa podľa neho dostatočne   vyrovnal   s   námietkami   sťažovateľa.   Osobitne   uviedol,   že   s   námietkou nevyhostiteľnosti sťažovateľa sa vyrovnal tak, že v odôvodnení svojho rozsudku spomenul, že v čase vydania rozhodnutia cudzineckej polície o zaistení (teda 6. novembra 2009) bola už   žiadosť   sťažovateľa   o   udelenie   azylu   vybavená   rozhodnutím   migračného   úradu z 20. októbra   2009,   keď   rozklad   podaný   sťažovateľom   proti   tomuto   rozhodnutiu   nemal odkladný účinok. Najvyšší súd ďalej na podporu správnosti svojho rozsudku vyslovil názor, že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   citovanej najvyšším   súdom   vo   vyjadrení   majú   zmluvné štáty   dohovoru   právo   kontrolovať   vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia a dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca ani právo na udelenie azylu. Z uvedených dôvodov najvyšší súd uzavrel, že jeho rozsudkom nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Najvyšší súd taktiež odmietol námietku, že jeho postupom došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže predovšetkým zákon o pobyte cudzincov v § 62 neustanovoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti uviedol, že odvolacie konanie vedené pod   sp.   zn.   1   Sža   37/2010   trvalo   54   dní,   odvolacie   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 1 Sža 82/2010 trvalo 111 dní a odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 1 Sža 19/2011 trvalo 38 dní „(z toho bolo 16 dní pracovného voľna)“, pričom rozsudok vo veci bol verejne vyhlásený 24. mája 2011. K odvolacím konaniam vedeným pod sp. zn. 1 Sža 37/2010 a sp. zn.   1   Sža   82/2010   najvyšší   súd   osobitne   upozornil,   že (n)a   dĺžku   konania   mal bezpochyby... vplyv aj neprimeraný počet vecí pridelený do senátu 1S, ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodoval, a to v dôsledku zmeny rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR účinnej od 1. 10. 2009. Na neprimeraný počet vecí upozornila členka senátu 1S dňa 12. 3. 2010 predsedu Najvyššieho súdu SR, pričom v upozornení opakovane namietala, že prideľovaním azylových vecí do jediného senátu dochádza k porušeniu princípu náhodného výberu veci spomedzi   minimálne   dvoch   senátov   a   neprimerane   zaťažuje   sudcu...,   ktorý   tak   nemôže naplniť zákonom ustanovenú povinnosť plynule konať v ostatných veciach bez zbytočných prieťahov.“. Podľa najvyššieho súdu tak z jeho strany nedošlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   najvyšší   súd   navrhol   sťažnosť   sťažovateľa „odmietnuť“.

4.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení podal prehľad procesných úkonov v konaní sp. zn. 32 Sp 42/2009 a následne uviedol: „Po vyhodnotení skutočností, na ktoré poukazuje sťažovateľ v súvislosti i s vyjadrením vo veci konajúceho sudcu a v spojení s obsahom spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 32Sp/42/2009 máme za to, že právo sťažovateľa V. P...   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   nebolo   porušené,   pretože   doba   od   podania   návrhu   od 23. 11. 2009 do 7. 1. 2012, t. j. do rozhodnutia Krajského súdu Trnave ako súdu prvého stupňa   nebola   neprimeraná,   pretože   je   potrebné   vziať   do   úvahy   i   súvisiace   procesné postupy, ktoré zákon pre splnenie podmienok pre rozhodnutie vyžaduje, k čomu poukazujem na to, že právny zástupca plnomocenstvo doručil súdu až 1. 12. 2009 na základe výzvy, čo bolo príčinou nedostatku návrhu, ktorú musel súd odstraňovať.

Sťažnosť považujeme za neopodstatnenú a navrhujeme ju odmietnuť.“

5.   Sťažovateľ   vo   svojej   duplike   v   podstate   zopakoval   nosné   body   svojej argumentácie, ktorú predostrel už v sťažnosti. K argumentom najvyššieho súdu doplnil, že právo   štátov   kontrolovať   vstup,   pobyt   a   odchod   cudzincov   nemôže   implikovať   právo pozbaviť osobnej slobody cudzincov nachádzajúcich sa na ich území oprávnene. Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ uviedol, že nie sú akceptovateľné odkazy najvyššieho súdu i krajského súdu na neprimeraný počet vecí alebo zmenu sudcov. V závere dupliky sťažovateľ vyčíslil trovy konania.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru

6. Podľa ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných v písmenách a) až f) uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Predmetom ochrany uvedených ustanovení je osobná sloboda jednotlivca, teda voľnosť   človeka   od   vonkajších   prekážok   a   obmedzení   jeho   pohybu   (PL.   ÚS   29/95, č. 8/1995 Zb. ÚS).

Ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajtovi zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Dôsledkom takéhoto rozhodnutia je umiestnenie cudzinca v zariadení pre cudzincov, kde je povinný podrobiť sa určeným obmedzeniam (§ 69 zákona o pobyte cudzincov).

Zo skutkových okolností uvedených v časti I odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ je v   postavení   osoby,   proti   ktorej   bolo   vydané   rozhodnutie   o   administratívnom   vyhostení a zákaze   vstupu   na   územie   Slovenskej   republiky,   čoho   dôsledkom   bolo   umiestnenie sťažovateľa v Útvare policajného zaistenia Medveďov. V dôsledku toho prípad sťažovateľa ratione   materiae spadá   pod   ochranu   poskytovanú   ustanovením   čl.   5   ods.   1   dohovoru. Rovnako   je   z   uvedených   okolností   zrejmé,   že   zaistenie   sťažovateľa   rozhodnutím cudzineckej polície zo 6. novembra 2009 predstavuje zásah do práva zaručeného v čl. 5 ods. 1   dohovoru,   keďže   jeho   dôsledkom   je   obmedzenie   osobnej   slobody.   Podľa akceptovanej metodiky prieskumu porušenia práv zaručených dohovorom je tak podstatnou úlohou ústavného súdu preskúmať, či je tento zásah súladný s požiadavkami čl. 5 ods. 1 dohovoru.

7. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru umožňuje obmedziť osobnú slobodu v prípade, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Citované ustanovenie tak umožňuje obmedziť osobnú slobodu osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, formou zatknutia, prípadne iného pozbavenia osobnej slobody, ak sa tak stane v súlade so zákonom.

7.1 Výkladom uvedeného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 62 zákona o pobyte cudzincov   vo   vzťahu   k obmedzeniu   osobnej   slobody   zaistením   na   účel   výkonu administratívneho   vyhostenia   sa   ústavný   súd   obsiahlo   zaoberal   v náleze   sp.   zn. II. ÚS 264/09. Závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze možno zhrnúť takto:

Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru ani judikatúra ESĽP [porov. Chachal proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 22414/93, rozsudok Veľkého senátu z 15. novembra 1996, ods. 112; Agnissan proti Dánsku, sťažnosť č. 39964/98, rozhodnutie zo 4. októbra 2001,   s.   10;   Abdolkhani   a Karimnia   proti   Turecku,   sťažnosť   č.   30471/08,   rozsudok z 22. septembra 2009; Saadi proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 13229/03, rozsudok Veľkého senátu z 29. januára 2008, ods. 72] nevyžadujú, aby bolo zaistenie osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípade väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje za vhodné (appropriate). Rovnako ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov neustanovuje primeranosť ako predpoklad zaistenia.

Zaistenie   však   nemôže   byť svojvoľné,   ale jeho   limitom   je naplnenie účelu,   teda reálnosť   vyhostenia.   V zmysle   judikatúry   (Samie   Ali   proti   Švajčiarsku,   sťažnosť č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26. februára 1997, už citované rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 12/2009 a sp. zn. 2 As 80/2009) sú preto orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vždy povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Od týchto záverov nemá ústavný súd dôvod odchýliť sa ani v prerokúvanej veci.

7.2 Na druhej strane však ústavný súd v už citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 264/09 nezaujal jednoznačné stanovisko k otázke, či prebiehajúce konanie o žiadosti o udelenie azylu   predstavuje   takú   prekážku,   ktorá   by   bránila vyhosteniu   do   tej   miery,   že   by také zaistenie na účely takého vyhostenia nebolo naďalej možné považovať za súladné s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie. Formulácia slovenského   prekladu   dohovoru   vychádza   pravdepodobne   z   francúzskeho   znenia   („une procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia, ktoré v tejto súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sám dohovor predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda také   konanie,   ktoré   môže   skutočne   k   vyhosteniu   viesť.   To   ale   znamená,   že   zaistený cudzinec   nemusí   byť   z   pohľadu   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru   reálne   a   efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude, alebo nie. Je totiž zrejmé,   že   počas   konania   o   vyhostení   môže   konajúci   orgán   verejnej   moci   zistiť   také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže   príslušný   orgán   zistiť   také   skutočnosti,   ktoré   pôvodne   neprípustne   sa   javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru neprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.

7.3 Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákona o azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výklad spojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je podľa   názoru   ústavného   súdu   a   v   súlade   s   praxou   samotného   ESĽP   potrebné   chápať autonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku, sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. februára 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného súdu tak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie ide,   o   udelenie   azylu, ak takáto   osoba   takúto žiadosť   podala. V tomto zmysle i   ESĽP vo svojej   judikatúre   uznáva   za   prípustné   zaistenie   i   za   situácie,   že   cudzinec   požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1 písm.   f)   dohovoru   (porov.   už   citované   rozhodnutie   Saadi   proti   Spojenému   kráľovstvu, ods. 65,   ale   napríklad   i   Gündogu   proti   Rakúsku,   sťažnosť   č.   33052/96,   rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. marca 1997, časť „The Law“, ods. 4, alebo Longa Yonkeu   proti   Litve,   sťažnosť   č.   57229/09,   rozsudok   z   15.   novembra   2011,   ods.   123), za predpokladu,   že   sú   dodržané   ostatné   podmienky,   najmä   zákonnosť,   nearbitrárnosť a primeraná dĺžka zaistenia.

8. Ústavný súd preto nemôže akceptovať názor sťažovateľa, že ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o   azyle bráni reálnemu vyhosteniu   sťažovateľa   do   tej   miery,   že   by jeho zaistenie   nemohlo   byť   považované   za   vykonané   v   konaní   o   vyhostenie,   teda   na   účel umožnený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Citované ustanovenie zákona o azyle totiž bráni vyhosteniu len počas konania o udelenie azylu, po skončení tohto konania (ak nedôjde k udeleniu azylu) však táto ochrana žiadateľa o azyl zaniká a žiadateľ sa principiálne stáva administratívne   vyhostiteľným.   Ako   však   už   bolo   uvedené,   možno   konanie   o   žiadosti o udelenie   azylu   považovať   na   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru   za   súčasť prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa názoru   ústavného   súdu   možno   rozumne   predpokladať,   že   cudzinec,   ktorému   hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.

Napokon, účelom ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je podľa názoru ústavného súdu aj zabrániť kriminalizácii žiadateľov o azyl z hľadiska zákona o pobyte cudzincov, teda zabrániť tomu, aby ich pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o žiadosti o udelenie azylu bol spätne hodnotený ako neoprávnený pobyt s následkom príslušných sankcií podľa zákona o pobyte cudzincov.

9. Zaisteniu osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, nebráni ani žiadne iné ustanovenie zákona   o   pobyte   cudzincov.   Naopak,   ustanovenie   §   62   ods.   1   písm.   a)   tohto   zákona predpokladá výslovne zaistenie na účely výkonu administratívneho vyhostenia, a to bez ohľadu na to, či zaistený cudzinec je v čase zaistenia (dočasne) oprávnený zdržiavať sa na území   Slovenskej   republiky   z   dôvodu   podania   žiadosti   o   udelenie   azylu.   Citované ustanovenie   podľa   ústavného   súdu   poskytuje   dostatočný   zákonný   základ   pre   zaistenie cudzinca   aj   počas   konania   o   azyle.   To,   samozrejme,   neznamená,   že   pri   jeho   výklade a aplikácii netreba dbať na hranice vymedzené už citovanou judikatúrou ESĽP a aplikovať ňou   určené   kritériá,   najmä   kritérium   nearbitrárnosti   a   primeranej   dĺžky   (pozri predchádzajúce   body   7.1   a   7.2).   Tieto   však   samy   osebe   bez   ďalšieho   nespochybňujú spôsobilosť ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov slúžiť ako zákonný základ zaistenia cudzinca aj v čase konania o udelenie azylu.

V prospech tohto výkladu podľa názoru ústavného súdu hovorí i ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovuje, že podanie vyhlásenia podľa zákona o azyle (teda okrem iného podania žiadosti o udelenie azylu) nie je dôvodom na prepustenie zaisteného   cudzinca.   Ústavný   súd   nemôže   prisvedčiť   výkladu   sťažovateľa,   že   toto ustanovenie   len   umožňuje   pokračovanie   v   zaistení   osoby,   ktorá   v   zaistení   požiadala o udelenie   azylu.   I   keď   by   možno   doslovné   znenie   takémuto   výkladu   nasvedčovalo, vytváral by tento výklad podľa názoru ústavného súdu bezdôvodnú nerovnosť medzi tými žiadateľmi   o azyl, ktorí   svoju   žiadosť   podali až po   zaistení (a   ktorí   by podľa   výkladu zastávaného   sťažovateľom   mohli   byť naďalej   držaní   v   zaistení,   hoci   by   u   nich   zjavne existovali rovnaké prekážky vyhostenia, ako sťažovateľ vidí vo svojom prípade), na strane jednej, a tými žiadateľmi, ktorí o azyl požiadali pred svojím zaistením (a ktorých by podľa sťažovateľa   zaistiť   vôbec   nebolo   možné,   hoci   by   u   nich   neexistovali   žiadne   prekážky vyhostenia,   ba   dokonca,   hoci   by   –   ako   u   sťažovateľa   –   voči   nim   bolo   o   vyhostení právoplatne rozhodnuté).

10. Ústavný súd – uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody – samozrejme, nechápe už   citované   ustanovenie   zákona   o pobyte   cudzincov   ako   „blanko   splnomocnenie“   pre cudzineckú políciu na zaisťovanie ktoréhokoľvek žiadateľa o azyl, u ktorého to vzhľadom na jeho administratívne vyhostenie prichádza do úvahy.

10.1   V zhode   s už   citovanou judikatúrou   ESĽP   (porov.   Chachal   proti   Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je   arbitrárne   alebo   nie,   je   potrebné   orientovať   sa   podľa   kritérií   vymedzených   najmä judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považuje také zbavenie   slobody,   kde   v postupe   správnych   alebo   súdnych   orgánov,   ktoré   o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti   týkajúce   sa   daného   prípadu   žiadateľa   a musí   v takto   zistených   okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie   slúžiť,   teda   niektorému   z dôvodov   uvedených   v §   62   ods.   1   zákona   o pobyte cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu   vyhostenia,   prevozu   alebo   vrátenia   cudzinca,   pokiaľ   sú   také   prekážky   v   čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-150 z 23. novembra 2011).

10.2 Osobitne táto povinnosť zaťažuje správne orgány i súdy v prípadoch, keď sa rozhoduje   o zaistení   osoby,   ktorá   je   súčasne   žiadateľom   o azyl.   I keď   už   citované ustanovenie   §   62   ods.   2   zákona   o pobyte   cudzincov   ustanovuje,   že   podanie   žiadosti o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca, zároveň § 24 ods. 1 zákona o azyle ustanovuje, že ten, komu bol udelený azyl, má právo na pobyt na území Slovenskej republiky ako cudzinec   s trvalým   pobytom.   Veľká   pravdepodobnosť   udelenia   azylu   (napríklad   zjavné prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov), ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru ústavného súdu mohla   predstavovať   prekážku   zaistenia   cudzinca   na   účely   výkonu   administratívneho vyhostenia. U takého cudzinca by totiž možnosť administratívneho vyhostenia bola veľmi obmedzená, pretože jeho pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o udelenie azylu by bol oprávnený na základe § 22 zákona o azyle a po udelení azylu na základe § 24 ods.   1   tohto   zákona.   Zaistenie   takého   cudzinca   by   tak   v skutočnosti   nemohlo   byť považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore.

11.   Ústavný   súd   v dôsledku   toho   preskúmal,   či   rozhodnutia   cudzineckej   polície a rozsudky   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   netrpia   arbitrárnosťou   v   už   uvedenom zmysle, čo im v podstate vytýkal i sťažovateľ.

11.1   Krajskému   súdu   i najvyššiemu   súdu   možno   síce   vytknúť   určitú   úspornosť vo vyjadrovaní k dôvodom zaistenia a námietkam sťažovateľa v tomto smere. Napriek tomu však samotné odôvodnenie oboch rozsudkov (č. k. 32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011 i sp. zn. 1 Sža 19/2011 z 24. mája 2011, pozri body 2.3 a 2.4) podľa názoru ústavného súdu nemožno   považovať   za   arbitrárne.   Naopak,   z dôvodov   oboch   rozsudkov   jednoznačne vyplýva, že súdy dostatočne zvážili okolnosť, či sťažovateľ bude po skončení azylového konania z územia Slovenskej republiky vyhostiteľný, keď sa zaoberali okolnosťami ostatnej sťažovateľovej žiadosti o azyl, o ktorej bolo konanie zastavené rozhodnutím migračného úradu z 20. októbra 2009. Záveru oboch súdov, že sťažovateľova žiadosť o azyl je účelová s cieľom   vyhnúť   sa   administratívnemu   vyhosteniu,   nemožno   vzhľadom   na   objektívne okolnosti   (osemnásobná   žiadosť   založená   na   v podstate   veľmi   podobných   dôvodoch a existencia   neprávoplatného,   ale   predsa   vykonateľného   rozhodnutia   migračného   úradu z 20. októbra 2009 o zastavení konania o poslednej sťažovateľovej žiadosti o azyl), na ktoré oba   súdy   vo   svojich   rozsudkoch   zrozumiteľne   odkázali,   podľa   názoru   ústavného   súdu z ústavného hľadiska nič vytknúť.

11.2 Len na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že nemožno súhlasiť s paušálnym a inak bližšie   neodôvodneným   záverom   sťažovateľa,   že   pre   závery   v   prerokúvanej   veci   je nepodstatné   ustanovenie   §   19   ods.   3   zákona   o azyle,   podľa   ktorého   rozklad   proti rozhodnutiu migračného úradu o zastavení konania o udelenie azylu nemá odkladný účinok. Nemožno   síce   dať   za   pravdu   tvrdeniu   najvyššieho   súdu,   že   s   námietkou   sťažovateľa týkajúcou   sa   tohto   ustanovenia   sa   vyrovnal   (pozri   bod   4.1   tohto   nálezu),   pretože   stať odôvodnenia rozsudku sp. zn. 1 Sža 19/2011, ktorú najvyšší súd citoval, sa týka zhrnutia dovtedajšieho priebehu konania, nie vlastného právneho posúdenia veci najvyšším súdom. Napriek tomu však podľa názoru ústavného súdu možno dospieť k záveru, že skutočným zmyslom uvedeného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o azyle   je to, aby napriek plynutiu lehoty   na   podanie   rozkladu,   resp.   podanému   rozkladu,   nastúpili   účinky   rozhodnutia o zastavení konania o žiadosti o azyl a pominuli účinky spojené s prebiehajúcim konaním o nej, najmä účinok ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle o tom, že žiadateľ je počas konania o azyle oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Preto už samotná okolnosť,   že   rozhodnutie   cudzineckej   polície   o   zaistení   sťažovateľa   bolo   vydané   až 6. novembra 2009, teda v čase, keď rozhodnutie migračného úradu z 20. októbra 2009 bolo (bez odkladného účinku rozkladu) vykonateľné, by postačovala na rozptýlenie námietok vznášaných sťažovateľom týkajúcich sa neprípustnosti zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa o azyl.   Avšak   vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   svoj   rozsudok   sp.   zn.   1   Sža   19/2011 z 24. mája 2011 nezaložil na tomto dôvode, nepovažoval ho ani ústavný súd za nosný dôvod svojej argumentácie, hoci by tento dôvod sám osebe bol na to spôsobilý.

11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskej únie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 30. mája 2013 vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelství policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, a   smernica   Európskeho   parlamentu   a   Rady   2008/115/ES   zo   16.   decembra   2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretích krajín,   ktorí   sa   neoprávnene   zdržiavajú   na   ich   území,   „nebránia   tomu,   aby   bol   štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu“.

12.   Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   v prerokúvanej   veci   bol   sťažovateľ   zbavený osobnej   slobody   na   účel   ustanovený   v čl.   5   ods.   1   písm.   f)   dohovoru,   a to   v rámci prebiehajúceho   konania   o administratívne   vyhostenie,   ktoré   nebolo   nevykonateľné,   že cudzinecká   polícia, ako aj krajský súd a najvyšší súd postupovali zákonne a ich   postup nebolo možné považovať za arbitrárny, teda nesúci prvky nedobromyseľného postupu voči sťažovateľovi. Za týchto okolností ústavný súd nemohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa v časti,   v   ktorej   namietal,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorý   potvrdil   rozsudok krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej polície, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru (bod 3 výroku).

13.   V   záujme   predídenia   prípadným   dezinterpretáciám   tohto   nálezu   v   praxi cudzineckej polície alebo všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že   vzhľadom   na   okolnosti   prerokúvanej   veci   sa   nezaoberal   početnými   právnymi i politickými   dokumentmi,   ktoré   zakazujú,   prípadne   neodporúčajú   štátom,   aby   bola obmedzovaná osobná sloboda žiadateľov o azyl len z toho dôvodu, že na účely žiadosti o azyl   neoprávnene   pricestovali   do   daného   štátu   [porov.   napríklad   čl.   31   Dohovoru o právnom   postavení   utečencov   č.   319/1996   Z.   z.,   odporúčanie   Rady   ministrov   Rady Európy Rec. (2003) 5], na ktoré vo svojej judikatúre reagoval i ESĽP (porov. už citovaný Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 33 až 35, 37, ods. 61 a nasl., najmä ods. 65, a ods. 71 až 74). V prerokúvanej veci totiž sťažovateľ nebol zaistený len preto, že na územie Slovenskej   republiky   vstúpil   neoprávnene   na   účely   získania   azylu,   ale   na   základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu na území Slovenskej republiky na obdobie do 7. októbra 2010 potom, čo jeho viaceré žiadosti o azyl boli zamietnuté alebo konanie o nich bolo zastavené a čo sa dopustil viacnásobnej trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu nie je sťažovateľov prípad ani porovnateľný s prípadom, o ktorom   rozhodoval   český   Najvyšší   správny   súd   pod   sp.   zn.   1   As   12/2009   (citovaný v náleze sp. zn. II. ÚS 264/09), v ktorom bola nemožnosť vyhostenia odôvodnená práve ochranou zaručenou v čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov.

14. Ústavný súd sa ďalej nezaoberal otázkou, aký vplyv mala na súlad s čl. 5 ods. 1 písm.   f)   dohovoru   tá   okolnosť,   že   účel   sťažovateľovho   zaistenia,   ktorým   bol   výkon administratívneho vyhostenia, nebol vôbec realizovaný. Ako vyplýva zo spisov cudzineckej polície, sťažovateľa sa totiž počas celého obdobia zaistenia nepodarilo riadne stotožniť do tej   miery,   aby   mu   mohli   byť   vystavené   cestovné   doklady,   keď   dopyty   diplomatickou a medzinárodnou   cestou   zostali   bez   pozitívnej   odozvy.   Sťažovateľ   však   túto   námietku v ústavnej   sťažnosti   neuplatnil,   čo   ústavnému   súdu   znemožnilo   sa   týmito   otázkami zaoberať.

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

15. Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje každému, kto bol pozbavený slobody, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   (z   posledného obdobia porov. Jefimova proti Rusku, sťažnosť č. 39786/09, rozsudok z 19. februára 2013, ods.   287,   288   a   293,   podobne   Savriddin   Džurajev   proti   Rusku,   sťažnosť   č.   71386/10, rozsudok z 25. apríla 2013, ods. 224 a 225) zdôrazňuje, že hoci počet dní, počas ktorých príslušné konanie trvalo, je prvkom dôležitým, sám osebe však nie je rozhodujúcim pri posudzovaní, či bolo rozhodnutie vydané s požadovanou rýchlosťou. Do úvahy sa, naopak, berie starostlivosť, ktorú príslušné orgány preukázali, prieťahy, ktoré možno pričítať na vrub sťažovateľovi, a iné faktory, ktoré majú za následok prieťahy, za ktoré štát nemôže zodpovedať. Či bolo rešpektované právo na urýchlené rozhodnutie, možno preto určiť len vo svetle okolností každej jednotlivej veci.

Pokiaľ ide o viacinštančné konania, ESĽP zdôrazňuje, že dohovor nevyžaduje od členských štátov, aby v konaní o posudzovanie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody zriadili druhú inštanciu. Avšak tam, kde vnútroštátne právo poskytuje možnosť opravného prostriedku, orgán, ktorý o ňom má rozhodovať, je povinný taktiež postupovať v súlade s čl. 5   ods.   4   dohovoru,   napríklad   aj   pokiaľ   ide   o   požiadavku   na   rýchlosť   konania. Vzhľadom na to treba pri skúmaní súladu s uvedenou požiadavkou posudzovať konanie na viacerých   inštanciách   komplexne.   Zároveň   treba   požiadavku   „urýchlenosti“   vo   vzťahu k odvolaciemu súdu posudzovať menej prísne.

Nadväzujúc na uvedenú judikatúru k čl. 5 ods. 4 dohovoru, už ústavný súd vo svojej judikatúre   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   nezodpovedá   lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (porov. III. ÚS 255/03, č. 6/2004 Zb. ÚS). Na účely tohto ustanovenia je pritom   rozhodujúce   obdobie   od   predloženia   veci   súdu   do   verejného   vyhlásenia   jeho rozhodnutia, a ak sa rozhodnutie verejne nevyhlasuje, do doručenia písomného vyhotovenia (porov. napr. Osváthová proti Slovensku, sťažnosť č. 15684/05, rozsudok z 21. decembra 2010, ods. 71).

16. Vychádzajúc z uvedených východísk, preskúmal ústavný súd postup krajského súdu i okresného súdu najskôr z hľadiska absolútnej dĺžky konania a následne z hľadiska existencie   osobitných   okolností,   ktoré   by   mali   vplyv   na   záver   o   porušení   čl.   5   ods.   4 dohovoru postupom oboch súdov.

16.1 Celková dĺžka konania od 23. novembra 2009 do 24. mája 2011 (vyhlásenie konečného rozsudku najvyššieho súdu) predstavuje 18 mesiacov. Takéto obdobie je podľa názoru   ústavného   súdu   tak   očividne   excesívne,   že   možno   bez   ďalšieho   urobiť   záver o porušení práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti zbavenia osobnej slobody podľa čl. 5   ods.   4   dohovoru.   O   celkovej   neefektívnosti   takto   dlhej   procedúry   svedčí   fakt,   že sťažovateľ bol už po prvej tretine konania prepustený zo zaistenia bez toho, aby vôbec vedel, či jeho zaistenie je zákonné, a o jeho zákonnosti bolo rozhodnuté až po viac ako roku od   jeho   prepustenia.   Oneskorené   posúdenie   zákonnosti   zbavenia   osobnej   slobody prichádzajúce po viac než roku potom, čo už bolo obmedzenie osobnej slobody ukončené, však má ten istý efekt, ako keby dotknutá osoba nemala žiadnu súdnu ochranu proti takému obmedzeniu.

Vzhľadom   na   to,   že   vo   veci   konali   viaceré   inštancie,   zaoberal   sa   ústavný   súd v ďalšom rozložením zodpovednosti za spôsobené prieťahy medzi ne.

16.2 Krajský súd vo veci konal celkovo trikrát, takže mu možno pričítať na vrub prvýkrát obdobie od 23. novembra 2009 (doručenie opravného prostriedku sťažovateľa) do 2. marca 2010 (vypravenie spisu na najvyšší súd), druhýkrát od 11. mája 2010 (vrátenie spisu   z najvyššieho súdu) do 9. augusta 2010 (opätovné predloženie spisu najvyššiemu súdu) a tretíkrát od 23. decembra 2010 (vrátenie spisu z najvyššieho súdu) do 30. marca 2011 (opätovné predloženie spisu). Celková dĺžka konania na krajskom súde do vyhlásenia prvého rozsudku 7. januára 2010 tak predstavuje približne šesť týždňov a ďalších sedem týždňov   pripadá   na   následné   administratívne   úkony   súvisiace   s   doručením   rozsudku a predložením odvolania. Po zrušení prvého rozsudku a vrátení spisu trvalo krajskému súdu približne mesiac, než 14. júna 2010 vyhlásil nový rozsudok, a ďalších osem týždňov trvali úkony   súvisiace   s   doručením   rozsudku   a   predložením   odvolania.   Do   tretice   trvalo krajskému   súdu   vyhlásenie   rozsudku   po   vrátení   spisu   približne   sedem   týždňov,   než 14. februára 2011 vyhlásil   ďalší rozsudok, a ďalších   šesť týždňov trvali úkony spojené s jeho doručením a predložením spisu najvyššiemu súdu.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že krajský súd ani v jednom prípade nebol schopný zachovať   aspoň   približne   dvoj,   resp.   nanajvýš   trojtýždňovú   lehotu,   v   ktorej   by   svoj rozsudok aspoň vyhlásil. Tým však podľa citovanej judikatúry ústavného súdu a ESĽP nemožno jeho konanie považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ďalšie predĺženie   konania   spôsobili   následné   administratívne   úkony   krajského   súdu   spojené s doručovaním rozsudku a predkladaním spisu na odvolanie najvyššiemu súdu. Preto bolo vyslovené   porušenie   uvedeného   práva   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   (bod   1 výroku).

16.3   Ústavný   súd   si   je   vedomý   svojho   postavenia   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] a toho, že je predovšetkým   úlohou   predsedu   súdu   ako   orgánu   správy   a   riadenia   súdu   dohliadať   na efektívnosť práce a plynulosť vybavovania agendy [§ 42 ods. 2 a § 53 ods. 1 písm. a), b) a f) zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov].   Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné upozorniť krajský súd na niektoré nedostatky v jeho postupe, ktoré mali za následok porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v prerokúvanej veci. Zároveň možno na tomto mieste odpovedať aj na niektoré argumenty uvedené v stanovisku krajského súdu. Patrí sa však na tomto mieste pripomenúť, že mnohé z týchto nedostatkov už boli krajskému súdu   vytknuté   v   skorších   nálezoch   ústavného   súdu   (napríklad   I.   ÚS   6/07,   č.   24/2008 Zb. ÚS).

a) Ústavný   súd   nepovažuje za efektívny   a požiadavku   urýchlenosti   zohľadňujúci postup   krajského   súdu,   ktorý   po   podaní   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu cudzineckej polície najskôr vyzýva cudzineckú políciu na vyjadrenie k nemu a predloženie spisov   a   následne   nariaďuje   pojednávanie.   Takýto   pevne   určený   postup   nevyplýva   ani z ustanovení § 250d, § 250e alebo § 250q OSP, ani z iných jeho ustanovení. Podľa názoru ústavného súdu tak nie je vylúčené a z hľadiska požiadavky rýchlosti podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   aj vyhovujúcejšie, aby súd nariadil   pojednávanie ihneď po podaní opravného prostriedku a doručil opravný prostriedok cudzineckej polícii na vyjadrenie a výzvu na predloženie spisov už spoločne s predvolaním na pojednávanie. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť krajského súdu na to, že v zmysle § 51 OSP možno v naliehavých prípadoch predvolať na pojednávanie telefaxom alebo telefonicky, nielen písomne.

b) Ustanovenia § 250d, § 250e, § 250q ani ustanovenie § 209a ods. 1 OSP neurčujú účastníkom konania zákonné lehoty na vykonanie tam uvedených úkonov, ale ponechávajú ich určenie na úvahu súdu (zhodne aj § 55 prvá veta OSP). Bolo preto úlohou krajského súdu,   aby   pri   určovaní   lehôt   na   vyjadrenie   a   predloženie   spisov   cudzineckej   polície i vyjadrenie   k   odvolaniu   zohľadňoval   požiadavku   urýchlenosti   konania.   Pätnásť,   resp. desaťdňové lehoty, ktoré v prerokúvanej veci krajský súd poskytol, sa ústavnému súdu javia ako   pomerne   veľkorysé,   a to   pri zohľadnení   faktu,   že cudzinecká   polícia   je odborným správnym orgánom, zameraným na agendu pobytu cudzincov a azylu, takže si je vedomá požiadavky urýchleného konania a bude schopná reagovať aj v lehotách podstatne kratších. Napokon,   nová   právna   úprava   (§   250sa   OSP)   účinná   od   1.   mája   2013   počíta   v   tejto súvislosti so sedem, resp. trojdňovými lehotami, ktoré bude súd povinný rešpektovať.

16.4 Najvyšší súd vo veci konal takisto trikrát, takže mu možno pričítať na vrub prvýkrát obdobie od 11. marca 2010 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 11. mája 2010 (vrátenie   spisu   krajskému   súdu),   druhýkrát   od   18.   augusta   2010   (doručenie   spisu najvyššiemu súdu) do 23. decembra 2010 (vrátenie spisu krajskému súdu) a tretíkrát od 6. apríla 2011 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 24. mája 2011 (vyhlásenie rozsudku). Celková dĺžka konania na najvyššom súde o prvom odvolaní tak predstavuje približne dva mesiace,   o   druhom   odvolaní   takmer   štyri   mesiace   a   o   treťom   (poslednom)   odvolaní približne   šesť   týždňov.   Ústavný   súd   pritom   v   prípade   prvého   a   druhého   odvolania nezohľadňoval len dĺžku konania do vyhlásenia (zrušovacích) uznesení najvyššieho súdu, keďže takéto rozhodnutia nemožno považovať za rozhodnutie o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že najvyšší súd bol schopný zachovať približne šesťtýždňovú lehotu na rozhodnutie len v prípade posledného odvolania, v prípade prvého a druhého však dĺžku konania na najvyššom súde v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú a jeho konanie tak nemožno považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.   Na   druhej   strane   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   šesťtýždňové trvanie konania o poslednom odvolaní považovať za akceptovateľné práve preto, že najvyšší súd vo veci rozhodoval už tretíkrát a, že celková dĺžka konania už zreteľne presahovala jeden rok. Preto bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu vo všetkých troch konaniach (bod 1 výroku).

16.5 Ešte podstatnejší než vlastná dĺžka konania pred najvyšším súdom je vplyv najvyššieho súdu na celkovú dĺžku konania.

a) Je zrejmé, že v podstate celé konanie od 4. mája 2010 (a potom opätovne od 7. decembra 2010) je dôsledkom toho, že najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa nevybavil vec   meritórne,   ale vždy   len   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. V oboch prípadoch tak urobil napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom odvolaní takéto rozhodnutie nenavrhoval, ale domáhal sa vždy len zmeny rozsudku krajského súdu v zmysle   zrušenia   rozhodnutia   cudzineckej   polície.   Postup   najvyššieho   súdu   je   podľa názoru ústavného súdu z pohľadu čl. 5 ods. 4 dohovoru neakceptovateľný.

b) Účelom záruk v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru je nechať preskúmať zákonnosť zbavenia osobnej slobody a v prípade jeho nezákonnosti nariadiť prepustenie. Je zrejmé, že toto preskúmanie je zmysluplné a efektívne len vtedy, keď je dostupné v primeranej lehote, čo   je v   skratke   vyjadrené   v   populárnej formule ESĽP justice   delayed   –   justice   denied (neskorá   spravodlivosť   –   žiadna   spravodlivosť).   Na   druhej   strane   je   samozrejmé,   že i v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa účastníkom garantujú určité minimálne štandardy konania, v ktorom sa zákonnosť zbavenia osobnej slobody skúma (pozri prehľad u Kmeca, J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 540 a nasl.). Úlohou konajúcich súdov je však   v   prvom   rade   zabezpečiť   rovnováhu   medzi   týmito   právami   (porov.   napr. III. ÚS 239/06, č. 62/2006 Zb. ÚS). Uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody jednotlivca, už ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôraznil,   že   následky   procesnej   vady   nesprávneho zloženia senátu konajúceho súdu nemôžu ísť na úkor základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy (I. ÚS 217/05, č. 30/2006 Zb. ÚS). To isté podľa názoru ústavného súdu platí aj v prípade iných procesných vád. S určitou dávkou nadsádzky totiž možno predpokladať, že ten, kto je zbavený osobnej slobody, len ťažko ocení úzkostlivú starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie stavu jeho neslobody.

Najvyšší súd vo svojich uzneseniach zo 4. mája 2010 i 7. decembra 2010 dospel k záveru,   že   napadnuté   rozsudky   krajského   súdu   nedostatočne   reagovali   na   námietky sťažovateľa,   pričom   sa   odvolal   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   378/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Jej interpretácia najvyšším súdom však bola podľa ústavného súdu nesprávna a najmä s ohľadom na predmet konania, ktorým bola osobná sloboda sťažovateľa, úplne zjavne neprimeraná. Z judikatúry ústavného súdu – založenej poväčšinou na čl. 46 ods. 1 ústavy – totiž vyplýva, že je povinnosťou všeobecných   súdov   poskytnúť   vo   svojich   rozhodnutiach   odpovede   na   argumenty účastníkov. Zo žiadneho ustanovenia ústavy však nemožno vyvodiť, že by túto povinnosť mohol splniť vždy len určitý stupeň súdnej sústavy, teda napríklad vždy len súd prvého stupňa. Naopak, pokiaľ túto povinnosť nesplnil alebo len nedostatočne splnil prvostupňový súd, v princípe postačuje, ak ju splní súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, pokiaľ by takýto   postup   nebol   na   ujmu   iných   ústavných   práv   zaručených   účastníkom   konania. Najvyšší súd je v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy integrálnou súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorý ústavou nie je nijakým spôsobom obmedzený čo do rozsahu právomocí alebo spôsobu   rozhodovania   (napríklad   tak,   že   by   bol   len   kasačným   súdom).   V   tom   je   jeho postavenie odlišné od ústavného súdu,   ktorý   má v zmysle čl. 127 ústavy   v zásade len kasačnú právomoc, v dôsledku čoho nemožno spôsob rozhodovania ústavného súdu pri zistení   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nedostatočným   odôvodnením rozhodnutia všeobecného súdu mechanicky prenášať aj na rozhodovanie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorému Občiansky súdny poriadok poskytuje omnoho širšiu paletu možností   (najmä   §   219   a   §   220   OSP).   Preto,   ak   najvyšší   súd   rozhoduje   o   opravnom prostriedku a platné procesné predpisy (čl. 143 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy) mu umožňujú meritórne rozhodnutie, teda rozhodnutie o otázke, kvôli ktorej sa žalobca (navrhovateľ) vôbec   na   všeobecné   súdy   obrátil,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   jeho   povinnosťou uprednostňovať   tento   spôsob   rozhodovania.   Len   meritórne   rozhodnutie   totiž   so   sebou prináša cieľ samotného súdneho konania, ktorým je odstránenie právnej neistoty, resp. – v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru – rozhodnutie o tom, či osobná sloboda určitej osoby bola alebo nebola obmedzená zákonne a či toto obmedzenie zostane voči nej naďalej účinné alebo nie.

c) V prerokúvanej veci podľa názoru ústavného súdu ani v jednom prípade, teda ani v prípade   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   7.   januára   2010,   ani   v   prípade odvolania proti rozsudku zo 14. júna 2010 nebol dôvod na postup, ktorý zvolil najvyšší súd, t. j. na zrušenie týchto rozsudkov. Z odôvodnenia oboch rozsudkov nie je zrejmé, že by ich odôvodnenie trpelo takými zásadnými vadami, že by to spôsobovalo ich nepreskúmateľnosť do tej miery, aby najvyšší súd musel vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Naopak, podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd mohol sám chýbajúce odpovede na niektoré čiastkové argumenty sťažovateľa doplniť a mohol už na základe prvého odvolania proti rozsudku krajského súdu zo 7. januára 2010 rozhodnúť vo veci meritórne. Dvojnásobným bezdôvodným   zrušením   rozsudku   krajského   súdu   najvyšší   súd   prispel   k   väčšej   časti zdĺhavého konania.

d)   Len   okrajovo   ústavný   súd   poukazuje   na   doteraz,   zdá   sa   súdnou   praxou neuchopený   problém,   a   to,   aký   je   obsah   pojmu   „vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie“ v prípadoch   ako   v   prerokúvanej   veci,   keď   sa   zistí   len   nedostatočné   odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Platná právna úprava (na rozdiel od napríklad § 477 Civilného súdneho poriadku č. 113/1895 r. z. účinného na území Českej republiky pred 1. januárom 1951)   totiž   nerozlišuje   medzi   zrušením   rozsudku   a   zrušením   jemu   predchádzajúceho konania. Aktuálna súdna prax zjavne vychádza z toho, že pri zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie možno (bez ohľadu na dôvod zrušenia) nový rozsudok vyniesť len po opakovaní pojednávania. To je však minimálne otázne v tých prípadoch, kde rozsudok bol zrušený len z dôvodu „nepreskúmateľnosti“, teda nedostatočného odôvodnenia (písomne vyhotoveného) rozsudku. Je totiž možné uvažovať i tak, že v takomto prípade sa konanie vracia   do   štádia,   v   akom   sa   nachádzalo   tesne   pred   vyhlásením   rozsudku,   teda   po   už prebehnuvšom pojednávaní, ktoré zrušením rozsudku nijako nie je dotknuté. Vzhľadom na nedostatok   zákonnej   úpravy   neumožňujúcej   presné   rozlíšenie   zrušovaných   procesných úkonov alebo fázy konania by malo byť úlohou odvolacích súdov jednoznačne usmerniť (§ 226 OSP) prvostupňové súdy, či je potrebné opakovanie pojednávania, alebo postačí nové vyhlásenie a písomné vyhotovenie rozsudku.

Práve v prerokúvanej veci, v ktorej najvyšší súd ani v jednom prípade nezistil iný dôvod zrušenia rozsudkov krajského súdu než ich nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie,   mohlo aspoň   takéto jednoznačné usmernenie   prispieť ku   skráteniu   celého konania po 4. máji 2010.

d) Mieru prispenia najvyššieho súdu k celkovej dĺžke konania ústavný súd zohľadnil pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Finančné zadosťučinenie

17.   Keďže   vyslovenie   porušenia   práva   sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nie   je dostatočnou satisfakciou, ústavný súd s odkazom na ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dospel k záveru, že je potrebné priznať mu aj   finančné   zadosťučinenie.   Vychádzajúc   z   doterajšej   judikatúry   (napr.   už   citované II. ÚS 264/09), možno za okolnostiam prípadu primeranú považovať sumu 2 000 €, ktorá zohľadňuje najmä výraznú dĺžku konania pred krajským súdom i najvyšším súdom (bod 2 výroku).   Ústavný   súd   pritom   v   zmysle   už   uvedeného   (bod   16.5   tohto   nálezu)   dospel k záveru, že túto sumu treba medzi krajský súd a najvyšší súd rozdeliť v pomere 1 : 3, teda 500 € k 1 500 €, čo síce matematicky nezodpovedá pomeru trvania konaní pred týmito súdmi, zohľadňuje to však podiel najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania.

Priznané finančné zadosťučinenie treba zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti   nálezu   (§   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde).   Ústavný   súd   neurčil sťažovateľovho advokáta za platobné miesto (analogicky k § 149 ods. 3 OSP), keďže pre taký   postup   platné   právo   neposkytuje   dostatočnú   oporu   a   ani   zo   splnomocnenia predloženého ústavnému súdu nevyplýva, že by právny zástupca sťažovateľa bol oprávnený prijímať za sťažovateľa iné plnenia než ustanovuje Občiansky súdny poriadok.

IV.

Záver

18. Sťažovateľ požadoval aj priznanie náhrady trov konania takto v sume 479,75 € za dva úkony právnej služby v roku 2011, a to prevzatie zastúpenia s tarifnou odmenou 123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 €, spísanie sťažnosti s tarifnou odmenou 123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 € a jeden úkon právnej služby v roku 2013 – duplika   k replikám   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   s   tarifnou   odmenou   130,16   € a paušálnou náhradou výdavkov 7,82 €, spolu teda 399,79 €, k tomu daň z pridanej hodnoty vo výške 79,96 €.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa uložiť niektorému účastníkovi, aby uhradil inému účastníkovi jeho trovy konania. V súlade s ustálenou judikatúrou sa za dôvody hodné osobitné zreteľa spravidla považuje už samo vyhovenie sťažnosti. Avšak vzhľadom na to, že sťažovateľ bol úspešný len s časťou svojej sťažnosti, ktorá z právneho hľadiska predstavovala menej náročnú časť argumentácie,   ústavný   súd   považoval   za   dôvodné   priznať   mu   len   úhradu   polovice vynaložených   trov,   teda   sumy   239,88   €   (z   toho   39,98   €   je   daň   z   pridanej   hodnoty), na úhradu ktorej zaviazal najvyšší súd a krajský súd v rovnakom pomere, v akom priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Najvyšší súd tak uhradí sťažovateľovi časť jeho trov vo výške 159,93 € (z toho 26,66 € je daň z pridanej hodnoty) a krajský súd uhradí   sťažovateľovi   časť   jeho   trov   výške   79,95   €   (z   toho   13,32   €   je   daň   z   pridanej hodnoty), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o. (§ 149 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).

19.   Ústavný   súd   so   súhlasom   oboch   účastníkov   upustil   od   verejného   ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Preto bolo toto uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí senátu.

20. Vzhľadom na už uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013