znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 147/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 30/2011 z 8. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 30/2011 z 8. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v reštitučnom spore vedenom   proti   R.   S.   Žiada   finančnú   náhradu   za   zničené   porasty,   ktoré   sa   nachádzali na nehnuteľnostiach odňatých v roku 1981 v rámci tzv. HTÚP a vrátených podľa zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Žaloba bola podaná v roku 1992.

«Okresný súd Senica začal konanie pod č. 10 C 263/92. Vo veci (vrátane posledného prvostupňového   rozsudku)   rozhodoval   jediný   sudca.   Žaloba   bola   postupne   upravovaná. Sťažovateľ úspešný nebol. Priebeh sporu možno rozdeliť do dvoch etáp, pričom predel tvorí nález Ústavného súdu č. k. III. ÚS 321/08-28 z 10. marca 2009. Takto v prvej etape bola žaloba právoplatne zamietnutá Krajským súdom v Trnave rozsudkom z 27 Nov. 2007, č. k. 9 Co 156/2007. Tento rozsudok bol okrem uvedeného nálezu zrušený v dôsledku účinného dovolania sťažovateľa Najvyšším súdom SR uznesením z 22. júla 2009 č. k. 5 Cdo 73/2008, síce pre procesnú chybu, ale s dopadom na základné právo. Zrušený rozsudok bol jedným z prejavov   celkového   nepriaznivého   dojmu   z   toho   takmer   dvadsaťročného   konania. Zbytočné prieťahy v konaní boli dôvodom na vydanie nálezu ÚS č. III. ÚS 163/2010-37 dňa 22. júna 2010 pre porušenie základného práva, uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ako už bolo uvedené Ústavný súd nálezom z 10. marca 2009 skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na právnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 20 ods. 1 ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru súčasne s porušením základného práva na ochranu majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k. 96 156/2007 [správne sp. zn. 9 Co 156/2007, pozn.] z 27 nov. 2007 zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Tým začala pomyselná druhá etapa konania vo veci.

Nález   vytkol   súdom   neobjektívne   vyhodnotenie   dokazovania   (inak   neobvykle širokého), najmä však protirečivosť ich záverov a neprijateľnú interpretáciu § 13 ods. 1 veta prvá zákona č. 229/1991 Zb. v priamej súvislosti s § 16 ods. 3 veta prvá cit. zákona. I keď nie dokonale expressis verbis, predsa však dostatočne jednoznačne odmietol názor, že postupné úpravy žaloby v otázke výšky náhrady sú premlčané. Za arbitrárny považoval záver, ktorý vyvstal z neistoty o počte zničených porastov, keďže dôkazy sa diametrálne rozchádzali. Vytkol obídenie § 136 OSP, ktorý na takéto prípady dopadá.

Podľa § 135 ods. 1 OSP je súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd.

Ak Ústavný súd zruší sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je príslušný orgán viazaný právnym názorom Ústavného súdu. Táto viazanosť sa nemusí uplatniť výlučne v prípade, že v ďalšom konaní dôjde k tak významnej zmene skutkového stavu, že to má za následok iné právne posúdenie veci.

V prejednávanej veci k žiadnej takejto zmene nedošlo. Táto skutočnosť sa prejavila v podobe až absurdnej: „nový“ prvostupňový rozsudok je do tej miery totožný s pôvodným, že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah. Napriek tomu odvolací súd „v podrobnostiach poukazuje“ na odôvodnenie prvostupňového rozsudku vrátane klišé, že v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“.

Podľa   vlastnej   judikatúry Ústavného   súdu   (I.   ÚS   26/94 precizovanej   v množstve ďalších nálezov) je každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Jeho obsah nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva. Konanie súdov nižších stupňov ostentatívne nerešpektujúcich zákonný príkaz hraničí s disciplinárnou zodpovednosťou. Ostatný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   9   Co   30/2011   z   8.   11.   2011 neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc bezdôvodne   povinného.   Najviac,   rozhodovacie   trendy   v   reštitučných   veciach   z   činnosti Ústavného súdu (III. ÚS 346/2009 a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili. Sťažovateľ je 83 ročný. V doterajších nálezoch mu bolo primerané zadosťučinenie priznané.   Očividne   to   však   neprivodilo   synergický   očakávaný   efekt   -   memento   pre porušovateľa. Odhliadnuc od toho je terajšie rozčarovanie po nádeji, danej prvým nálezom mnohonásobné. V prípade úspechu sťažnosti nebude spor ani po 20 rokoch skončený. A to je priveľa aj na spor oveľa komplikovanejší. Zdá sa preto byť opodstatnenou žiadosť - návrh na priznanie vyššieho, ako priemerného zadosťučinenia.»

3.   Sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní, ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. vysloví porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a na ochranu jeho majetku, zaručených § 46 ods. 1 a § 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 8. 11. 2011, č. k. 9 Co 30/2011,

2. zruší napadnutý rozsudok a vráti vec na ďalšie konanie,

3. prizná sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v rozsahu (v sume) 10 000 € a

4. prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 30/2011 z 8. novembra 2011 potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Senica   sp.   zn.   10   C   263/92   z 19.   októbra   2010 a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V podstatnej časti odôvodnenia uviedol: „Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   celého   obsahu spisového materiálu dospel k záveru,   že   súd   prvého stupňa zistil   v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležité, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Podľa § 219 ods. 1 a 2. O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Navrhovateľ v konaní uplatnil nárok podľa z. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení noviel. Súd sa predovšetkým musel vysporiadať s otázkami, či uplatnený nárok spadá pod tento zákon, či je navrhovateľ osoba oprávnená, ďalej či odporca je osoba povinná, či navrhovateľovi ako oprávnenej osobe prislúcha uplatnená náhrada za trvalé porasty.

Navrhovateľ   uplatnil   svoj   nárok   oprávnene,   ide   o   oprávnenú   osobu   podľa ustanovenia § 4 z. č. 229/1991 Zb. v znení noviel. Odporca je povinnou osobou v zmysle ustanovenia § 5 tohto zákona. Navrhovateľ ako oprávnená osoba si uplatnil svoj nárok voči povinnej osobe vo výške 40.000,- Sk v lehote do 11. 12. 1992. Nehnuteľnosti, ktoré boli odňaté navrhovateľovi a pôvodne jeho matke, rozhodnutím ONV S. č. PLBH 99/5-1981 zo dňa 18. 03. 1981, a ku ktorým bolo zriadené právo užívania pre bývalé JRD S., mu boli dobrovoľne vydané ku dňu 01. 01. 1991, fakticky 27. 03. 1991.

Otázky,   či   sa   na   pozemkoch   navrhovateľa   nachádzali   trvalé   porasty,   aké   trvalé porasty sa nachádzali na predmetných pozemkoch, v akom stave tieto porasty boli, kedy bola vinica a sad založená, či bola vinica a sad riadne obrábaná až do času prevzatia bývalým JRD S., mal vyriešiť súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa sa vysporiadal s týmito otázkami, vyhodnotiac doteraz vykonané dokazovanie,   predložené   listinné   dôkazy   ako   aj   výpovede   svedkov.   Z   takto   vykonaného dokazovania správne vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal v tomto konaní, že na prevzatých nehnuteľnostiach boli skutočne trvalé porasty v množstve, druhu a akosti, ako on uvádzal v priebehu konania na súde prvého stupňa. Žiaden z vypočutých svedkov tieto tvrdenia navrhovateľa nepotvrdil.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého ako i z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných dôkazov, že žiadne skutočnosti, ktoré bol i v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyši i za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená.

S poukazom na tieto okolnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa ustan. § 219 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.“

5. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti pôvodnému rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   156/07   z 27.   novembra   2007   (ktorým   potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 263/92 z 29. mája 2007) podal zároveň dovolanie 10. januára 2008, ako aj ústavnú sťažnosť 15. februára 2008.

O ústavnej   sťažnosti   rozhodol   ústavný   súd   už   uvedeným   nálezom   sp.   zn. III. ÚS 321/08 z 10. marca 2009 tak, že vyslovil porušenie označených základných a iných práv a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

O podanom   dovolaní   tiež   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Cdo 73/08 z 22. júla 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedených   rozhodnutí   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   Co   362/09 z 30. marca 2010 zrušil rozsudok prvostupňového (okresného) súdu sp. zn. 10 C 263/92 z 29. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského súdu,   ktorému   vytýka   nedostatočnosť   odôvodnenia   rozhodnutia.   Za   tieto   nedostatky považuje skutočnosť, že:

7.1 «„nový“ prvostupňový rozsudok [sp. zn. 10 C 263/92 z 19. októbra 2010, pozn.] je do tej miery totožný s pôvodným [zrušený nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 321/08, pozn.], že v jeho odôvodnení niet o zrušujúcom náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah.   Napriek   tomu   odvolací   súd   v   „podrobnostiach   poukazuje“   na   odôvodnenie prvostupňového rozsudku vrátane klišé v „hodnotení dôkazov nie je logický rozpor“», a

7.2 «Ostatný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 30/2011 z 8. 11. 2011 neposkytol objektívnu ochranu základných práv sťažovateľa a to ako na súdnu ochranu, tak na ochranu vlastníctva. Súd je povinný mať toľko skúseností z inej svojej činnosti, iných sporov tohto druhu a aj životných skúseností, aby spravodlivo vec rozhodol, nepoškodzujúc bezdôvodne   povinného.   Najviac,   rozhodovacie   trendy   v   reštitučných   veciach   z   činnosti Ústavného súdu (III. ÚS 346/2009 a iné ) sa v tomto konkrétnom konaní vôbec neprejavili.»

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

9.   Vychádzajúc   z obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako   aj   vzhľadom   na jeho predchádzajúci   procesný   postup   v prípade   podania   dovolania   (pozri   bod   5)   mohol   sa sťažovateľ   opätovne   (opakovane)   brániť   využitím   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku. Podľa zistení ústavného súdu však sťažovateľ dovolanie nepodal. Znamená to, že   nevyčerpal   opravný   prostriedok   účinne   mu   poskytnutý   zákonom   na   ochranu   jeho označených práv. Tým je daná neprípustnosť sťažnosti.

10. Ústavný   súd ďalej konštatuje, že sťažnosť je možné považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

11.   Ústavný   súd   uvádza,   že   uvedené   citované   časti   sťažnosti   sú   celou ústavnoprávnou a skutkovou argumentáciou sťažovateľa zastúpeného advokátom.

12. Podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (odsek 1, pozn.).

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP v znení novely č. 384/2008 Z. z. účinnej od 15. októbra 2008, pozn.).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy sú logické, celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite a dostatočne odôvodnené.

14.   Namietaná   vada   rozsudku   spočívajúca   v tom,   že   v odôvodnení   nového prvostupňového   rozsudku   (ktorý   sťažovateľ   ani   nenapadol) „niet   o zrušujúcom   náleze zmienka, nieto ešte reakcia na jeho obsah“, nemôže byť sama osebe bez bližšieho dôvodom na zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uvedené predsa nemôže znamenať, že prvostupňový súd nerešpektoval rozhodnutie ústavného súdu, a tým porušil ustanovenie § 135 ods. 1 OSP.

15. K ďalším námietkam sťažovateľa (bod 7.1) ústavný súd opätovne uvádza, že tieto bez   ďalšieho   len   lakonickým   odkazom   na   použité   „klišé“   nie   sú   spôsobilé   prisvedčiť tvrdeniu o zásahu do sťažovateľových základných práv.

Zrejme ušlo pozornosti sťažovateľa, že „nové“ znenie § 219 ods. 2 OSP uľahčuje odvolaciemu súdu prácu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky   –   ak   je   výrok   vecne   správny   a súčasne   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale   stačí,   ak   sa   obmedzí   len   na   konštatovanie,   že   dôvody   napadnutého   rozhodnutia   sú správne, prípadne doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (porov.   Števček/Ficová   a kol.,   Občiansky   súdny   poriadok   –   komentár.   1.   vydanie, Nakladateství C. H. Beck 2009, s. 643).

K uvedenému ústavný súd dodáva, že predmetné zákonné ustanovenie (§ 219 ods. 2 OSP) sa aplikuje v rovine fakultatívnej.

Napriek tejto zákonnej možnosti a do istej miery zjednodušeniu práce odvolacích všeobecných   súdov   samotný   ústavný   súd   ako   ochranca   zásahov   do   základných   práv v žiadnom prípade nerezignuje na plnenie tejto úlohy vo vzťahu k skúmaniu správnosti, presvedčivosti a nearbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. To však neznamená, že úlohou ústavného   súdu   bude   sanovať   nedostatky   sťažnosti   v podobe   skutkovej,   ako   aj   právnej argumentácie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v rámci svojej právomoci   a   transparentne   interpretoval   a aplikoval   zákonné   ustanovenia   týkajúce   sa náležitostí odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku.

16. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   konštatuje,   že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými rozsudkom krajského súdu a právom podľa čl. 20 ods. ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená.

17. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012