znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 147/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   S.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   P.   H.,   K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom S. p. č. 536 018 1280 0 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2009 doručená a 26. novembra 2009 doplnená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom S. p. (ďalej len „S. p.“) č. 536 018 1280 0.

Z obsahu   chronologicky   podrobne   opísanej   sťažnosti   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

Sťažovateľka   8.   septembra   2006   podala   S.   p.   žiadosť   o priznanie   invalidného dôchodku. Na základe tejto žiadosti bolo zrealizované posúdenie jej zdravotného stavu a rozhodnutím   z 5.   decembra   2006   bola   žiadosť   zamietnutá   z dôvodu,   že   na   základe lekárskych   posudkov   bola   miera   poklesu   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sťažovateľky určená na 25 %. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktorému S. p. 10. apríla 2007 čiastočne vyhovela, pričom miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola stanovená na 41 %.

Sťažovateľka vyjadrila svoju nespokojnosť aj s týmto rozhodnutím žalobou podanou Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   v   ktorej   žiadala o   preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Sd 56/07-83 z 13. novembra 2007 rozhodnutie S. p. z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. S. p. na základe ďalšieho lekárskeho posudku rozhodla 28. mája 2008 o priznaní invalidného   dôchodku.   Proti   rozhodnutiu   sťažovateľka   opätovne   podala   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Sd   77/08-98 z 10. septembra 2009 rozhodnutie S. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Po   rozhodnutí   krajského   súdu   S.   p.   nariadila   nové   prehodnotenie   invalidity sťažovateľky, pričom konanie naďalej trvá.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   S.   p. „(...)   vznikli   v   konaní   neopodstatnené prieťahy(...)   v   dôsledku   nerešpektovania   právneho   názoru   Krajského   súdu   a   porušenia príslušných právnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z.(...)“.

Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade nejde o fakticky ani právne náročnú vec,   keďže   v obdobných   prípadoch   sú   praktizované   ustálené   postupy   s   vypracovanou metodikou posudzovania zdravotného stavu. Sťažovateľka v konaní postupuje súčinnostne a ústretovo, neprispieva k prieťahom v konaní. Naopak, postup S. p. sa „dá charakterizovať ako   postup   v   ktorom   zbytočné   prieťahy   idú   len   na   vrub   odporkyne(...)   Takýmto správaním(...) vznikli v konaní zbytočné prieťahy v trvaní minimálne dva a pol roka, čo je v takýchto konaniach, kde sa vyžaduje osobitná rýchlosť konania, neprimerane dlhá doba a je z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy SR neakceptovateľná.“.

Sťažovateľka už nevidí inú možnosť nápravy tohto stavu, pretože neexistuje žiadna inštitúcia,   ktorá   by   mala   dohľad   nad   S.   p.,   preto   sa   domnieva,   že   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov čl. 3, 5 a 8 bolo postupom S. p. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby S. p. vo veci sp. zn. 536 018 1280 0 konala bez prieťahov

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur.

Odporkyňa je povinná nahradiť sťažovateľke všetky trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   nečinnosťou   S.   p.   ako   orgánu rozhodujúceho   o žiadosti   o   priznanie   invalidného   dôchodku   bolo   porušené   jej   základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy, pričom za orgán verejnej správy sa na účely   konania   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   („Správne   súdnictvo“) považuje aj S. p., ktorej nečinnosť sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   nepochybné,   že v situácii, v akej sa podľa vlastného tvrdenia sťažovateľka ocitla, má k dispozícii účinný prostriedok nápravy – t. j. žalobu o nečinnosť správneho orgánu (S. p., ktorá bola označená sťažovateľkou výlučne za porušovateľku jej práv), o ktorej má právomoc rozhodnúť vecne a miestne   príslušný   všeobecný   súd.   Uvedená   právomoc   všeobecného   súdu   vylučuje subsidiárnu právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010