znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 147/05-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prezumpciu neviny upraveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   1 Tos   22/05   z 15. februára   2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2005 doručená sťažnosť J. M., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prezumpciu neviny upraveného v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 22/05 z 15. februára 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania trestného   činu   týrania   blízkej   a zverenej   osoby   podľa   § 215   ods. 1   písm. a)   Trestného zákona a trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Vo   veci   už   bola   podaná   obžaloba   okresným   prokurátorom   v Ž.   Sťažovateľ   podal 31. októbra 2004 Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o prepustenie z väzby,   ktorú   doplnil   podaniami   z   1. novembra 2004,   2. novembra 2004   a   3. decembra 2004.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   3 T 96/04-383   zo   14. decembra 2004   žiadosť sťažovateľa   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 22/05 z 15. februára 2005 zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy z dôvodu, že krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Tos 22/05 z 15. februára 2005 vyslovil, „... že obžalovaný má sklony k násilnej trestnej činnosti“ a „... trestné činy, ktoré sú mu kladené za vinu, páchal po dlhší čas“. Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd pri rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   zamietnutí   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby „... v nijakom prípade nemôže vysloviť vinu resp. výrok o vine   (bez   výhrady)“, a   poukazuje   na   to,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní musia vzhľadom na ústavnú zásadu prezumpcie neviny „... postupovať nestranne a nezaujato a na obvineného resp. obžalovaného (§ 12 ods. 8 Tr. por.) musia hľadieť ako na nevinného dovtedy,   kým   odsudzujúci   rozsudok   nenadobudne   právoplatnosť“. Citované   výroky krajského súdu sťažovateľ „... považuje za bezprecedentné už z toho základného dôvodu, že práve   tento   súd   bude   rozhodovať   v   ďalšom   konaní   o   právoplatnosti   výroku   o   vine prvostupňovým   súdom,   ak   bude   táto   sťažovateľovi   preukázaná   v predchádzajúcom konaní.“. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   krajský   súd „... nemá   žiadny   legitímny   dôvod posudzovať   vinu   sťažovateľa   svojimi   výrokmi,   ktoré   priamo   odôvodňujú   presvedčenie o sťažovateľovej vine, hlavne nie v tomto období a v čase, keď prebieha dokazovanie pred príslušným súdom...“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal nasledovné rozhodnutie:

„1. Právo sťažovateľa J. M. garantované mu v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené výrokom Krajského súdu v Žiline o vine sťažovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní voči sťažovateľovi napriek tomu, že príslušný procesný súd vo veci konajúci nevyslovil vinu sťažovateľa v právoplatnom uznesení, ako v uznesení Krajského súdu v Žiline č. 1 Tos 22/05 zo   dňa   14. 12. 2004,   ktorým   Krajský   súd   v Žiline   rozhodoval   o žiadosti   o prepustenie z väzby sťažovateľa.

2. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   ako   nemajetkovú   ujmu   finančné zadosťučinenie   sumu   1 000 000,- Sk   (slovom   jeden   milión   korún   slovenských)   v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR v spojení s § 56 ods. 4 a § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 124/2002 Z. z....

3. Ústavný   súd   SR   prikazuje,   v   prípade   priznania   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi, Krajskému súdu v Žiline vyplatiť priznanú sumu sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Ústavný   súd   SR   prikazuje   nahradiť   trovy   konania   obhajcovi   ustanovenému Ústavným súdom SR v zmysle žiadosti sťažovateľa, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR na účet tohto obhajcu.“.

Sťažovateľ k sťažnosti priložil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu vzhľadom na skutočnosť, že ... je v súčasnej dobe bez akýchkoľvek finančných prostriedkov“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 50 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“. Tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, nemá skutkový základ.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   po   preskúmaní   namietaného uznesenia krajského súdu skonštatoval, že toto ani vo výrokovej časti, ani v odôvodnení neobsahuje výrok, z ktorého by sa dalo usúdiť,   že krajský súd oprel svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí jeho žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   o   záver,   že   sťažovateľ   spáchal   trestné   činy,   z ktorých je obžalovaný, prípadne že hľadel na sťažovateľa ako na osobu, ktorá spáchala trestné činy, z ktorých je obžalovaná. Naopak, krajský súd v odôvodnení uznesenia zdôraznil, že „pri rozhodovaní o väzbe sa nerozhoduje o vine obžalovaného“. Namietaný výrok „obžalovaný má sklony k násilnej trestnej činnosti“ podľa názoru ústavného súdu už svojou podstatou nemôže byť kvalifikovaný ako výrok o vine, keďže samotné „sklony“ k násilnej trestnej činnosti sa nemôžu stať dôvodom odsúdenia sťažovateľa; takým môže byť len preukázanie spáchania násilnej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o výrok „trestné činy, ktoré sú mu kladené za vinu, páchal po dlhší čas“, ústavný súd zdôraznil, že jeho integrálnou súčasťou je aj slovné spojenie, „ktoré sú mu kladené za vinu“, z ktorého zjavne vyplýva, že namietaný výrok krajského súdu nemožno považovať za konštatovanie viny sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu by o prípadnom zásahu do ústavnej zásady prezumpcie neviny vyjadrenej v čl. 50 ods. 2 ústavy bolo možné uvažovať len vtedy, ak by súčasťou namietaného výroku nebolo slovné spojenie „ktoré sú mu kladené za vinu“.

Ústavný   súd   zároveň   zdôraznil,   že   z povahy   veci   vyplýva,   že   odvolací   súd   pri rozhodovaní   o   sťažnosti   obžalovaného   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ktorým zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby, musí prihliadať nielen na dôvody uvádzané   v   sťažnosti   obžalovaného,   ale   aj   na   skutkové   zistenia   a hodnotenia   orgánov činných v trestnom konaní obsiahnuté v predmetnom súdnom spise   a len po dôkladnom oboznámení   sa   s nimi   môže   vo   veci   meritórne   rozhodnúť   a svoje   rozhodnutie   riadne odôvodniť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   namietanými   výrokmi obsiahnutými   v   uznesení   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tos 22/05   z   15. februára 2005 a odôvodnením čl. 50 ods. 2 ústavy nie je žiadna príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť porušenia tohto ústavného princípu, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005