znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2016-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, s. r. o.,Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátMgr. Martin Škubla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 19ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôda práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, ako ajpostupom Národnej rady Slovenskej republiky na mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna2015 pri prerokúvaní bodu programu„Postup špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), čl. 10 ods. 1a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národnárada“ alebo „NR SR“ alebo „parlament“) č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“), ako aj postupom Národnej rady Slovenskej republikyna mimoriadnej schôdzi konanej 15. júna 2015 pri prerokúvaní bodu programu„Postup špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy Gorila“(ďalej aj„napadnutý postup národnej rady“). Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národnárada ako orgán verejnej moci tým, že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bolsťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejto téme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromiaa do jeho pozícií v trestnom procese. Sťažovateľ akcentuje, že je materiálne vo veciobvinený a dané obvinenie je podporované diskusiou a niektorými diskutérmi v parlamente.

2. Sťažovateľ otvára argumentáciu popisom najprv opakovanej neúspešnej snahyposlancov o zvolanie Výboru pre obranu a bezpečnosť, po ktorej bola zvolaná mimoriadnaschôdza pléna NR SR s programom:„Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“. Sťažovateľ sa listom z 12. júna 2015 obrátil na predsedu NR SR. V listedával do pozornosti, že predmetom rokovania NR SR nemôže byť konkrétny postup(vhodnosť či zákonnosť) procesného orgánu, prípadne orgánu dozoru, prokuratúryv konkrétnej trestnej veci. O liste informoval aj predsedu Výboru pre obranu a bezpečnosť,generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)a špeciálneho prokurátora. Dňa 15. júna 2015 sa však konala 52. schôdza NR SR –s jediným bodom programu„Postupu špeciálneho prokurátora Slovenskej republiky pri vyšetrovaní kauzy GORILA“. Návrh skupiny poslancov uviedol poslanec. Ďalejvystúpil špeciálny prokurátor, ktorý vyjadril presvedčenie, že od špeciálnehoprokurátora nemôže NR SR žiadať vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konanípostupovalo určitým spôsobom, a vzápätí opustil rokovaciu miestnosť.

3. Sťažovateľovi z materiálu a z priebehu schôdze vyplynulo, že (i)poslanci iniciujúci mimoriadnu schôdzu majú vážne pochybnosti o vyšetrovaní kauzy Gorila a o postupe špeciálneho prokurátora ⬛⬛⬛⬛. Podľa vyjadrení, ktoré odzneli v rámci rokovania NR SR, ⬛⬛⬛⬛ úmyselne marí vyšetrovanie kauzy Gorila, a to najmä tým, že nechce zbaviť mlčanlivosti bývalého príslušníka SIS. Vytknutie nevykonania tohto konkrétneho procesného úkonu

odznelo v rámci mimoriadnej schôdze opakovane. (ii) Na mimoriadnej schôdzi niekoľkokrát zaznelo meno sťažovateľa, ktorý bol okrem iného počas rokovania NR SR označený za „hlavného podozrivého v kauze Gorila“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť, čo rovnakým spôsobom interpretovali aj médiá s celoslovenskou pôsobnosťou.

4. Na záver mimoriadnej schôdze sa pristúpilo k hlasovaniu o prijatí uzneseniav znení podľa parlamentnej tlače č. 1618. Uznesenie v navrhovanom znení prijaté nebolo[Národná rada A. konštatuje, že dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila a postavenie podozrivých osôb pred spravodlivosť je kľúčovým pre demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky); B. vyjadruje znepokojenie nad krokmi špeciálneho prokurátora ⬛⬛⬛⬛, ktoré výrazne sťažujú dôsledné vyšetrenie kauzy Gorila].Následne NRSR prijala uznesenie (v znení návrhu poslanca), ktorým skonštatovala, že„je potrebné dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky a obdobia druhej vlády ⬛⬛⬛⬛ zloženej z vtedajších koaličných strán ⬛⬛⬛⬛ za účelom potvrdenia princípov demokratického a právneho štátu v Slovenskej republike“.

5. Sťažovateľ skôr než pristúpil k namietaniu porušenia jeho subjektívnych práv,namietal porušenie samotného princípu právneho štátu. Sťažovateľ pripomína, že súčasťouprincípu právneho štátu je deľba moci, a cituje klasické judikáty PL. ÚS 29/95a PL. ÚS 16/95. Podľa sťažovateľa protiústavnosť a nezákonnosť postupu NR SR spočívapráve v narušení rovnováhy moci v rámci trojdelenia štátnej moci, a to navyše bezuplatnenia ústavným právom predpokladanej procedúry. NR SR totiž prostredníctvomkonania mimoriadnej schôdze a prijatým uznesením zasiahla do právomocí a činnostiorgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), a to bez ohľadu na to, že v záveremimoriadnej schôdze bolo prijaté uznesenie, ktoré formálne priamo neukladalo povinnosťOČTK, ale malo len zdanlivo (formálne) deklaratórny charakter. V skutočnosti(fakticky/materiálne) ale išlo o politický príkaz zákonodarcu adresovaný OČTK.Na mimoriadnej schôdzi v podstate, hoci nie formálne, ale v každom prípade materiálne,prebehol politický trestný proces, v ktorom NR SR označila hlavných podozrivých( ⬛⬛⬛⬛ a, označenie konkrétnych osôb akohlavných podozrivých vyplýva zo samotného návrhu skupiny poslancov), tieto osobyobvinila a uznala ich vinnými z konkrétnej trestnej činnosti, čo zavŕšila rozsudkomprijatím uznesenia. Na tom, že v skutočnosti NR SR svojím postupom vykonala trestný súdnad sťažovateľom, nič nemení ani skutočnosť, že výsledkom mimoriadnej schôdze boloprijatie uznesenia v gramaticky„miernejšom“znení (teda nie v znení pôvodnenavrhovanom v návrhu skupiny poslancov). NR SR týmto politickým trestným procesomzavŕšeným prijatím uznesenia dala OČTK jasný odkaz a materiálny príkaz, že OČTK mádospieť k rovnakému záveru a už„len“formálne potvrdiť výsledok politického trestnéhoprocesu vykonaného NR SR na mimoriadnej schôdzi ako nositeľkou suverenity ľudu,a preto najvyšším orgánom v štáte.

6. Sťažovateľ uznáva, že NR SR patrí rokovať o dôležitých spoločenských témach.V predmetnom prípade však NR SR výrazne prekročila hranicu rokovania o kauze „Gorila“ako o politickej kauze a priamo sa dotkla a zasiahla, či ovplyvnila samotné vyšetrovaniev konkrétnej trestnej veci. O tom svedčí aj to, že bol na rokovanie NR SR predvolanýšpeciálny prokurátor ako dozorujúci prokurátor v konkrétnych, aktuálne stále prebiehajúcichtrestných konaniach, ktorý sa mal zodpovedať NR SR za svoju činnosť špeciálnehoprokurátora v predmetnej veci.

7. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že Výbor pre obranu a bezpečnosť si nemohol predvolaťšpeciálneho prokurátora na základe § 128 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republikyv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). O činnosti Úradušpeciálnej prokuratúry podáva generálny prokurátor NR SR v rámci správy o činnostiprokuratúry raz ročne správu, a to o jeho poznatkoch o stave zákonnosti. Z právnychpredpisov ale nevyplýva, že by špeciálny prokurátor (a ani generálny prokurátor) mohol, čidokonca mal predkladať NR SR akékoľvek iné, osobitné správy o konkrétnych trestnýchveciach.

8. Národná rada však v žiadnom prípade nemôže žiadať od špeciálneho prokurátoravysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní urobili alebo neurobili určité procesnéúkony, ako to bolo na mimoriadnej schôdzi (napríklad vypočutie bývalého príslušníka SIS ⬛⬛⬛⬛ ako svedka). Takéto uplatňovanie domnelej pôsobnosti a právomocizákonodarného orgánuNR SR viedlo až k tomu, že NR SR, resp. jednotliví diskutujúciposlanci po vystúpení špeciálneho prokurátora adresovali špeciálnemu prokurátoroviodporúčanie (resp. výzvu), aké procesné úkony alebo akým spôsobom má špeciálnyprokurátor (a ostatné konajúce OČTK) v konkrétnej veci vykonať. NR SR by tak mohlakonať len úplne nekompetentne, t. j. bez znalosti konkrétnych trestných spisov a všetkýchokolností vyšetrovania.

9. Ak existuje dôvodné podozrenie, že špeciálny prokurátor nekoná v súlade s jehozákonnými povinnosťami, mala by byť uplatnená procedúra disciplinárneho konania.Sťažovateľ poukazuje na niektoré ustanovenia zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátorocha právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono prokurátoroch“), ktoré garantujú nezávislosť prokurátora [§ 25 ods. 1 písm. a), § 26 ods. 1písm. a) a e)]. Podľa sťažovateľa NR SR do nezávislosti prokurátora zasahovala, čo sa eštenikdy nestalo.

10. NR SR podľa sťažovateľa postupovala v rozpore so zákonom, keď prekročilasvoje právomoci tým, že (i) na rokovanie mimoriadnej schôdze predvolala špeciálnehoprokurátora ako dozorujúceho prokurátora s tým, že sa mal vyjadriť k prebiehajúcemu„živému“vyšetrovaniu a o. i. mal zdôvodniť, prečo neboli vykonané konkrétne procesnéúkony (výsluch ⬛⬛⬛⬛ ). Ďalej (ii) prerokovala navrhovaný bod programu„Postup špeciálneho prokurátora SR pri vyšetrovaní kauzy Gorila“nie v čisto politickeja spoločenskej rovine, a napokon prijala uznesenie formálne deklaratórneho charakteru,ktorým však materiálne vydala politický pokyn obsahujúci konkrétne závery prebiehajúcehovyšetrovania, ku ktorým majú formálne dospieť aj OČTK, čím vyvinula neprimeranýa neprípustný tlak na OČTK.

Právo na spravodlivý proces, prezumpcia neviny

11. Účelom procesnej nezávislosti zložiek OČTK je, aby trestné stíhanie bolov maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom„zhora“. Akonáhle je vyšetrovanie konkrétnej trestnej veci postihnuté takouto vadou, t. j. jeovplyvnené či už politickým, alebo iným tlakom „zvonku“, nemožno takýto proces označiťza nezávislý, a teda ani za spravodlivý. Podľa dokumentu Benátskej komisie o verejnejzodpovednosti prokuratúry zodpovednosť pred parlamentom, pokiaľ ide o konkrétneprípady stíhania alebo nestíhania, by mala byť vylúčená. Podľa názoru sťažovateľa je pretonespochybniteľné, že NR SR zasiahla do procesnej nezávislosti špeciálneho prokurátora akodozorujúceho prokurátora v konkrétnych trestných konaniach, čím zároveň zasiahla dopráva na spravodlivý proces všetkých dotknutých subjektov, okrem iného aj do práva naspravodlivé konanie, ktoré svedčí sťažovateľovi.

K procesnému postaveniu sťažovateľa v trestnom konaní

12. Dňa 23. decembra 2011 podali traja poslanci NR SR trestné oznámenie prepodozrenie z viacerých, hlavne korupčných trestných činov, pričom žiadali prešetriť všetkyskutočnosti uvedené v tzv. spise Gorila. Následne 9. januára 2012 bolo vydané uznesenieo začatí trestného stíhania, pričom sťažovateľ predpokladá, že je totožné so znením podľakópií od dožiadaných rakúskych autorít:„najneskôr od roku 2005 do presne nezisteného času minimálne však aj v priebehu roka 2006 v Bratislave a na iných miestach z iniciatívy osôb činných v spoločnostiach (...) pod vedením niektorých členov štatutárnych orgánov uvedených spoločností s cieľom nezákonného obohatenia a získania finančného prospechu veľkého rozsahu vznikla a svoju protizákonnú činnosť vykonávala zločinecká skupina zaoberajúca sa korupciou verejných činiteľov pôsobiacich vo vláde SR, vo Fonde národného majetku SR a v Policajnom zbore SR a korupciou členov dozorných a výkonných orgánov viacerých štátnych podnikov v súvislosti s privatizáciou týchto štátnych podnikov a v súvislosti s verejnými obstarávaniami, ktorých obstarávateľmi boli niektoré tieto štátne podniky na základe čoho zločinecká skupina a jej členovia získali finančný prospech veľkého rozsahu.“

13. Uvedené trestné stíhanie bolo predmetom rokovania NR SR na mimoriadnejschôdzi a v súvislosti s ním bol sťažovateľ na pôde NR SR označený za„hlavného podozrivého“v súvislosti s výčitkou príslušným orgánom, že zatiaľ voči týmto osobám(teda aj voči sťažovateľovi) nevzniesli obvinenie. NR SR sa podľa návrhu skupinyposlancov mala pôvodne uzniesť na tom, že„podozriví“majú byť postavení predspravodlivosťsúd (čiže osoby spomínané v návrhu skupiny poslancov vrátane sťažovateľamajú byť obžalované), a to aj napriek tomu, že takýto záver z doterajšieho postupu OČTKv predmetnom trestnom konaní nevzišiel. Z uvedeného vyplýva, že hoci voči sťažovateľovinebolo ku dňu podania tejto sťažnosti vznesené obvinenie v predmetnej veci (t. j. nemápostavenie procesnej strany v predmetnej trestnej veci), z návrhu skupiny poslancov, akoi z priebehu mimoriadnej schôdze je zrejmé, že poslanci žiadajú vyvodenie trestnoprávnejzodpovednosti sťažovateľa a bez poznania obsahu konkrétneho trestného spisu ho jasnepovažujú za osobu, ktorá by mala byť obžalovaná. Sťažovateľ je presvedčený, že muv danej trestnej veci patrí právo na spravodlivý proces vedený na to príslušnými orgánmi,medzi ktoré v žiadnom prípade NR SR nepatrí. Toto právo mu je však odopierané právepostupom NR SR.

14. Sťažovateľ pokračuje tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudsképráva (ďalej len „ESĽP“) (Foti v. Taliansko, sťažnosť č. 7604/76, 7719/76, 7781/77,7913/77, bod 52; Dewer v. Belgicko sťažnosť č. 6903/75, body 4246; Casse v.Luxembursko, sťažnosť č. 40327/02, body 7475; Allenet de Ribemont v. Francúzsko,sťažnosť č. 15175/89, bod 37) má materiálne v podstate postavenie obvineného, a preto mábyť rešpektované jeho právo na spravodlivý proces. Dané materiálne poňaté postaveniemožno vyvodiť aj z množstva vykonaných procesných úkonov v trestnom konaní vedenomvo veci a z medializácie veci.

15. Z už uvedeného možno podľa sťažovateľa uzavrieť, že je obvinenou osobouv zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nielen preto, že sa k tomu samotné OČTK vo výsledkudožiadania„priznali“, ale hlavne kvôli spôsobu, akým je predmetné trestné stíhanie„proti neznámemu páchateľovi“dlhodobo vedené. Sťažovateľ sa tak materiálne obvineným staldávno predtým, ako sa jeho právni zástupcovia oboznámili s oficiálnou výčitkouzo spáchania trestného činuvýsledkom dožiadania (24. mája 2013). Mohlo by ísť o deň,keď vtedajší minister vnútra Slovenskej republiky na tlačovej konferencii vážnymspôsobom porušil zásadu prezumpcie neviny (5. marca 2012), alebo deň, keď si NR SRpo prvýkrát vyžiadala„správu o vyšetrovaní Gorily“(19. júna 2012), ako aj deň, keď tátospráva potvrdila rozsiahle vyšetrovanie, ktoré v danej veci prebiehalo (18. júla 2012), resp.v deň, keď sťažovateľ po prvýkrát vypovedal na polícii v súvislosti s uvedenou trestnouvecou.

16. Ak národná rada svojím postupom zasahuje do procesnej nezávislosti OČTK privyšetrovaní trestnej veci, v ktorej je sťažovateľ materiálne obvineným, zasahuje tým ajdo sťažovateľovho práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces je historickygaranciou pred svojvoľnými zásahmi mocenského suveréna, a to takými zásahmi, ktorýmnepredchádza spravodlivý proces podľa vopred určených pravidiel pred kompetentnýmorgánom. O trestných obvineniach sa preto nehlasuje v NR SR, ale rozhoduje o nichpríslušný súd, rovnako ako sa o„postavení obvineného pred súd“nerozhoduje v NR SR,ale sú na to oprávnené OČTK na základe dostatočného zistenia skutkového stavu.Sťažovateľ ďalej nemá dôveru v nezávislý postup OČTK v dotknutom trestnom konaní,v ktorom je podľa NR SR„hlavným podozrivým“, a to najmä z dôvodu chýbajúcej garancienezávislého postupu OČTK po intervencii NR SR tak, ako už bolo uvedené v tejtosťažnosti. Ak na mimoriadnej schôdzi odzneli výroky spochybňujúce postup špeciálnehoprokurátora ako dozorujúceho prokurátora pri vyšetrovaní„kauzy Gorila“a tento musel„obhajovať“svoje kroky a postup v predmetnej trestnej veci, sťažovateľ má tieto dôvodnéa vážne pochybnosti o ďalšom postupe OČTK v predmetnej veci celkom oprávnene. Trestnéstíhanie musí byť v maximálnej možnej miere nezávislé a nemôže podliehať rôznympolitickým či iným tlakom. Takýto záver napokon potvrdzuje podľa sťažovateľa aj ESĽPvo svojom rozhodnutí Guja v. Moldavsko (sťažnosť č. 14277/04, rozsudok z 12. 2. 2008,bod 8586), kde vyjadruje požiadavku nezávislosti súdu, ako i „vyšetrovacieho orgánu“(OČTK) od akéhokoľvek politického nátlaku.

17. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2ústavy, § 2 Trestného poriadku, čl. 1 ods. 1 ústavy), pričom nadväzuje na materiálne poňatiesvojho postavenia ako obvineného. Odkazuje na nález sp. zn. PL. ÚS 12/98, v ktoromústavný súd zrušil suspendáciu výkonu funkcie ústavného sudcu počas trestného stíhaniaa v ktorom uviedol, že prezumpcia neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy sa neobmedzuje lenna trestné konanie a orgány v ňom činné, ale má širší dosah. Z ústavnej zásady prezumpcieneviny však nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu sa trestné konanie začalo, nebolomožné zaobchádzať ako s obvineným. Obvinený je povinný strpieť rôznorodé obmedzeniaupravené buď ústavou, alebo zákonom. Tieto obmedzenia však nenarušujú prezumpciuneviny, pretože ich cieľom nie je ani zistenie a ani vyhlásenie viny obvineného. Podľanázoru sťažovateľa NR SR rokovaním o návrhu skupiny poslancov na mimoriadnej schôdziporušila sťažovateľovo právo na prezumpciu neviny, keď uvádzala konkrétne menáaj jehomenoa dávala ich do súvislostí, z ktorých jasne vyplýva, že ho predkladatelia návrhuskupiny poslancov považujú za páchateľa trestnej činnosti„zrelého“na postavenie predspravodlivosť, t. j. pred súd, navyše bez poznania konkrétneho trestného spisu.

18. Sťažovateľ napokon namieta porušenie práva na súkromie, konkrétne všetkýchzložiek obsiahnutých v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Z nelegálnosti postupu NR SR odvodzujeneústavnosť zásahov, výrokov diskutujúcich do jeho súkromia. Vzhľadom na to, že užsamotný postup NR SR (konanie mimoriadnej schôdze) bol nezákonný a protiústavný, ajvýroky, dotýkajúce sa práve osoby sťažovateľa s hanlivým charakterom nemožnopovažovať za výroky v súlade s právom sťažovateľa na osobnú česť a dobrú povesť(ochranu mena). Mimoriadna schôdza NR SR a materiálNávrh skupiny poslancov,obsahujúci výroky spôsobilé poškodiť dobrú povesť a osobnú česť sťažovateľa, boli a súverejne prístupné na webovej stráne NR SR, rovnako aj rokovanie NR SR na mimoriadnejschôdzi bolo prístupné verejnosti. Šírenie výrokov o sťažovateľovi s hanlivým obsahom takbolo o to intenzívnejšie, keďže bolo a je dostupné širokej verejnosti. Sťažovateľ poukazujenajmä na výroky, ktorými bol na mimoriadnej schôdzi označený za„hlavného podozrivého“, ktorého je potrebné postaviť pred spravodlivosť a potrestať. Z kontextucelého prepisu mimoriadnej schôdze tak možno nadobudnúť dojem, akoby nebolopochybností o tom, že sťažovateľ je páchateľom (z trestnoprávneho hľadiska).

19. Postup NR SR bol nezákonný a protiústavný, t. j. nemal základ v zákonnejprávnej úprave a v žiadnom prípade ho nemožno označiť ani za nevyhnutné a primeranéopatrenie na dosiahnutie cieľa. Ak cieľom, ktorý sledovala NR SR svojím postupom, mábyť„riadne vyšetrenie kauzy Gorila“, jediným legitímnym spôsobom, ako tento cieľdosiahnuť, je ponechať príslušné OČTK, aby ako kompetentné orgány konali tak, aby bolodosiahnuté spoľahlivé vyšetrenie predmetnej trestnej veci bez„vonkajších vplyvov“.

20. Sťažovateľ v závere akcentuje preventívnu funkciu sťažnosti, ktorá by malasmerovať k zamedzeniu opakovanie podobných zásahov.

21. Vzhľadom na to, že postup NR SR v predmetnej veci bol nezákonnýa protiústavný, sťažovateľ navrhuje aj zrušenie uznesenia NR SR prijatého na mimoriadnejschôdzi (mimoriadna schôdza sa vôbec nemala konať, a už vôbec nemala prijímaťo prerokovanom bode programu akékoľvek uznesenie). Sťažovateľ navrhuje odstránenievšetkých dokumentov týkajúcich sa konania mimoriadnej schôdze zverejnených na webovejstránke NR SR (návrh skupiny poslancov, prijaté uznesenie a. i.).

22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i) Národná rada Slovenskej republiky svojím postupom porušila základné práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods.1, ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

(ii) Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. PREDS-464/2015 zo dňa 15.6.2015 sa zrušuje,

(iii) Ústavný súd prikazuje Národnej rade Slovenskej republiky obnoviť stav pred porušením základných práv sťažovateľa tým, že odstráni zo svojho webového sídla všetky materiály zverejnené k 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky konanej dňa 15.6.2015, a to do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.

25. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

26. Z citovaných častí sťažnosti a zo sťažovateľom navrhovaného petitu vyplýva, žesťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 1 a 2,čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1a čl. 40 ods. 1 a 2 listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením národnejrady č. PREDS-464/2015 z 15. júna 2015, podľa ktorého:„Národná rada Slovenskej republiky po prerokovaní návrhu poslancov na 52. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky konštatuje, že je potrebné dôsledne vyšetriť kauzu Gorila z III. volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky a obdobia druhej vlády ⬛⬛⬛⬛ zloženej z vtedajších koaličných strán ⬛⬛⬛⬛ za účelom potvrdenia princípov demokratického a právneho štátu v Slovenskej republike“, ako aj napadnutýmpostupom národnej rady pri prerokúvaní postupu špeciálneho prokurátora Slovenskejrepubliky pri vyšetrovaní kauzy Gorila na mimoriadnej schôdzi národnej rady uskutočnenej15. júna 2015 (ďalej aj „postup špeciálneho prokurátora v kauze Gorila“).

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanieľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu predneoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 40 ods. 1 listiny len súd rozhoduje o vine a tresteza trestné činy.

V zmysle čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestnékonanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcimrozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považujeza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

27. Podstatou sťažnosti je sloboda prejavu v jej inštitucionalizovanom poňatí.Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že národná rada ako orgán verejnej moci tým,že prijala uznesenie o spoločenskej téme, ktorej bol sťažovateľ súčasťou, a diskusiou o tejtotéme mala zasiahnuť do jeho osobnosti, súkromia a do jeho pozícií v trestnom procese. Vecsa týka v najširšom zmysle slobody prejavu, aj keď nie v podobe ochrany slobody prejavuindividuálne určenej osoby, ale ako objektívnej ústavnej hodnoty (PL. ÚS 12/01).

28. Sťažovateľ v podstate žiada v istom zmysle neobvyklú vec, a to, aby bolparlament ústavnoprávne zodpovedný za to, že diskutoval. S ohľadom na exkluzívnu úlohuparlamentu v demokratickom štáte založenom na rešpektovaní základných slobôd ideo veľmi závažnú požiadavku. Ústavný súd však rozumie, že parlamentná diskusia týkajúcasa trestnej veci môže vzbudzovať otázky.

29. Ústavný súd spravidla rozhoduje o veciach, v ktorých je pozícia sťažovateľovdaná účastenstvom v konaniach a z tohto pohľadu väzba medzi jednotlivcom a orgánomverejnej moci nespôsobuje problémy. Náročnejšie je štruktúrovať, uchopiť prípady, kde jeväzba medzi jednotlivcom a verejnou mocou menej zreteľná, čo je situácia v prerokúvanejveci.

30. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nie je v predmetnej veci obeťou zásahuNR SR, pretože bol len zmienený v diskusii v telese, ktorého podstatou je diskusiao základných spoločenských otázkach (porov. bod 6), bol len zmienený v spoločenskejtéme, kde možno neutrálne uviesť, že mal pozíciupublic figure, prípadne v značne širokomkontextepublic figure by own conduct. Daná situácia je stále vzdialená od bodu, kde by samohlo začať uvažovať, že vzniká mocenský tlak na sťažovateľa, na základe ktorého by samohol cítiť ohrozený ako nositeľ základných práv. Sťažnosť skôr odráža jeho emočnéznepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej právnej hájiteľnosti. Ústavnému súduje známa judikatúra ESĽP k verejným vyhláseniam úradných osôb k prebiehajúcemutrestnému stíhaniu (porov. Herceg, J. Média a trestní řízení. Praha: Leges, 2013, s. 160a nasl.). Predmetné autority však mali vždy bezprostrednejšiu úlohu vo veci než diskutujúciposlanci v parlamente a na druhej strane sťažovatelia mali vyhranenejšiu pozíciuv preskúmavaných trestných konaniach.

31. Inými slovami (II. ÚS 153/2013), ústavný súd konštatuje, že do právnej pozíciesťažovateľa nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny a razantnýpráve voči nemu. Sťažovateľ v dôsledku prijatia namietaného uznesenia nebolbezprostredne nútený zmeniť svoje konanie, alebo dokonca čeliť stíhaniu (porov. Sejdić andFinci v. Bosnia and Herzegovina, sťažnosť č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komoryESĽP z 22. 12. 2009, bod 30). Inak povedané, uznesenie a diskusia neznamenali presťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho právnej pozície tak, aby bolo možnéuvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv.

32. Sťažovateľova ústavnoprávna pozícia v predmetnej veci je teda minimálna, skôrteoretická. Je potrebné uviesť, že niečo iné je byť nositeľom práv vo všeobecnosti, z ľudskejpodstaty a niečo iné je byť obeťou ich porušenia v konkrétnej veci. Sťažovateľ je nositeľomoznačených práv, ale nie je obeťou ich porušenia.

33. Ústavná sťažnosť má takpovediac dva póly. Sťažovateľa na jednej strane a orgánverejnej moci na strane druhej. V predmetnej, špecifickej, veci je sťažovateľova pozíciazanedbateľná zo vzájomne previazaných dôvodov na obidvoch stranách, a to jednakna strane sťažovateľa, kde, ako bolo uvedené, nie je obeťou, a na druhej strane zvláštnoupovahou parlamentu ako inštitúciou, kde je diskusia mimoriadne chránená a poslanci súautonómni.

34. Parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jednýmzo základných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp (liberálnej)demokracie. Ten sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentnýcha v občianskej spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu.Každý si spomenie na povestné Masarykovodemokracie je diskuse. A parlament jedokonalým spojením týchto demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musíbyť diskutérom (porov. tiež Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha: Jan Košatka,1924, s. 229).

35. Hodnota parlamentarizmu a slobodnej diskusie je zvlášť cenná v krajine, ktoráneľahko hľadala slobodu prejavu (Bröstl, A. Non, timeo, judices... In: Na konci je súd,Bratislava: Kalligram, 2015, s. 210 a nasl.), v krajine, ktorej zlomy v moderných dejinách(1968, 1989 – porov. Chmel, R. V službe demokracie. In: V službe demokracie, Bratislava:Kalligram 2014, s. 112 a nasl., boli práve naviazané na slobodu prejavu. Na druhej strane jeústavnému súdu jasné, že naše dejiny poznajúpohonyna jednotlivcov a tieto impulzyprebehli aj v dobových zastupiteľských zboroch.

36. Z pohľadu princípu demokracie, ktorý má ústavné ukotvenie v preambulea v čl. 1 ústavy (Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát),v čl. 31 ústavy, v čl. 78 ods. 2 ústavy (Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.; na tomto mieste je nutné uviesť, že na základe novely ústavyč. 140/2004 Z. z. nemožno poslanca brať za výroky ani na občianskoprávnu zodpovednosť)a čl. 86 písm. h) ústavy (Do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.),je veľmi oslabená aj pozícia národnej rady ako odporcu v predmetnej veci (porov. Drgonec,J. Indemnita poslancov národnej rady: Pokusy o zmenu ústavy a absentujúce kritériá preuplatnenie platnej úpravy. In: Justičná revue, 60, 2008, č. 8‐9, s. 1198 – 1222.). Funkciouparlamentnej imunity je v prvom rade ochrana parlamentu ako celku, nie jeho členov(porov. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 3018/14 a Pl. ÚS 17/14).

37. Ústavný súd považuje ešte za potrebné poukázať na ústavné postavenie, funkcie,právomoc a pôsobnosť národnej rady. Ústava Slovenskej republiky „definuje“ národnú raduako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky (čl. 72 ústavy), z jejdemonštratívnym spôsobom vymedzenej pôsobnosti v čl. 86 ústavy však vyplýva, žeústavná funkcia národnej rady sa zďaleka nevyčerpáva výkonom normotvornej právomoci.Naopak, ústavou vymedzená pôsobnosť národnej rady, ktorú navyše možno rozšíriťzákonom, umožňuje, aby rokovala v podstate o akejkoľvek otázke verejného záujmu.Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje najmä na kontrolnú právomoc, ale tiež kreačnúprávomoc národnej rady, ako aj jej právomoc vo vzťahu k medzinárodným zmluvám a inýmmedzinárodný záväzkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené by postup národnejrady potenciálne bolo možné označiť za protiústavný v zásade len vtedy, ak by sauplatňoval spôsobom, metódami a právnymi formami, ktoré sú ústavou a zákonom zverenédo výhradnej právomoci iných orgánov verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak bymeritórne rozhodnutie národnej rady svojimi právnymi účinkami zjavne prekročilo ústavouvymedzené právomoci národnej rady.

38. Aplikujúc uvedené ústavné východiská na vec sťažovateľa, ústavný súdpoukazuje na právomoci, ktorými disponuje národná rada vo vzťahu k špeciálnemuprokurátorovi. Z § 24a ods. 1 zákona o prokurátoroch vyplýva, že špeciálneho prokurátoravolí do funkcie národná rada na návrh generálneho prokurátora na základe výberovéhokonania na sedemročné funkčné obdobie. Z § 24d ods. 4 (v spojení s § 24d ods. 1) zákonao prokurátoroch zároveň vyplýva, že špeciálny prokurátor môže byť pred uplynutímfunkčného obdobia odvolaný z funkcie zo zákonom ustanovených dôvodov len národnouradou na návrh generálneho prokurátora. Podľa § 55d ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) špeciálnyprokurátor podáva národnej rade raz za rok správu o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry,z ktorej vyplývajú jeho poznatky o stave zákonnosti.

39. Vychádzajúc zo vzájomných vzťahov medzi národnou radou a špeciálnymprokurátorom vymedzených príslušnými ustanoveniami zákona o prokurátoroch a zákonao prokuratúre, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavnézvolanie mimoriadnej schôdze národnej rady, ktorej predmetom by mali byť informácieo postupe špeciálneho prokurátora v konkrétnej kauze, a to zvlášť vtedy, ak podľaväčšinového názoru národnej rady je zverejnenie niektorých (zákonom dovolených)informácií o postupe špeciálneho prokurátora vo verejnom záujme. Rovnako aj vzhľadomna už uvedené nemožno mať ústavné výhrady ani k samotnému rokovaniu národnej rady,zvlášť ak sú v jeho priebehu rešpektované pravidlá ustanovené v zákone o rokovacomporiadku. Za protiústavný by mohol byť tento postup národnej rady označený len v tomprípade, ak by vyústil do uznesenia, ktoré by neprípustným spôsobom zasahovalodo výhradnej právomoci špeciálneho prokurátora, príp. iných orgánov činných v trestnomkonaní.

40. V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z právomoci, pôsobnosti a základnýchforiem činnosti národnej rady ustanovenej predovšetkým ústavou a zákonom o rokovacomporiadku, ale aj niektorými osobitným zákonmi, považuje ústavný súd za žiaduce eštepoukázať na skutočnosť, že uznesenia (rozhodnutia), ktoré národná rada, resp. jej orgányprijímajú po prerokovaní jednotlivých bodov programu, možno rozdeliť do dvoch veľkýchskupín:

- uznesenia, ktoré vyvolávajú konštitutívne (resp. konštituujúce) právne účinky (napr.schválenie zákona, zvolenie kandidátov na verejné funkcie, vyslovenie nedôvery vládea pod.),

- uznesenia, ktoré majú predovšetkým deklaratórne, resp. politické účinky (národnárada v nich deklaruje svoj postoj k určitej otázke verejného záujmu, napr. vyhlásenie,v ktorom národná rada vyjadrí znepokojenie nad určitou situáciou doma, resp. v zahraničía pod.).

41. Vychádzajúc z už citovaného textu napadnutého uznesenia, ale i účelu,ku ktorému mala viesť rozprava na mimoriadnej schôdzi k postupu špeciálneho prokurátorapri vyšetrovaní kauzy Gorila, je podľa názoru ústavného súdu nepochybné, že napadnutéuznesenie má deklaratórny (politický) charakter, keďže nevyvoláva bezprostredné právneúčinky vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi ani iným orgánom činným v trestnomkonaní, len ich všeobecne vyzýva na dôsledné plnenie svojich pracovných úloh, a preto honemožno považovať za neprípustný zásah do ich pôsobnosti priečiaci sa princípu deľbymoci, ako tvrdí sťažovateľ.

42. Ústavný súd musí do určitej miery spozornieť, keď sťažovateľ namieta zásahdo jeho pozície v trestnom konaní. Ústavný súd je tradične veľmi citlivý na autonómiutrestného konania, a to aj vo vzťahu k parlamentarizmu. Možno tu spomenúť nález sp. zn.PL. ÚS 29/95, ktorým boli zrušené vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súdkonštatuje, že sťažovateľ bol zmienený v diskusii. Avšak ani z diskusie, ani z neutrálnehouznesenia národnej rady, ktoré nie je namierené na sťažovateľa, nemožno vnímať žiadensignál k akémusi pohonu proti sťažovateľovi. Práve na tomto mieste je v danej fáze vecipotrebné dôverovať deľbe moci. Možno uviesť, že aj miernejšia forma uznesenia (porov.bod 4) naznačuje isté sebaobmedzenie a neutrálnejší postoj poslancov. Kombinácia statusupublic figurea ochrany diskusie v národnej rade umocňuje rovnaké závery aj pre ochranusúkromia.

43. Treba uviesť, že parlamentarizmus anglickej-westminsterskej tradície poznádoktrínuSub Judice Convention, ktorá znamená sebaobmedzenie parlamentu vo vzťahuk prebiehajúcim trestným konaniam (porov. napr. Steele, G. The Sub Judice Convention:What to Do When a Matter is 'Before the Courts' In: winter 2007/Canadian ParliamentaryReview, s. 5 a nasl.). Ide o vyváženie medzi slobodou prejavu v parlamente a právomna férový proces obžalovaných. Nie je na tomto mieste relevantné, že daná doktrína je lenkonštitucionalistickou inšpiráciou, ale v kontraste s ňou možno konštatovať, že sťažovateľnie je obvinený, a aj z materiálneho hľadiska je jeho postavenie príliš nevyhranené, a ak bysa stal obvineným, tak má všetky záruky trestného konania v právnom štáte, ktorý jesúčasťou Európskej únie a Rady Európy.

44. Zvláštnosťou predmetnej veci je skutočnosť, že ústavný súd s rešpektomk orgánu verejnej moci chráni slobodu prejavu občianskej spoločnosti.

45. Ústavný súd teda sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú, pretože podľanázoru ústavného súdu neexistuje (priama) väzba medzi sťažovateľom a ujmou, ktorá malabyť utrpená porušením ním identifikovaných práv práve národnou radou, hoci zo sťažnostimožno tušiť, že diskusia a uznesenie parlamentu vzbudila v ňom isté obavy. Sťažovateľ tedanie je obeťou porušenia ústavy národnou radou (porovnaj doktrínu ústavného súdu k zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby a doktrínu ESĽP k podmienkeprípustnosti „victim of violation“). Ak by bol sťažovateľ obvinený, tak má všetky zárukytrestného konania, pričom sa môže brániť aj na ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016