SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Lajosa Mészárosa a LadislavaOrosza prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenýchadvokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namietajúporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010,a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 p o r u š e n éb o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.18 C 56/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a   obchodnej   spoločnosti

, p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   po   1 500 €   (slovomtisícpäťsto eur),   ktorú   im j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť a obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   trovy   konania   v sume313,20 €   (slovom   tristotrinásť   eur   a dvadsať   centov)   na   účet   ich   právnej   zástupkyneJUDr. Emílie Korčekovej, Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   EmíliouKorčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namietajú porušenie svojho základnéhopráv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 o zaplatenie nemajetkovej ujmy.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Sťažovatelia majú postavenie navrhovateľov v kompenzačnom konaní na zaplatenie odškodného   nemajetkovej   ujmy   20.000,- EURO   zhodne   voči   Slovenskej   republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR vedenom od 07. 07. 2010 na Okresnom súde Bratislava   I v Bratislave   pod   č.   k.   18 C 56/2010.   Nemajetková   ujma   im   vznikla v dôsledku nesprávneho   úradného   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   II   za   účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. (diskriminácia, prieťahy...)...

Ku dňu podania tejto opakovanej ústavnej sťažnosti porušovateľ nekoná efektívne, sústredene, nekoná v súlade s ustanovením § 6 O. s. p., § 100 O. s. p., § 114 ods. 1 O. s. p., čo má a malo za následok, že ochrana práv sťažovateľov v dôsledku neefektívneho konania, ad hoc úkonov zo strany porušovateľa s výraznými časovými odstupmi a úmyslom zastaviť konanie   bez   splnenia   zákonných   podmienok   –   svojvoľným   odňatím   sťažovateľom riadne konať   pred   súdom   –   viď.   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 9 Co 313/11-126   zo   dňa   29.   09.   2011,   ktorým   odvolací   súd   zrušil   uznesenie porušovateľa č. k. 18 C 56/2010-110 zo dňa 21. 03. 2011, doručené 10. 04. 2012, ktorým dľa   konštatovania KS Bratislava   porušovateľ zastavil konanie hoci   zákonné podmienky na zastavenie konania neboli splnené.

KS Bratislava v odôvodnení uznesenia č. k. 9 Co 313/11-126 zo dňa 29. 09. 2011 skonštatoval odňatie možnosti sťažovateľom riadne konať pred súdom...

Ergo ochrana práv sťažovateľov nie je rýchla a účinná. Kompenzačné konanie, ktoré dľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (v   ďalšom   „ESĽP“)...   –   malo   byť rozhodnuté   do   11.   mesiacov,   nebolo   doposiaľ   riadne   prejednané   a rozhodnuté čo najrýchlejšie.

Porušovateľ nezabezpečil postup podľa §-u 114 ods. 1 O. s. p., hoci bol k tomu povinný.

Sťažovatelia   k neefektívnemu   a nesúrodému,   nekoncentrovanému   konaniu porušovateľa neprispeli...

Stav právnej neistoty sťažovateľov o výsledok kompenzačného konania stále trvá a to už viac ako 4,5 roka, čo je nesúladné s konštantnou judikatúrou ESĽP.»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v kompenzačnom konaní č. k. 18 C 56/2010 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod č. k. 18 C 56/2010 konal.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   Eur,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I povinný   vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 279,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 279,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej   zástupkyne   –   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   do   2   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní uznesením   č.   k.   II.   ÚS   146/2015-11z 10. marca 2015 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 7. apríla 2015predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke vhodnostiústneho pojednávania.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 11.   mája   2015(sp. zn. Spr. 3249/2015, doručenom ústavnému súdu 15. mája 2015) v súlade s vyjadrenímzákonnej sudkyne vo veci okrem iného uviedla:

„...   Predmetná   vec   sp.   zn.   18   C/56/2010   bola   Okresnému   súdu   Bratislava I predložená dňa 07. 07. 2010 a pridelená sudkyni ⬛⬛⬛⬛.

Z predmetného   spisu   je   možné   konštatovať   priebeh   tohto   konania,   a to,   že   dňa 22. 09. 2010   bola   navrhovateľovi   v I.   a II.   rade   zasielaná   žiadosť,   aby   oznámili   súdu, či si uplatnený nárok uplatňujú aj podľa ustanovenia § 11, 13 Občianskeho zákona a aj podľa   antidiskriminačného   zákona.   Rovnakého   dňa   bola   odporcovi   zasielaná   žiadosť o vyjadrenie k návrhu.

Dňa 07. 01. 2011 bolo vo veci vydané uznesenie na opravenie neúplného návrhu. Dňa   25.   02.   2011   boli   navrhovatelia   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho   poplatku. Dňa 18. 03. 2011   bolo   súdu   proti   uvedenej   výzve   doručené   odvolanie   navrhovateľa v I. rade,   dňa   22.   03.   2011   navrhovateľa   v II.   rade.   Dňa   21.   03.   2011   súd   uznesením konanie v časti diskriminácie zastavil.

Dňa 29. 03. 2011 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Proti   uzneseniu   o zatsvaení   (č.   l.   110)   bolo   dňa   03.   05.   2011   doručené   odvolanie navrhovateľa   v I.   rade   aj   II.   rade,   dňa   20.   07.   2011   bol   spisový   materiál   predložený odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie.   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 9 Co/313/2011-126 zo dňa 29. 09. 2011 bolo napadnuté uznesenie zrušené a vec bola vrátená tunajšiemu súdu dňa 25. 10. 2011.

Dňa 13. 03. 2012 bola navrhovateľovi doručená žiadosť o doručenie ešte jedného exempláru podania zo dňa 15. 02. 2011. Dňa 16. 04. 2012 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave za účelom vydania opravného uznesenia (v zmysle žiadosti navrhovateľa v II. rade zo dňa 10. 04. 2012, doručenej súdu dňa 12. 04. 2012).

Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 30. 04. 2012. Dňa 15. 05. 2012 bol stanovený termín pojednávania 18. 09. 2012, ktoré sa tohto dňa konalo a následne bolo odročené na termín 13. 12. 2012. Dňa 03. 12. 2012 bol termín pojednávania 13. 12. 2012 zrušený a bol určený nový termín pojednávania na deň 19. 03. 2013. Dňa 19. 03. 2013 sa konalo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 19. 09. 2013. Dňa 19. 09. 2013 sa konalo pojednávanie,   následne   odročené   na   deň   05. 12. 2013.   Ďalšie   pojednávanie dňa 05. 12. 2013 bolo z dôvodu potreby doplnenia dokazovania odročené na 14. 02. 2014. Dňa   18.   12.   2013   bolo   zasielané   predvolanie   svedka   a ďalej   žiadosť   Daňovému úradu   Bratislava   o predloženie   účtovných   závierok.   Dňa   14.   02.   2014   sa   konalo pojednávanie, pojednávanie bolo odročené na deň 02. 05. 2014.

Dňa 19. 02. 2014 bol súdu doručený návrh odporcu podľa ustanovenia § 147a Občianskeho   súdneho   poriadku.   Dňa   16.   04.   2014   bola   Krajskému   súdu   v Bratislave zasielaná   žiadosť   o nahliadnutie   do   spisu   sp.   zn.   24 Cb/242/2009   (predtým 31 Ro/5176/2006),   z nahliadnutia   bol   vykonaný   úradný   záznam   dňa   17.   04.   2014. Uznesením zo dňa 22. 04. 2014 bola žiadosť odporcu na priznanie finančnej náhrady proti navrhovateľovi v I. a II. rade zamietnutá. Pojednávanie konané dňa 02. 05. 2014 bolo následne   odročené   na   deň   19.   09.   2014.   Dňa   02.   05.   2014   bola   zasielaná   aj   žiadosť advokátovi ⬛⬛⬛⬛, o oznámenie dokedy bude asi PN, za účelom jeho výsluchu, na čo reagoval oznámením zo dňa 20. 05. 2014, že jeho PN bude trvať ešte asi dva mesiace, avšak pojednávania dňa 19. 09. 2014 sa zúčastní.

Dňa   11.   09.   2014   bola   zasielaná   žiadosť   o predvedenie   navrhovateľa na pojednávanie   na   deň   19.   09.   2014.   Pojednávanie,   konané   dňa   19.   09.   2014   bolo odročené   na   deň   18. 11. 2014,   ktoré   bolo   potom   odročené   na   deň   20. 02. 2015. Dňa 09. 01. 2015   bol   spis   predložený   k sťažnosti   Spr.   2418/2013,   11. 10. 2013, 18. 12. 2013, 23. 01. 2014, 23. 04. 2014, 02. 05. 2014, 19. 11. 2014).

Zároveň dávam do pozornosti žiadosti a urgencie o zapožičanie spisov z tunajšieho súdu a Okresného súdu Bratislava II, ktoré boli potrebné na predloženie ako dôkaz v tomto konaní (a to napríklad žiadosť zo dňa 24. 01. 2011, 26. 09. 2012, 07. 06. 2013, 11. 10. 2013, 18. 12. 2013, 23. 01. 2014, 23. 04. 2014, 02. 05. 2014, 19. 11. 2014).

, ako zákonnej sudkyni bola vec prerozdelená až Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce na rok 2015 zo dňa 11. 03. 2015, účinným dňa 16. 03. 2015, spolu s ďalšími   cca   620   spismi.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že ⬛⬛⬛⬛, pôvodná sudkyňa, ktorá vo veci konala už toho času na tunajšom súde nepracuje, nie je možné bližšie a spoľahlivo sa vyjadriť k vecnej stránke a k namietaným prieťahom uvedeným v ústavnej sťažnosti sťažovateľov a ani k postupu súdu v čase, kedy bola vec pridelená vyššie uvedenej sudkyni.

Avšak   je   možné   konštatovať,   že   postup   tunajšieho   súdu   bol   zrejme   ovplyvnený enormným   nápadom   veci   do   oddelenia   18 C,   18 Cpr   a vybavovaním   množstva   skôr napadnutých vecí, ktoré sa vybavoval priebežne podľa poradia, v akom napadli a zároveň objektívnym   stavom   tohto   súdneho   oddelenia,   kde   ku   koncu   roka   2014   bolo   celkom 650 nevybavených vecí.

Poukazujem na skutočnosť, že pojednávanie konané dňa 19. 09. 2014 bolo odročené na termín pojednávania 18. 11. 2014 z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa. Pojednávanie konané dňa 18. 11. 2014 bolo odročené na termín dňa 20. 02. 2014 z dôvodu žiadosti navrhovateľa o poskytnutie 15 dňovej lehoty na označenie ďalších dôkazov.

K časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia požadujú priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 5. 000,- Eur, žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky zvážiť primeranosť výšky   tejto   sumy   vzhľadom   na   postup   súdu   v tomto   konaní   a objektívny   stav   súdneho oddelenia 18 C.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom stanovisku súčasne uviedla, že súhlasís tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovatelia vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 25. mája 2015(doručenom ústavnému súdu 29. mája 2015) uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súdupustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákonao ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorýmisú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.

1. Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn.18 C 56/2010   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľov   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmyv sume   20 000   €   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“), škody, ktorá sťažovateľommala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II),ktoré   začalo   v roku   2010.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   vec   nie   je   právne   zložitá,ide o štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje ani znakyfaktickej zložitosti. Právnou a faktickou zložitosťou veci neargumentovala ani predsedníčkaokresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,resp. práva na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru. Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   správanie   sťažovateľov   ako   navrhovateľovv napadnutom   konaní   malo   čiastočný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania   [neúčasťna pojednávaní   29. marca 2011,   neúčasť   na   pojednávaniach   nariadených   v roku 2014(14. február 2014, 2. máj   2014   a 19.   september   2014,   hoci   v prvých   dvoch   prípadochide o ospravedlnenú   neúčasť);   na   pojednávanie   uskutočnené   19. septembra 2014 ⬛⬛⬛⬛ nebol predvedený   z výkonu   väzby,   napriek   žiadostisúdu)], čo ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o výške   primeraného   finančnéhozadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010, ktoré začalo v roku 2010.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsťnielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniuprávnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03,IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého   spisu,   zo   sťažnosti,   ako   aj   z vyjadrenia   predsedníčkyokresného súdu ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol 7. júla 2010 predložený návrhsťažovateľov na začatie konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike,zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti,   ktorý   bol   vedený   na   okresnom   súdepod sp. zn. 18 C 56/2010.

Okresný   súd   počas   roku   2010   vykonal   viacero   procesných   úkonov(výzva na zaplatenie   súdneho   poplatku)   a   uznesením   č. k.   18 C 56/2010-110z 21. marca 2011   konanie   v časti   diskriminácie   zastavil.   Sťažovateľ   sa   proti   uvedenémurozhodnutiu odvolal.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací zrušil uznesením č. k. 9 Co 313/2011-126z 29. septembra 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení konania v označenejčasti. Okresný   súd   nariadil   v   ďalšom   priebehu   konania   celkovo   11 pojednávaní(29. marec 2011,   18. september 2012,   13. december 2012,   19. marec 2013,19. september 2013, 5. december 2013, 14. február 2014, 2. máj 2014, 19. september 2014,18.   november   2014,   20.   február   2015).   Meritórny   význam   mali   pojednávania,ktoré sa uskutočnili   18.   septembra   2012,   5.   decembra   2013,   19.   septembra   2014[pojednávalo sa bez prítomnosti ⬛⬛⬛⬛ (nebol predvedený, napriekžiadosti okresného súdu)] a 18. novembra 2014 a ktoré sa týkali dokazovania v predmetnejveci.   Dva termíny pojednávaní   (13.   december   2012   a 20. február 2015)   boli   zrušené,pojednávania v ostatných termínoch boli odročené spravidla pre neprítomnosť účastníkov,pojednávanie   19. marca 2013   bolo   odročené   z dôvodu   doplnenia   žaloby   a doplneniadokazovania.

Okresný súd bol nečinný vo veci v období od vrátenia spisu odvolacím súdom25. októbra   2011   do   uskutočnenia   pojednávania   18.   septembra   2012,   t.   j.   približne11 mesiacov. Okresný súd od 18. novembra 2014, t. j. počas obdobia vyše 6 mesiacov,neuskutočnil vo veci žiadne pojednávanie, keďže termín pojednávania 20. február 2015okresný súd zrušil 17. februára 2015 „z dôvodu zániku funkcie sudcu, následne sa budú prerozdeľovať   spisy   medzi   ostatných   sudcov“ (č. l.   444).   Okresný   súd   pritom   v konanívedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 dosiaľ právoplatne nerozhodol.

Sťažovatelia   požiadali   prípisom   z 19.   marca   2015   predsedu   krajského   súduo prešetrenie vybavenia ich sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčkou okresného súdu(Spr. 2418/2014).

Ústavný súd nemohol v tejto súvislosti akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrenípredsedníčky okresného súdu, že „postup tunajšieho súdu bol zrejme ovplyvnený enormným nápadom   veci   do   oddelenia   18   C,   18   Cpr   a vybavovaním   množstva   skôr   napadnutých vecí, ktoré sa vybavoval priebežne podľa poradia, v akom napadli a zároveň objektívnym stavom tohto súdneho oddelenia, kde ku koncu roka 2014 bolo celkom 650 nevybavených vecí“.   V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru(napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štátmusí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôžev čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde,ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovv konaní   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konaniespôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04,IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010), vychádzajúc predovšetkým zo samotnejdĺžky napadnutého konania takmer päť rokov (a z nečinnosti okresného súdu v rámci tohtoobdobia v dĺžke vyše jedného roka), ale aj z neefektívnej činnosti v doterajšom priebehukonania,   uzavrel,   že   v namietanom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.18 C 56/2010   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorubolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci vedenejpod sp. zn. 18 C 56/2010   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stavprávnej neistoty,   v ktorej sa   nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci   sa   rozhodnutia   súduvo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodovsa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodneo priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každému po 5 000 €,čo   odôvodňujú   takto: „Dľa   sťažovateľov   je   nimi   uplatnená   výška   primeraného zadosťučinenia v sume 5.000,- EURO primeraná a spravodlivá, súladná s rozhodovacou praxou ESĽP v prípade kompenzačných vecí proti Slovenskej republike, teda 1.000,- EURO a viac za každý rok stavu právnej neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania o odškodnení   obete   porušenia   práva   zo   strany   Slovenskej   republiky,   čo   judikoval   aj Najvyšší súd SR (uznesenie č. k. 6 Cdo 193/2011 zo dňa 25. apríla 2012), ktorý sa prihlásil k rozhodovacej praxi štrasburských orgánov.

Príkladmo viď. rozhodnutie ESĽP vo veci JUPITER SK s. r. o. p. Slovensku, sťažnosť č. 12800/13, ktorým ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu 3.100,- EURO, konanie trvalo v danom čase 3 roky a 1 mesiac (v konaní pred ESĽP zast. advokátka JUDr. Emília Korčeková).“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV.   ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.18 C   56/2010,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj skutočnosť,že konanie   vo   veci   sťažovateľov   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatneskončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   každému   zo   sťažovateľovza primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoréim vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkouJUDr. Emíliou   Korčekovou.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súdmôže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiťniektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konaniajeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorábola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie   sťažnosti)   v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   3   a §   13   ods.   1   písm.   a)   a b)vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov(ďalej len „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo   potrebnév súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní„dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015predstavuje   spolu   s   režijným   paušálom   2   x   8,39   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   u jednéhosťažovateľa sumu 156,60 €, trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznanév celkovej sume 313,20 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015