znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Advokátska kancelária M., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a čl.   26   ods.   3 Listiny   základných   práv a slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Cdo/160/2011 z 10. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. R. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013 doručená sťažnosť MUDr. R. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   I.   M.,   Advokátska   kancelária   M., s.   r.   o.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich práv podľa čl.   35   ods.   3,   čl.   36   písm.   a)   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo/160/2011 z 10. októbra 2012.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uvádza:«Sťažovateľ   sa   ako   žalobca   návrhom   zo   dňa   17.   8.   2009   domáhal   voči žalovanému M..., vykonávajúci podnikateľskú činnosť v SR prostredníctvom organizačnej zložky, M., organizačná zložka..., B., IČO:..., vedené pod č. k.: 41 C/292/2009, aby Okresný súd Bratislava V, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 134.027,68 € titulom náhrady mzdy za obdobie od 13. 3. 2008 do 12. 6. 2009 z neplatne skončeného pracovného pomeru v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy pod č. k.: 8 C/411/2006. Okresný súd Bratislava V, rozsudkom č. k.: 41 C/292/2009-304 zo dňa 1. 10. 2010,   konanie v časti zaplatenia sumy 7.552,43 € zastavil,   návrh žalobcu zamietol a nepriznal žalovanému náhradu trov konania.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   V,   č. k. 41 C/292/2009-304 zo dňa 1. 10. 2010,odvolanie....

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.: 9 Co/439/2010-361, zo dňa 26. 5. 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a výroku o trovách konania. V časti zastavenia konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil....

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k.: 9 Co/439/2010-361, zo dňa 26. 5. 2011, dovolanie z nasledovných dôvodov:

Dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 OSP).... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   uznesením   č.   k.:   7   Cdo/160/2011,   zo   dňa 10. 10. 2012, doručené dňa 20. 11. 2012, dovolanie sťažovateľa odmietol, nakoľko v danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd   nevyslovil, že dovolanie proti nemu je neprípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 OSP....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 10. 10. 2012 spis. zn. 7 Cdo/160/2011, boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   predmetnej   veci   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie neodôvodnil   riadne.   Tým   boli   porušené   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   35   ods.   3,   čl.   35 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Jednou   z   najdôležitejších   súčastí   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovenia čl. 35 ods. 3 Listiny základných   práv   a   slobôd,   ktoré   vyplýva   aj   z   ustanovenia   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov súdneho konania. Iba tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutia Souminen v. Fínsko § 37; Tatishvili v. Rusko § 58) „účelom odôvodneného rozhodnutia je dať najavo, že boli vypočuté.“... Rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej sa zaoberal s niektorými z odvolacími argumentmi   žalovaného,   neobsahuje žiadne právne posúdenie – úplne chýba označenie použitých právnych predpisov, ak sú tak len v rámci § 79 Zákonníka práce ako i chýba ich patričný výklad....

Sťažovateľ má za to, že uvedené pochybenia odvolacieho súdu mali za následok vadu v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, na ktorú je dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo....

Sťažovateľ svoje tvrdenie o tom, že odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil riadne, podrobne   odôvodnil.   Svoje   argumentácie   oprel   o   judikáty   všeobecných   súdov   ako aj o ústavnoprávne judikáty.

Dovolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   k   riadnemu   vysporiadaniu s argumentmi sťažovateľa nepristúpil – vôbec nevysvetlil prečo sú bez právneho významu. Jeho odpoveď na ich je len formálna a argumentačne nedostačujúca.

Z dôvodu nenáležitého odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 26 ods. 3 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpelo   práve   takou vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Ak za tohto stavu   dovolací   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   bez   meritórneho   prerokovania   a rozhodnutia,   porušil   tým   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd....

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   prerokovaní   veci na základe   ustanovení   § 33   ods.   1   a   § 56   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   vydal   toto rozhodnutie:

„Základné práva MUDr. R. M., trvale bytom B., dátum narodenia:..., občan SR, podľa čl. 35 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 26 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 10. 2012, č. k.: 7 Cdo/160/2011, porušené boli.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10. 10. 2012   spis.   zn. 7 Cdo/160/2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 05. 2011 spis. zn. 9 Co/439/10-361 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“»

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

III.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96),   ale   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdom bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02). O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom   by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Do   obsahu   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nepatrí   právo účastníkov konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov (m. m. I. ÚS   97/97),   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m.   I. ÚS 3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V zmysle už citovaného ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za kľúčové uviesť, že spravodlivým prerokovaním veci (spravodlivým súdnym konaním vo veci) je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd bez ohľadu na ich formuláciu danú konkrétnou právnou úpravou.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo/160/2011 vyplýva, že „V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci.   Podľa   §   238   ods.   3   O.   s.   p.   je   dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   danom   prípade   dovolaním   žalobcu   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu,   ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodol, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   dovolanie   žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné....

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.   netvrdil   a   procesné   vady   tejto   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšli   najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania.

... Dovolateľ   súdom   vytýka   nepreskúmateľnosť   ich   rozhodnutí,   ktorými   došlo k zamietnutiu žaloby. Túto vidí v nedostatku dôvodov vo vzťahu k aplikovanej rozhodnej právnej norme – § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce.

... Odôvodnenie   rozhodnutia   (prvostupňového   i   odvolacieho   súdu),   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny rámec rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (viď III. ÚS 209/04);   jeho   zákonné   vyjadrenie   sa   v   podmienkach   občiansko-súdneho konania premieta do znenia § 157 ods. 2 O. s. p. (ak ide o prvostupňové rozhodnutie) a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. (ak ide o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu).

V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   považuje   za   nevyhnutné   tiež   zdôrazniť,   že   pokiaľ dovolateľ sa nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré súdy zamietli jeho žalobu (a preto rozhodnutia považuje za nedostatočne zdôvodnené v čom zároveň vidí porušenie jeho práv na súdnu ochranu   a   spravodlivý   proces),   dovolací   súd   k   uvedenému   poznamenáva,   že   právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).... Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   (prvostupňového i odvolacieho) stručne a jasne objasňujú skutkový a právny základ prejednávanej veci – zrozumiteľným a vysvetliteľným spôsobom predostierajú úvahy a závery, pre ktoré bola žaloba zamietnutá. Z aspektu arbitrárnosti, resp. dostatočnej zdôvodniteľnosti rozhodnutia, nie   je   dôvod   pochybovať   o   naplnení   základného   práva   účastníka   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces....“

Pri interpretácii práva sa musí zohľadniť, či výklad bude mať skutočne tie následky, ktoré   vyplývajú   z   účelu   normy,   o   ktorej   interpretáciu   ide   a   ktorá   bude   aplikovaná. Len vtedy, ak je táto zhoda jednoznačná a neomylná, pôjde o žiaduci (uspokojivý) výklad v súlade s účelom normy.

Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   jeho   právnymi   názormi. Z opačného   pohľadu   možno   povedať,   že   neúspech   v   súdnom   konaní   nie   je   možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).

Najvyšší súd sa osobitne zaoberal dovolacími dôvodmi v zmysle § 238 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   osobitne   sa   zaoberal   dovolacím dôvodom   (procesnou   vadou)   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Iné   procesné   vady   v   zmysle § 237 OSP sťažovateľ v dovolacom konaní nenamietal ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Najvyšší   súd vo svojom   odôvodnení   konštatoval, „že z hľadiska   §   237   O.   s.   p. sú právne   významné   len   tie   procesné   nedostatky,   ktoré   vykazujú   znaky   procesných   vád taxatívne vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Ak sa dovolateľ dovoláva vád založených   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b/   a c/   O.   s.   p.,   dovolací   súd   napadnuté rozhodnutie z týchto   aspektov   neposudzoval,   pretože   jeho   dovolanie   nie je podľa   §   238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné. Z hľadiska existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237   O. s. p.   ako   dôvodu,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto   vade,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j.   najvyššieho   súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím   o   dovolaní   sp.   zn.   7 Cdo/160/2011   z   10. októbra 2012   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. právo na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   všeobecných   súdov,   ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   rozhodovaní   o   veci   samej   zo   zákonnej,   a   nie ústavnej úpravy. Ústavný súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania (rozhodovania) všeobecných súdov (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00). Na základe uvedeného ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že   namietaným   uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013