znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2012-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   PhDr.   I.   C.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako aj práva   na prejednanie veci   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Ct   13/2003   v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. I. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Ct   13/2003   v období   po rozhodnutí   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. PhDr. I. C. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. PhDr. I. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 475,66 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   M.   B.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 146/2012-12   z 30.   mája   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. I. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ct 13/2003 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava I dňa 2. decembra 2003 sa sťažovateľ   domáha   ochrany   svojich   práv   na   ochranu   osobnosti   podľa   §   11   a   nasl. Občianskeho zákonníka. Konanie je vedené pod sp. zn. 8Ct/13/2003.

Predmetom sporu sú dva články uverejnené v denníku S. v októbri 2003, obsahujúce o sťažovateľovi viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru, ktoré v značnej miere znižujú dôstojnosť a vážnosť sťažovateľa, a sú objektívne spôsobilé ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. US 158/05-39 z 26. októbra 2005, t.   j.   už   pred   viac   než   šiestimi   rokmi,   konštatoval   porušenie   základného   práva sťažovateľa PhDr. I. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy(...) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6   ods.   1   Európskeho   dohovoru(...)   v   predmetnom   súdnom   konaní.   Okresnému   súdu Bratislava I zároveň prikázal v uvedenom súdnom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Uvedené súdne konanie do dnešného dňa nebolo právoplatne ukončené. Okresný súd Bratislava I je v uvedenej právnej veci dlhodobo nečinný, resp. vykonáva úkony, ktoré nemožno označiť za efektívne.

Napriek   skutočnosti,   že   predmetom   uvedenej   veci   je   ochrana   osobnostných   práv sťažovateľa, ktorá predpokladá osobitný dôraz na rýchlosť súdneho konania, uvedené súdne konanie   trvá   už   takmer   8   rokov,   čo   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľné a neospravedlniteľné.

Ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľa, ktorého v predmetnej právnej veci ochrany osobnosti právne zastupujem od podania návrhu na začatie konania v roku 2003, som sa listom z 23. augusta 2011 obrátil na predsedníčku Okresného súdu Bratislava I so sťažnosťou   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov postupom Okresného súdu Bratislava I v uvedenom súdnom konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov(...)

Z hľadiska posúdenia kritéria zložitosti veci sme toho názoru, že predmetná vec nie je právne ani fakticky zložitá.

Pokiaľ ide o správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania, z vyššie opísaného skutkového stavu veci vyplýva, že sťažovateľ je v konaní aktívny a poskytol súdu primeranú súčinnosť a podklady pre konanie a rozhodnutie, a to tak v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj v konaní vo veci samej.

Z doterajšieho postupu Okresného súdu Bratislava I je zrejmé, že súd postupuje v zrejmom   rozpore   s   viacerými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   tým, vzhľadom na všetky opísané okolnosti danej veci,   porušuje základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Uvedené   porušenia   zákona,   podľa   nášho   názoru,   nemožno   ospravedlniť   žiadnym legitímnym dôvodom.

(...) Vzhľadom na predmet, resp. povahu veci, ktorou je ochrana ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena sťažovateľa, je povinnosťou súdu klásť osobitný dôraz na to, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní a spravodlivosť bola dosiahnutá v primeranom časovom priestore. (...)

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového a právneho stavu veci navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky(...) vyniesol tento nález:

Okresný súd Bratislava I v konaní vo veci ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. 8Ct/13/2003 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy(...) a článkom 36 ods. 1 Listiny(...), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy(...) a článkom 38 ods. 2 Listiny(...) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru(...)

Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vo   veci   ochrany   osobnosti   a   náhrady nemajetkovej   ujmy   vedenom   pod   sp.   zn.   8Ct/13/2003 prikazuje konať   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Z uvedeného skutkového a právneho stavu vyplýva, že sťažovateľ je už dlhší čas vystavený neoprávneným zásahom do svojich osobnostných práv. Zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov difamujúceho charakteru o sťažovateľovi v denníku S., ktorý má vysoký stupeň čítanosti doma aj v zahraničí,   a to nielen v tlačenej podobe,   ale aj v elektronickej forme na internetových stránkach, pričom predmetné vydania denníka S. v elektronickej forme sú dodnes prístupné širokému okruhu verejnosti na celom svete 24 hodín   denne,   je   objektívne   spôsobilé   privodiť   sťažovateľovi   značnú   majetkovú   aj nemajetkovú ujmu. Sťažovateľ i jeho blízki príbuzní sú v dôsledku zverejnenia predmetných článkov   už   dlhší čas   nútení svojmu okoliu opakovane   vysvetľovať,   že ide o   nepravdivé a zavádzajúce   informácie.   Obviňovanie   sťažovateľa   z   nezákonnej   činnosti   uverejnené v predmetnom   rozhovore   a   článku   má   značne   nepriaznivý   dopad   na   súkromný   život a pracovnú činnosť sťažovateľa.

Uvedené protiprávne zásahy odporcov v predmetnej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I do práv sťažovateľa naďalej (viac ako 8 rokov) trvajú, čím dochádza k zväčšovaniu   majetkovej   a   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa.   Okresný   súd   Bratislava   I v dôsledku nečinnosti, resp. nesprávneho a neefektívneho postupu predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľa. Vzhľadom na predmet súdneho konania (ochrana osobnostných práv) a jeho celkovú dĺžku (8 rokov) dosahuje nezákonný postup Okresného súdu Bratislava I intenzitu odmietania prístupu k spravodlivosti.

Sťažovateľ   sa   v   súdnom   konaní   o   ochranu   osobnosti   domáha   aj   náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   pričom   zvolil   formu   tzv.   symbolickej   satisfakcie,   keď požaduje peňažné zadosťučinenie v mimoriadne malom rozsahu. Symbolická satisfakcia je v právnej   teórii   považovaná   skôr   za   zadosťučinenie   morálnej   povahy,   keďže   sťažovateľ takouto formou signalizuje, že mu pri začatí súdneho sporu záležalo najmä na zabránení v pokračovaní   zásahov   do   jeho   osobnostných   práv   a   na   morálnej   náprave   porušených osobnostných práv.

Aby však bola sťažovateľovi poskytnutá účinná právna ochrana jeho osobnostným právam, je nevyhnutné, aby rozhodnutie príslušného súdu bolo vydané v primeranom čase. Spravodlivosť má aj určitý časový rozmer a v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní sťažovateľ stráca dôveru v spravodlivosť. Aj z uvedeného dôvodu je sťažovateľ presvedčený, že samotné deklarovanie porušenia jeho základných práv Okresným súdom Bratislava I nemožno   považovať   za   dostatočné   a   výšku   navrhovaného   finančného   zadosťučinenia považuje za primeranú ujme, ktorá mu je dlhodobo spôsobovaná protiprávnym postupom Okresného súdu Bratislava I.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 3518/2012 z 13. júla 2012 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu zo 17. augusta 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.(...) Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. (...) Z vyjadrenia zákonnej sudkyne som zistila, že vo veci už bolo vydané rozhodnutie Ústavným súdom SR a zákonná sudkyňa si je vedomá základnej povinnosti súdu a ako aj jej povinnosti ako zákonného sudcu v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovať tak, aby ochrana práv účastníkov tohto konania bola rýchla a účinná, postupovať v konaní zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a zabezpečiť   taký   procesný   postup   v   tomto   súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8Ct 13/2003, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty. S poukazom na vykonané úkony vo veci má za to, že konala tak, aby bolo možné vydať rozhodnutie vo veci samej až po zistení skutkového stavu s ohľadom na procesné návrhy navrhovateľa a odporcov.

Zákonná sudkyňa je však toho názoru, že v konaní je povinná rešpektovať nielen procesné práva navrhovateľa ale aj procesné práva odporcu v 1. a 2. rade, ktorí svoje procesné práva vo vzťahu k aktuálnemu súdnemu konaniu využívali (žiadosť o zbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v 2. rade) čím došlo k predĺženiu času, kedy mohlo dôjsť k zákonnému rozhodnutiu súdu, ktoré by netrpelo procesnými vadami vo vzťahu práve k odporcovi v 1. a 2. rade.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam je iba v kompetencii Ústavného súdu SR rozhodnúť, či týmto postupom Okresného súdu Bratislava I v tomto konkrétnom prípade vedenom pod sp. zn. 8Ct 13/2003 boli, resp. neboli porušené ústavné práva účastníkov konania.

Komplikovanosť   predmetného   sporu   je   daná   samotnou   dôkaznou   situáciou a skutočnosťou, že ide o vec, kde bolo potrebné sa v zmysle platných právnych predpisov obrátiť na S. so žiadosťou o zbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v 2. rade, t. j. súd   vykonal   dokazovanie   časovo   náročné.   Až   po   vykonaní   dokazovania   navrhnutého navrhovateľom, odporcom v 1. a 2. rade stanovenie konečného termínu pojednávania bolo možné   až   na   deň 13.   02.   2012 (t.   j.   po   doručení   odpovede   N.   a S.),   kedy   bolo   možné rozhodnúť   vo   veci   samej   (pojednávanie   bolo   odročené   na vyhlásenie   rozsudku   na 01. 03. 2012).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neopísal všetky úkony vykonané v súdnom spise a tým skreslene vyvolal dojem nečinnosti zo strany súdu. Konanie navrhovateľa možno hodnotiť za účelové, pričom sa snaží svoj neúspech v tomto konaní riešiť cestou priznania ujmy cestou Ústavného súdu SR.

Vzhľadom na zistený stav konania sp. zn. 8Ct 13/2003 vedenom na Okresnom súde Bratislava I (v súčasnosti na odvolacom súde pod sp. zn. 8Co 166/2012), ale zohľadňujúc aj ostatné   okolnosti   prípadu,   považujem   priznanie   sumy   15000   eur   za   neprimerané (neprimerane vysoko požadované finančné zadosťučinenie).

Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky. (...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol najmä, že:

«Aj z obsahu uvedeného vyjadrenia predsedníčky súdu je zrejmé, že Okresný súd Bratislava I, napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 158/2005- 39   z   26.   októbra   2005,   bol   v   predmetnom   konaní   vo   veci   ochrany   osobnostných   práv sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 8 Ct 13/2003 naďalej opakovane nečinný, resp. vykonával úkony, ktoré nemožno označiť za efektívne, vedúce k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ z dôvodu nesprávneho postupu okresného súdu nachádza už takmer 9 rokov. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že   ako   prvý   úkon od vydania predmetného nálezu ústavného súdu zo dňa 26. októbra 2005 bola vznesená námietka zaujatosti zákonnou sudkyňou JUDr. O. D. dňa 2. októbra 2007, t. j. okresný súd bol v uvedenom období takmer dvoch rokov absolútne nečinný.

Na   absolútnu   nečinnosť   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vo   veci   samej, ignorovanie uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky či netransparentnosť výmeny zákonného sudcu sme poukázali v sťažnosti adresovanej predsedníčke okresného súdu zo 16. októbra 2007. (...)

Z   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   aj   v   nasledujúcom období   bol   okresný   súd   opakovane   nečinný,   resp.   vykonával   zjavne   neefektívne   a   tiež nedôvodné úkony.

Ako príklad možno tiež uviesť, že okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci samej dňa 30. júna 2008, právnemu zástupcovi navrhovateľa bol v rozpore s § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku doručený až 9. septembra 2008.

Následne   navrhovateľom   podané   odvolanie   doručené   okresnému   súdu   dňa 25. septembra 2008 bolo predložené odvolaciemu súdu až 16. januára 2009, t. j. po viac než štyroch mesiacoch.

Napriek neprimerane dlhému času vyhotovovania rozsudku z 30. júna 2008, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na základe odvolania navrhovateľa svojím uznesením sp. zn. 8Co 16/2009-129 z 26. februára 2010 uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   poukázal na vážne obsahové aj formálne vady rozsudku súdu prvého stupňa, najmä na jeho vnútornú protirečivosť, zmätočnosť či úplnú absenciu riadneho odôvodnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti napríklad uviedol: „Zásadný nedostatok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spočíva   v   tom,   že   sa   v   ňom   súd   prvého   stupňa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa, z ktorých vyvodzoval dôvodnosť svojho návrhu.“ (...)

Rozsiahle   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   následne   vznikli   v   súvislosti s opakovanými   žiadosťami   Okresného   súdu   Bratislava   I   o   zbavenie   mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v druhom rade zasielanými S. a N., a to z dôvodu, že odporca v druhom rade sa v konaní bránil tým, že pravdivosť svojich tvrdení uverejnených v denníku S.   poškodzujúcich   česť   a   dobré   meno   navrhovateľa   nemôže   preukázať,   pretože   nebol pozbavený mlčanlivosti.

V súlade s právom a princípom spravodlivosti však nemožno pripustiť situáciu, aby niekto o inej osobe verejne rozširoval nepodložené obvinenia o závažnom protiprávnom konaní   a   keď   je   jeho   zákonnou   povinnosťou   uniesť   dôkazné   bremeno   o   pravdivosti difamujúcich tvrdení, akceptovať jeho obranu založenú na povinnosti mlčanlivosti. Odporca v   druhom   rade   (ako   bývalý   riaditeľ   N.)   pri   zverejňovaní   difamujúcich   výrokov o navrhovateľovi si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že príslušné orgány (N., S.) ho s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti. Vo svetle ustálenej judikatúry týkajúcej sa práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu   sa   postup   prvostupňového   súdu   súvisiaci   s   opakovaným   podávaním   žiadostí na zbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v druhom rade javí ako zjavne nesprávny. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť za uverejnené výroky považujeme za nelogické, aby odporcovia podmieňovali preukázanie pravdivosti jednotlivých výrokov odporcu v druhom rade predchádzajúcim zbavením mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v druhom rade. Ak by sme pripustili možnosť, že osoba viazaná mlčanlivosťou (takýchto osôb je v Slovenskej   republike   tisíce,   patria   k   nim   napr.   i   advokáti)   môže   verejne   o   niekom rozširovať nepodložené difamujúce tvrdenia a za takéto protiprávne konanie nebude niesť právnu zodpovednosť z dôvodu zachovania povinnosti mlčanlivosti, išlo by o poskytnutie súdnej   ochrany   osobe   zneužívajúcej   slobodu   prejavu   a   súčasné   nedôvodné   odmietnutie súdnej ochrany osobe protiprávne dotknutej na svojich osobnostných právach. Takýto stav by samozrejme nebol zlučiteľný s princípmi právneho štátu, najmä s princípom legality, princípom právnej istoty a v neposlednom rade aj s princípom spravodlivosti.

Výklad či aplikáciu práva, ktoré vedú k absurdným dôsledkom, je sudca povinný odmietnuť,   čo   v   tomto   prípade   zákonná   sudkyňa   neurobila.   Namiesto   toho   opakovane zasielala žiadosti o pozbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v druhom rade na S. a N. s odôvodnením, že pre rozhodnutie vo veci samej je nevyhnutné, aby účastníci konania boli pozbavení mlčanlivosti. (...)

Na   zjavnú   nedôvodnosť   súdom   podávaných   žiadostí   o   pozbavenie   mlčanlivosti účastníkov súdneho konania poukázal aj riaditeľ S. vo svojej odpovedi z 13. októbra 2010, v ktorej o. i. uvádza, že navrhovateľa a odporcu v druhom rade nemohol zbaviť mlčanlivosti „nakoľko   vo   vzťahu   k   uverejneným   článkom,   ktoré   súvisia   s   uvedenou   právnou   vecou, menovaným takáto povinnosť nikdy nevznikla.“ (...)

Obdobnú   odpoveď   zaslal   okresnému   súdu   aj   N.,   ktorý   zároveň   poukázal na nedostatočnú konkrétnosť žiadosti súdu. (...)

Následkom tohto nesprávneho postupu okresný súd opakovane odročil pojednávame s odôvodnením, že sa nepodarilo účastníkov konania pozbaviť mlčanlivosti. (...)

Na   základe   opakovaných   žiadostí   okresného   súdu   N.   aj   S.   súdu   oznámili,   že uvedených účastníkov konania nemôžu zbaviť mlčanlivosti.

Ako   vyplýva   z   odpovede   N.,   vzhľadom   na   predmet   súdneho   konania   (ochrana osobnosti)   príslušný   právny   predpis   ani   neumožňuje   odporcu   v druhom   rade   zbaviť mlčanlivosti,   navyše   v   rozhodnom   období   (časové   zaradenie   skutočností   uvedených odporcom   v   druhom   rade   v   rozhovore   pre   denník   S.)   odporca   v druhom   rade   nebol riaditeľom N. (...)

Na opakovanú žiadosť   okresného súdu   riaditeľ S.   vo svojej odpovedi   uviedol,   že po posúdení právnej veci, v ktorej sa koná, v súlade s § 23 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej   informačnej   službe   v   znení   neskorších   predpisov   nezbavil   navrhovateľa a odporcu v druhom rade povinnosti zachovávať mlčanlivosť. (...)

V   príčinnej   súvislosti   s   uvedenými   nedôvodnými   a   neopodstatnenými   žiadosťami okresného súdu o pozbavenie mlčanlivosti účastníkov konania sa v období od 8. júla 2010 do 9. januára 2012, t. j. viac ako 18 mesiacov, nekonalo vo veci žiadne pojednávanie. Absurdnosť postupu okresného súdu nakoniec vykresľuje skutočnosť, že hoci nedošlo k   pozbaveniu   mlčanlivosti   účastníkov   konania,   ktoré   súd   považoval   za   tak   mimoriadne dôležité pre rozhodnutie vo veci, po doručení záporných odpovedí zo strany S. a N., dokázal súd rozhodnúť vec hneď na druhom pojednávaní. (...)

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uvádza: „Komplikovanosť predmetného sporu je daná samotnou dôkaznou situáciou a skutočnosťou, že ide o vec, kde bolo   potrebné   sa   v   zmysle   platných   právnych   predpisov   obrátiť   na   S.   so   žiadosťou o zbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v 2. rade, t. j. súd vykonal dokazovanie časovo náročné.“.

Uvedené   konštatovanie   predsedníčky   okresného   súdu   je   v   zjavnom   rozpore so skutočnosťou. To, že predmetný spor o ochranu osobnosti nie je zložitý po skutkovej ani právnej stránke konštatoval už ústavný súd v predmetnom náleze sp. zn. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005, keď uviedol: „Návrh na začatie konania vo veci ochrany osobnosti a náhrady   nemajetkovej   ujmy   tvorí   pravidelnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných súdov, a preto vec nemožno považovať za právne zložitú. Na základe doterajšieho priebehu namietaného   konania   vo   veci   samej   nemožno   urobiť   záver   o   faktickej   zložitosti   veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani faktickou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania.“

Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že vzhľadom na skutkový a právny stav veci ako aj samotný   predmet   sporu   nebolo   vôbec   potrebné   obracať   sa   opakovane   na   S.   či   N. so žiadosťami o pozbavenie mlčanlivosti navrhovateľa a odporcu v druhom rade. Naopak, takýto   postup   súdu   bol   zjavne   nedôvodný,   neopodstatnený,   nemajúci   oporu   v   právnom poriadku   Slovenskej   republiky   a   v   konečnom   dôsledku   týmto   postupom   súdu   došlo k výraznému   prehĺbeniu   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní.   Tvrdenie   predsedníčky súdu, že súd „vykonal dokazovanie časovo náročné“ vyznieva vo svetle uvedeného priam neuveriteľne.

Pokiaľ ide o konštatovanie predsedníčky okresného súdu, že „sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neopísal všetky úkony vykonané v súdnom spise, a tým skreslene vyvolal dojem nečinnosti   zo   strany   súdu“   uvádzame,   že   z   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky sťažovateľovi   nevyplýva   právna   povinnosť   v   ústavnej   sťažnosti   opísať   „všetky   úkony vykonané v súdnom spise“, o čom by predsedníčka súdu mala mať vedomosť. Jednotlivé úkony vykonané v súdnom spise,   ktoré   predsedníčka súdu opísala   vo   svojom   vyjadrení k ústavnej   sťažnosti,   vytvárajú   dostatočný   „dojem“   o   postupe   okresného   súdu v predmetnom súdnom konaní.

Z tvrdenia predsedníčky okresného súdu, že „konanie navrhovateľa možno hodnotiť za účelové, pričom sa snaží svoj neúspech v tomto konaní riešiť cestou priznania ujmy cestou Ústavného súdu SR“ je zrejmé, že predsedníčka súdu sa nedostatočne oboznámila s obsahom   predmetného   súdneho   spisu,   resp.   sa   úmyselne   snaží   zavádzať   ústavný   súd. Uvedené konštatovanie predsedníčky okresného súdu zároveň vyznieva ako invektíva voči navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, za ktorú by v právnom štáte mala niesť disciplinárnu zodpovednosť.

Nie je nám zrejmé, v čom predsedníčka súdu vidí „účelovosť“ postupu sťažovateľa, ktorý sa zákonom ustanoveným spôsobom domáha ochrany svojich zákonných a ústavných práv   podaním   ústavnej   sťažnosti,   v   ktorej   namieta   opakovaný   nesprávny   postup všeobecného súdu. Namiesto toho, aby si súd priznal svoje zjavné a opakované pochybenia v súdnom konaní o ochrane osobnosti trvajúcom takmer 9 rokov, domáhanie sa ochrany sťažovateľa pred ústavným súdom arogantným spôsobom označí za „účelové“.

Ak by sa predsedníčka súdu oboznámila s návrhom vo veci samej z decembra 2003, zistila   by,   že   sťažovateľ   sa   v   súdnom   konaní   domáha   predovšetkým   ochrany   pred pokračovaním   v   zásahoch   do   svojich   osobnostných   práv   a   v   poskytnutí   verejného ospravedlnenia za poškodenie svojej cti, ľudskej dôstojnosti a dobrého mena, čo vyplýva zo symbolickej výšky nemajetkovej ujmy v sume 5 Sk (0.17 €), ktorej náhrady sa sťažovateľ v konaní domáha. Je poľutovaniahodné, nie „účelové“, že súd v Slovenskej republike nie je spôsobilý   poskytnúť   dotknutej   osobe   súdnu   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do osobnostných práv ani za takmer 9 rokov od začatia súdneho konania, hoci ako sme uviedli   v   ústavnej   sťažnosti,   ochrana   osobnosti   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu   o   naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 OSP), a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli ktorému sa naň osoba obrátila   so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 100/03 a I. ÚS 158/04). Povinnosťou súdu je pristupovať v konaní vo veci ochrany osobnosti so zvýšenou starostlivosťou. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu (IV. ÚS 326/04).

Osobná   česť,   dobrá   povesť   a   dobré   meno   patria   k   najvýznamnejším   ľudským hodnotám, ktorým právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje osobitnú ochranu. Žiaľ, ak súdy nie sú spôsobilé túto ochranu poskytnúť dotknutým osobám účinným a efektívnym spôsobom v primeranom čase, z práva na ochranu osobnosti sa stáva právo iluzórne. Kvalita   rozhodovania   súdov   a   dĺžka   súdnych   konaní   v   Slovenskej   republike   sú vo všeobecnosti   dlhodobo   alarmujúce.   V   tomto   konkrétnom   prípade   je   situácia   o   to vážnejšia,   že   sťažovateľ   je   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   verejne   vystavený permanentnému   poškodzovaniu   svojej   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   mena,   pričom   jeho snaha o dosiahnutie svojej ochrany súdnou cestou trvajúcou už takmer 9 rokov je zjavne neúčinná a neefektívna. Sťažovateľ tak stráca dôveru vo funkčnosť práva a spravodlivosti v Slovenskej republike. Sťažovateľ má tiež reálne obavy, že vzhľadom na svoj vek (70 rokov) sa nemusí dožiť právoplatného rozhodnutia v predmetnej veci.

Pokiaľ ide už o citované konštatovanie predsedníčky súdu, že sťažovateľ sa „snaží svoj neúspech v tomto konaní riešiť cestou priznania ujmy cestou Ústavného súdu SR“ dovoľujeme   si   poukázať   na   skutočnosť,   že   predmetné   súdne   konanie   doteraz   nebolo právoplatne ukončené, a preto označenie sťažovateľa za „neúspešného v konaní“ vyznieva zo   strany   predsednícky   súdu   značne   prekvapujúco   a   zakladá   vážne   pochybnosti o nestrannosti   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   uvedenom   súdnom   konaní.   Navyše, predsedníčke okresného súdu by malo byť tiež zrejmé, že ústavnú sťažnosť sťažovateľ podal v novembri 2011, kým neprávoplatný rozsudok o zamietnutí jeho návrhu súd vyniesol až 1. marca   2012.   Táto   skutočnosť   teda   tiež   len   potvrdzuje   absurdnosť   uvedeného konštatovania predsedníčky súdu.

Predsedníčkou okresného súdu namietanú výšku sťažovateľom požadovanej náhrady nemajetkovej   ujmy   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav veci, najmä však vzhľadom na predmet sporu (ochrana osobnosti),   opakovanú   nečinnosť,   neefektívnosť   a   svojvoľnosť   postupu   okresného   súdu v konaní, ignorovanie nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005 okresným súdom, a v neposlednom rade aj vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania dosahujúcej   intenzitu   odmietania   prístupu   k   spravodlivosti,   považujeme   za   primeranú. Výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná aj s ohľadom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudky vo veci Riccardi Pizzati v. Taliansko z 10. novembra 2004 a 29. marca 2006 [Veľký senát], sťažnosť č. 62361/00). V tejto súvislosti možno tiež poukázať na opakované výhrady Európskeho súdu pre ľudské práva adresované Slovenskej republike, že náhrady nemajetkovej ujmy priznávané Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   jednotlivým   sťažovateľom   sú   nedôvodne niekoľkonásobne   nižšie   ako   náhrady   priznávané   sťažovateľom   Európskym   súdom   pre ľudské   práva   v   obdobných   veciach.   Aj   z   tohto   dôvodu   považujeme   uplatnenú   náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.

Kým   pre   viaceré   orgány   verejnej   moci   v   Slovenskej   republike   je   dĺžka   súdneho konania   zrejme   iba   neosobným   číslom   či   štatistickým   údajom,   dotknutým   osobám neprimerane dlho trvajúce súdne konania výrazne negatívnym spôsobom zasahujú do ich každodenného života. Pre účastníka súdneho konania nie je dĺžka súdneho konania v jeho veci len púhym číslom, predstavuje pre neho značnú časť jeho života, ktorú mohol stráviť príjemnejším   spôsobom   než   venovaním   sa   nekonečnému   súdnemu   sporu.   Sťažovateľ v predmetnom súdnom konaní o ochrane svojej osobnosti strávil už takmer sedminu svojho života čakaním na právoplatné súdne rozhodnutie. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy môže   preto   aspoň   čiastočne   zmierniť   útrapy   sťažovateľa   spôsobené   neprimerane   dlho trvajúcim súdnym konaním.

Na záver si dovoľujeme vyjadriť presvedčenie, že odvaha ústavného súdu priznávať dotknutým   osobám   finančné   zadosťučinenia   v   sumách   menej   symbolických   a   viac „primeraných“ vzniknutým nemajetkovým ujmám, by mohla prispieť k reálnemu zvýšeniu vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike.»

Dňa 21. augusta 2012 právny zástupca sťažovateľa oznámil ústavnému súdu, že „(...) v záujme urýchlenia konania sťažovateľ netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8 Ct 13/2003   v období   po   rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005:

Dňa   2.   decembra   2003   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   proti   P.,   a.   s., vydavateľovi   denníka   S.   (ďalej   len   „odporca   v   1.   rade),   a proti   Mgr.   J.   M.   (ďalej   len „odporca v 2. rade) žalobný návrh na ochranu osobnosti a na náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasťou tohto návrhu bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

(...) Dňa 26. októbra 2005 ústavný súd nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v predmetnom konaní porušené bolo. Ústavný súd zároveň okresnému súdu prikázal, aby v danej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Dňa   29.   novembra   2005   podpredsedníčka   okresného   súdu   požiadala   zákonnú sudkyňu o pokračovanie v konaní.

Dňa 5. októbra 2006 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 6. december 2006. Dňa 14. novembra 2006 odporca v 1. rade požiadal okresný súd o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, pričom trval na odročení nariadeného pojednávania.

Dňa   20.   novembra   2006   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   zmenu   termínu pojednávania s uvedením dôvodu.

Dňa 6. decembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 27. február 2007. Dňa   27.   februára   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   15.   júna   2007,   pretože na pojednávanie   sa   nedostavili   odporcovia   v   1.   a   2. rade   a   zákonná   sudkyňa   bola práceneschopná.

Dňa 15. júna 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa nedostavili odporcovia v 1. a 2. rade, preto bolo odročené na 9. október 2007.

Dňa   8.   októbra   2007   vzniesla   zákonná   sudkyňa   námietku   svojej   zaujatosti v napadnutom konaní.

Dňa 9. októbra 2007 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu zákonnou sudkyňou vznesenej námietky zaujatosti.

Dňa 2. decembra 2007 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi. Dňa 5. decembra 2007 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 11. február 2008. Dňa   11.   februára   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vypočutí účastníkov odročené na 14. apríl 2008.

Dňa 22. februára 2008 sťažovateľ predložil súdu listinné dôkazy. Dňa 8. apríla 2008 odporca v 1. rade požiadal súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na nastávajúcom pojednávaní.

Dňa 14. apríla 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. jún 2008.

Dňa 25. júna 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý sa nedostavil, a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, pričom pojednávanie odročil na 30. jún 2008.

Dňa 30. júna 2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol a zároveň mu uložil uhradiť trovy konania a právneho zastúpenia. Dňa 26. augusta 2008 bol vyhotovený rozsudok. Dňa 22. septembra 2008 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa   15.   októbra   2008   okresný   súd   zaslal   odporcom   v   1.   a   2.   rade   odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie.

Dňa 29. októbra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za podaný opravný prostriedok.

Dňa 5. novembra 2008 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za odvolanie. Dňa   16.   januára   2009   bol   odvolaciemu   súdu   predložený   spis,   aby   rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa.

Dňa 26. februára 2010 odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 9. marca 2010 bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku a bol mu vrátený spis.

Dňa   11.   marca   2010   okresný   súd   zaslal   uvedené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu účastníkom konania.  

Dňa 7. júna 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 8. júl 2010. Dňa 2. júla 2010 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.Dňa 8. júla 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd rozhodol, že sa bude pojednávať aj v neprítomnosti sťažovateľa a odporcu v 2. rade, pričom pojednávanie bolo odročené na 25. október 2010 s tým, že okresný súd požiada o pozbavenie mlčanlivosti sťažovateľa a odporcu v 2. rade.

Dňa 13. októbra 2010 S. (ďalej len „S.“) oznámila okresnému súdu, že na základe jeho žiadosti nebolo možné zbaviť sťažovateľa a odporcu v 2. rade povinnosti zachovávať mlčanlivosť, keďže vo vzťahu k uverejneným článkom menovaným takáto povinnosť nikdy nevznikla.

Dňa 20. októbra 2010 okresný súd oznámil sťažovateľovi, že nariadené pojednávanie je   zrušené   z   dôvodu,   že   sa   nepodarilo   zabezpečiť   pozbavenie   mlčanlivosti   sťažovateľa a odporcu v 2. rade.

Dňa 22. októbra 2010 okresný súd odročil pojednávanie na 31. január 2011. Dňa 25. januára 2011 odporca v 2. rade požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní a zároveň súhlasil s tým, aby sa pojednávanie uskutočnilo aj v jeho neprítomnosti.

Dňa   8.   marca   2011   okresný   súd   opätovne   požiadal   S.   a N.   (ďalej   len   „N.“) o pozbavenie mlčanlivosti odporcu v 2. rade so spresnením rozsahu zbavenia mlčanlivosti. Dňa 31. marca 2011 N. oznámil okresnému súdu, že v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je možné zbaviť mlčanlivosti odporcu v 2. rade.

Dňa   18.   apríla   2011   S.   oznámila   okresnému   súdu,   že   nezbavila   sťažovateľa a odporcu v 2. rade povinnosti zachovávať mlčanlivosť.

Dňa 21. decembra 2011 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 9. január 2012.Dňa 9. januára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. február 2012. Dňa   13.   februára   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vyhlásené dokazovanie za skončené a na účely vyhlásenia rozsudku bolo odročené na 1. marec 2012. Dňa 1. marca 2012 okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 8 Ct 13/2003-190, ktorým návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Dňa 19. marca 2012 sťažovateľ podal odvolanie proti uvedenému rozsudku. Dňa 21. marca 2012 sťažovateľ doplnil potrebný počet rovnopisov svojho odvolania. V rovnaký deň okresný súd vyzval odporcu v 1. a 2. rade, aby sa vyjadrili k odvolaniu. Dňa 9. mája 2012 bol odvolaciemu súdu predložený spis s opravným prostriedkom. Dňa 25. septembra 2012 odvolací súd rozsudkom č. k. 8 Co 166/2012-241 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o ochranu osobnosti, ktoré je vedené pod sp. zn. 8 Ct 13/2003, dochádza k porušovaniu základných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napriek tomu, že ústavný súd už svojím nálezom č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005 vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať v danej veci bez prieťahov.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota na konanie o ochrane osobnosti v dôsledku mimoriadne citeľného možného zásahu do sféry osobnostných   práv   a slobôd   musí   posudzovať   prísnejšie   ako   štandardné   veci   (m.   m. II. ÚS 32/03, II. ÚS 209/2012).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   nemal   dôvod   ani v posudzovanom štádiu napadnutého konania odchýliť sa od svojho názoru vyjadreného v náleze č. k. II. ÚS 158/05-39, podľa ktorého „predmetom namietaného konania sp. zn. 8 Ct 13/2003 je návrh na začatie konania vo veci ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý   tvorí pravidelnú súčasť rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   a preto vec nemožno považovať za právne zložitú“. Okrem toho ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 158/05-39, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ   ani   v tomto   období   neprispel   svojím   správaním   k prieťahom v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že aj povaha ochrany osobnosti si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   Okrem   toho   v danej   veci   bolo   nutné   bez zbytočných prieťahov konať už aj z dôvodu, že ústavný súd už raz bol nútený okresnému súdu prikázať konať bez prieťahov (II. ÚS 158/05).

Treba tiež konštatovať, že celkové trvanie napadnutého konania o ochranu osobnosti (na okresnom súde) od 2. decembra 2003 do 1. marca 2012, teda takmer 9 rokov, je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Okrem toho je nepochopiteľné, že okresný súd bol v   predmetnej   veci   opakovane   dlhodobo   absolútne   nečinný,   konkrétne   v období od 29. novembra   2005   do   5.   októbra   2006   (desať   mesiacov),   od   18.   apríla   2011 do 21. decembra 2011 (deväť mesiacov), ale aj krátkodobo, a to v období od 9. októbra 2007 do 2. decembra 2007 (dva mesiace), od 5. novembra 2008 do 16. januára 2009 (dva mesiace) a od 11. marca 2010 do 7. júna 2010 (tri mesiace), teda v týchto obdobiach bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nevykonával vo veci žiadne úkony. Okresný súd   teda   viac   ako   dva   roky   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   vo   veci o ochranu osobnosti počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Personálne zmeny, na ktoré v danej veci poukázala predsedníčka okresného súdu, nebolo   možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva a práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že 1.   marca   2012   bol   v predmetnej   veci   na okresnom   súde vyhlásený rozsudok č. k. 8 Ct 13/2003-190, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   v sume 15 000 €, najmä preto, aby „bola sťažovateľovi poskytnutá účinná právna ochrana jeho osobnostným   právam,   je   nevyhnutné,   aby   rozhodnutie   príslušného   súdu   bolo   vydané v primeranom čase“.  

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   aj   na   povahu   veci   (ochrana osobnosti) považuje za primerané vo výške 5 000 €. Ústavný súd pritom osobitne prihliadol aj na to, že nálezom č. k. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra 2005 už vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať v danej veci bez prieťahov.  

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 1. decembra 2011   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo 17. augusta   2012). Za   dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál v sume dvakrát po 7,41 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 396,39 €. K uvedenej sume bolo treba pripočítať   20   %   DPH,   teda   sumu   79,27   €,   a preto   celkové   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 475,66 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012