znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Prešove   pod   sp. zn. 16 Co 140/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“),   ako   aj   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 16 Co 140/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že kúpnou zmluvou z 27. júna 2008 sťažovateľ kúpil od F. B. (ďalej len „predávajúci“) polovičný spoluvlastnícky podiel z pozemku v S. Neskôr bola sťažovateľovi doručená žaloba M. a A. O. (ďalej len „žalobcovia“), ktorou sa domáhali určenia,   že   oni   sú   vlastníkmi   spoluvlastníckeho   podielu,   pretože   ho   údajne   nadobudli vydržaním   na   základe   neformálnej   kúpnej   zmluvy   údajne   uzavretej   6.   marca   1966. Rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)   č. k. 13 C 81/2009-180 z 5. mája 2010 bolo žalobe vyhovené. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 140/2010 z 9. decembra 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu za porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Predávajúci bol zapísaný ako vlastník, ktorý nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca dedením   rovnako,   ako   aj   jeho   predchodca.   Sťažovateľ   teda   dobromyseľne   nadobudol vlastníctvo od predávajúceho ako legitímneho vlastníka. Rozsudkami všeobecných súdov bol   sťažovateľ   zbavený   vlastníctva   nadobudnutého   zákonným   spôsobom.   Vzniká   preto otázka, či možno niekoho potom, ako majetok dobromyseľne nadobudol od osoby zapísanej v katastri nehnuteľností, vlastníctva zbaviť s poukazom na to, že v skutočnosti táto osoba vlastníkom   nebola.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje na   niektoré   závery   českých súdov.

Odhliadnuc   od   dosiaľ   uvedeného   všeobecné   súdy   pochybili   aj   nesprávnou interpretáciou inštitútu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa, ktorý nadobudol vlastníctvo od   nepravého dediča   v zmysle ustanovenia   § 486   Občianskeho zákonníka. Nesprávnou interpretáciou tohto ustanovenia považovali predávajúceho za pravého dediča, avšak s tým, že zdedil niečo, čo v skutočnosti poručiteľovi nepatrilo a čo preto zdediť nemal.

Napokon sťažovateľ namieta, že žalobca podľa príslušnej právnej úpravy nemohol vôbec vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním k 1. aprílu 1983, a to   vzhľadom   na   ustanovenie   §   135a   Občianskeho   zákonníka   v   znení   vtedy   účinnom, pretože   podľa   tohto   znenia   Občianskeho   zákonníka   uplynutím   zákonnej   lehoty   držby nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku vydržaním ten, kto držbu vykonával, ale štát. Neskoršia držba už nemohla vyvolať právne účinky vydržania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   v   konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 140/2010 s tým, aby bol rozsudok   krajského súdu z 9. decembra 2010 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 314,18 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 140/2010 z 9. decembra 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 81/2009-180 z 5. mája 2010. Podľa názoru krajského súdu podstatou odvolacích námietok sťažovateľa boli okolnosti súvisiace najmä s tým, že sťažovateľ bol dobromyseľný v tom, že oprávnene a v súlade so zákonom nadobúda vlastníctvo od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, teda s ohľadom na zásadu ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tak vo všeobecnosti, ako aj osobitne podľa § 486 Občianskeho zákonníka v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva od nepravého dediča. Okrem   toho   namietal,   že   žalobcovia   od   1.   apríla   1983   nesplnili   zákonné   podmienky vydržania vlastníctva voči štátu podľa § 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 1992. Poukazovali aj na skutočnosť, že dobromyseľnosť ich držby sa opierala o neformálnu kúpnu zmluvu zo 6. marca 1966 uzavretú s pôvodným vlastníkom bez toho, aby sa urobil o tom zápis v evidencii nehnuteľností. V súvislosti s názorom sťažovateľa, podľa   ktorého   uplynutie   vydržacej   lehoty   založenej   na   neformálnej   kúpnej   zmluve znamenalo nadobudnutie spornej nehnuteľnosti štátom, pričom od 1. apríla 1983 žalobcovia už nesplnili zákonnú podmienku vydržania vlastníctva voči štátu podľa § 134 Občianskeho zákonníka   účinného   od   1.   januára   1992,   treba   uviesť,   že   bolo   potrebné   vychádzať z ustanovenia   §   868 Občianskeho zákonníka,   v zmysle ktorého   sa   posudzujú   aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, ale vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. V období od 1. januára 19992 bolo preukázané, že žalobcovia splnili podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, pretože so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní v tom, že im vec patrí a mali vec v nepretržitej držbe po dobu viac ako desať rokov. Možno akceptovať   záver,   že   žalobcovia   vstúpili   do   užívania   spornej   nehnuteľnosti   uzavretím neformálnej zmluvy 6. marca 1966. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1. apríla 1964 neupravoval možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to až do novelizácie účinnej od 1. apríla 1983. Podľa novely vlastníctvo k pozemku alebo jeho časti bolo možné nadobudnúť   vydržaním,   avšak   iba   v   prospech   štátu.   Na   základe   novej   právnej   úpravy vydržania účinnej od 1. januára 1992 mohol držiteľ pozemku nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním za predpokladu, že bol držiteľom oprávneným a uplynula doba desať rokov, počas ktorých mal vec v držbe. V zmysle § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka si držiteľ mohol započítať do vydržacej doby aj dobu, po ktorú mal nehnuteľnosť v držbe on alebo jeho právny predchodca aj pred účinnosťou novely. K tomu, aby nastali účinky vydržania, nemusela preto celá vydržacia doba uplynúť až po 1. januári 1992, ale účinky vydržania nemohli nastať skôr ako uvedeným dňom. Vzhľadom na zistené skutočnosti bolo dôvodné uzavrieť,   že žalobcovia   spornú   nehnuteľnosť   nerušene a   dobromyseľne   užívali od   roku 1966, teda viac ako desať rokov, a preto nadobudli vlastnícke právo vydržaním. Nebolo možné súhlasiť so sťažovateľom tvrdiacim, že žalobcovia mohli vlastníctvo vydržať len pre štát,   nie   pre   seba.   Rovnako   nebolo   možné   súhlasiť   ani   s   námietkou   ochrany dobromyseľného nadobúdateľa od nepravého dediča. Právneho predchodcu sťažovateľa nie je možné považovať za nepravého dediča, pretože nesporne bol dedičom oprávneným.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný   súd   považuje   závery   všeobecných   súdov   za   dostatočne   zargumentované a presvedčivé.   V   nijakom   prípade   ich   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené, a preto niet ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

V podstate ide o to, že na namietané právne otázky má sťažovateľ odlišný názor ako všeobecné   súdy.   Táto   skutočnosť   však   sama   osebe   bez   ďalšieho   nemôže   znamenať porušenie označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Hoci takú právnu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   akú   zastáva sťažovateľ, možno považovať nepochybne za legitímnu a možnú, rovnako treba posudzovať aj   právnu   interpretáciu   všeobecných   súdov.   Žiadna   z   nich   sa   nejaví   ako   ústavne nekonformná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011