znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 146/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. I. L., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 120/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   I v konaní vedenom   pod sp.   zn. 10 C 120/05 p o r u š i l základné právo Ing. I. L., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing.   I.   L. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing.   I.   L.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   444,04   € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy), ktorú j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 146/2010-14   z 24. marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. L., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 120/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 120/05, ktoré   sa   začalo   na   okresnom   súde   návrhom   podaným   28.   júna   2005,   sa   sťažovateľka domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že konanie po štyroch rokoch a piatich mesiacoch nie je doteraz právoplatne skončené a vo veci nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľka   okrem   podrobného   chronologického   popisu   priebehu   konania v sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľka podala návrh dňa 28. 6. 2005, vyjadrenie odporcu jej bolo doručené až dňa 23. 3. 2006, teda až po uplynutí 9 mesiacov odo dňa podania návrhu. Po tom, čo sa sťažovateľka k nemu vyjadrila okresný súd nevykonal žiadny úkon až do dňa 28. 5. 2007, kedy ju po 1 roku a 2 mesiacoch od podania vyjadrenia vyzval na zaplatenie doplatku súdneho poplatku.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   až   dňa   12.   9.   2007,   teda   po   uplynutí 2 rokov a takmer 3 mesiacov. Na oznámenie súhlasu s priemernými cenami bytov bola sťažovateľka vyzvaná až po uplynutí 5 mesiacov od prvého pojednávania vo veci a druhé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po uplynutí 9 mesiacov od prvého pojednávania. Táto   doba   vzhľadom   na   to,   že   prvé   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vykonania dokazovania dopytom na realitné kancelárie v Košiciach za neopodstatnene dlhú dobu. Za absolútne zbytočný úkon považuje sťažovateľka výzvu súdu zo dňa 1. 7. 2009, na ktorú reagovala podaním dňa 6. 7. 2009, ktorou ju okresný súd vyzval na oznámenie jej súhlasu   s   priemernými   cenami   bytov,   ktoré   boli   totožné   ako   vo   výzve   predchádzajúcej doručenej dňa 19. 2. 2008.(...)

(...)   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   uznesením   zo   dňa   1.   8.   2008   na   návrh odporcu a   p o   uplynutí 11 mesiacov od jeho nariadenia, zrazu vyzval sťažovateľku na opätovné odsúhlasenie priemerných cien bytov ako vo výzve zo dňa 19. 2. 2008, pretože odporca už s vykonaním znaleckého dokazovania nesúhlasí (...).

Sťažovateľka   so   zreteľom   na   úkony   okresného   súdu   poukazuje   tak   na   zbytočné prieťahy okresného súdu, ako aj na obdobia nečinnosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľke doposiaľ nebol doručený znalecký posudok, predpokladá že ani po uplynutí 1 roka a 2 mesiacov, tento podaný nebol a zároveň od jej opätovného odsúhlasenia priemerných cien bytov   od   ktorého   uplynula   doba   viac   ako   4   mesiacov   nebolo   vo   veci   nariadené pojednávanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   nie   je   konanie   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva, ktorého predmetom sú dve nehnuteľnosti tak skutkovo a právne zložitým konaním, ktoré by ospravedlňovalo túto neprimeranú dĺžku konania, teda dobu 4 rokov a takmer   5   mesiacov.   Úkony   vykonávané   okresným   súdom   nesmerujú   k   právoplatnému skončeniu konania, nie sú efektívne a sťažovateľka bez vlastného zavinenia a pričinenia ostáva naďalej v stave právnej neistoty. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľky na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10 C 120/2005 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 10 C 120/2005 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 EUR.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   listom   sp.   zn.   1SprV/181/2010 z 22. apríla 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 10. mája 2010.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej, nakoľko   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadenie   znaleckého dokazovania, pričom odporca opakovane neposkytol ustanovenému znalcovi súčinnosť, a to ani po písomnej výzve súdu, ani po neskoršom uložení poriadkovej pokuty. K predĺženiu konania prispela aj zmena prístupu účastníkov konania k určovaniu hodnoty predmetných nehnuteľností.   Spočiatku súhlasili s priemernou hodnotou nehnuteľností zistenou súdom prostredníctvom realitných kancelárií, neskôr tento prístup zmenili, čo malo za následok nariadenie znaleckého dokazovania súdom. Súdny znalec do dnešného dňa nemohol podať znalecký posudok pre neposkytnutie súčinnosti zo strany odporcu.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.(...)“

2.2   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujala takéto stanovisko:

«(...) Priložené vyjadrenie Okresného súdu Košice I obsahuje chronológiu vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje tú skutočnosť, že konanie vo veci od roku 2005, v roku 2010 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá takmer 5 rokov, počas ktorých úkony Okresného súdu Košice I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, ktorá sa s každým rokom zvyšovala.

Z vyjadrenia okresného súdu zo dňa 22. 04. 2010 nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by vyvracali dôvodnosť záveru o tom, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 120/2005 dochádza k zbytočným prieťahom, že toto konanie je neprimerane dlhé a že zodpovedným za zbytočné   prieťahy   a   neprimeranú   dĺžku   konania   je   práve   okresný   súd.   Ako   vyplýva   zo samotného vyjadrenia, v konaní možno zistiť obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu. Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení konštatuje, že „po právnej stránke vec nieje náročná. Je však náročná po stránke skutkovej (...)“

Podľa názoru sťažovateľky nie je konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorého predmetom sú dve nehnuteľnosti tak skutkovo a právne zložitým konaním, ktoré by ospravedlňovalo túto neprimeranú dĺžku konania, teda dobu takmer 5 rokov. Konanie začalo na návrh sťažovateľky, ktorý bol Okresnému súdu Košice I doručený ešte dňa 28. 06. 2005. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 12. 09. 2007, pričom toto pojednávanie bolo odročené práve za účelom vykonania dokazovania dopytom na realitné kancelárie v Košiciach.

Na oznámenie súhlasu s priemernými cenami bytov bola sťažovateľka vyzvaná až po uplynutí 5 mesiacov od prvého pojednávania vo veci, a to výzvou zo dňa 04. 02. 2008, ktorá mi,   ako   jej   právnej   zástupkyni   bola   doručená   dňa   19.   02.   2008.   Oznámením   zo   dňa 20. 02. 2008 som ja, ako právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila súdu na základe jeho výzvy zo dňa 04. 02. 2008, že sťažovateľka súhlasí s priemernými cenami bytov uvedenými v predmetnej výzve.

Druhé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po uplynutí 9 mesiacov od prvého pojednávania, a to dňa 25. 06. 2008, pričom toto pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Sťažovateľka považuje túto dobu vzhľadom na to, že prvé pojednávanie bolo odročené za účelom vykonania dokazovania dopytom na realitné kancelárie v Košiciach za neopodstatnene dlhú dobu. Súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 01. 08. 2008 na návrh odporcu.

Podľa názoru okresného súdu je prejednávaná vec náročná po stránke skutkovej, pretože   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadenie   znaleckého dokazovania. Napriek tomuto konštatovaniu súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 01. 08. 2008 na návrh odporcu, teda po viac ako 3 rokoch od podania návrhu vo veci samej.

Výzvou zo dňa 01. 07. 2009, ktorá bola mne, ako právnej zástupkyni sťažovateľky doručená dňa 06. 07. 2009, okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie jej súhlasu s priemernými   cenami   bytov,   ktoré   boli   totožné   ako   v   predchádzajúcej   výzve   zo   dňa 04. 02. 2008. Túto následnú výzvu považuje sťažovateľka ako za absolútne zbytočný úkon. Vo výzve sa v závere uvádza: „... vzhľadom na to, že odporca v tomto konaní nesúhlasí s vykonaním   znaleckého   posudku,   predmetom,   ktorého   má   byť   určenie   trhovej   ceny uvedených nehnuteľností.“ Súd teda po uplynutí 11 mesiacov od nariadenia znaleckého dokazovania zrazu vyzval sťažovateľku na opätovné odsúhlasenie priemerných cien bytov ako vo výzve zo dňa 04. 02. 2008, pretože odporca už s vykonaním znaleckého dokazovania nesúhlasí. Avšak O. s. p. neviaže vykonávanie dôkazov na súhlas účastníka konania. Taktiež okresný súd sa v chronológii predmetného konania, ktorá sa nachádza v jeho vyjadrení zo dňa 22. 04. 2010, ani nezmieňuje o spomínanej výzve zo dňa 01. 07. 2009. Podaním zo dňa 06. 07. 2009 som ja, ako právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila súdu na základe jeho výzvy zo dňa 01. 07. 2009, že sťažovateľka súhlasí s priemernými cenami bytov uvedenými v predmetnej výzve.

Sťažovateľka   si   opäť   dovoľuje   dať   do   pozornosti   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky tú skutočnosť, že takýto postup súdu považuje za neefektívny. Neefektívnosť tohto úkonu vidí sťažovateľka v tom, že je to práve súd, ktorý v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O. s. p. rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Je zrejmé, že v prípade konania, v ktorom   je   sťažovateľka   účastníčkou   konania,   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie uznesením zo dňa 01.   08.   2008 na návrh odporcu a po uplynutí 11 mesiacov od jeho nariadenia, zrazu vyzval sťažovateľku na opätovné odsúhlasenie priemerných cien bytov ako vo výzve zo dňa 04. 02. 2008, pretože odporca už s vykonaním znaleckého dokazovania nesúhlasí. O. s. p. neviaže vykonávanie dôkazov na súhlas účastníka konania.

Z   priloženej   chronológie   okresného   súdu   vyplýva,   že   potom   ako   súd   nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 01. 08. 2008 na návrh odporcu, okresný súd vyzval odporcu   až   dňa   11.   02.   2009   na   poskytnutie   súčinnosti   znalcovi,   a   to   pod   hrozbou poriadkových opatrení. Uznesením sp. zn. 10 C 120/2005-149 zo dňa 28. 04. 2009 súd uložil odporcovi poriadkovú pokutu za neposkytnutie súčinnosti súdnemu znalcovi. Okresný súd teda vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti znalcovi až po takmer 7 mesiacoch od nariadenia   znaleckého   dokazovania   a   poriadkovú   pokutu   mu   uložil   až   po   ďalších   2 mesiacoch. Z priloženej chronológie okresného súdu ďalej vyplýva, že ďalším úkonom súdu vo veci bolo vydanie uznesenia sp. zn. 10C 120/2005-163 zo dňa 28. 10. 2009, ktorým súd zamietol   návrh   odporcu   na   prerušenie   konania.   Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   súd disponuje   aj   možnosťou   uloženia   ďalšej   pokuty   až   do   výšky   1   640   eur,   a   to   v   zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľka taktiež poukazuje na to, že neposkytnutie súčinnosti môže vyústiť aj do naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu pohŕdania súdom   podľa   ustanovenia   §   343   TZ,   a   to   aj   bez   nutnosti   predchádzajúceho   využitia poriadkových opatrení.

Sťažovateľka nesúhlasí s vyjadrením okresného súdu pokiaľ ide o zbavovanie sa zodpovednosti okresného súdu za celkovú dĺžku konania takmer 5 rokov bez meritórneho rozhodnutia vo veci samej poukázaním na to, že túto zapríčinili účastníci konania. (...) Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   svojím   konaním   neprispela   k   dĺžke   konania   a poskytla okresnému súdu dostatočnú a potrebnú súčinnosť. (...)

Zo   sťažnosti   sťažovateľky,   ako   aj   z   chronológie   konania   uvádzanej   v   sťažnosti vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného súdu Košice I. Počas celej tejto doby okresný súd nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon   smerujúci   k   prejednaniu   veci   a   k   jej   skončeniu,   teda k naplneniu zmyslu a cieľa občianskeho súdneho konania - k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Vzhľadom   na   charakter   sporu   nevie   sťažovateľka   o   skutočnosti,   ktorá   by   mohla ospravedlniť   čas   takmer   5   rokov,   v   priebehu   ktorého   Okresný   súd   Košice   I   vo   veci právoplatne nerozhodol, a preto sťažovateľka trvajúc na podanej sťažnosti navrhuje, aby Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   ako   v   nej   uvádza.   Ochrana   práv sťažovateľky, ako účastníčky konania, nie je ani rýchla, ani účinná a okresný súd v konaní nepostupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. (...)

Sťažovateľka   si   vyčísľuje   trovy   zastupovania   v   konaní   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky, za 3 úkony právnej služby podľa ustanovenia § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.:   1.   Prevzatie   a   príprava   zastupovania,   2.   Sťažnosť   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky 3. Vyjadrenie, spolu vo výške 454,96 EUR. (...)

Zároveň   sťažovateľka   oznamuje,   že   súhlasí   s   tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky uspustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 10 C 120/05:

Dňa 28. júna 2005 podala sťažovateľka na okresnom súde žalobný návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva proti Ing. F. L. (ďalej aj „odporca“). Dňa 13. júla 2005 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania.

Dňa   1.   augusta   2005   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zdokladovanie   osobných majetkových a zárobkových pomerov, pretože táto požiadala o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   9.   novembra   2005   súd   opätovne   vyzval   sťažovateľku,   aby   zaplatila   súdny poplatok vo výške 9 500 Sk, a zároveň jej oznámil, že podstatne vyšší poplatok vo výzve zo 13. júla 2005 bol nesprávne vyrubený, a preto ju treba považovať za bezpredmetnú.Dňa 30. novembra 2005 súd uznesením vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 115a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Zároveň vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu sťažovateľky.

Dňa 25. januára 2006 po žiadosti odporcu o predĺženie lehoty na podanie písomného vyjadrenia k návrhu sťažovateľky ho súd opätovne vyzval, aby sa vyjadril k predmetnému návrhu.

Dňa 6. marca 2006 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie odporcu.Dňa   21.   marca   2006   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   zaujala   písomné   stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Dňa 13. apríla 2006 súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k stanovisku sťažovateľky. Dňa 19.   apríla   2007   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby zaplatila doplatok   k súdnemu poplatku za návrh.

Dňa 5. júna 2007 sťažovateľka zaplatila doplatok k súdnemu poplatku.Dňa 12. júna 2007 súd nariadil termín pojednávania na 12. september 2007.Dňa 12. septembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 18. septembra 2007 súd požiadal štyri realitné kancelárie, aby oznámili trhovú cenu   sporných   nehnuteľností,   a zároveň   vyzval účastníkov   konania, aby sa   vyjadrili,   či súhlasia   s cenami   nehnuteľností,   ktoré   by   boli   určené   realitnými   kanceláriami,   alebo navrhujú znalecké dokazovanie.

Dňa 2. mája 2008 súd nariadil termín pojednávania na 11. jún 2008.Dňa 20. mája 2008 súd zmenil termín pojednávania na 25. jún 2008.Dňa 25. júna 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa 1. augusta 2008 súd uznesením č. k. 10 C 120/05-144 nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Dňa   1.   októbra   2008   a opätovne   5.   novembra   2008   súd   požiadal   kataster nehnuteľností,   aby   doručil   príslušné   listy   vlastníctva   a katastrálne   mapy   k sporným nehnuteľnostiam.

Dňa   10.   decembra   2008   súd   zaslal   znalcovi   fotokópie   listín   zo   súdneho   spisu, potrebné na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   12.   februára   2009   súd   vyzval   odporcu,   aby   poskytol   potrebnú   súčinnosť znalcovi pri vypracovaní znaleckého posudku.

Dňa   28.   apríla   2009   súd   uznesením   č.   k.   10   C   120/05-149   uložil   odporcovi poriadkovú   pokutu,   pretože   neumožnil   vykonanie   miestneho   šetrenia   ustanovenému znalcovi ani po výzve súdu.

Dňa 29. júna 2009 odporca podal odvolanie proti uvedenému uzneseniu.Dňa 2. júla 2009 súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či v súlade so zásadou   hospodárnosti   konania   súhlasia   s priemernou   cenou   bytov,   ktoré   boli   určené realitnými kanceláriami.

Dňa 5. augusta 2009 bol súdu doručený návrh odporcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP spojený s odpoveďou na výzvu súdu z 2. júla 2009.

Dňa 2. septembra 2009 súd zaslal sťažovateľke návrh na prerušenie konania s tým, aby sa k nemu vyjadrila.

Dňa 28. októbra 2009 súd uznesením č. k. 10 C 120/05-163 zamietol návrh odporcu na prerušenie konania.

Dňa 30. novembra 2009 odporca podal odvolanie proti uzneseniu súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Dňa 2. decembra 2009 súd poslal rovnopis podaného odvolania sťažovateľke, aby k nemu zaujala stanovisko.

Dňa 16. decembra 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa 26. januára 2010 krajský súd požiadal o predloženie súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 38 C 394/09.

Dňa   29.   januára   2010   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Co   266/09-183   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak, „že   konanie   v predmetnej   veci   prerušuje   do právoplatného skončenia veci Okresného súdu Košice I sp. zn.:38C 394/2009“.

Dňa 19. februára 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 2. marca 2010 súd zaslal uvedené uznesenie krajského súdu účastníkom konania a dal pokyn na uloženie spisu sp. zn. 10 C 120/05 na lehotu dvoch mesiacov, resp. na opakované zisťovanie skončenia veci sp. zn. 38 C 394/09.

Dňa 8. apríla 2010 sťažovateľka podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 266/09-183.

Dňa 9. apríla 2010 súd zaslal odporcovi rovnopis podaného dovolania, aby sa k nemu vyjadril (doručenie súdnym doručovateľom však nebolo úspešné).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   120/05   dochádza   k porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním možnosti jej reálneho rozdelenia, resp. jej hodnoty   znaleckým   dokazovaním.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane neefektívne činný alebo absolútne nečinný, a to konkrétne od 13. júla 2005 do 9. novembra 2005 (štyri mesiace), od 13. apríla 2006 do 19. apríla 2007 (dvanásť mesiacov) a od 18. septembra 2007 do 2. mája 2008 (sedem mesiacov). Uvedená nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 29. januára 2010 krajský súd uznesením č. k. 1 Co 266/09-183 napadnuté konanie prerušil, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Z dôvodu   prerušenia   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom   ak   nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení, nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (mutatis   mutandis   II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 4 000 €, pretože sa „domnieva, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, teda doba 4 rokov a bezmála 5 mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   ako   aj   vzhľadom   na   povahu   veci   považuje   za primerané vo výške 2 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 444,04 € z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   10.   novembra   2009,   podanie sťažnosti 19. novembra 2009 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 10. mája 2010). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný paušál 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   373,14   €,   ku   ktorej   bolo   treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 70,90 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 444,04 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010