znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 27 až 3 Tpo 35/07 zo   16.   marca   2007   tým,   že   rozhodoval   na neverejnom   zasadnutí,   a postupom a vyrozumením Krajskej prokuratúry v B. sp. zn. Kv 49/05 z 27. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2007 doručená sťažnosť M. T., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 27 až 3 Tpo 35/07 zo 16. marca 20007 tým, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval krajský súd na neverejnom zasadnutí, a postupom a vyrozumením Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 49/05 z 27. apríla 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 17. januára 2007 požiadal krajskú prokuratúru o prepustenie   z väzby   a o nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou.   Jeho   žiadosť   bola predložená Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 25. januára 2007. Okresný súd žiadosť zamietol uznesením sp. zn. 0 Tp 94/2006 z 22. februára 2007, proti ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť.   Krajský   súd   sťažnosť   zamietol   uznesením   sp.   zn. 3 Tpo 27 až 3 Tpo 35/07 zo 16. marca 2007. Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodoval na   neverejnom   zasadnutí,   a tým   mu   zabránil,   aby   sa   mohol   vyjadriť   a uviesť   nové skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie krajského súdu.

Po skončení vyšetrovania pred preštudovaním vyšetrovacieho spisu naplánovaným na 18. apríl 2007 požiadal sťažovateľ 17. apríla 2007 vyšetrovateľa a následne písomne prokurátora krajskej prokuratúry, o možnosť k veci vypovedať a uviesť skutočnosti na svoju obhajobu.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   žiadosti   sťažovateľa   nevyhovel,   o čom   ho vyrozumel   listom   z 27.   apríla   2007,   v ktorom   ako   dôvod   nevyhovenia   uviedol,   že vyšetrovateľ   ukončil   vyšetrovanie   návrhom   na   podanie   obžaloby   20.   apríla   2007 a konštatoval, že sťažovateľ mal od vnesenia obvinenia z 18. júna 2006 do oboznámenia sa s výsledkami vyšetrovania 18. apríla 2007 dosť časového priestoru na uplatnenie svojho práva   vypovedať   a môže   ho   uplatniť   v konaní   pred   súdom.   Sťažovateľ   namieta,   že prokurátor o zamietnutí jeho žiadosti nerozhodol uznesením a poukazuje, že jeho žiadosť zamietol v časovej tiesni, pretože okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 94/2006 z 3. mája 2007 nevyhovel návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa.

Podľa   názoru sťažovateľa bol v obidvoch   prípadoch porušený zákon [v sťažnosti poukazuje na § 2 ods. 10 a 11 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)] a jeho právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že bolo porušené jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a v nadväznosti na to, aby prikázal krajskému súdu prepustiť ho z väzby a žiada, aby mu boli priznané trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu tým, že o jeho sťažnosti proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie na slobodu konal   na   neverejnom   zasadnutí,   čím   mu   neumožnil   osobne   sa   vyjadriť   a uviesť   nové skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie krajského súdu.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Samotné konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 94/2006 z 22. februára 2007 vyplýva, že sťažovateľ bol pred tým, ako okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a nahradenie väzby peňažnou zárukou, vypočutý sudcom pre prípravné konanie 1. februára 2007.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažnosť   prostredníctvom   svojho   obhajcu, v ktorej namietal neexistenciu dôvodov tzv. preventívnej väzby, nedostatočné odôvodnenie neprijatia peňažnej záruky a navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť a prepustiť ho na slobodu.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ nežiadal, aby bol vypočutý, kvalifikovane argumentoval proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom namietal závery okresného   súdu,   neuviedol   však   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   boli významné pre rozhodnutie. Preto rozhodnutie krajského súdu o sťažnosti na neverejnom zasadnutí   bolo   v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   ústavnému   súdu   nepredložil   žiadne argumenty,   z ktorých   by   vyplývala   odôvodnená   pochybnosť   o dodržaní   princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v namietanom konaní tak, ako ich uplatnenie vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sťažovateľ ani nežiadal, aby bol v konaní o sťažnosti vypočutý, nemôže rozhodnutie krajského súdu na neverejnom zasadnutí založiť príčinnú súvislosť s porušením jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. Ako zjavne neopodstatnené posúdil ústavný súd aj namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a vyrozumením krajskej prokuratúry o zamietnutí jeho žiadosti, aby bol vypočutý v prípravnom konaní.

Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa týka ochrany pred nezákonným pozbavením osobnej slobody zatknutím alebo iným spôsobom, a teda domáhať sa tohto práva môže sťažovateľ   v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe,   a nie   v súvislosti   s postupom   orgánov činných   v trestnom   konaní   vo   veci   samej,   na   ktorý   sa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   vecne nevzťahuje.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľom   namietaným postupom krajského súdu a krajskej prokuratúry a právom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   preto   sťažovateľa   ani   nevyzýval   na doplnenie sťažnosti tak, aby spĺňala náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007