znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 146/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu   Jána   Auxta   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   O.   P.,   L.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 235/05-43 zo 16. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RNDr. O. P., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 235/05-43 zo 16. februára 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 235/05-43 zo 16. februára 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť RNDr. O. P., trovy konania v sume   6 825 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. G., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 146/06-11   zo   4. mája 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. O. P. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 235/05-43 zo 16. februára 2006.

Ústavnému súdu   bolo 29. mája 2006   doručené vyjadrenie   predsedníčky   krajského súdu k sťažnosti, z ktorého okrem iného vyplýva:

„Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza   porušenie   svojich   základných   práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (...) vedeného pod sp. zn. 42 Cb 124/05-25 zo dňa 21. 06. 2005 a rozsudkom krajského súdu vedeného pod sp. zn. 1 Cob 235/05-43 zo dňa 16. 02. 2006. (...)

Nakoľko   dôvody   uvádzané   v sťažnosti   sa   týkajú   výlučne   procesného   postupu a rozhodovacej činnosti súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktorého zákonnosť mi ako predsedníčke   súdu   neprináleží   hodnotiť,   predložila   som   Vašu   žiadosť   na   vyjadrenie predsedníčke senátu, ktorej odpoveď Vám súčasne v prílohe zasielam.“

V pripojenom   stanovisku   predsedníčky   senátu   z   18. mája 2006   sa   okrem   iného uvádza, že „Podstatou sťažnosti sťažovateľky je skutočnosť, že Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Cb 124/2005 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   Cob   235/2005   svojimi   rozhodnutiami   porušili   článok   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky...

Sťažovateľka si svoje právo, dané jej ustanovením § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov, to jest právo na poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu celkom   30   faktúr,   ktorými   žalovanému   vyúčtovala   poskytnutie   liekov   a zdravotníckych pomôcok   poistencom   žalovaného   uplatnila   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   žalobou doručenou   tomuto   súdu   dňa   28. 12. 2004   v sume   194 665,66   Sk   a to   v sadzbe   0,1 % z oneskorenej uhradenej sumy za každý deň omeškania. Medzi takto uplatneným nárokom boli   i   faktúry,   ktoré   boli   splatné   po   01. 06. 2003,   teda   po   nadobudnutí   účinnosti zák. č. 138/2003 Z. z. až do Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17. 05. 2004 publikovaného v Zbierke zákonov SR dňa 15. 07. 2004, kedy bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zavedený   zákon   č.   138/2003   s Ústavou   Slovenskej   republiky.   Súd   prvého   stupňa vychádzajúc   z ustanovenia   článku   125   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodol rozsudkom zo dňa 21. 06. 2005 pod č. k. 42 Cb 124/2005-25 vo veci tak, že žalobe vyhovel len   v sume   56 686,61,   konanie   v časti   o zaplatenie   8 659,10   Sk   zastavil   na   základe späťvzatia   návrhu   v   tejto   časti   a vo   zvyšku   žalobu   zamietol   a žiadnemu   z účastníkov nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   v zamietajúcej   časti a proti   trovám   konania   podala   odvolanie   sťažovateľka.   Odvolací   súd   po   preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   i   konajúci   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní   bral   zreteľ   na   článok   125   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj na ustanovenie § 41a ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. (...) a dospel k rovnakým právnym záverom   a   to   takým,   že   v   čase   nadobudnutia   účinnosti   zák.   č. 138/2003 Z. z. až do uverejnenia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky, prináležalo sťažovateľke právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý   deň   omeškania   bez   ohľadu   na   to,   kedy   si   toto   právo   uplatnila,   teda či až po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Túto svoju úvahu oprel aj o tú skutočnosť (aj keď ju vo svojom rozhodnutí neuviedol), že právo žalobcu na účtovanie   poplatku   z omeškania   vzniklo   už   prvým   dňom   omeškania   so   zaplatením jednotlivých   faktúr,   kedy   v súdnom   konaní   sa   mohla   domáhať   svojho   práva   nielen na zaplatenie istiny spočívajúcej vo vyúčtovaní hodnoty liekov a zdravotníckych pomôcok poistencom žalovaného, ale aj poplatku z omeškania, kedy bola zákonom č. 138/2003 Z. z. ustanovená sadzba tohto poplatku vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Naviac sme názoru, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR majú účinky ex nunc, teda až po publikácii v Zbierke zákonov SR, ale nie spätne, teda ex tunc. Tento náš právny názor vychádza   aj   z článku   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   proklamuje   právnosť   štátu Slovenskej   republiky   a z judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   z ktorých   rovnako   vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis. Za takto prezentovaného   právneho   názoru   a skutkového   stavu   veci   sa   domnievam,   že   sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9. júna 2006   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila k stanovisku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   k   sťažnosti   predsedníčky   senátu   JUDr.   A.   R.   s týmto nesúhlasím,   pričom   zdôvodnenie   tohto   nesúhlasu   je   obsahom   sťažnosti   v   tejto   veci. Dodávam, že aj môj právny názor vychádza z čl. 1 Ústavy SR, ktorý proklamuje právnosť štátu   Slovenskej   republiky   a   z   judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   z   ktorých   vyplýva, že princípom   právnej   istoty   musí   byť   dôvera   v   účinný   a   platný   právny   predpis.   Preto poukazujem   na   to,   že   v   čase   vynesenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 1 Cob 235/05 zo dňa 16. 2. 2006, nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde   stratou   účinnosti,   prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde (...)   právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v   niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v   konaní ktoré   mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy.   Princíp   ochrany   a   zachovania ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené.   Krajský   súd   rozhodol   16. februára 2006, t. j. v čase   po   uverejnení nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 38/03   zo   17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 273/1994   Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“) v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná   uviesť   protiústavné   znenie   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z.   z.   do   súladu s ústavou.

Krajský   súd bol teda   povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže sa jednalo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou. Sťažovateľka argumentuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   42 Cb 124/2005-25   z   21. júna 2005 v sťažovateľkou napadnutej zamietajúcej časti potvrdil a svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil takto:

„Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobkyňa   si   uplatnila   proti   žalovanému   právo na zaplatenie   194.665,66 Sk   istiny   titulom   poplatku   z omeškania   za   oneskorenú   úhradu celkom 30 faktúr, ktorými žalovanému vyúčtovala hodnotu liečiv vydaných pre poistencov žalovaného, ktoré boli splatné v mesiacoch január 2003 až november 2004.

Žalovaný pred súdom prvého stupňa namietal počet dní omeškania, ktoré žalobkyňa vyúčtovala, ako aj skutočnosť, že jej vzniklo právo na poplatok z omeškania za omeškanie od 01. 06. 2003 do 15. 07. 2004 len vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania a nie vo výške 0,1 % ako si ich uplatnila.

Základnou   otázkou,   ktorú   bolo   treba   v odvolacom   konaní   vyriešiť   bola   otázka, ako posudzovať   nárok   navrhovateľky   v súvislosti   s Nálezom   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa 17. 05. 2004, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov dňa 15. 07. 2004. (...)

Zák. č. 138/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 273/1994 Z. z. nadobudol účinnosť dňom 01. 06. 2003 a stratil ju dňom 15. 07. 2004. V čase jeho účinnosti bol podľa § 38 ods. 4 poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr sadzba 0,01 % z dlžnej sumy za   každý   deň   omeškania.   V prejednávanom   prípade   omeškanie   žalovaného,   za   ktoré si žalobkyňa právom vyúčtovala poplatok z omeškania, začalo plynúť pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/2003 Z. z., ale aj za jeho účinnosti ako aj po strate jeho účinnosti t. j. po   15. 07. 2004.   Preto   jej   patrí   poplatok   z omeškania   za   obdobie   do   31. 05. 2005 v sadzbe   0,1 %   denne   a po   tomto   dátume   len   v sadzbe   0,01 %   denne   do   15. 07. 2004 a po tomto dátume opäť vo výške 0,1 % denne.“

Vo vyjadrení k sťažnosti tiež krajský súd odôvodnil svoj postup právnym názorom, podľa   ktorého   rozhodnutia   ústavného   súdu   majú   účinky   ex   nunc,   od   ich   publikácie v Zbierke zákonov a nie spätne, teda ex tunc.

Vychádzajúc   z uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   krajský   súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku   tejto   interpretácie   a   aplikácie   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41 a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   v   Zbierke   zákonov,   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia   lehoty   podľa   čl.   125   ods.   3   tretej   vety   ústavy   stráca   takýto   právny   predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01 %   z   dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 42 Cb 124/2005-25 z 21. júna 2005 okresný   súd,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   že   v   čase,   keď   tento   nárok   vznikol,   bolo   toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu platil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na   tomto   základe   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto rozsudkom č. k. 1 Cob 235/05-43 zo   16. februára 2006   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (obdobne   aj   I. ÚS 146/06,   II. ÚS 72/06,   II. ÚS 91/06 a IV. ÚS 30/06).

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn. PLz. ÚS 1/06   z   11. októbra 2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1 Cob   235/05-43 zo 16. februára 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. a priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 6 825 Sk za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) každý v hodnote 2 730 Sk, zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty (1037,40 Sk) a k tomu dvakrát po 164 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   [ďalej   len   „vyhláška“; (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky,   ktorá   v prvom   polroku   2005   bola   16 381 Sk)].   Požadovanú   sumu   spolu 7 556,50 Sk sťažovateľke nepriznal, pretože nebola vypočítaná v súlade s touto vyhláškou.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006