znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 146/03-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť H. K., bytom S. N. V., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní sp. zn. 9 C 762/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. decembra 2002   doručené   podanie   H.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   S.   N.   V.,   zastúpenej advokátkou JUDr. I.   R.,   K., označené ako „Sťažnosť podľa   čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ním   namieta   prieťahy   v konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 762/98 vo veci rozvodu   a starostlivosti   súdu   o maloletých.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „Lehota,   ktorá uplynula   od   podania   návrhu   (1. 6.   1998)   až   do   dnešného   dňa,   keď   konanie   o rozvod manželstva nie je vo všetkých svojich častiach (teda v časti zákonne spojeného konania o výživnom   pre   mal.   deti   na   čas   po   rozvode)   doposiaľ   právoplatne   skončené,   je neprimerane dlhá a podľa mojej mienky nezdôvodniteľná.

Odporca vo veci nekonal tak, aby naplnil účel O. s. p., teda, aby ochrana práv účastníkov   bola   účinná   a rýchla.   Zodpovednosti   za   neprimerane   dlhý   čas   konania   sa odporca nemôže zbaviť ani poukázaním na to, že odporca v konaní o rozvod manželstva, môj bývalý manžel, sa správa v konaní obštrukčne a tým predĺžuje konanie. Domnievam sa, že zásada rovnosti účastníkov platná v O. s. p. má mať svoje vyjadrenie aj v takom postupe súdu,   ktorý   neumožní,   aby   jeden   z účastníkov   zneužívajúc   svoje   práva,   mohol   týmto spôsobovať porušovanie práv druhého z účastníkov na konanie v primeranej lehote a bez prieťahov.   Odporca   má   k dispozícii   viacero   možností,   ktorým   mohol   zabezpečiť   rýchly a efektívny   priebeh   konania   a to   od   doručovania   písomnosti   odporcovi   prostredníctvom policajného zboru, ukladania pokút, predvedenia, až po konanie v jeho neprítomnosti. Bolo povinnosťou odporcu tieto nástroje využívať tak, aby odporca v rozvodovom konaní, môj bývalý manžel, nemohol spôsobovať neprimeranú dĺžku konania. Zodpovednosť za prieťahy v mojom rozvodovom konaní je, podľa môjho názoru, jednoznačne na strane odporcu – Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 24.   februára   2003   sťažovateľka   doplnila a spresnila svoju sťažnosť nasledovne:

«Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   nedomáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   za obdobie alebo z dôvodu, že ona alebo odporca v uvedenom konaní využívali svoje procesné oprávnenia   proti   rozhodnutiam   súdu   I.   stupňa.   Sťažovateľka   sa   však   domnieva,   že v obdobiach   konania   pred   súdom   I.   stupňa   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom spočívajúcim v tom, že súd v priebehu konania nevyužíval dostatočne možnosti na to, aby konanie bolo rýchle a efektívne, napriek správaniu odporcu (manžela sťažovateľky). Už dňa 16.   9.   1998   sťažovateľka   podala   u odporcu   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, týkajúceho   sa   zverenia   detí   do   výchovy,   v ktorom   uvádza:   „som   v rozvodovom   konaní, manžel sa opakovane nedostavil na pojednávanie.“

Je skutočnosťou, že súd I. stupňa vyniesol 5. 11. 1998 rozsudok, ale sťažovateľka sa domnieva, že napriek pomerne krátkej lehote vznikli v činnosti súdu prieťahy, ktoré boli spôsobené nevyužívaním procesných prostriedkov, ktoré súd mal k dispozícii na to, aby konanie prebiehalo plynule, napriek obštrukciam zo strany odporcu. Ak by totiž akceptovala skutočnosť, že odporca môže svojím správaním – neustanovovaním sa na pojednávanie, zásadným spôsobom ovplyvniť rýchlosť konania a že súd je zbavený povinnosti prejednať vec čo najrýchlejšie, v prípade takéhoto správania jedného z účastníkov, potom by musela prijať   fakt,   že   autorita   súdu   je   pochybná   a možno   o nej   uvažovať   len   dovtedy,   pokiaľ niektorý z účastníkov sa nerozhodne nerešpektovať ju. Sťažovateľka sa teda domnieva, že pokiaľ súd I. stupňa nariaďoval pojednávania pomerne skoro po podaní návrhu, nezbavuje ho to ešte zodpovednosti za to, aby tieto pojednávania neboli len formálnymi úkonmi súdu, ale aby viedli k rozhodnutiu vo veci samej.

Sťažovateľka   preto   namieta   predovšetkým   to,   že   súd   I.   stupňa   nevyužil   všetky procesné možnosti na to, aby jeho úkony (pojednávania) viedli k rýchlemu rozhodnutiu vo veci. Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľka   trvá   na   stanovisku,   že   k zbytočným   prieťahom u odporcu dochádzalo v období od 1. 6. 1998 do 5. 11. 1998, od 19. 3. 1999 (dátum, kedy bolo doručené rozhodnutie KS v Košiciach zo dňa 25. 1. 1999 súdu I. stupňa) do 25. 4. 2001   (v   tomto   období   sa   neuskutočnilo   žiadne   pojednávanie   od   30.   9.   1999,   kedy   KS v Košiciach rozhodol o námietke zaujatosti voči vec pojednávajúcej sudkyni až do 2. 6. 2000 a potom od 9. 8. 2000 do 25. 4. 2001), a nakoniec od 12. 11. 2001 (keď bolo súdu I. stupňa doručené rozhodnutie KS v Košiciach zo dňa 15. 10. 2001) do 20. 11. 2002.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   požiadala,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v znení protokolov   č.   3,   5   a 8   bolo   postupom   Okresného   súdu   v Spišskej   Novej   Vsi   sp.   zn. 9 C 762/98 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Spišskej Novej Vsi konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. 9 C 762/98 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) ústavný súd berie do   úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II.   ÚS   109/03),   „argumenty   v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

1. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií získaných   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   9   C 762/98   zistil,   že   išlo o konanie vo veci rozvodu manželstva a starostlivosti súdu o maloletých. Konanie začalo na základe   návrhu   sťažovateľky   1.   júna   1998,   pričom   súd   v ňom   po   prvýkrát   rozhodol 5. novembra 1998. Na základe odvolania odporcu vo veci rozhodol Krajský súd v Košiciach [ďalej len   „krajský   súd“   (18 Co 10/99)],   ktorý   25.   januára   1999   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Druhýkrát rozhodol okresný súd 25. apríla 2001, pričom aj proti tomuto rozsudku sa odvolal odporca. Krajský súd o jeho odvolaní 15. októbra 2001 (18 Co 297/01) rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o rozvode manželstva a zverení maloletých detí pre čas po rozvode matke, ako aj vo výroku o trovách rozvodového konania vo vzťahu medzi účastníkmi a zrušil rozsudok súdu prvého   stupňa   vo   výroku   o výživnom   na   maloleté   deti   pre   čas   po   rozvode   a v rozsahu zrušenia   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   rozhodol   o určení výživného pre maloleté deti sťažovateľky pre čas po rozvode 20. novembra 2002, avšak toto rozhodnutie napadla včas podaním odvolania sťažovateľka s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil konajúcemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. Krajský súd svojím rozsudkom z 31. marca 2003 (16 CoP 56/03) potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa   vo   výroku   o určení   výživného   pre   čas   po   rozvode   manželstva   a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o dlžnom výživnom a trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V tomto konaní okresný súd naďalej   pokračuje   viazaný   názorom   krajského   súdu   ohľadom   jeho   ďalšieho   postupu. Z uvedeného   prehľadu   ústavný   súd   uzavrel,   že   konanie   pred   okresným   súdom   sp. zn. 9 C 762/98   bolo   právoplatne   ukončené   15.   októbra   2001   v časti,   v ktorej   krajský   súd potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o rozvode   manželstva   a o zverení maloletých detí do výchovy matky po rozvode.

2. V období podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu (17. decembra 2002) pred okresným súdom už prebiehalo konanie sp. zn. 9 C 762/98 len v časti týkajúcej sa určenia výživného pre deti sťažovateľky. Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd o tejto otázke rozhodol svojím rozsudkom z 20. novembra 2002 a že na základe odvolania sťažovateľky proti nemu krajský súd 31. marca 2003 rozhodol tak, že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o určení   výživného   pre   čas   po   rozvode manželstva potvrdil. Keďže účelom konania o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka   konania   vo   veci,   o súdnu   ochranu   ktorej   pred   všeobecnými   súdmi   požiadal, a keďže v konaní pred okresným súdom v súčasnosti prebieha konanie sp. zn. 9 C 762/98 iba v časti týkajúcej sa výživného na maloleté deti, ústavný súd zisťoval, či v tomto konaní (ktoré   jedine   prichádza   do   úvahy)   postup   súdu   signalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať v konaní o veci samej, pričom zistil, že tomu tak nie je.

3. Ústavný súd sa na základe týchto skutočností zameral iba na posledné z uvedených období,   o ktorých   sa   sťažovateľka   domnievala, že v ňom   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a to od 12. novembra 2001 do 20. novembra 2002. Išlo teda o obdobie, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva sťažovateľky a zverenia detí do jej výchovy pre čas po rozvode (15., resp. 16. novembra 2001) a konalo sa už iba o výživnom pre deti sťažovateľky pre čas po rozvode.

V uvedenom období sa uskutočnili dve pojednávania okresného súdu (6. februára 2002 a 20. novembra 2002), na ktorých sa zúčastnil odporca osobne, resp. prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že počas tohto obdobia sa súd   sústredil   (dožiadaniami   rôznym   inštitúciám)   na   zisťovanie   výšky   príjmov   oboch účastníkov konania ako podkladu na určenie výživného pre deti sťažovateľky, pričom jeho postup   bol   plynulý   a nevykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov.   Keďže   na   pojednávaní okresného   súdu   6.   februára   2002   bola   odporcovi   uložená   poriadková   pokuta   vo   výške 1 000 Sk, na základe jeho odvolania proti uzneseniu o jej uložení sa spis od 28. februára 2002   do   6.   septembra   2002   nachádzal   na   krajskom   súde,   ktorý   svojím   uznesením z 30. augusta 2002 (16 Co 106/02-229) rozhodol tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej pokuty. V tomto konaní krajský súd rozhodol aj o odvolaní odporcu proti uzneseniu okresného súdu (sp. zn. 9 C 762/98) o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne. Po vrátení veci okresnému súdu tento rozhodol 20. novembra 2002 o výživnom pre deti sťažovateľky pre čas po rozvode a na základe jej odvolania krajský súd 31. marca 2003 (16 CoP 56/03) toto rozhodnutie potvrdil.

Berúc   do   úvahy   povahu   konania   (nesporové   konanie),   jeho   právnu   a faktickú zložitosť,   postup   súdu,   ako   aj   správanie   účastníkov   konania   ústavný   súd   v období   od 20. novembra   2001   nezistil   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   ani porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003