znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 146/02-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. decembra 2002 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku v konaní o sťažnosti J. J., bytom Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. S., K. Ch., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 321/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 321/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 321/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   nahradiť J. J. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. D. S., K. Ch.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. septembra 2002 doručené podanie J. J. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. S., K. Ch., označené ako „Sťažnosť fyzickej osoby namietajúcej porušenie jej základného   práva“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jej   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 14 C 321/97, t. j. jej návrhu z 11. septembra 1997, ktorý podala ako oprávnená   osoba   proti   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o   priznanie odškodnenia   za   odvlečenie   a pobyt   jej   manžela   A.   J.,   v táboroch   bývalého   Zväzu sovietskych socialistických republík v dobe od 22. decembra 1944 do 24. júla 1947.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej o. i. uviedla:„Návrh som podala z toho dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR mi listom zo dňa   25.   októbra   1996   číslo:   10   303/92-95/4863   nepriznalo   finančnú   náhradu   za   jeho odvlečenie.

Dňa 16. júna 1998 som odvolala plnomocenstvo udelené v predmetnej veci môjmu právnemu zástupcovi JUDr. Z. K. CSc., advokátovi so sídlom v K. a splnomocnila som zastupovaním D. S., advokáta, so sídlom K. Ch.

Môj   právny   zástupca   listom   zo   dňa   15.   júna   1999   oznámil   Okresnému   súdu Bratislava I zmenu   ohľadom   právneho zastúpenia   a zároveň   požiadal   súd o odstránenie prieťahov v konaní.

... Prvé pojednávanie na Okresnom súde Bratislava I sa uskutočnilo dňa 17. mája 2000 a až vtedy som sa dozvedela aj číslo konania pod ktorým je vedená moja právna vec č. k.: 14 C 321/97, teda po viac ako 2 rokoch a 7 mesiacoch, napriek tomu že právny zástupca už citovaným listom zo dňa 15. júna 1999 žiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Od zaslania žiadosti uplynulo 11 mesiacov. Nie je mi známe, či medzi tým vo veci Okresný súd Bratislava I konal.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 17. mája 2000 účastníci konania nemali návrhy na dokazovanie a Okresný súd Bratislava I odročil pojednávanie na deň 27. septembra 2000,   s tým   že   súd   zváži   dokazovanie.   Súd   ďalej   urobí   dopyt   na   Okresný   štáty   archív v Trebišove   ohľadom   zoznamu   deportovaných   osôb.   V tomto   prípade   bolo   odročené pojednávanie na dobu viac ako 4 mesiacov.

Cestou právneho zástupcu som oznámila Okresnému súdu Bratislava I listom zo dňa 02. júna 2000 číslo: 97/149-4, aby bol zabezpečený výsluch dvoch svedkov na Okresnom súde v Trebišove. Aj napriek tomuto písomnému oznámeniu sa dňa 27. septembra 2000 uskutočnilo   pojednávanie   na   Okresnom   súde   Bratislava   I,   s tým   že   pojednávanie   sa odročuje   z dôvodu   vypočutia   svedkov   cestou   Okresného   súdu   v Trebišove.   Uvedené pojednávanie   z hľadiska   procesnej   ekonómie   nemožno   považovať   za   také   pojednávanie, ktoré by prispelo k objasneniu skutočností potrebných pre rozhodnutie súdu.

Okresný   súd   v Trebišove   navrhnutých   svedkov   vypočul   dňa   28.   novembra   2000 a Okresný   súd   Bratislava   I ďalšie   pojednávanie   vytýčil   až   na   deň   09.   marca   2001.   To znamená, že od úkonu ktorý vykonal Okresný súd v Trebišove do 09. marca 2001 uplynula lehota 3 mesiacov.

Okresný   súd   Bratislava   I na   pojednávaní   dňa   09.   marca   2001   pod   sp.   zn.: 14 C 321/97-41   v predmetnej   veci   rozhodol   tak,   že   môj   návrh   zamietol   a odporcovi nepriznal   trovy   konania.   Rozsudok   bol   doručený   môjmu   právnemu   zástupcovi   dňa   30. apríla 2001.

Dňa   11.   mája   2001   som   podala   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava I zo dňa 09. marca 2001 sp. zn.: 14 C 321/97-41.

Krajský súd v Bratislave o odvolaní rozhodol dňa 28. novembra 2001 pod sp. zn.: 14 Co 252/01 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žiadosťou   zo   dňa   25.   februára   2002   som   požiadala   Krajský   súd   v Bratislave o zaslanie   jeho   rozhodnutia   zo   dňa   28.   novembra   2001.   Nakoľko   na   túto   žiadosť   som nedostala   žiadnu   odpoveď,   dňa   10.   mája   2002   som   podala   sťažnosť   na   Krajský   súd v Bratislave so žiadosťou o odstránenie prieťahov v konaní. V sťažnosti som uviedla, že po uplynutí   viac   ako   5   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   som   neobdržala   rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a zároveň som požiadala o odstránenie prieťahov v konaní. V sťažnosti som uviedla, že mi nie je známe či sa spis nachádza ešte na Krajskom súde Bratislava alebo už na Okresnom súde Bratislava I a preto som ho adresovala Krajskému súdu Bratislava.

Predsedníčka   Krajského   súdu   Bratislava   listom   zo   dňa   29.   mája   2002   sp.   zn.: Spr. 2138/02   mi   oznámila,   že   spis   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   I vrátený   späť   dňa 08. marca 2002 a preto moju sťažnosť postúpila v zmysle § 19, 23 zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov Okresnému súdu Bratislava I. Moju sťažnosť mal v tomto prípade vybaviť predseda Okresného súdu Bratislava I.

Až   dňa   31.   júla   2002   môjmu   právnemu   zástupcovi   bolo   doručené   uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. novembra 2001 týkajúce sa predmetnej právnej veci. Odpoveď na moju sťažnosť zo dňa 10. mája 2002 ohľadom odstránenia prieťahov v konaní, ktorú som mala dostať od Okresného súdu Bratislava I do dnešného dňa som neobdržala. Taktiež považujem za potrebné uviesť, že od doručenia uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 28. novembra 2001 som neobdržala žiadnu písomnosť týkajúcu sa mojej právnej veci, ktorá by svedčila o tom, že súd postupuje v mojej veci bez zbytočných prieťahov.

Okresnému súdu Bratislava I trvalo zaslanie uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 28. novembra 2001 skoro 5 mesiacov a k dnešnému dňu mi nie je ani známe, kedy bude vytýčené najbližšie pojednávanie resp. bude vykonaný úkon súdu v záujme toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté v mojej právnej veci.

Považujem   za   potrebné   vyzdvihnúť   tú   skutočnosť,   že   návrh   som   podala   dňa 11. septembra 1997. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to skoro 5 rokov a vychádzajúc z odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu   Bratislava   zo   dňa   28.   novembra   2001   bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy, ktoré majú prispieť k objasneniu skutkového stavu. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že Okresný súd Bratislava I nepostupoval tak, aby mi nevznikli zbytočné prieťahy.

... Iba postup súdu v dobe od 17. mája 2000 do 28. novembra 2000 možno považovať za konanie bez zbytočných   prieťahov.   Za   také   však nemožno   považovať   už   obdobie   od 28. novembra 2000 do 09. marca 2001. Postup súdu v dobe od 08. marca 2002 do 31. júla 2002, keď bolo zaslané uznesenie Krajského súdu Bratislava I zo dňa 28. novembra 2001 je potrebné   považovať   jednoznačne   za   zbytočné   prieťahy,   keď   súdu   trvalo   približne 5 mesiacov,   aby   zaslal   rozhodnutie   druhostupňového   súdu.   Tento   stav   trvá   naďalej vychádzajúc pritom z toho, že posledný krát v predmetnej veci konal Krajský súd Bratislava dňa 28. novembra 2001. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to viac ako 9 mesiacov. Stav porušovania môjho citovaného základného práva naďalej trvá.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„Základné právo J. J. rod. B., trvale bytom Z., dôchodkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I vo veci sp. zn.: 14 C 321/97 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva J. J. rod. B., trvale bytom Z., dôchodkyni finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej újmy vo výške 30 000,- Sk.

Uznesenie:

Okresný   súd   Bratislava   I je   povinný   uhradiť   J.   J.   náhradu   trov   konania pozostávajúce trov právneho zastúpenia vo výške 8 000,- Sk na účet právneho zástupcu v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   spĺňala   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a neexistovali   žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa   § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   ústavný súd ju 11. septembra 2002 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 18. septembra 2002 obrátil na predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľky. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 8. októbra 2002 doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2002 (Spr. 2067/02) uviedol:

„...dovoľujeme si Vám v úvode nášho vyjadrenia oznámiť, že netrváme na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Navrhovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na prieťahy v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 14 C 321/97. V zásade poukazuje na dva prieťahy: - prvý za obdobie od podania žaloby do určenia prvého termínu pojednávania, - druhý za obdobie od doručenia spisu z odvolacieho súdu do doručenia jeho rozhodnutia účastníkom konania. Pokiaľ   ide   o samotné   vyjadrenie   k podanej   ústavnej   sťažnosti,   navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), aby podanú ústavnú sťažnosť zamietol   ako   nedôvodnú.   Podľa   znenia   čl.   48   ods.   2),   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ako to je zrejmé z citovaného, predpokladom konštatovania, že došlo k porušeniu tohto ústavného práva je objektívna existencia „zbytočných prieťahov“ v konaní. Ako to následne uvedieme, v konaní sp. zn. 14 C 321/97 nedošlo k zbytočným prieťahom.

K prvému prieťahu: Okresný súd Bratislava I je súdom, ktorý už niekoľko rokov trpí na nedostatok sudcov na strane jednej a vysokým počtom rozhodovaných vecí na strane druhej. Tento problém, ktorý sa vedeniu súdu i napriek snahe nepodarilo vyriešiť, sa nutne začal   prejavovať   v náraste   tzv.   reštančných   vecí.   V záujme   toho,   aby   nedochádzalo k neúmernému starnutiu vecí, prijalo vedenie súdu zásadu (zakotvenú v rozvrhu práce), podľa ktorej sa jednotlivé veci vybavujú podľa poradia, v akom boli súdu doručené. V praxi to   znamená,   že   najprv   sa   vybavovali   veci   reštančné   a podľa   toho,   ako   boli   tieto   veci rozhodované boli vytyčované postupne veci ďalšieho nápadu. Práve tento (nepriaznivý) stav spôsobil, že v označenej veci bol termín pojednávania stanovený až 28. 2. 2000 na 17. 5. 2000. Skutočnosť, že nejde o argument vymyslený, potvrdzuje fakt, že od termínu prvého pojednávania bola vec plynulo vybavovaná až do rozhodnutia vo veci samej.

K druhému   prieťahu:   Predmetný   spis   bol   po   rozhodnutí   o odvolaní   žalobkyne vrátený   odvolacím   súdom   dňa   8.   3.   2002.   V tom   čase   konajúca   zákonná   sudkyňa vybavovala v súdnom oddelení 14 C cca 381 vecí. Pretože medzičasom došlo k opätovnému zníženiu   sudcov   Okresného   súdu   Bratislava   I odchodom   sudkyne,   vybavujúcej   tzv. poručenské veci, na materskú dovolenku (bez náhrady) bolo nutné prerozdeliť poručenské oddelenie medzi iné dve sudkyne. Jednou z nich bola sudkyňa, ktorá je zákonnou sudkyňou súdneho oddelenia 14 C. Takýmto spôsobom jej pribudlo na rozhodnutie ďalších cca 180 vecí, nepočítajúc do toho veci priebežného nápadu. Konanie v poručenských veciach má všeobecnú   prioritu,   čo   iste   nie   je   potrebné   ctenému   ústavnému   súdu   ozrejmovať.   Táto situácia sa následne prejavila v tom, že časové úseky medzi jednotlivými úkonmi sudkyne v ostatných veciach   sa predĺžili.   Preto bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručované účastníkom konania sp. zn. 14 C 321/97 až 23. 7. 2002.

Ako to je zrejmé z uvedeného, v prejednávanej veci 14 C 321/97 nedošlo k zbytočným prieťahom a preto si dovoľujeme navrhnúť ústavnému súdu, aby prijatú ústavnú sťažnosť zamietol v celom rozsahu, vrátane navrhovaného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.“

Sťažovateľka sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 24. septembra 2002 vyjadrila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na prerokovanie veci v primeranej lehote...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka súdneho konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd zo spisu   vo veci sp. zn. 14 C 321/97 zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba   na   priznanie   odškodnenia   za odvlečenie   22.   decembra   1944   do   Zväzu   sovietskych   socialistických   republík.   V tomto spore sa posudzuje nárok na odškodnenie vyplývajúci zo zákona Slovenskej národnej rady č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení neskorších predpisov (predovšetkým zákona č. 86/1994 Z. z.), pričom jeho dôvodnosť sa overuje na základe   vykonaného   dokazovania   (v   danom   prípade   ide   o   posúdenie   okolností rozhodujúcich pre odlíšenie protiprávneho odvlečenia civilnej osoby od jej zajatia). Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   a obsahujú   aj   metodiku   postupu všeobecných súdov v uvedených sporoch. Vec v danom štádiu nie je právne a skutkovo zložitá, ide v nej o doplnenie už predložených dôkazov a o ich právnu kvalifikáciu.

2. Správanie sťažovateľky počas celej doby konania vo veci sp. zn. 14 C 321/97 možno hodnotiť ako súčinnostné, v dôsledku čoho neprispelo k zdĺhavosti konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca, sa zúčastnili na všetkých nariadených pojednávaniach   vo   veci   pred   súdom   prvého   stupňa.   Ústavný   súd   nezistil   pri   skúmaní správania sťažovateľky žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť v jej neprospech pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní.

3. V samotnom postupe okresného súdu ústavný súd zistil jeho nečinnosť v konaní sp. zn. 14 C 321/97, a to bez existencie zákonných prekážok jeho konania. Prvý takýto prieťah (v dĺžke 30 mesiacov) ústavný súd zistil od 16. septembra 1997 (keď návrh došiel na okresný súd) do 28. februára 2000 (keď bolo nariadené prvé pojednávanie vo veci), pričom   skutočnosť,   že   okresný   súd   „už   niekoľko   rokov   trpí   na   nedostatok sudcov...a vysokým počtom rozhodovaných vecí“, nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa.

Podľa stabilnej judikatúry platí, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na občianskoprávnom úseku či námietka personálneho oslabenia tohto úseku v priebehu roka a v tej   súvislosti   veľkého   počtu   nevybavených   vecí   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

V období od 28. februára 2000 do 9. marca 2001 okresný súd konal. Nariadil dve pojednávania   (17.   mája   2000   a 27.   septembra   2000)   a po   vykonaní   dožiadaného dokazovania výsluchom svedkov na Okresnom súde Trebišov 28. novembra 2000 rozhodol vo veci rozsudkom z 9. marca 2001, ktorým zamietol návrh sťažovateľky. Po odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku   z 11. mája 2001 Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok 28. novembra 2001 zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec mu vrátil na ďalšie konanie (8. marca 2002).

Ďalšiu   nečinnosť   (v   dĺžke   takmer   6   mesiacov)   ústavný   súd   zistil   v období   od 8. marca 2002, keď bolo okresnému súdu doručené zrušovacie uznesenie odvolacieho súdu, do obdobia podania sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu, t. j. do 4. septembra 2002, pričom dôvody pre hodnotenie tohto obdobia ako zbytočného prieťahu sú v zásade rovnaké ako v predchádzajúcom prípade zbytočných prieťahov.

Z uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky   doterajšieho   konania   pred okresným súdom vo veci sp. zn. 14 C 321/97 tento súd tri roky (36 mesiacov) nekonal vôbec z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 321/97 došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 321/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. V súvislosti s úpravou sťažnosti   čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila nasledovne: „Moja nemajetková ujma spočíva v tom, že sa nachádzam v právnej neistote, či uvedené finančné prostriedky mi budú priznané alebo nie... Uvedené zadosťučinenie by podľa môjho názoru bolo primerané k základnému právu, ktoré porušil resp. stále ešte porušuje Okresný súd Bratislava I.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. Porušenie základného práva sťažovateľky je zvýraznené tým, že ide o spor, ktorý vznikol na základe zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných   krívd   z minulosti,   teda   o   spor   pri   ktorom   by   sa   predpokladalo,   že   súd   bude s osobitnou starostlivosťou skúmať, či sú alebo nie sú splnené podmienky na nápravu tých krívd, na odstránenie ktorých bol uvedený zákon prijatý. V dôsledku toho (a vzhľadom na dobu   nečinnosti   označeného   súdu)   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade nemajetkovej   ujmy, ktorá   sťažovateľke   vznikla, a to   priznaním   primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   poznačenú   zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom   na tomto   súde   pod sp.   zn.   14   C 123/97,   berúc do   úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv človeka,   ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000 Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke náhradu trov vo výške 8 000 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej   pomoci),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2001,   ktorá   bola   11   963   Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2002