znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 145/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 17, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republikya práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 T 5/2011z 22. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 246/2011z 24. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Tdo 2/2013 z 29. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 5/2011 z 22. augusta 2011 (ďalejlen „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 5 To 246/2011 z 24. januára 2012 (ďalej aj „rozsudok krajskéhosúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 Tdo 2/2013 z 29. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Podaním doručeným 3. augusta 2015 sťažovateľ na výzvu ústavného súdu predložilrozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.

Podaním doručeným 18. augusta 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť doručenú 13. júla2015.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Predovšetkým bolo porušené moje právo podľa čl. 49 Ústavy SR a podľa čl. 5 odst. 1 písm. b Dohovoru, keď obvinenie a obžaloba na moju osobu bola podaná v rozpore so zákonom § 2 odst. 1, 2, 10 TP z dôvodu § 117 odst. 2 TP druhá veta „agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu.“ Z toho dôvodu trvám, aby súd rozhodol, či konanie agenta bolo v súlade so zákonom § 117 TP, keď najviac dvakrát mi poskytol finančné prostriedky na zakúpenie zbraní, ako zberateľ na čo má oprávnenie, že sa jedná o zbrane do jeho zbierky... Z toho dôvodu obžalobu považujem za vykonštruovanú a súd obžalobu nemal prijať... Na túto skutočnosť som poukázal v doplnení dovolania Nt 218/2012 zo dňa 29.3.2015, kde som trval, aby NSSR konštatoval, či agent konal v súlade so zákonom... Tým, že Najvyšší súd SR nerozhodol o merite veci a dovolanie odmietol porušil čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru a tento postup považujem za účelový a poškodzujúci moje práva.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Podľa § 56 odst. 1 ÚS navrhujem, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil, tak ako uvádzam, že bolo porušené právo podľa čl. 17, čl. 46, čl. 48 odst. 2, čl. 49 Ústavy SR, podľa čl. 5 odst. 1 písm. b, čl. 6, čl. 13, čl. 17 Dohovoru.

Podľa § 56 odst. 2 ÚS zrušil rozhodnutia Okresného, Krajského súdu Banská Bystrica rozhodol, že Najvyšší súd SR porušil zákon v konaní o dovolaní a zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

Podľa § 56 odst. 3 písm. c, d ÚS zakázal porušovať moje základné právo na osobnú slobodu čl. 17 Ústavy SR a prikázal Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorý porušil moje základné právo na slobodu, aby obnovil stav pred porušením môjho základného práva na slobodu.

Podľa § 56 odst. 4 ÚS, aby mi Ústavný súd SR v zmysle § 50 odst. 3 ÚS priznal primerané finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní na Najvyššom súde SR, tak aj za právnu neistotu nekonania Najvyššieho súdu SR, a to vo výške 50.000,- eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom okresného súdu,rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možnozadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneďoboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodualebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažnýchtrestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jejprepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomnýpríkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutúosobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatiavypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 17 ods. 6 ústavy zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziaťosobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takétoopatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatichdní.

Podľa čl. 17 ods. 7 ústavy skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestnéhočinu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto Dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávaloštátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činovzameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo naobmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K námietke porušenia označených základných práv a práv zaručených v ústave a dohovore rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkomokresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochranyzákladného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžeposkytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základnýchpráv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskémusúdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodolrozsudkom sp. zn. 5 To 246/2011 z 24. januára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bolsúdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že protirozsudku krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súduza vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa konaniavedeného okresným súdom, keďže uplatnená námietka sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu nebola dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku,a preto bolo dovolanie najvyšším súdom odmietnuté.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o tzv. provokačnom konaní agenta krajský súdv odôvodnení rozsudku konštatoval:„Čo sa týka námietok odvolateľov – obžalovaných, že to bol vlastne agent, ktorý ich mal motivovať k trestnej činnosti a z podnetu ktorého obstarávali ďalšie zbrane, tak tu je potrebné povedať, že takáto obhajoba neobstojí, pretože odvolací súd preskúmaním spisového materiálu a odposluchov telefonických hovorov ani z výpovede agenta ⬛⬛⬛⬛ nezistil také skutočnosti, ktoré vytýkajú obžalovaní, naopak iniciatíva vychádzala skôr od obžalovaných, i keď agent komunikoval väčšinou s obž., ktorý bol prostredníkom... Aj agent vystupujúci pod menom uviedol v zhode s odposluchmi, že aktivita vychádzala od obžalovaného, ktorý mu ponúkal ako odberateľovi rôzne druhy zbraní. Obž. mu predkladal lístok, na ktorých boli ponúkané zbrane. Obžalovaní sa vzájomne usvedčovali z páchania trestnej činnosti a neobstojí preto ich tvrdenie, že do trestnej činnosti boli zatiahnutí. Obž. navyše urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo žalovaných skutkov a ostatní obžalovaní sa sčasti priznali k spáchaniu trestnej činnosti. Z výpovedí obžalovaných, ktorí sa k trestnej činnosti v základných rysoch doznali, z výpovede agenta, z odposluchov i zo záznamu o sledovaní a tiež z výsledkov domových prehliadok iných priestorov, vyplynul skutkový stav tak, ako ho ustálil prvostupňový súd.“

Krajský súd podrobne a starostlivo uviedol, prečo treba podľa jeho názoru považovaťnámietky sťažovateľa vo vzťahu k činnosti agenta za nedôvodné. Rovnako presvedčivýmspôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy sa opieral v rámci svojich záverov. Úvahykrajského súdu sa preto z pohľadu ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavneneodôvodnené.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov ústavya dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke označených základných práv zaručených v čl. 17, čl. 46 a čl. 49 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6, čl. 13 a čl. 17 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že jehodovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku bez preskúmania veci. Podľanázoru sťažovateľa bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadkua najvyšší súd mal podané dovolanie meritórne preskúmať. Dovolanie sťažovateľ odôvodniltak, že podľa jeho tvrdenia bola činnosť agenta provokatívna, a nie kontrolná, konaniesťažovateľa preto nebolo v odvolacom konaní priliehavo vyhodnotené, a teda rozsudokkrajského súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím je daný dovolací dôvodpodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zistenéhoskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnomzasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie súsplnené dôvody dovolania podľa § 371.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného konštatoval:„Podstatou argumentácie obvineného ⬛⬛⬛⬛ je, že konajúce súdy nemali akceptovať výslednú činnosť agenta ⬛⬛⬛⬛, lebo nebola v súlade s ustanovením § 117 Tr. por., pričom on plnil len požiadavky agenta bez toho, aby si bol plne vedomý, čoho sa v skutočnosti dopúšťa, čo má vplyv na subjektívnu stránku jeho konania.

K uvedenému najvyšší súd pripomína, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je, a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.

Obvinený ⬛⬛⬛⬛ sa skutočnosťami uplatnenými v dovolaní obhajoval už v predchádzajúcom súdnom konaní a preto podľa jeho názoru okresný aj krajský súd dospeli k nesprávnemu záveru, že činnosť agenta bola v súlade so zákonom, hoci tento vyvíjal aktivity odporujúce ustanoveniu § 117 ods. 2 Tr. por...

Najvyšší súd pripomína, že podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd, hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz alebo súhrn dôkazov inak než podľa predstáv niektorej zo strán, nemožno z toho vyvodiť, že takýmto postupom došlo k porušeniu práv na obhajobu. Povinnosťou súdu je podľa vlastnej úvahy, s ohľadom na dôkaznú situáciu určiť rozsah dokazovania zákonne získanými dôkaznými prostriedkami, ktoré postačujú pre spravodlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie, tak ako sa to stalo v posudzovanej veci.

Spochybňovaná činnosť agenta je iba iným hodnotením dôkazov obvineným, na rozdiel od legitímnych záverov súdu, ktorý vychádzal z dôkaznej situácie a z toho vyplývajúcich ničím nespochybniteľných skutočností. Najvyšší súd ako súd dovolací, v súlade s § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nie je oprávnený správnosť a úplnosť zisteného skutku skúmať a meniť.

Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov boli v posudzovanej veci vydané v súlade so zákonom a rovnako tak z nich boli získané poznatky významné pre posúdenie veci.

Z dôvodov, na ktoré v napadnutom rozhodnutí poukázal krajský súd, zákonu zodpovedajúce je aj právne posúdenie zistených skutkov a preto dovolanie obvineného nie je dôvodné.“

Podľa názoru ústavného súdu už citovaný právny názor najvyššieho súduo neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený primeraným spôsobom, a preto ajústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej častiodôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačnýmspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľaza neprípustné, pričom tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveruvo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Len samotná okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenieoznačených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovaťdo záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo nasúdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamenáprávo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, žejeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94,I. ÚS 8/96).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto častiz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred najvyšším súdom

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, najvyšším súdom,ktorý o dovolaní sťažovateľa rozhodol až uznesením z 29. apríla 2015 napriek tomu, že„... dovolanie Najvyššiemu súdu SR bolo predložené 11.1.2013...“.

Zo skutočností uvádzaných sťažovateľom a z predložených listín, najmä uznesenianajvyššieho súdu vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo namietanékonanie právoplatne skončené. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol v namietanomtrestnom konaní uznesením, proti ktorému nebol prípustný ďalší opravný prostriedoka ktoré tak v zmysle ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nadobudlov uvedený deň právoplatnosť. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015.

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnémuprávu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytujelen vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr.rozhodnutie III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavneneopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. V posudzovanom prípade bolodstránený stav právnej neistoty sťažovateľa momentom právoplatného skončenianapadnutého súdneho konania, teda 29. apríla 2015. Za tohto stavu nie je možnékonštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súdodmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016