SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 145/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Samuelom   Baránikom,   Podjavorinskej   7,Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenompod sp. zn. 6 C 16/2003, za účasti Okresného súdu Levice, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednaniejeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v   konaní   vedenompod sp. zn. 6 C 16/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Levice p o v i n n ý   vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Levice j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov)   na účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Samuela   Baránika,   Podjavorinskej   7,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Samuelom   Baránikom,   Podjavorinskej   7,Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   6   C   16/2003   o žalobe   o   ochranu   osobnosti   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „a) Sťažovateľ je ako žalovaný účastníkom občianskeho súdneho konania o ochranu osobnosti na základe žaloby žalobcov: a ⬛⬛⬛⬛. Konanie sa vedie na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6 C 16/2003.

b) Konanie sa začalo žalobou pôvodne podanou Okresnému súdu Nové Zámky 29. apríla 2002. Uznesením Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2002 však boli jeho sudcovia vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému súdu Levice, kam došla 20. januára 2003 a bola pridelená sudcovi ⬛⬛⬛⬛.

c) ⬛⬛⬛⬛ vo veci vykonal tieto úkony: Dňa 29. septembra 2003 sa vo veci konalo   posledné   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vykonaní   meritórnych   úkonov   odročené na 19. februára   2004.   Na   tomto   pojednávaní   boli   vykonané   ďalšie   dôkazy.   Ďalšie pojednávanie   určené   na   20.   januára   2005   bolo   odročené   bez   meritórneho   pojednania na 17. februára 2005   a následne na   16.   mája 2005   a 26. augusta 2006.   Ďalší   termín pojednávania bol určený až na 4. septembra 2006, na ktorom sa opäť konalo meritórne. Ďalšie   meritórne   pojednávanie   sa   konalo   až   8.   novembra   2007   a   bolo   odročené na 12. mája 2008.   Na   tomto   termíne   súd   ukončil   dokazovanie   a   pojednávanie   odročil na 19. mája 2008 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudkom z 19. mája 2008 súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

d) Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Nitre uznesením z 27. apríla 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné doplniť dokazovanie.

e) Po zrušení jeho rozsudku súd vo veci nariadil nové pojednávanie na 5. novembra 2009. Následne zákonný sudca ⬛⬛⬛⬛ odišiel do dôchodku a vec bola 2. septembra 2010   pridelená ⬛⬛⬛⬛.   Jej   prvým   úkonom   vo   veci   bolo   pripojenie vyšetrovacieho spisu z Okresného súdu Nové Zámky, ku ktorému došlo 4. mája 2011. Následne sa až 14. novembra 2012 konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. marca 2013 a neskôr bolo preročené na 20. marca 2013. Tento termín bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov. Ďalšie pojednávanie sa konalo až 19. júna 2013, následne bolo odročené na neurčito. Nový termín bol určený až na 5. februára 2014, na žiadosť jedného zo žalobcov však bol zrušený a nový bol určený až na 29. apríla 2014. Aj ten však bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov a nový bol určený na 4. júna 2014. Tento termín bol opäť odročený na 10. septembra 2014, kedy bolo pojednávanie odročené na (zatiaľ) posledný termín 21. januára 2015...

f) Sťažovateľ podal predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na prieťahy, ktorý ju v zastúpení podpredsedníčkou súdu listom z 31. marca 2014 sp. zn. Spr 1513/14 vyhodnotil ako neopodstatnenú, a to z dôvodu, že nezistil subjektívne prieťahy v konaní zákonnej sudkyne.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„1. Postupom Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 6 C 16/2003 boli porušené základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Okresný súd Levice je v konaní sp. zn. 6 C 16/2003 povinný konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo sume 5 000 € (päťtisíc   eur),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Levice   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Levice je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume určenej v   písomnom   vyhotovení   nálezu   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   právoplatnosti   do   rúk JUDr. Samuela Baránika, advokáta.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. II. ÚS 145/2015-10 z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 7. apríla 2015predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania,a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   z   20.   apríla   2015(sp. zn. Spr. 566/15, doručenom ústavnému súdu 23. apríla 2015) okrem iného uviedol:„Podľa   názoru   Okresného   súdu   Levice   napriek   skutočnosti,   že   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch zo dňa 22. augusta 2013 č. k. IV. ÚS 152/2013 a zo   dňa   10.   júna   2014   č.   k.   III.   ÚS   102/2014-36   skonštatoval,   že   vo   veci   vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6 C/16/2003 nejde o právne a skutkovo zložitú vec, možno po faktickej stránke danú vec považovať za skutkovo zložitejšiu poukazujúc pritom najmä na rozsiahlosť dokazovania akú v danej veci navrhovali vykonať účastníci konania, čím čiastočne možno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania. Hoci vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo konštatované, že v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v   primeranej   lehote,   tieto   prieťahy   boli   síce   spôsobené   súdom,   avšak   v   dôsledku dlhodobého nedostatočného personálneho obsadenia súdu a enormného zaťaženia sudcov, najmä   občianskoprávneho   úseku,   ktorým   sú   prerozdeľované   veci   po   odchode   sudcov (dôchodok, preloženie na iný súd, nástup na materskú dovolenku), neboli však spôsobené v dôsledku   subjektívneho   konania   terajšej   zákonnej   sudkyne.   S   poukazom   na   množstvo pridelených   vecí   zákonnej   sudkyni ⬛⬛⬛⬛ do   senátu   i   napriek jej dlhodobému úsiliu zrýchliť vybavovanie vecí pojednávaním aj v náhradné pojednávacie dni, nie je možné vytyčovať termíny pojednávania v kratších intervaloch.

V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v podstatnej miere sa na spôsobených prieťahoch v konaní podieľali aj účastníci konania vrátane sťažovateľa, najmä   opakovanými   ospravedlneniami   na   pojednávania,   žiadosťami   o   zmenu   termínu pojednávaní   alebo   sústavným   predkladaním   množstva   listinných   dôkazov   tesne   pred pojednávaním v dôsledku čoho bolo pojednávanie zmarené.

S poukazom na uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok prieťahy v konaní žiadame,   aby   Ústavný   súd   SR   vyššie   uvedené   skutočnosti   vzal   do   úvahy   a   v   prípade priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľom toto nepriznal v plnej požadovanej výške s poukazom na správanie sa samotných sťažovateľov, ktorí prispeli k celkovej doterajšej dĺžke konania.

Pojednávanie   v   predmetnej   veci   konané   dňa   10.   apríla   2015   bolo   odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 27. apríla 2015.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   spis   okresného   súdu   bol   ústavnému   súdudoručený 11. mája 2015.

Predseda   okresného   súdu   súčasne   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s   tým,aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný súd vyzval 27. apríla 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrilk stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právnyzástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 8. júna 2015, doručenom ústavnému súdu 9.júna 2015, okrem iného uviedol:

„... Pokiaľ   predseda   okresného   súdu   uvádza   ako   dôvod   zdĺhavosti   konania nedostatočné personálne obsadenie a vysokú zaťaženosť občianskoprávneho úseku súdu, tak uvádzame,   že   sa   nejedná   o   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   akokoľvek   negatívne pripísané na vrub sťažovateľa − nejedná sa totiž o zákonnú či ústavnú výnimku z práv, ktorých porušenie sa v prípade sťažovateľa namieta. Preto platí, že sudca je podľa § 117 OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a súčasne podľa § 100 ods. 1 OSP akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.“

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci,pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenieveci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde saprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorýmisú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   16/2003je rozhodovanie o žalobe o ochranu osobnosti. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktoránie   je   právne   zložitá.   Pokiaľ   ide   o   faktickú   zložitosť   veci,   predseda   okresného   súduargumentuje rozsiahlosťou účastníkmi navrhovaného dokazovania vo veci. Podľa názoruústavného súdu nejde však o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšíneprimerane   dlhý   čas   napadnutého   konania   okresného   súdu   (celkovo   obdobie   viacako 12 rokov), po ktorom tento súd prijal rozhodnutie vo veci samej. Samotná povaha vecisi pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako   účastníka napadnutéhokonania   v   procesnom   postavení   žalovaného.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že správaniesťažovateľa ako žalovaného v napadnutom konaní v zásade nemalo vplyv na jeho doterajšiudĺžku.   Sťažovateľ   sa   ospravedlnil,   resp.   nezúčastnil   sa   na   ďalších   pojednávaniach,ktoré okresný   súd   nariadil   na   7.   máj   2012   (nezúčastnil   sa   ani   jeho   právny   zástupca),6. február 2012 (na tomto pojednávaní právny zástupca sťažovateľa uviedol, že súhlasí, abyokresný súd ďalej konal aj bez prítomnosti sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu),resp. 27. február 2013.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   v napadnutomkonaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd sa už zaoberal rozhodovaním o zbytočných prieťahoch okresného súduv napadnutom   konaní   na   základe   sťažností   žalobcov   v napadnutom   konaní,   vyslovilporušenie ich práv a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal ďalej bez zbytočnýchprieťahov (nálezy sp. zn. IV. ÚS 152/2013 z 22. augusta 2013 a sp. zn. III. ÚS 102/2014z 10. júna 2014). Ústavný súd, osvojac si hodnotenie napadnutého konania obsiahnutéhov uvedených nálezoch, v konaní o sťažnosti sťažovateľa hodnotil postup okresného súdulen v ďalšom   období,   t.   j.   v   období   od   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   III.   ÚS 102/2014z 10. júna 2014.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. september 2014, ktoré následne odročilna 11. november 2014.

Pojednávanie nariadené na 11. november 2014 okresný súd 6. novembra 2014 zrušila odročil ho na neurčito. Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil 10. apríla2015. Na tomto pojednávaní boli zopakované výsledky doterajšieho dokazovania, okresnýsúd   vyhlásil   dokazovanie   za skončené   a   odročil   pojednávanie   na   27. apríl 2015na vyhlásenie rozsudku.

Okresný súd vyhlásil 27. apríla 2015 rozsudok v označenej veci, ktorým žalobužalobcov v 1. a 2. rade zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že ani v tomto období po právoplatnosti nálezu ústavnéhosúdu (sp. zn. III. ÚS 102/2013 z 10. júna 2014) sa okresný súd nevyhol ďalším zbytočnýmprieťahom v konaní svojou neefektívnou činnosťou pri nariaďovaní ďalších pojednávaní. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkovkonania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04,IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávnehohľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred   okresným   súdom   nebolaodstránená   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   ani   po   viac   ako   12   rokoch,   a preto,vychádzajúc predovšetkým zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jehodoterajšieho   priebehu,   s   poukazom   na   nečinnosť   a   neefektívnu   činnosť   vo   vzťahuk vykonávaniu dokazovania, uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdompod sp. zn. 6 C 16/2003 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznaťtomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom   na   stav   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súdneprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 16/2003 ďalej konal. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   žiada   aj   o priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume5 000 €, pričom svoj návrh odôvodňuje tým, že podľa jeho názoru „... nemožno považovať za   dostačujúci   prostriedok   nápravy   len   samotné   vyslovenie   porušenia   práva, a to s poukazom na už uvedený význam veci pre sťažovateľa. Sťažovateľ je podanou žalobou už v podstate 12 rokov označený za klamára za výroky, o ktorých pravdivosti a správnosti je dodnes presvedčený. Napriek tomu za 12 rokov neboli súdy schopné dať mu na tieto pochybnosti   odpoveď.   Sťažovateľ   si   v   tejto   súvislosti   dovoľuje   vysloviť   presvedčenie, že po 12 rokoch už žiaden rozsudok (vyhovujúci či zamietajúci žalobu) nie je schopný ani zreparovať česť žalobcov, ak boli výroky nepravdivé. Ak boli nepravdivé, po 12 rokoch je efekt rozhodnutia, ktoré potvrdí pravdu sťažovateľa, nulový.

Zo všetkých uvedených dôvodov sťažovateľ žiada ústavný súd, aby mu podľa čl. 127 ods.   3   ústavy   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000   €   (zhodne napr. I. ÚS 377/2014).“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania   okresného   súdu   vedenéhopod sp.   zn.   6 C 16/2003   o   návrhu   navrhovateľa   proti   sťažovateľovi,   ktorý   je   v   konanížalovaným od 20. januára 2003, viac ako 12 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnostidaného prípadu (povaha veci), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolodo rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznaniesumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   SamuelomBaránikom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorábola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“) vykonané v roku 2015, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €,čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu296,44 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretože podľa jehonázoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015