SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 145/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenompod sp. zn. 6 C 16/2003, za účasti Okresného súdu Levice, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednaniejeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenompod sp. zn. 6 C 16/2003 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Levice p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Levice j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Samuela Baránika, Podjavorinskej 7,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Podjavorinskej 7,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 6 C 16/2003 o žalobe o ochranu osobnosti (ďalej aj „napadnutékonanie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „a) Sťažovateľ je ako žalovaný účastníkom občianskeho súdneho konania o ochranu osobnosti na základe žaloby žalobcov: a ⬛⬛⬛⬛. Konanie sa vedie na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6 C 16/2003.
b) Konanie sa začalo žalobou pôvodne podanou Okresnému súdu Nové Zámky 29. apríla 2002. Uznesením Krajského súdu v Nitre z 29. novembra 2002 však boli jeho sudcovia vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému súdu Levice, kam došla 20. januára 2003 a bola pridelená sudcovi ⬛⬛⬛⬛.
c) ⬛⬛⬛⬛ vo veci vykonal tieto úkony: Dňa 29. septembra 2003 sa vo veci konalo posledné pojednávanie, ktoré bolo po vykonaní meritórnych úkonov odročené na 19. februára 2004. Na tomto pojednávaní boli vykonané ďalšie dôkazy. Ďalšie pojednávanie určené na 20. januára 2005 bolo odročené bez meritórneho pojednania na 17. februára 2005 a následne na 16. mája 2005 a 26. augusta 2006. Ďalší termín pojednávania bol určený až na 4. septembra 2006, na ktorom sa opäť konalo meritórne. Ďalšie meritórne pojednávanie sa konalo až 8. novembra 2007 a bolo odročené na 12. mája 2008. Na tomto termíne súd ukončil dokazovanie a pojednávanie odročil na 19. mája 2008 na vyhlásenie rozsudku. Rozsudkom z 19. mája 2008 súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
d) Na základe odvolania žalobcov Krajský súd v Nitre uznesením z 27. apríla 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné doplniť dokazovanie.
e) Po zrušení jeho rozsudku súd vo veci nariadil nové pojednávanie na 5. novembra 2009. Následne zákonný sudca ⬛⬛⬛⬛ odišiel do dôchodku a vec bola 2. septembra 2010 pridelená ⬛⬛⬛⬛. Jej prvým úkonom vo veci bolo pripojenie vyšetrovacieho spisu z Okresného súdu Nové Zámky, ku ktorému došlo 4. mája 2011. Následne sa až 14. novembra 2012 konalo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 6. marca 2013 a neskôr bolo preročené na 20. marca 2013. Tento termín bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov. Ďalšie pojednávanie sa konalo až 19. júna 2013, následne bolo odročené na neurčito. Nový termín bol určený až na 5. februára 2014, na žiadosť jedného zo žalobcov však bol zrušený a nový bol určený až na 29. apríla 2014. Aj ten však bol zrušený na žiadosť jedného zo žalobcov a nový bol určený na 4. júna 2014. Tento termín bol opäť odročený na 10. septembra 2014, kedy bolo pojednávanie odročené na (zatiaľ) posledný termín 21. januára 2015...
f) Sťažovateľ podal predsedovi Okresného súdu Levice sťažnosť na prieťahy, ktorý ju v zastúpení podpredsedníčkou súdu listom z 31. marca 2014 sp. zn. Spr 1513/14 vyhodnotil ako neopodstatnenú, a to z dôvodu, že nezistil subjektívne prieťahy v konaní zákonnej sudkyne.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:
„1. Postupom Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 6 C 16/2003 boli porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
2. Okresný súd Levice je v konaní sp. zn. 6 C 16/2003 povinný konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo sume 5 000 € (päťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Levice povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Levice je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume určenej v písomnom vyhotovení nálezu do dvoch mesiacov od jeho právoplatnosti do rúk JUDr. Samuela Baránika, advokáta.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. II. ÚS 145/2015-10 z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 7. apríla 2015predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. apríla 2015(sp. zn. Spr. 566/15, doručenom ústavnému súdu 23. apríla 2015) okrem iného uviedol:„Podľa názoru Okresného súdu Levice napriek skutočnosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich nálezoch zo dňa 22. augusta 2013 č. k. IV. ÚS 152/2013 a zo dňa 10. júna 2014 č. k. III. ÚS 102/2014-36 skonštatoval, že vo veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6 C/16/2003 nejde o právne a skutkovo zložitú vec, možno po faktickej stránke danú vec považovať za skutkovo zložitejšiu poukazujúc pritom najmä na rozsiahlosť dokazovania akú v danej veci navrhovali vykonať účastníci konania, čím čiastočne možno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania. Hoci vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo konštatované, že v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, tieto prieťahy boli síce spôsobené súdom, avšak v dôsledku dlhodobého nedostatočného personálneho obsadenia súdu a enormného zaťaženia sudcov, najmä občianskoprávneho úseku, ktorým sú prerozdeľované veci po odchode sudcov (dôchodok, preloženie na iný súd, nástup na materskú dovolenku), neboli však spôsobené v dôsledku subjektívneho konania terajšej zákonnej sudkyne. S poukazom na množstvo pridelených vecí zákonnej sudkyni ⬛⬛⬛⬛ do senátu i napriek jej dlhodobému úsiliu zrýchliť vybavovanie vecí pojednávaním aj v náhradné pojednávacie dni, nie je možné vytyčovať termíny pojednávania v kratších intervaloch.
V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v podstatnej miere sa na spôsobených prieťahoch v konaní podieľali aj účastníci konania vrátane sťažovateľa, najmä opakovanými ospravedlneniami na pojednávania, žiadosťami o zmenu termínu pojednávaní alebo sústavným predkladaním množstva listinných dôkazov tesne pred pojednávaním v dôsledku čoho bolo pojednávanie zmarené.
S poukazom na uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok prieťahy v konaní žiadame, aby Ústavný súd SR vyššie uvedené skutočnosti vzal do úvahy a v prípade priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľom toto nepriznal v plnej požadovanej výške s poukazom na správanie sa samotných sťažovateľov, ktorí prispeli k celkovej doterajšej dĺžke konania.
Pojednávanie v predmetnej veci konané dňa 10. apríla 2015 bolo odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 27. apríla 2015.“
Ústavný súd konštatuje, že predmetný spis okresného súdu bol ústavnému súdudoručený 11. mája 2015.
Predseda okresného súdu súčasne oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým,aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.
Ústavný súd vyzval 27. apríla 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadrilk stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právnyzástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 8. júna 2015, doručenom ústavnému súdu 9.júna 2015, okrem iného uviedol:
„... Pokiaľ predseda okresného súdu uvádza ako dôvod zdĺhavosti konania nedostatočné personálne obsadenie a vysokú zaťaženosť občianskoprávneho úseku súdu, tak uvádzame, že sa nejedná o skutočnosti, ktoré by mohli byť akokoľvek negatívne pripísané na vrub sťažovateľa − nejedná sa totiž o zákonnú či ústavnú výnimku z práv, ktorých porušenie sa v prípade sťažovateľa namieta. Preto platí, že sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a súčasne podľa § 100 ods. 1 OSP akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.“
Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci,pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenieveci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru vychádza zo svojejustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde saprávna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorýmisú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.
1. Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 16/2003je rozhodovanie o žalobe o ochranu osobnosti. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktoránie je právne zložitá. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, predseda okresného súduargumentuje rozsiahlosťou účastníkmi navrhovaného dokazovania vo veci. Podľa názoruústavného súdu nejde však o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšíneprimerane dlhý čas napadnutého konania okresného súdu (celkovo obdobie viacako 12 rokov), po ktorom tento súd prijal rozhodnutie vo veci samej. Samotná povaha vecisi pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutéhokonania v procesnom postavení žalovaného. Ústavný súd zastáva názor, že správaniesťažovateľa ako žalovaného v napadnutom konaní v zásade nemalo vplyv na jeho doterajšiudĺžku. Sťažovateľ sa ospravedlnil, resp. nezúčastnil sa na ďalších pojednávaniach,ktoré okresný súd nariadil na 7. máj 2012 (nezúčastnil sa ani jeho právny zástupca),6. február 2012 (na tomto pojednávaní právny zástupca sťažovateľa uviedol, že súhlasí, abyokresný súd ďalej konal aj bez prítomnosti sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu),resp. 27. február 2013.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutomkonaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd sa už zaoberal rozhodovaním o zbytočných prieťahoch okresného súduv napadnutom konaní na základe sťažností žalobcov v napadnutom konaní, vyslovilporušenie ich práv a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal ďalej bez zbytočnýchprieťahov (nálezy sp. zn. IV. ÚS 152/2013 z 22. augusta 2013 a sp. zn. III. ÚS 102/2014z 10. júna 2014). Ústavný súd, osvojac si hodnotenie napadnutého konania obsiahnutéhov uvedených nálezoch, v konaní o sťažnosti sťažovateľa hodnotil postup okresného súdulen v ďalšom období, t. j. v období od právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 102/2014z 10. júna 2014.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. september 2014, ktoré následne odročilna 11. november 2014.
Pojednávanie nariadené na 11. november 2014 okresný súd 6. novembra 2014 zrušila odročil ho na neurčito. Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd uskutočnil 10. apríla2015. Na tomto pojednávaní boli zopakované výsledky doterajšieho dokazovania, okresnýsúd vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie na 27. apríl 2015na vyhlásenie rozsudku.
Okresný súd vyhlásil 27. apríla 2015 rozsudok v označenej veci, ktorým žalobužalobcov v 1. a 2. rade zamietol.
Ústavný súd konštatuje, že ani v tomto období po právoplatnosti nálezu ústavnéhosúdu (sp. zn. III. ÚS 102/2013 z 10. júna 2014) sa okresný súd nevyhol ďalším zbytočnýmprieťahom v konaní svojou neefektívnou činnosťou pri nariaďovaní ďalších pojednávaní. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenounečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkovkonania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 260/04,IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávnehohľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred okresným súdom nebolaodstránená v čase rozhodovania ústavného súdu ani po viac ako 12 rokoch, a preto,vychádzajúc predovšetkým zo samotnej doterajšej dĺžky napadnutého konania, ale aj z jehodoterajšieho priebehu, s poukazom na nečinnosť a neefektívnu činnosť vo vzťahuk vykonávaniu dokazovania, uzavrel, že v namietanom konaní vedenom okresným súdompod sp. zn. 6 C 16/2003 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznaťtomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Vzhľadom na stav napadnutého konania pred okresným súdom ústavný súdneprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 16/2003 ďalej konal. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľ žiada aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume5 000 €, pričom svoj návrh odôvodňuje tým, že podľa jeho názoru „... nemožno považovať za dostačujúci prostriedok nápravy len samotné vyslovenie porušenia práva, a to s poukazom na už uvedený význam veci pre sťažovateľa. Sťažovateľ je podanou žalobou už v podstate 12 rokov označený za klamára za výroky, o ktorých pravdivosti a správnosti je dodnes presvedčený. Napriek tomu za 12 rokov neboli súdy schopné dať mu na tieto pochybnosti odpoveď. Sťažovateľ si v tejto súvislosti dovoľuje vysloviť presvedčenie, že po 12 rokoch už žiaden rozsudok (vyhovujúci či zamietajúci žalobu) nie je schopný ani zreparovať česť žalobcov, ak boli výroky nepravdivé. Ak boli nepravdivé, po 12 rokoch je efekt rozhodnutia, ktoré potvrdí pravdu sťažovateľa, nulový.
Zo všetkých uvedených dôvodov sťažovateľ žiada ústavný súd, aby mu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 € (zhodne napr. I. ÚS 377/2014).“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu vedenéhopod sp. zn. 6 C 16/2003 o návrhu navrhovateľa proti sťažovateľovi, ktorý je v konanížalovaným od 20. januára 2003, viac ako 12 rokov, berúc do úvahy konkrétne okolnostidaného prípadu (povaha veci), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolodo rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznaniesumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. SamuelomBaránikom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorábola 839 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpeniaa spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“) vykonané v roku 2015, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €,čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu296,44 €. Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, pretože podľa jehonázoru tento úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015