znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 145/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98, postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajské   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KUV-36/10-98,   postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.

Zo sťažnosti najmä vyplynulo: «K porušeniu môjho práva ako sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)   došlo   a   dochádza   v   doposiaľ   právoplatne   neskončenom   konaní   pôvodne vedenom   pred   Krajským   riaditeľstvom   PZ   v   Banskej   Bystrici,   ČVS:   KUV-36/10-98, a Okresným súdom v Rimavskej Sobote, č. k. 1T/310/2005, a v súčasnej dobe vedené pred Krajským súdom v Banskej Bystrici 5 To 382/09.

Na základe Zmluvy o združení uzavretej dňa 01. 08. 1995 podnikal sťažovateľ spolu pánom M. R. Nakoľko išlo o združenie dvoch fyzických osôb podľa OZ, toto združenie nemalo právnu subjektivitu. V roku 1997 sa sťažovateľ a jeho spoločník pán R. dohodli, že si obstarajú na podnikanie motorové vozidlo. Dňa 30. 05. 1997 preto uzavrel sťažovateľ na svoje obchodné meno leasingovú zmluvu č. LZ 97/1824, predmetom ktorej bol nájom s právom kúpy prenajatej veci - osobného motorového vozidla zn. VW GOLF. Predmetné motorové vozidlo im bolo dňa 18. 08. 1997 v B. odcudzené. Odcudzenie motorového vozidla sťažovateľ bezodkladne po jeho zistení telefonicky nahlásil na linku 158 a v ten istý deň urobil trestné oznámenie. (...)

Orgány činné v trestnom konaní odcudzené motorové vozidlo nenašli, a nenašli ani páchateľa   krádeže.   Namiesto   toho   vydala   vyšetrovateľka   Krajského   riaditeľstva   PZ v Banskej Bystrici - Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica - dňa 17. 08. 1998 pod   ČVS:   KUV-36/10-98   uznesenie,   ktorým   sťažovateľovi   vzniesla   obvinenie   za   pokus trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, 3 písm. b) TZ.

Proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa 24. 08. 1998, podal sťažovateľ dňa 25. 08. 1998 sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici dňa 04. 09. 1998 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

V dôsledku trestného stíhania bol sťažovateľovi odobratý cestovný pas a zbrojný preukaz.   Odobratie   cestovného   preukazu   obmedzovalo   sťažovateľa   jednak   v   možnosti venovať sa jeho podnikateľským aktivitám, a zároveň mu znemožňovalo tráviť dovolenky v zahraničných destináciách.

Sťažovateľ vyštudoval strednú i vysokú lesnícku školu, pričom jeho veľkou záľubou a koníčkom,   ktorému   v   minulosti   venoval   podstatnú   časť   svojho   voľného   času   bolo poľovníctvo. Tejto záľuby sa v dôsledku odňatia zbrojného preukazu musel vzdať. (...) Nakoľko ani po dvoch rokoch od začatia trestného stíhania vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici trestné stíhanie neukončil, sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného obhajcu listom zo dňa 11. 08. 2000 požiadal dozorujúceho prokurátora o vylúčenie jeho trestnej veci zo spoločného konania, čo odôvodnil tým, že spáchanie skutku od počiatku popieral, vyšetrovanie jeho prípadu trvá neúmerne dlhý čas, napriek vykonaniu všetkých vyšetrovacích úkonov v jeho trestnej veci nebola preukázaná jeho vina, v dôsledku trestného stíhania mu bol odobratý cestovný pas a cestovný preukaz. (...)

Napriek dôvodnosti žiadosti sťažovateľa na vylúčenie veci zo spoločného konania, tejto vyhovené nebolo.

Po ukončení vyšetrovania vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici predložil dozorujúcemu prokurátorovi návrh na podanie obžaloby voči sťažovateľovi, a to napriek tomu,   že výsledky vyšetrovania preukazovali,   že sťažovateľ skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nespáchal.

Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici podala dňa 20. 10. 2005 pod sp. zn. Kv 7/03- 632 na sťažovateľa obžalobu, ktorá bola Okresnému súdu v Rimavskej Sobote doručená dňa 25. 10. 2005.

Okresný súd v Rimavskej Sobote nevytýčil v roku 2005 ani v roku 2006 ani termín prvého pojednávania. Vo veci sa začalo konať až v roku 2007.

O podanej obžalobe v súvislosti so sťažovateľom rozhodol Okresný súd v Rimavskej Sobote rozsudkom sp. zn. 1 T/310/2005 zo dňa 24. 04. 2009. Bez bližšieho odôvodnenia a bez   toho,   aby   sa   prvostupňový   súd   vysporiadal   s   dôkazmi   svedčiacimi   v   prospech sťažovateľa súd uznal vinu sťažovateľa podľa obžaloby.

O prieťahoch prvostupňového súdu v tomto trestnom konaní svedčí i fakt, že písomné vyhotovenie rozsudku bolo obhajcovi sťažovateľa doručené dňa 21. 10. 2009.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného obhajcu dňa 28. 10. 2009 odvolanie, o ktorom by mal rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici. Nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici o odvolaní sťažovateľa nerozhodol a ani nevytýčil   termín   verejného   zasadnutia   o   odvolaní,   sťažovateľ   podal   dňa   01.   03.   2011 sťažnosť na prieťahy v konaní označenú ako „Žiadosť o urýchlené rozhodnutie“.

Na toto podanie reagoval Krajský súd v Banskej Bystrici listom sp. zn. 5 To/382/09 zo dňa 04. 03. 2011, v ktorom poukázal na rozsiahlosť trestnej veci a na to, že prednostne bolo potrebné vybavovať ďalšie zložité veci väzobného charakteru. Záver listu obsahuje prísľub vytýčenia termínu verejného zasadnutia o odvolaní „v najbližšej možnej dobe“. (...) Leasingová spoločnosť S., spol. s r. o. podala dňa 03. 06. 1999 na Okresný súd v Revúcej žalobu voči sťažovateľovi, ktorou sa domáhala zaplatenia leasingových splátok a likvidačnej   hodnoty   prenajatého   vozidla,   spolu   s   náhradou   nákladov   vo   výške   5   % z likvidačnej hodnoty a rozdiel DPH na vstupe a výstupe, spolu vo výške 355 094,50 Sk s 0,2 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy za každý deň omeškania a trov konania. Nakoľko   poisťovňa,   v   ktorej   bolo   vozidlo   pre   prípad   krádeže   poistené,   odmietla vzhľadom k prebiehajúcemu trestnému konaniu za sťažovateľa plniť, sťažovateľ bol nútený uhradiť   pohľadávky leasingovej   poisťovne   z ukončenia leasingovej   zmluvy   sám,   pričom poisťovňa mu vyplatenú sumu doposiaľ ani čiastočne nerefundovala.

Sťažovateľ   už   v   súčasnosti   má   možnosť   vycestovať   do   zahraničia,   nakoľko   jeho žiadosti o vydanie cestovného pasu bolo vyhovené, doposiaľ však nemá vrátený zbrojný preukaz, čím mu je znemožnené venovať sa najväčšiemu koníčku, ktorý mal.

Sťažovateľ je súkromným podnikateľom pochádzajúcim z malej obce, v ktorej nielen býva, ale i podniká. Vzhľadom k trestnému stíhaniu bol sťažovateľ vystavovaný po dlhú dobu   perzekúciám   a   posmechu   zo   strany   tých   obyvateľov   obce,   ktorí   uverili,   že   voči sťažovateľovi je trestné stíhanie vedené právom.

V   dôsledku   dlhotrvajúceho   trestného   stíhania   bol   sťažovateľ   konfrontovaný s problémami   v   podnikaní,   spočívajúcimi   v   nedôvere   jeho   obchodných   partnerov, v dôsledku čoho bol znevýhodňovaný v porovnaní s inými podnikateľmi podnikajúcimi v tej istej oblasti.

Dlhotrvajúce   súdne   konanie   sa   negatívne   odráža   i   na   psychike   sťažovateľa. Nekonaním orgánov činných v trestnom konaní, resp. prieťahmi, ktoré sťažovateľ nezavinil, bol narušený princíp právnej istoty sťažovateľa a jeho dôvera v zákonnosť a spravodlivosť súdneho konania. (...)

Predmetom konania pôvodne pred Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici, ČVS:   KUV-36/10-98,   a   Okresným   súdom   v   Rimavskej   Sobote,   č.   k.   1   T/310/2005, a v súčasnej dobe pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 5 To 382/09, z obsahu spisu, predložených listinných dôkazov, ako aj vykonaných znaleckých posudkov vyplýva, že nejde o právne a ani fakticky zložitú vec. Sťažovateľ je jedným zo šiestich obvinených, a napriek skutočnosti, že v rámci prípravného konania i v konaní pred súdom bolo potrebné vykonať   rozsiahle   dokazovanie,   vykonať   výsluchy   obvinených   a   viacerých   svedkov a zabezpečiť viaceré listinné dôkazy, sedem rokov trvajúce prípravné konanie a štyri roky trvajúce   konanie   pred   súdom   prvého   stupňa   nemožno   odôvodniť   zložitosťou   veci, a príslušný súd nedospel k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej ani po 13 rokoch a 2 mesiacoch. (...)

Správanie sa ako účastníka konania, pokiaľ ide o dané kritérium pri rozhodovaní o tom,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že zo strany sťažovateľa ako účastníka konania k žiadnym prieťahom nedošlo, keďže sa na všetkých   úkonoch   zúčastňoval   a   to   osobne,   resp.   prostredníctvom   právneho   zástupcu a poskytoval náležitú súčinnosť.

Sťažovateľ počas celého trestného konania vystupoval aktívne, nijakým spôsobom nebrzdil   činnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   dôsledne   využíval   všetky   zákonné možnosti obrany, zúčastňoval sa vyšetrovacích úkonov na ktoré bol predvolaný, žiadne z vytýčených hlavných pojednávaní nebolo odročené z dôvodu neúčasti sťažovateľa. Zo správania sa sťažovateľa nemožno v žiadnom prípade vyvodiť záver, že by svojím postupom spôsobil prieťahy, alebo prispel k vzniku akýchkoľvek prieťahov v celom trestnom konaní. Práve naopak, bol to sťažovateľ, ktorý mal záujem a v medziach svojich možností aj presadzoval aby trestné konanie bolo vykonané v čo najkratšom čase.

Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní mali za to, že vzhľadom k faktickej a právnej zložitosti predmetnej trestnej veci, alebo kvôli správaniu sa spoluobvinených reálne hrozí, že   sa   trestné   konanie   bude   viesť   neprimerane   dlhú   dobu,   mali   možnosť   trestnú   vec sťažovateľa vylúčiť na samostatné konanie, čo však napriek žiadosti sťažovateľa neučinili. (...) Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy SR došlo v dôsledku nekonania KR PZ a súdov, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby orgány činné v trestnom konaní vo veci   nekonali,   ako   aj   ich   konaním,   ktoré   nesmerovalo   k   odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľov.

Sedem rokov trvajúce prípravné konanie napriek tomu, že v priebehu každého roka konania boli vykonávané vyšetrovacie úkony, je neprimerane dlhé, pričom dĺžka konania bola   zavinená   z   podstatnej   časti   nečinnosťou   vyšetrovateľa   Krajského   riaditeľstva   PZ v Banskej   Bystrici,   resp.   dlhými   prestávkami   medzi   termínmi   jednotlivých   vyšetrovacích úkonov.

Dĺžka   prípravného   konania   je o   to zarážajúcejšia,   že vo veci   konal   vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, ktorý máva podstatne menej prípadov (aj keď závažnejšieho charakteru) než sú trestné veci, v ktorých konajú vyšetrovatelia Okresných riaditeľstiev PZ, pričom spočiatku išlo o väzobnú trestnú vec.

Okresný súd v Rimavskej Sobote vytýčil prvé pojednávanie vo veci po bezmála dvoch rokoch od podania obžaloby, pričom i medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami bol značný časový odstup.

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci doposiaľ nekonal vôbec, napriek tomu, že odvolanie mu bolo okresným súdom doručené pred viac než rokom. (...)

Vo veci prieťahov v konaní som podal viacero urgencií konania, ako aj následne predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004   Z.   z.   v   znení   zmien   a   doplnkov   sťažnosť   zo   dňa   01.   03.   2011   a   zo   dňa 26. 09. 2011.

Napriek vyššie uvedeným urgenciám a sťažnostiam prieťahy v konaní pokračujú, a ani naše podania ani opatrenia prijaté predsedom Krajského súdu v Banskej Bystrici zjavne neviedli k náprave. (...)

Mám za to, že v dôsledku prieťahov v konaniach pred Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej   Bystrici,   Okresným   súdom   v   Rimavskej   Sobote,   Krajským   súdom   v   Banskej Bystrici došlo k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť ani odstrániť.

Označené orgány činné v trestnom konaní, však v rozpore s princípmi právneho štátu, resp. v rozpore s právnymi predpismi, neplní jednu zo svojich základných úloh a to rýchlu a účinnú ochranu našich práv a chránených záujmov účastníkov súdneho konania. Celý   priebeh   konania   vzbudzuje   u   mňa   silný   pocit   straty   dôvery   k   súdom   ako inštitúcii, ktorého hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti a ktorý svojím postupom hrubo porušuje   základný   zákon   štátu,   resp.   jedno   zo   základných   práv   občanov   zakotveného v článku 48 ods. 2 (ÚS 58/02). (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Rimavskej Sobote, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, a zbytočnými prieťahmi v konaní bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavného zákona   č.   460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej   republiky,   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej republiky,   aby   mi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,-   EUR (slovom desaťtisíc EUR).

Nakoľko vyššie označené konanie pôvodne vedené pred Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej   Bystrici,   ČVS:   KUV-36/10-98,   a   Okresným   súdom   v   Rimavskej   Sobote,   č.   k. 1T/310/2005,   a   v   súčasnej   dobe   vedené   pred   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici 5 To 382/09 sa vedie od 17. 08. 1998, čo predstavuje do dnešného dňa dobu 13 rokov a 2 mesiace, pričom vo veci samej nebolo vydané právoplatné rozhodnutie a v konaní došlo k zbytočným prieťahom v dĺžke 158 mesiacov, mám ako sťažovateľ za to, že výška mnou požadovaného zadosťučinenia je primeraná. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   máme   za   to,   že   postupom   Krajského riaditeľstva   PZ   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   ČVS:   KUV-36/10-98,   Okresného   súdu v Rimavskej Sobote v konaní č. k. 1T/310/2005, a v súčasnej dobe Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní č.   k. 5 To   382/09,   t.   j.   ich nečinnosťou v konaní došlo k prieťahom v konaní a tým porušeniu nášho základného práva garantovaného Ústavou SR, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujeme, aby Ústavný súd na základe vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonaného dokazovania vo veci nálezom rozhodol:

1.)   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa článku 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 bod 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom pod ČVS: KUV-36/10-98, Okresného súdu v Rimavskej Sobote v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/310/2005 a Krajského súdu v Banskej Bystrici v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09 porušené boli.

2.) Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje konať v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 To 382/09 bez zbytočných prieťahov.

3.) Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR (slovom Desaťtisíc Eur), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.) Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia sťažovateľa v celkovej výške 314,18 € (za dva úkony   právnej   služby   -   prevzatie   a   príprava   právneho   zastúpenia   a   podanie   ústavnej sťažnosti á 123,50 € (§ 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.)+ 2 * RP á 7,41 € = 261,82 € + 20 %   DPH   (52,36   €,   právny   zástupca   je   platiteľom   uvedenej   DPH)   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.   2   listiny,   ako aj   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru postupom krajského riaditeľstva v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98,   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   310/05   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetom je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-36/10-98 a postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 310/05, o ktorom už rozhodoval   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   239/2011.   V uvedenom   konaní bola predmetná   časť   sťažnosti   sťažovateľa   31.   mája   2011   odmietnutá   pre   zjavnú neopodstatnenosť „vzhľadom na to, že trestná vec sťažovateľa sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu dobu nenachádzala na krajskom riaditeľstve ani na okresnom súde, ako aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)“.

Podľa už citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde návrh, o ktorom už raz ústavný   súd   rozhodol,   nie   je   prípustný,   preto   ani   nebolo   možné   v tejto   časti   vyhovieť sťažnosti. Vo vzťahu k postupu krajského riaditeľstva a okresného súdu bola už sťažnosť sťažovateľa   v súlade   so   zákonom   o ústavnom   súde   a   judikatúrou   ústavného   súdu odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, pričom dôvody tejto zjavnej neopodstatnenosti aj v súčasnosti pretrvávajú, totiž „trestná vec sťažovateľa sa v čase doručenia (aj ostatnej, pozn.) sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu dobu nenachádzala na krajskom riaditeľstve ani na okresnom súde“, pričom tento nedostatok (podmienka trvania napadnutého konania) už odstrániteľný ani nie je.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa vo vzťahu k postupu   krajského riaditeľstva   v konaní vedenom   pod sp.   zn. ČVS: KUV-36/10-98   a   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   310/05   nie   je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2.   Odlišná   je   situácia,   pokiaľ   ide   o   namietaný   postup   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09, napriek tomu, že ústavný súd už aj vo vzťahu k uvedenému postupu krajského súdu rozhodol 31. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 239/2011, a to tak, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť, pretože „sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bol povinný vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   ochranu   práva   garantujúceho   konanie   bez prieťahov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde“, avšak v tom čase tak neurobil.

Po uvedenom rozhodnutí ústavného súdu však sťažovateľ túto relatívne jednoduchú a odstrániteľnú podmienku konania napokon splnil, čo vyplýva aj z tejto sťažnosti: „Vo veci prieťahov   v   konaní   som   podal   viacero   urgencií   konania,   ako   aj   následne   predsedovi Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov sťažnosť zo dňa 01. 03. 2011 a zo dňa 26. 09. 2011.“ Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ teda namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 382/09.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (m. m. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä z obsahu súvisiaceho spisu, ktorý si vyžiadal, zistil, že napadnuté konanie začalo na krajskom súde 3. decembra 2009 a bolo ukončené 22. novembra 2011 rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 382/09, ktorým   bolo   odvolanie   sťažovateľa   právoplatne   zamietnuté.   Krajský   súd   vo vzťahu k ďalším   piatim   obžalovaným   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a zmenil,   teda   nevrátil   vec prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie   a nepredĺžil   tým   právnu   neistotu   účastníkov konania.   Predmetom   konania   bolo   posúdenie   rozsiahlej   ekonomickej   trestnej   činnosti, pričom trestný spis pozostával z približne 6000 strán, čo samo osebe signalizuje značnú faktickú zložitosť veci. Na túto skutočnosť v okolnostiach danej veci ústavný súd nemohol neprihliadnuť.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   tiež   zistil,   že   kvalifikovaná   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu „v zmysle ustanovenia § 62 a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.(...)   zo   dňa   26. 09. 2011“ bola   efektívnym   prostriedkom nápravy   a   v danom   prípade   splnil   účel   takejto   sťažnosti,   ktorým   je podľa   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99). Napriek tomu, že postup krajského súdu v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, tieto prieťahy pred   krajským   súdom   nevykazujú   dlhodobosť,   pričom   po   podaní   sťažnosti   predsedovi krajského súdu došlo neodkladne k odstráneniu pre sťažovateľa neprijateľného stavu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).   Postup   krajského   súdu   v danej   veci   sa   v napadnutom   konaní   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012