znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 145/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia základných   práv   podľa   čl.   35   ods.   1,   čl.   42   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nečinnosťou   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky   v konaní   o žiadosti   o pomoc z 26. júla 2010 týkajúcej sa preskúmania rozhodnutia dekana PF KU a nečinnosťou Úradu vlády   Slovenskej   republiky   v konaní   o sťažnosti   na   prieťahy   vo   vybavovaní   podnetov z 5. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   základných   práv   podľa   čl.   35   ods.   1,   čl.   42   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) spôsobené nečinnosťou Ministerstva školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní o žiadosti o pomoc z 26. júla 2010 týkajúcej sa preskúmania rozhodnutia dekana P. f. K. u. a spôsobené nečinnosťou Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) v konaní o sťažnosti na prieťahy vo vybavovaní podnetov z 5. októbra 2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Dňa   26.   07.   2010   som   odoslal   na   adresu Ministerstva(...) žiadosť o pomoc a žiadosť o preskúmanie rozhodnutia dekana PF KU ohľadom neštandardného priebehu mojej dizertačnej skúšky v odbore 3.1.14 Sociálna práca dňa 11. 05. 2010. Obrátil som sa na Ministerstvo ako na správny orgán, i na orgán, ktorý zároveň dohliada na kvalitu vyučovacieho procesu. Neobracal som sa naň ako na odvolací orgán, čo z textu môjho podania zo dňa 26. 07. 2010 vyplýva jednoznačne. Upozorňoval som Ministerstvo, že som dodržal v rámci K. u. zákonný postup a že som riadnu žiadosť o preskúmanie   rozhodnutia   dekana   PF   KU   odoslal   rektorovi   KU   v   zákonnom   termíne. Ministerstvo som v rámci podania(...) informoval, že rektor KU prof. T. Z. ako štatutárny orgán verejnej vysokej školy podľa jeho prejavov na verejnosti nemá ovládať štátny jazyk, čo   má   maximálne   spochybňovať   silu   právnych   aktov,   ktoré   podpisuje.   Zároveň   som informoval Ministerstvo o vymáhaní nezákonných poplatkov za štúdium, o ktorom som ho informoval bezvýsledne už skôr. Informoval som ho aj o konaní ostatných zamestnancov KU v rozpore s Ústavou(...)

Odpoveď Ministerstva zo dňa 03. 08. 2010 však nebola odpoveďou na moje podanie zo dňa 26.   07.   2010,   lebo obchádzala moje upozornenia na závažné porušenia platnej legislatívy   na   KU,   predovšetkým   upozornenia   na   závažné   porušovanie   Ústavy(...)   a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ministerstvo sa zbavilo aj zodpovednosti nad kvalitou vzdelávacieho procesu a odkázalo ma na príslušný súd. Ministerstvo bolo pritom povinné na základe môjho upozornenia zo dňa 26. 07. 2010 začať viacero správnych konaní. Minimálne malo ísť o správne konanie ohľadom jazykovej nedostatočnosti rektora KU, ktorá samotná je dôvodom na spochybnenie právnych aktov, ktoré   rektor   KU   podpisuje.   Ďalej   malo   ísť   o   správne   konanie   ohľadom   nezákonných poplatkov, ktoré KU vymáha. Malo ísť aj o správne konanie ohľadom samotnej kvality vyučovacieho procesu; v mojom prípade som totiž bol na KU ako verejnej vysokej škole hodnotený na základe oponentského posudku, ktorý mi nanucuje vieru oponenta, a bol som aj hodnotený na základe otázky, ktorú sme v doktorandskom stupni štúdia nepreberali. Výsledok správnych konaní, ktoré malo Ministerstvo vykonať, a konaní, ktoré malo Ministerstvo povinnosť iniciovať, napr, konanie Akreditačnej komisie Ministerstva, mal byť pre mňa a pre moje doktorandské štúdium(...) dostatočným podkladom pre bezproblémové pokračovanie v tomto štúdiu na inej vysokej škole.

Zo   strany   Ministerstva   išlo   opomenutím   správnych   konaní   voči   KU   zároveň o opomenutie ochrany mojich práv garantovaných zákonom o vysokých školách, Ústavou Slovenskej   republiky   a   medzinárodnými   dohovormi,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná.

Dňa 30. 08. 2010 som osobne podal na Ministerstve podanie, v ktorom ho opätovne upozorňujem na nedostatky na KU a na povinnosť Ministerstva začať správne konania. Keďže som v zákonnej lehote, ani dodnes nedostal od Ministerstva odpoveď, podal som osobne dňa 05. 10. 2010 podanie na Úrade vlády(...) do rúk predsedníčky vlády(...) Rovnako   ako   upozorňujem   Ministerstvo,   aj   Úrad   vlády(...)   na   porušovanie   legislatívy Slovenskej   republiky   a   Ústavy(...)   zo   strany   PF   KU   a   KU   celkovo   ohľadom   môjho doktorandského štúdia(...)

Keďže podanie Úradu vlády zo dňa 05. 10. 2010 ostalo bez odozvy, podal som osobne   s   patričným   komentárom   na   Úrade   vlády(...)   toto   podanie   opätovne   dňa 10. 12. 2010.

Úrad   vlády   odpovedal   listom   11638-2/2010/IP-279/OPS   zo dňa   20.   12.   2010(...) Hoci v mojich podaniach Úradu vlády označujem moje práva, ktoré boli zo strany KU porušené, a boli teda porušené aj nečinnosťou Ministerstva, premiérka a Úrad vlády takto lživo tvrdia, že nevedia, akých práv sa domáham, vraj moje podanie nemožno považovať za sťažnosť, vraj Sekcia kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády nemá byť z týchto dôvodov príslušná na vybavenie môjho podania. Aj keby som neoznačil moje porušené práva, čo som však urobil, nezákonné vymáhanie nezákonných poplatkov na verejnej vysokej škole KU je korupciou, ktorá preukázateľne poškodzovala aj mňa, a touto korupciou sa Úrad vlády po nečinnosti Ministerstva ako najvyšší správny orgán sa mal zaoberať. (...)

Ministerstvo   školstva(...)   jeho   nečinnosťou   porušilo   moje   garantované   práva článkom   46   ods.   1   Ústavy(...)   Týmto   znemožnením   domáhania   sa   mojich   práv prostredníctvom   Ministerstva   došlo   zároveň   zo   strany   Ministerstva   k   porušeniu   môjho práva garantovaného článkom 35 ods. 1 Ústavy(...) a 42 ods. 1 Ústavy(...) Všetky tieto porušenia   vyplývajú   z ignorovania   povinných   konaní   Ministerstvom   ako   ústredným orgánom štátnej správy školstva a zároveň ako ústredným orgánom, ktorý má dohliadať na zákonnosť vyučovacieho procesu, a ktorý má dohliadať zároveň aj na kvalitu vyučovacieho procesu, a iniciovať konanie špeciálnych orgánov Ministerstva. (...)

Úrad   vlády(...)   opomenutím   konania   voči   Ministerstvu(...)   sa   dopustil   ako Ministerstvo rovnakých porušení(...) Úrad vlády sa dopustil teda tiež porušenia mojich spomínaných   práv garantovaných   Ústavou(...)   a medzinárodnými   dohovormi(...)   Navyše Úrad vlády porušil aj právo na účinný opravný prostriedok podľa článku 13 Dohovoru(...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„(…) na   základe   výsledku   preskúmania(...)   mojej   ústavnej   sťažnosti   žiadam reparáciu porušenia mojich práv a slobôd, ktoré vzniklo nečinnosťou Ministerstva a Úradu vlády(...),   prikázaním   povinného   konania   porušiteľom   týchto   práv   a   slobôd.   V   tomto prípade má ísť o správne konanie Úradu vlády SR voči Ministerstvu školstva(...) a voči verejnej vysokej škole KU v R.; a o správne konanie Ministerstva školstva(...) voči verejnej vysokej škole KU v R.

Napokon podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam od Úradu vlády, ktorý ako ústredný orgán štátnej správy nekonal ani voči Ministerstvu, ani voči KU, ako   konať   mal,   finančné   zadosťučinenie   mojej   nemajetkovej   psychickej,   spoločenskej   a morálnej   ujmy   porušením   mojich   práv   garantovaných   Ústavou   Slovenskej   republiky   a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, vo výške 60.000,- EUR. Od   Ministerstva   tiež   podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   žiadam odškodnenie   mojej   nemajetkovej   psychickej,   spoločenskej   a   morálnej   ujmy   porušením mojich garantovaných práv tiež vo výške 60.000,- EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľa,   že nečinnosťou   ministerstva   a úradu vlády na základe jeho podnetov a návrhov boli porušené jeho základné práva podľa čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy, pričom za orgán verejnej správy sa na účely   konania   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   („Správne   súdnictvo“) považuje aj ministerstvo a úrad vlády, ktorých nečinnosť sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   nepochybné,   že v situácii,   v akej   sa   podľa   vlastného   tvrdenia   sťažovateľ   ocitol,   má   k dispozícii   účinný prostriedok nápravy – t. j. žalobu o nečinnosť správneho orgánu, o ktorej má právomoc rozhodnúť vecne a miestne príslušný všeobecný súd. Uvedená právomoc všeobecného súdu vylučuje subsidiárnu právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011