znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 145/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Horvátha a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. F., B., a D. F., B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C 53/00 p o r u š i l   základné právo A.   F. a D. F.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. F. a D. F. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. F. a D. F.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov)   ktoré j e   Okresný   súd   Banská Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. K. U., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 145/2010-10   z 24.   marca   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. F. a D. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/00 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/00, ktoré sa začalo na okresnom súde 17. marca 2000, sa sťažovatelia, ktorí do konania ako navrhovatelia   pristúpili   30.   mája   2001,   domáhajú   uloženia   povinnosti   uzavrieť   zmluvu o prevode vlastníctva bytov proti žalovanej J., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov v danej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003, pričom toto rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006. Následne 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd oznámil sťažovateľom, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu.

Sťažovatelia doručili predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy v konaní,   pričom   predseda   súdu   v odpovedi   zo   7.   augusta   2009   konštatoval   dôvodnosť podanej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo A. F. a D. F., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy (...) a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote   zaručené   v   Článku   6   ods.   1   Dohovoru   (...)   postupom   Okresného   súdu   Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 53/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13C 53/2000 prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. F. a D. F. priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie 3 000 EUR (slovom tritisíc EUR), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. F. a D. F. priznáva spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia 245,70 EUR (slovom dvestoštyridsaťpäť EUR sedemdesiat centov), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica   povinný   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   K.   U.   (...)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 4012/2010 z 13. apríla 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu súdu   z 26. apríla 2010.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom prípise opísal chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„Vo   vyjadrení   zákonný   sudca   uvádza,   že   vo   veci   sp.   zn.   13C   53/2000   nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynule. Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov, množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   prerušené,   pretože   predmet   sporu   sa   týkal   majetku podliehajúcemu   konkurzu   patriaceho   úpadcovi,   o   čom   svedčia   aj   konania   vedené   na Okresnom súde Bratislava, vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené. V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného skončenia konkurzného konania nieje možné v tejto veci pokračovať.

Poukazujem na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. IV. ÚS 411/09-36 zo dňa 22. 01. 2010 v tejto istej veci vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica inej sťažovateľky, kde Ústavný súd SR pripustil, že túto sporovú vec možno z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu. Taktiež zohľadnil, že žalobcovia viackrát zmenili žalobný petit, pričom súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Postup súdu bol v zásade plynulý. Ústavný súd SR postup okresného súdu v období po prerušení konania považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, pričom okresný súd vykonal včas všetky potrebné procesné úkony a sleduje, či konkurzné konanie ešte prebieha.

Ústavný súd SR poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto z dôvodu   jej   existencie   sa   nečinnosť   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní (II. ÚS 3/03,1. ÚS 65/03,1. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09). Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky   okresného   súdu   uviedla,   že   sťažnosť   bola   predsedom   okresného   súdu vyhodnotená ako dôvodná, pričom sťažovatelia trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná ústavnému súdu. Zároveň oznámila, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 53/00:

- žalobkyňa V. B. spolu s manželom a ďalšími žalobcami podala 17. marca 2000 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,

- okresný súd vyzval 21. marca 2000 žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 53/00 z 30. júna 2000 vydal na návrh žalobcov predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej previesť vlastnícke právo k bytovému domu, v ktorom sa nachádzajú sporné byty (okresný súd predmetné uznesenie opravil uznesením z 8. augusta 2000), spis bol po odvolaní žalovanej predložený krajskému súdu,

-   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   16 Co 2173/00   z   29.   septembra   2000   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol,

- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,

- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný petit   a   domáhali   sa   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaného   (zatiaľ   však   bez   doloženia konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť súdu dodatočne),

- sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, súčasťou ktorého bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,

-   okresnému   súdu   bol   30.   mája   2001   doručený   návrh   na   pristúpenie   ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov a na zmenu petitu žaloby,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k zmene žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- okresný súd 15. októbra 2001 nariadil termín pojednávania na 7. november 2001, na   ktorom   pripustil   pristúpenie   do   konania   sťažovateľky   a   ďalších   žalobcov   (v   3.   až 36. rade) a pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania,

-   žalobcovia   23.   januára   2002   doručili   okresnému   súdu   upresnenie   a   doplnenie žaloby,

- okresný súd pokynom z 19. júna 2002 zisťoval stav konaní vedených žalovanou proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,

- okresný súd 29. júla 2002 nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania,

- žalobcovia podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 upresnili petit žaloby,

-   okresný   súd   10.   februára   2003   nariadil   termín   pojednávania   na   2.   apríl   2003, na ktorom pripustil zmenu žaloby a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe   vyhovel,   pričom   na   základe   fikcie   doručenia   právnemu   zástupcovi   žalovanej považoval rozsudok za právoplatný od 29. júla 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 odvolanie   z   5.   augusta   2003,   pričom   právny   zástupca   žalovanej   podaním   doručeným okresnému   súdu   6.   septembra   2003   požiadal   o   odpustenie   zmeškania   odvolacej   lehoty tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku, a preto   nebolo   možné   aplikovať   fikciu   doručenia   v   zmysle   § 47   ods. 2   poslednej   vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),

- okresný súd uznesením č. k. 13 C 53/00-601 z 24. novembra 2003 zamietol návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

-   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   2.   decembra   2003   spolu   so   svojou odpoveďou   na   sťažnosť   žalovanej,   v   ktorej   je   okrem   iného   uvedené,   že „Vec   bude predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003, ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

-   okresný   súd   23.   februára   2004   nariadil   termín   výsluchu   právneho   zástupcu žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý sa po zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,

-   okresný   súd   dožiadaním   z   18.   júna   2004   požiadal   Okresný   súd   Bratislava I o vykonanie výsluchu doručovateľky, ktorý urgoval 3. augusta 2004 a 29. októbra 2004,

-   Okresný   súd   Bratislava I   zaslal   okresnému   súdu   2.   novembra   2004   zápisnice o výsluchu doručovateľky,

- uznesením okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,

- jedna zo žalobkýň 29. júna 2005 podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005,

- spis bol 1. augusta 2005 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 251/05 zo 17. augusta 2005 odvolanie žalobkyne odmietol a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 bol spis 13. októbra 2005 predložený krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil ako   predčasne   predložený z dôvodu,   že okresný   súd   nesprávne   vyrubil   súdny   poplatok za odvolanie, krajský súd zároveň okresnému súdu vytkol, že dosiaľ nerozhodol o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu G. B.,

- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade a spis 3. februára 2006 opätovne predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- žalovaná 14. marca 2006 vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, preto krajský súd pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna 2006   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Nc 16/2006 zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,

- krajský   súd uznesením   č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil   rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení späťvzatia žaloby žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- okresný súd prípisom zo 4. decembra 2006 oznámil účastníkom, že konanie vedené pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

-   žalobcovia   22.   decembra   2006   podali   v   novom   konaní   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006 a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/00),

- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby oznámil,   či   sporný   bytový   dom   je   vedený   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu   a   tvorí konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,

-   okresný   súd   výzvou   zo   7.   apríla   2009   a   následne   13.   júla   2009   adresovanou Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06 je právoplatne skončené,

- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie stále nie je skončené.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 zistil, že s napadnutou vecou súvisiace konkurzné konanie nebolo ani do prijatia tohto nálezu právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/00 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Konanie,   ktorého predmetom je rozhodovanie o návrhu žalobcov na nahradenie prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov, nie je možné považovať z právneho hľadiska za   zložité.   Ústavný   súd   však   nepopiera,   že   rozhodovanie   v okolnostiach   danej   veci vzhľadom väčší počet žalobcov (celkovo 37) mohlo predstavovať zo skutkového hľadiska určitý stupeň zložitosti veci. Na túto okolnosť ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, ale aj na opakovanú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť súdu, tak ako to vyplynie z vyhodnotenia postupu okresného súdu v III. časti bode 3 tohto nálezu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním k prieťahom   v konaní,   aktívne   sa   dožadovali   pokračovania   v konaní   a taktiež   podali kvalifikovanú   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Čo   sa   týka   opakovaného   dopĺňania a upresňovania   žalobného   návrhu,   s ktorým   sa   musel   okresný   súd   náležite   vyporiadať, ústavný   súd   nekvalifikuje   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľom procesnými predpismi   (napr.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a na   základe   skutočností   obsiahnutých   v   spise   konštatoval,   že   postup   okresného   súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý.   Na   druhej   strane   doterajší   priebeh   namietaného   konania   sa   vyznačoval nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu,   ktorá   mala   nezanedbateľný   vplyv   na   jeho doterajšiu   neprimeranú dĺžku.   Tento   záver   ústavného   súdu   sa   týka   jednak   nesprávneho posúdenia   zmeškania   lehoty   na podanie   odvolania   žalovanou   proti   rozsudku   z 2.   apríla 2003, nesprávneho postupu pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla   2003   a   najmä   ďalších   dôvodov,   pre   ktoré   krajský   súd   uznesením   č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd   v   odôvodnení   označeného   uznesenia   totiž   okresnému   súdu   najmä   vytkol,   že   sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľov“, pričom „pre   nedostatok   dôvodov   v   tomto   smere   je   preto   rozsudok   súdu   prvého   stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „neodôvodnil, prečo pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal   len   z   kúpnej   ceny   za   bytový   dom   a   nie   aj   z kúpnej   ceny   za   pozemky   sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to, prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal odporca. V tomto smere je rozsudok okresného súdu pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný...

Účastníci   v   doterajšom   priebehu   konania   predkladali   viacero   návrhov   zmlúv o prevode   vlastníctva   bytov,   pričom   išlo   tak   o   návrhy   navrhovateľov,   ako   aj   o   návrhy v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov konania   stalo sa   neprehľadným,   kto   z účastníkov to -   ktoré   navrhované znenie zmluvy predkladá   a   z   akých   skutočností   pritom   vychádzal.   Keďže   zo   spisového   materiálu predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni...

Odporca   dôvodne   v   odvolaní   namieta   formuláciu   výroku   napadnutého   rozsudku, pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd v ďalšom konaní odstráni.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   postup   okresného   súdu   v   období   po   prerušení   konania   v   zmysle § 47 ods. 1   zákona   o konkurze   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava I č. k. 2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, keďže konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v   tejto   súvislosti   vykonal   včas   všetky   potrebné   procesné   úkony   a   sleduje,   či   uvedené konkurzné   konanie   ešte   prebieha.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   prerušenie   konania,   ku   ktorému   došlo   v   súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu   existencie   zákonnej   prekážky   v   konaní   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 13 C 53/00 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 411/09 z 22. januára 2010 (m. m. I. ÚS 232/05, IV. ÚS 187/05, II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, z dôvodu, že „(...) právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzajú, im spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užívajú 18 rokov a do dnešného dňa z dôvodu nekonania súdu im vlastníctvo nebolo priznané.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   dlhé   trvanie napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   účelne   vykonané   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie sťažnosti z 12. novembra 2010). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume trikrát po 115,90 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu   231,80   €.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená   o 20   %,   pretože   išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 185,44 € v prípade jedného sťažovateľa. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 6,95 € v roku 2009) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 384,78 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €, ústavný súd im priznal náhradu trov   právneho   zastúpenia   v uplatnenej   sume,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 3.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010