znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 145/08-96

Ústavný súd Slovenskej   republiky na verejnom zasadnutí 24. júna 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (pôvodne   B.,   a.   s.),   B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec vo veci neprijatia jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickými prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Lučenec p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijatím jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

2.   Okresnému   súdu   Lučenec   p r i k a z u j e   konať   vo   veci   podania   obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Okresný súd Lučenec je p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti L., a. s., trovy právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   26   915,72   Sk   (slovom dvadsaťšesťtisícdeväťstopätnásť   slovenských   korún   a sedemdesiatdva   halierov),   z toho sumu   6 887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún a sedemdesiatdva halierov) na účet advokáta JUDr. M. P., B., a sumu 20 028 Sk (slovom dvadsaťtisícdvadsaťosem slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 145/08-57 z 2. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci neprijatia   jej   podania   z 24.   júla   2006   urobeného   elektronickými   prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

Zo sťažnosti a z jej doplnení zo 6. októbra 2006, z 27. októbra 2006, z 25. januára 2007   a z 18.   marca   2008   vyplýva,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   31.   marca   2006   cestou   kuriéra   doručila   okresnému   súdu   žaloby   o   vydanie platobných rozkazov vrátane príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   urobila   toto   podanie   elektronickými   prostriedkami.   Podanie   bolo   podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona,   teda   podľa   zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov.   Spolu   so   žalobami   o   vydanie   platobných   rozkazov   a s prílohami doručila sťažovateľka okresnému súdu   zároveň aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala okresný súd o svojom podaní na DVD nosičoch. Na toto podanie reagoval okresný súd listom zo 4. apríla 2006, ktorým sťažovateľke oznámil, že „v zmysle stanovísk Ministerstva   spravodlivosti   SR   Bratislava   –   sekcia   civilného   práva   zo   dňa   31.   03. a 03. 04. 2006 pod č.: 3554/2006-50 Vám v prílohe vraciam DVD nosiče obsahujúce žaloby na   vydanie   platobných   rozkazov“.   Z uvedených   stanovísk   vyplýva,   že   podanie „nie   je podaním podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto odporúčame, aby ste tento   list   zapísali   do   registra   Spr   a neklasifikovali   uvedený   list   ako   podanie   vo   veci“. Na uvedené   stanovisko,   ktoré   si   okresný   súd   osvojil,   reagovala   sťažovateľka   listom z 26. apríla   2006,   v ktorom   uviedla,   že „Sprievodný   list   k návrhu“ nie   je   samozrejme podaním   podľa   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   za   podania   treba považovať   návrhy   na   začatie   konania   (t.   j.   žaloby   o   vydanie   platobných   rozkazov) zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči a podpísané zaručeným elektronickým podpisom, to všetko v súlade s § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Deň doručenia týchto podaní (31. marec 2006) treba preto v zmysle § 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   považovať   za   deň   začatia   konania.   Sťažovateľka   24.   júla   2006   urobila   nové podanie okresnému súdu rovnakým spôsobom, ktoré sa však týkalo iných sporných vecí. Aj v tomto prípade okresný súd listom z 27. júla 2006 oznámil, že podanie nepovažuje za podanie vo veci a vrátil sťažovateľke DVD nosič. List okresného súdu bol sťažovateľke doručený 28. júla 2006. Od doručenia listu plynula zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti, keďže sťažnosť sa týka podania z 24. júla 2006.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedeným   postupom   okresného   súdu   boli   porušené označené články ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„1. Základné právo spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... proti odporcovi... porušené bolo.

2. Podanie zo dňa 24. 07. 2006 vo veci navrhovateľa spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... proti odporcovi“ (vyššie uvedeným;   pozn.) „urobené   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom   bolo   urobené   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   a preto   sa Okresnému súdu Lučenec prikazuje, aby na základe tohto podania konal.

3. Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Sk..., za každé jednotlivé porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci navrhovateľa Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... proti odporcovi“ (vyššie uvedeným; pozn.).

„Okresný súd Lučenec je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti B. a. s. so sídlom B., zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I... priznáva náhradu trov tohto konania.“

Po prijatí sťažnosti 2. apríla 2008 ústavným súdom na ďalšie konanie, sťažovateľka podaním   z 2.   apríla   2008   doručeným   ústavnému   súdu   4.   apríla   2008   poukázala   na skutočnosť, že nález ústavného súdu sp. zn. III.   ÚS 7/07 z 20. decembra 2007 vydaný v obdobnej veci týkajúcej sa podania sťažovateľky elektronickou formou Okresnému súdu Čadca nie je vykonateľný z hľadiska záveru prijatého ústavným súdom, podľa ktorého sú zachované právne účinky podania spätne k 24. júlu 2006. Okresný súd Čadca totiž potvrdil, že síce po náleze ústavného súdu zaeviduje elektronické podanie sťažovateľky, nie však spätne k 24. júlu 2006. Sťažovateľka z toho vyvodzuje dôvodnosť svojej požiadavky na priznanie primeraného finančného odškodnenia.

Z ďalšieho písomného podania sťažovateľky z 2. mája 2008 doručeného ústavnému súdu 6. mája 2008 vyplýva, že sťažovateľka vytýka ústavnému súdu skutočnosť, že DVD nosiče a ďalšie listiny, ktoré sťažovateľka ústavnému súdu predložila, ústavný súd doručil okresnému súdu.

Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   1520/08   zo   7.   mája   2008 doručeného ústavnému súdu 12. mája 2008 vyplýva, že nenamieta tvrdenia sťažovateľky uvádzané   v jej   písomných   podaniach.   Príčinou   neprijatia   návrhov   na   začatie   konania podaných sťažovateľkou v elektronickej forme bola skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nie je   technicky   vybavený   zariadením   umožňujúcim   tieto   návrhy   prijať.   Netrvá   na   ústnom pojednávaní.

Z vyjadrenia sťažovateľky z 21. mája 2008 doručeného ústavnému súdu 28. mája 2008,   ktorým   reaguje   na   vyjadrenie   okresného   súdu,   vyplýva,   že   je   presvedčená o zákonnosti   a úplnosti   ňou   uskutočneného   podania   elektronickými   prostriedkami. Ak okresný   súd   toto   podanie   neakceptoval,   porušil   označené   práva   sťažovateľky   podľa ústavy   a dohovoru.   Navyše   sťažovateľka   pochybením   okresného   súdu „stratila   šancu“ v konaní pred vnútroštátnym súdom. Preto iba konštatovanie porušenia označených práv nemôže   byť   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Jej   požiadavka   na zadosťučinenie v peniazoch je preto oprávnená. Je to tak tým viac, že postupom okresného súdu hrozí aj premlčanie časti uplatňovaných nárokov. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd uskutočnil vo veci ústne pojednávanie.

Na   ústnom   pojednávaní   právny   zástupca   sťažovateľky   zotrval   na   všetkých predchádzajúcich   argumentoch   a žiadal,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   v plnom rozsahu. Zástupca okresného súdu zotrval na písomnom vyjadrení.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od 1. mája 2002) podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona,   telegraficky   alebo telefaxom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatoval,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda   aj   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickou   formou   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov.   Aj   z ústavného imperatívu „... konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym   orgánom,   a teda   aj   všeobecným   súdom,   prijať   každé   podanie   uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorému   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný príkaz konkretizovaný v dotknutých ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom.

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nepochybne   priznáva   navrhovateľovi   (sťažovateľke)   možnosť   urobiť   podanie   viacerými rovnocennými   spôsobmi,   v ktorých   je   zahrnuté   aj   podanie   návrhu   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Neobstojí ani interpretácia, podľa ktorej povinnosť zriadiť elektronickú podateľňu je daná iba alternatívne, t. j. len v prípade,   ak orgán   verejnej moci   alebo verejnej   správy   využíva   zaručený elektronický podpis, keďže je ústavne neakceptovateľná. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ani iné ustanovenia na úrovni zákona upravujúce postup všeobecných súdov pri prijímaní podaní   (návrhov   na   začatie   konania)   totiž   z oprávnenia   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   podať   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickými   prostriedkami podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   neustanovujú   žiadnu   výnimku,   a preto uvedenému oprávneniu zodpovedá povinnosť dotknutých štátnych orgánov prijať takéto podania   a   vytvoriť   technické   podmienky   na   ich   prijímanie,   t.   j.   zriadiť   elektronickú podateľňu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd dospel   k názoru,   že   v danom   prípade   došlo postupom   okresného   súdu   vo veci   neprijatia   podania   sťažovateľky   z   24.   júla   2006 urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom vzhľadom   na uvedené skutkové   zistenia   a právne závery   k takej   interpretácii   a aplikácii dotknutých   právnych   predpisov,   ktorá   nie   je   zlučiteľná   s ústavou,   t.   j.   je   z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná. V dôsledku tohto postupu okresný súd podľa záveru ústavného súdu porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Preto ústavný súd vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 24. júla 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu).

V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom   ustanovenou   formou,   a postupovať   vo   vzťahu   k nemu   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované   s účinnosťou   ku   dňu   jeho   podania.   Na   tomto   zásadnom   závere   nemôže   nič zmeniť   prípadná   okolnosť,   že   z technických   príčin   okresný   súd   nebude   môcť   podanie sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.

V súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   treba   predovšetkým   uviesť,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   zvažovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené   podaním   z 24.   júla   2006   zostanú   sťažovateľke   zachované,   za   dostatočné   na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV.   ÚS   142/03).   Opierajúc   sa   o skutočnosť,   že   týmto   spôsobom   sa   obnoví   stav   pred porušením označených práv sťažovateľky, čo jej umožní zákonom ustanoveným spôsobom domáhať sa práv uvedených v jej žalobnom návrhu - podaní z 24. júla 2006 urobenom elektronickými   prostriedkami   a podpísanom   zaručeným   elektronickým   podpisom,   čím sa zároveň tiež naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv sťažovateľky potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie, a preto tejto časti jej návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z toho, že sťažovateľku do 15. novembra 2007 zastupoval advokát JUDr. M. P. a neskôr advokát JUDr. J. F. Za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti JUDr. P. v roku 2006 priznal 2 x po 2 730 Sk, režijný paušál 2 x po 164 Sk a 19 % dane z pridanej hodnoty zo sumy 5 788 Sk, teda celkom 6 887,72 Sk. Podania JUDr. P. doručené ústavnému súdu 27. októbra   2006   a 25. januára   2007   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   ich   obsah (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podania   vo veci   samej,   a preto   odmenu   za   ne nepriznal (IV. ÚS 47/07, IV. ÚS 99/07).

Za   právne   zastúpenie   JUDr.   J.   F.   priznal   ústavný   súd   5   úkonov   po   3 176   Sk (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   z 18.   marca   2008,   podanie   zo   4.   apríla   2008, podanie z 21. mája 2008 a zastúpenie na pojednávaní 24. júna 2008), režijný paušál 5 x po 190 Sk a 19 % dane z pridanej hodnoty. Celkove ide o sumu 20 028 Sk. Podanie JUDr. F. doručené ústavnému súdu   6. mája 2008   nebolo podaním   vo   veci   samej, preto odmenu nebolo možné priznať.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2008