znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 145/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 106/2005 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 46/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. 1 So 106/2005 a v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 46/2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sd   87/04 z 28. júna 2005 v konaní o sťažovateľom podanom opravnom prostriedku zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie z 3. marca 2004 a naň nadväzujúce rozhodnutia z 19. marca 2004, 5. mája 2004 a 11. novembra 2004 a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Pretože na zrušené rozhodnutia nadväzovalo ďalšie rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie z 9. júna 2005,   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie.   Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   So   106/2005   rozhodol   rozsudkom   z 25.   mája   2006,   ktorým napadnutý rozsudok potvrdil. Sťažovateľ podal proti právoplatnému rozsudku dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Sdo 46/2006 z 29. januára 2007 odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd v rozhodnutí argumentoval, že sťažovateľ proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie z 9. júna 2005 do rozhodovania odvolacieho súdu nepodal opravný prostriedok, a preto nebol právny dôvod na jeho preskúmanie súdom, hoci sťažovateľ   14.   júla   2005   podal „návrh   na   opravný   prostriedok“ proti   označenému rozhodnutiu.   Sťažovateľ   namieta   aj   to,   že   odvolací   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   aj s ďalšími jeho námietkami v odvolaní, „a to hlavne pokiaľ ide o moje finančné náležitosti – zákonný nárok k istine“.

Vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ namieta, že došlo k odopretiu spravodlivosti,   pretože dovolanie bolo odmietnuté v rozpore so zákonom, čo sťažovateľ odôvodňuje svojím právnym názorom, podľa ktorého je dovolanie v jeho veci prípustné podľa § 250s ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 236 OSP,   a preto   neobstojí   argumentácia   najvyššieho   súdu,   že   neboli   zistené   podmienky dovolania podľa § 237 až 239 OSP.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd svojím postupom v konaní o odvolaní sťažovateľa vedenom pod sp. zn. 1 So 106/2005 a v konaní o dovolaní sťažovateľa vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 46/2006 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to žiada, aby ústavný súd   zrušil   označené   rozhodnutia,   prikázal   najvyššiemu   súdu   vo   veci   znovu   konať a rozhodnúť a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 150 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 46/2006 z dôvodu, že nesúhlasí s právnym posúdením prípustnosti dovolania najvyšším súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa bolo dovolanie v jeho veci prípustné   podľa   §   250s   ods.   2   v spojení   s   §   236   ods.   1   OSP,   a preto   nebol   v súlade so zákonom postup najvyššieho súdu, ktorý skúmal, či bola splnená niektorá z podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 až 239 OSP. Takýto výklad ustanovenia § 250s ods. 2 OSP   je   však   v rozpore   s jeho   znením,   ktoré   priamo   odkazuje   na   primerané   použitie ustanovení   tretej   hlavy   štvrtej   časti   OSP   (dovolanie)   pre   dovolacie   konanie   vo   veciach dôchodkového   zabezpečenia.   Najvyšší   súd   teda   postupoval   v súlade   so   zákonom,   keď preskúmal, či sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 až § 239 OSP a keď zistil, že žiadna z týchto podmienok splnená nebola, dovolanie odmietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   svoj   postup   v namietanom   konaní dostatočne odôvodnil, jeho závery o neprípustnosti dovolania nie sú v zrejmom rozpore so zákonnou úpravou, ktorú aplikoval v danom prípade, a preto nemožno toto rozhodnutie považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak v rozpore so základným právom sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odmietnutie   dovolania   nespĺňajúceho   zákonné   náležitosti   pre   jeho   prípustnosť nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   (I.   ÚS   31/05).   Ústavný   súd   preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 1 So 106/2005 ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene, pretože napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte   pred   tým,   ako   sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, a sťažnosť ústavnému súdu bola podaná 11. mája 2007, teda v čase, keď už uplynula dvojmesačná lehota počítaná od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V tomto   prípade   nemožno   začiatok   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu spájať   s doručením   rozhodnutia   o dovolaní,   pretože   neprípustné   dovolanie   nemožno z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03). V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu.   Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí   dovolania   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať   za   rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde v celom   rozsahu   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   návrhom   sťažovateľa   na   ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ani jeho ďalšími nárokmi uplatnenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007