znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 145/03-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Ľ. S., bytom N. B., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia   základného   práva   podnikať   upraveného   v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a porušenia ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v nadväznosti   na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14. mája 2002 č. k. 5 C 204/01-82 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 3. decembra 2002 č. k. 8 Co 329/02-109 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   Ľ.   S.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv upravených   v čl.   20   ods.   1   a 4   a v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv upravených   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd

a)   rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 14. mája 2002 č. k. 5 C 204/01-82, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci,

b) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 3. decembra 2002 č. k. 8 Co 329/02-109, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. júla 2003 doručené   podanie   MUDr.   Ľ.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   N.   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B. Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upraveného   v čl.   20 ods.   1   a 4 ústavy,   porušenie   jeho základného práva na podnikanie upraveného   v čl.   35   ods.   1   ústavy   a porušenie   jeho   ľudského   práva   vlastniť   majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „dodatkový   protokol“)   v nadväznosti   na   porušenie   čl.   1   a čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) zo 14. mája 2002 č. k. 5 C   204/01-82   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 3. decembra 2002 č. k. 8 Co 329/02-109.

Označeným rozsudkom   okresný   súd   zamietol   žalobu sťažovateľa   proti   odporcovi Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so   sídlom   Mamateyova   17,   Bratislava   o zaplatenie 200.995,03 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Okresný súd argumentoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tým, že návrh je podaný predčasne so zreteľom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“), podľa ktorého bol odporca (Všeobecná zdravotná poisťovňa) povinný uhradiť navrhovateľovi (sťažovateľovi) dlžobu po poisťovni Perspektíva do 24 mesiacov od nadobudnutia   účinnosti   vyhláseného   konkurzu   (rozhodnutie   o vyhlásení   konkurzu   bolo právoplatné 21. mája 2001), ak svoj záväzok voči nej preukáže. Krajský súd oprel svoje rozhodnutie aj o tú skutočnosť, že z obsahu vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je   nepochybné,   že   bol   na   majetok   zrušenej   poisťovne   vyhlásený   konkurz,   čím   došlo k prerušeniu likvidácie, ktorá do dňa rozhodovania krajského súdu nebola právne ukončená. Pretože   nie   je   známa   výška   majetkového   zostatku   zrušenej   poisťovne   ani   rozsah uspokojených záväzkov poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, nemožno konštatovať nemožnosť uspokojenia týchto záväzkov z majetku zrušenej poisťovne, a tým ani prechod záväzkov na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, resp. inú poisťovňu.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd   v namietaných rozsudkoch aplikovali také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby prostredníctvom novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým   v právnom   štáte   úzko   súvisí   požiadavka   legálne   nadobudnutých   práv.   Vo všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym   spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   základné   práva a slobody,   ktoré   sú   v zmysle   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z tohto   právneho   východiska   sťažovateľ   vyvodzuje   záver,   že   v namietaných rozsudkoch okresný súd a krajský súd interpretovali a aplikovali ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj k porušeniu jeho základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj jeho ľudského práva upraveného v čl. 1 dodatkového protokolu.Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   200.995,03   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   5   C   204/01-82   a Krajského   súdu   Bratislava 8 Co 329/02-109 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 12. 2003, č. k. 8 Co 329/02-109 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 14. 05. 2002, č. k. 5 C 204/01-82 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 200.000,- Sk k rukám navrhovateľa   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia označených ústavných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 146/01-45 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   ústavných   práv sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k okresnému   súdu,   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 204/01-82 zo 14. mája 2002.  

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo potrebné odmietnuť túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci.

2.   Zvyšnú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavných   práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   329/02-109   z   3.   decembra   2002,   je   potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený je preto možné považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda   k tomu,   aby   krajský   súd   považoval   nároky   sťažovateľa   za   nedôvodné   s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhala prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka   na   vyslovenie   porušenia   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny základných práv a slobôd bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003