SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 144/2015-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   augusta   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenej   advokátom   JUDr.   Augustínom Tomášom,   Floriánska   16,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/2000, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a   deväťdesiat   centov)   na   účet   advokáta JUDr. Augustína Tomáša, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/2000 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 50/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „poručiteľka“) podala 4. februára 1997 návrh, ktorým sa domáhala neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k bytu, proti odporcom ⬛⬛⬛⬛ a. ⬛⬛⬛⬛ 13.   mája   2000   zomrela,   na   základe   čoho   začalo   konanie o dedičstve vedené okresným súdom pod sp. zn. 23 D 452/2000.

„Dňa 23. 08. 2000 bolo uskutočnené konanie na notárskom úrade, pri ktorom boli účastníci oboznámení s obsahom závetu poručiteľky ⬛⬛⬛⬛. Závet bol spísaný notárom ⬛⬛⬛⬛. Zo závetu vyplynulo, že jediným dedičom všetkého majetku poručiteľky je ⬛⬛⬛⬛... Do dedičského konania sa prihlásili aj príbuzné poručiteľky,   a   to ⬛⬛⬛⬛,   rod.,   ako   splnomocnená   zástupkyňa, ⬛⬛⬛⬛, rod. ⬛⬛⬛⬛ neter poručiteľky a závetná dedička.

Právna zástupkyňa ⬛⬛⬛⬛, p. ⬛⬛⬛⬛ namietla neplatnosť závetu z dôvodov, že v závete bolo uvedené, že všetok svoj majetok poručiteľka odkázala, pričom byt na ⬛⬛⬛⬛ predala už predtým iným osobám.“

Na tomto základe ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľka“) podala 20. októbra 2000 okresnému súdu proti sťažovateľke návrh na určenie neplatnosti závetu poručiteľky ⬛⬛⬛⬛ zriadeného vo forme notárskej zápisnice.

Konanie   o   dedičstve   po   poručiteľke   bolo   prerušené,   rovnako   tak   bolo   prerušené konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 936/2000-217 z 29. septembra 2006 tak, že ho zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 CoD 130/2006-259 z 12. novembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom   č.   k.   9   CoD   130/2007-262   z   19.   novembra   2007   tak,   že   zmenil   rozsudok okresného súdu a určil, že závet napísaný notárom ⬛⬛⬛⬛ 17. júla 1997 v listine označenej ako notárska zápisnica sp. zn. N 199/97, Nz 196/97 je neplatný, a určil, že navrhovateľka je dedičkou po poručiteľke.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 98/2008   zo   17.   februára   2010   tak,   že   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci rozhodol uznesením sp. zn. 9 CoD 41/2010 z 30. decembra 2010 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo 6. mája 2011 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 CoD 41/2010-300 z 28. júna 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   14   C   936/2000-383 z 21. januára 2014 tak, že určil, že špecifikovaný závet poručiteľky je neplatný. Ďalším výrokom určil, že navrhovateľka, ktorá zomrela 2. marca 2012, je dedičkou po poručiteľke.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   7.   marca   2014   odvolanie,   o   ktorom krajský súd zatiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/2000, pričom poukazuje na dĺžku konania, ktorú považuje za neakceptovateľnú.   V   sťažnosti   ďalej   namieta   neefektívny   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vo svojej argumentácii poukazuje na zmeny dôvodov, ktoré navrhovateľka   vo   svojich   podaniach   v   priebehu   konania   uskutočnila.   Neefektívnosť v postupe konajúceho súdu sa podľa sťažovateľky prejavila v tom, ako okresný súd reagoval na   zmenenú   argumentáciu   navrhovateľky,   a   aj   v   tom,   aké   dôvody   boli   základom jednotlivých rozhodnutí okresného súdu, prípadne krajského súdu. Sťažovateľka v týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza:

«... ako dôvod neplatnosti uvádzala žalobkyňa správanie sťažovateľky k nebohej, ktorá ju podľa názoru žalobkyne obmedzovala na osobnej slobode, ohrozovala jej zdravie slabou   výživou,   neposkytovala   stálu   opateru,   zanedbala   starostlivosť   pri   zlomenine až po vzniknuté preležaniny a spôsobila dehydratáciu organizmu.

Dôvody uvádzané v žalobe sami o sebe nemohli vyvolať neplatnosť závetu......   došlo   k   zmene   žaloby   v   tom   smere,   že   závet   mal   byť   neplatný   z   dôvodu nespôsobilosti poručiteľky na spísanie takéhoto závetu.

Po   znaleckom   dokazovaní,   v   ktorom   súdna   znalkyňa

uviedla, že menovaná z psychiatrického hľadiska bola spôsobilá spísať závet a bola spôsobilá posúdiť následky svojho konania a ovládať svoje konanie pri podpise závetu..., žalobkyňa... napadla neobjektívnosť znaleckého posudku a do konania predložila znalecký   posudok zo dňa   30.   04.   2003..., z   ktorého súd zistil,   že poručiteľka   nemohla rozpoznať a ovládať dôsledky konania, v dôsledku čoho bol vykonaný kontrolný znalecký posudok   vypracovaný ⬛⬛⬛⬛ ktorý   pripúšťal   možnosť   ovplyvnenia   konania poručiteľky.

Na základe toho bolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie ústavom LF UPJŠ, kde znalci dospeli k zhodnému názoru o spôsobilosti na právne úkony poručiteľky z pohľadu zdravotného stavu.

Po tom čo bolo ukončené toto rozsiahle dokazovanie žalobkyňa začala namietať nevidomosť   poručiteľky.   Súd   vykonával   absolútne   neefektívne   a   zbytočne   dokazovanie ohľadom tejto otázky, keďže závet bol spísaný vo forme notárskej zápisnice pred dvoma svedkami a teda bola splnená aj zákonná podmienka formy závetu pre osoby, ktoré nemôžu čítať.... prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 29. 09. 2006 žalobu zamietol s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané to, že nebohá poručiteľka... bola... schopná posúdiť následky svojho konania a robiť poriadok so svojim majetkom pre prípad smrti. Zároveň nebolo preukázané to, že by bola obmedzovaná v osobnej slobode, že by konala neslobodné pri prejave vôle. Súd mal preukázané aj to, že došlo k prejaveniu vôle nebohej poručiteľky spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, čo chcela poručiteľka prejaviť...   Závet   bol   pred   svedkami   a   pred   poručiteľkou   notárom   riadne   prečítaný, poručiteľkou odsúhlasený. Poručiteľka uviedla, že ide o jej poslednú vôľu.

Proti tomuto rozsudku sa žalobkyňa odvolala. V odvolaní opäť zmenila argumentáciu a   požadovala   závet   určiť   za   neplatný   pre   nedodržanie   podmienok   stanovených   v §   49 Notárskeho poriadku platného a účinného v rozhodnom období.

Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom...   zo   dňa   12.   11.   2007   zmenil...   rozsudok... a určil, že závet... je neplatný s odôvodnením, že notárska zápisnica neobsahuje údaj o tom, že svedkovia prizvaní k spísaniu zápisnice boli prítomní pri prejave vôle o tom, čo sa má napísať do zápisnice...

Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalovaná a Najvyšší súd... rozhodol tak, že zrušil... rozsudok... a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že z notárskej zápisnice vyplýva, že obsahuje údaj o tom, že zápisnica bola prečítaná a závetkyňou schválená pred dvomi   svedkami.   Okrem   toho   obsahuje   aj   prejav   notára,   v   ktorom   notár   osvedčuje, že o tomto právnom úkone... pred prítomnými svedkami úkonu bola notárska zápisnica ním napísaná. Z uvedenej formulácie zápisnice dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa v nej nachádza nielen údaj o tom, že notár napísal právny úkon pred dvomi svedkami, ale aj okolnosť, že k samotnému tomuto úkonu (prejavu vôle poručiteľky) došlo v prítomnosti dvoch   pribratých   svedkov.   V   listine   spísanej   notárom   sú   teda   uvedené   aj   všetky   tie okolnosti, ktoré ako osobitné náležitosti notárskej zápisnice predpokladá ustanovenie § 49 Notárskeho poriadku. NS SR ďalej konštatuje, že ak odvolací súd vychádzal v posudzovanej veci zo záveru, podľa ktorého v notárskej zápisnici chýba jedna z osobitných náležitostí vyplývajúcich z ustanovenia § 49 Notárskeho poriadku, ide o záver nesprávny, nemajúci oporu   v   obsahu   samotnej   zápisnice.   Za   nesprávny   treba   potom   považovať   aj   z   neho vyvodený právny názor, podľa ktorého táto listina nie je notárskou zápisnicou, a teda že závet je pre rozpor so zákonom neplatný.

Najvyšší   súd   navyše   konštatoval,   že   zo   strany   Krajského   súdu   Košice   došlo k porušeniu   práva   na   spravodlivý   proces,   tým,   že   súd   porušil   zásadu   dvojinštančnosti občianskeho   súdneho   konania.   Opäť   teda   došlo   k   neefektívnemu   konaniu   zo   strany Krajského súdu Košice na škodu sťažovateľky a jej práv.

... Krajský súd Košice uznesením... zo dňa 30. 12. 2010 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice I a vrátil mu ho na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvého stupňa skonštatoval, že svedkyne boli prítomné na notárskom úrade pri spisovaní závetu, aj keď nie priamo pri diktáte, ale nezaoberal sa osobitne tým, či boli prítomné aj pri prejave vôle závetkyne   o   tom,   čo   sa   má   pojať   do   zápisnice   tak,   ako   to   vyžaduje   ustanovenie   §   49 Notárskeho poriadku a z toho nevyvodil záver pre platnosť závetu.

... Okresný súd... znovu rozhodol tak, že žalobu zamietol. Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa   znovu   odvolala   žalobkyňa   a   Krajský   súd   Košice Uznesením... zo dňa 28. 06. 2013 znovu rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil... s odôvodnením, že aj keď podľa záveru Najvyššieho súdu SR z formulácie notárskej zápisnice vyplýva, že k spísaniu právneho úkonu došlo v prítomnosti dvoch pribratých svedkov, tento údaj vzhľadom na výpoveď svedkýň sa javí ako nepravdivý.

Z uvedeného vyplýva, že prejednávaná vec bola dvakrát vrátená na Okresný súd Košice I s tým istým odôvodnením Krajského súdu Košice, čím sa uvedené konanie zbytočne natiahlo o ďalšie tri roky.

Rozsudkom Okresného súdu Košice I... zo dňa 21. 01. 2014, súd určil, že závet... je neplatný. Ďalším výrokom určil, že pôvodná žalobkyňa... je dedičkou...

K uvedenému sťažovateľka uvádza, že opäť konal neefektívne a spôsobujúc ďalšie prieťahy   v   konaní,   keď   nerešpektoval   právny   záver   Najvyššieho   súdu   uvedený   v   jeho rozhodnutí...   zo   dňa   17.   02.   2010,   kde   na   str.   6   jasne   uvádza   že,   citujem:   „Zároveň za nesprávnu treba považovať aj tú časť rozhodnutia, v ktorej odvolací súd určil žalobkyňu za   dedičku   po ⬛⬛⬛⬛ “   koniec   citátu.   Prvostupňový   súd   napriek   uvedenému záväznému   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   opätovne   rozhodol   nesprávne,   čím   dochádza k ďalším zbytočným prieťahom v súdnom konaní už aj tak neúmerne dlhom.

... je z ústavnoprávneho hľadiska už samo o sebe neakceptovateľné, aby sťažovateľka musela   čakať   na   právoplatné   meritórne   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   jej   veci   viac ako 14 rokov a v spojení s konaním 14 C 99/97 viac ako 17 rokov.»

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo ⬛⬛⬛⬛... v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jej právo... v čl. 6 ods.1   Dohovoru...   bolo   porušené   postupom   Krajského   súdu   Košice   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 CoD/50/2011 a postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/00.

...   Ústavný   súd   SR...   prikazuje   Krajskému   súdu   Košice   konať   bez   zbytočných prieťahov.

... Priznáva ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- eur, ktoré jej je povinný zaplatiť Krajský súd Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

...   Krajský   súd   Košice   je   povinný   zaplatiť ⬛⬛⬛⬛...   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   170,45,-   eur   na   účet   jej   právneho   zástupcu...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   tým,   že „neprimeranou dĺžkou súdneho konania je už roky vystavená právnej neistote“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 144/2015-28 z 10. marca 2015 ju v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   936/2000,   prijal   ďalšie   konanie.   Sťažnosť   v   časti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 CoD 50/2011, odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky   a   predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   v   prípise   sp.   zn.   Spr   544/04 z 13. apríla   2015,   v   ktorom   uviedol   prehľad   doterajších   úkonov   okresného   súdu v napadnutom konaní. Následne uviedol:

„Prejednávaná   vec   po   právnej   stránke   nie   je   zložitá,   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Určitý   stupeň   zložitosti   sa   javí   v   skutkovej stránke.   Súd   musel   nariadiť   trikrát   znalecké   dokazovanie,   vypočuť   viacerých   svedkov, zabezpečiť si zdravotnú dokumentáciu neb. ⬛⬛⬛⬛. Súd vo veci trikrát meritórne rozhodol. V postupe súdu som nezistil dlhotrvajúce obdobia nečinnosti. Postup súdu bol ovplyvnený viacerými personálnymi zmenami v osobe zákonného sudcu, ale súd v podstate konal plynulo.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podala   svoje   stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu v podaní z 28. apríla 2015, v ktorom sa uvádza:„Okresný súd Košice I vo svojom vyjadrení zo dňa 13. 04. 2015 v podstate len faktograficky popisuje úkony, ktoré boli v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/936/2000 uskutočnené od roku 2000 do súčasnosti. Vo svojom stanovisku priznáva, že prejednávaná vec   nie   je   po   právnej   stránke   zložitá   a   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov aj keď určitý stupeň zložitosti sa javí v skutkovej stránke.

Okresný   súd   v   ďalšom   priznáva,   že   postup   súdu   bol   ovplyvnený   viacerými personálnymi   zmenami   v   osobe   zákonného   sudcu.   K   uvedenému   je   potrebné   uviesť, že rozhodovanie   viacerých   sudcov   −   opakovaná   zmena   zákonného   sudcu   nemôže   byť na ťarchu   účastníka   konania   a   nevylučuje   zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci účastníka. Podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že sa v predmetnej veci päťkrát zmenil zákonný sudca sa premietlo do neefektívnej a nesústredenej činnosti súdu.

Okresný súd sa taktiež vôbec nevyjadril k viacerým dlhým obdobiam nečinnosti, keď súd   vôbec   nekonal   (napr.   od.   05.   12.   2000   do   21.   01.   2002,   od   13.   07.   2004 do 15. 08. 2005). V konaní súdu badať aj nedôvodné časové odstupy medzi jednotlivými procesnými úkonmi.

V prejednávanej veci síce badať určitú zdĺhavosť znaleckého dokazovania, avšak proces dokazovania v danej veci nevykazuje rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť súdne konanie po takú dlhú dobu.

Okresný súd sa nevyjadruje ani k námietkam sťažovateľky,   že súd nerešpektoval ani právny   záver   Najvyššieho   súdu   uvedený   v   jeho   rozhodnutí   4   Cdo   98/2008   zo   dňa 17. 02. 2010, čím sa opätovne natiahla dĺžka už aj tak neúmerne dlhého konania o ďalšie štyri roky.

Súd sa taktiež vôbec nevyjadril k námietke sťažovateľky o tom, že prejednávaná vec bola dvakrát vrátená na okresný súd s tým istým odôvodnením odvolacieho súdu, čím sa uvedené   konanie   opätovne   zbytočne   natiahlo.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   prieťahy sú jednoznačne spôsobené konaním okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky dĺžku konania (15 rokov) nemožno v rozumnej miere ospravedlniť   žiadnymi   relevantnými   okolnosťami   tohto   prípadu.   Právna   neistota sťažovateľky nebola odstránená ani po viac ako 15 rokoch od začatia konania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v celom rozsahu zotrváva na svojej sťažnosti...“

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa   20.   októbra   2000   podala   navrhovateľka ⬛⬛⬛⬛ proti   sťažovateľke okresnému   súdu   návrh   na   určenie   neplatnosti   závetu   poručiteľky   zriadeného   formou notárskej zápisnice a určenia, že ona je jedinou zákonnou dedičkou po poručiteľke, ktorá zomrela 13. mája 2000 v.

V priebehu novembra 2000 a decembra 2000 okresný súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a tiež zaslal návrh sťažovateľke na vyjadrenie.

Dňa 8. februára 2001 bola vec pridelená inej zákonnej sudkyni, t. j. ⬛⬛⬛⬛.

Dňa   16.   októbra   2001   okresný   súd   zisťoval   spisovú   značku   dedičského   konania po poručiteľke, žiadal pripojiť spis z uvedeného konania a žiadal o zaslanie listu vlastníctva. Okresný súd zároveň doručoval vyjadrenie sťažovateľky navrhovateľke.

Dňa 21. novembra 2001 okresný súd žiadal o zaslanie spisu sp. zn. 14 C 99/97 na nahliadnutie   –   predmetom   konania   bolo   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   medzi poručiteľkou a ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 27. novembra 2001 bolo vyjadrenie sťažovateľky zaslané právnej zástupkyni navrhovateľky.

Okresný   súd   12.   decembra   2001   nariadil   pojednávanie   na   21.   január   2002. Pojednávanie bolo následne odročené na 4. február 2002 z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne   navrhovateľky,   ktorá   trvala   na   jej   prítomnosti   na   pojednávaní.   Právna zástupkyňa   navrhovateľky   v   deň   konania   pojednávania   doručila   svoje   ospravedlnenie neúčasti z dôvodu kolízie pojednávaní.

V dňoch 4. februára 2002 a 10. júna 2002 okresný súd uskutočnil pojednávania, na ktorých vypočul účastníčky konania, notára ⬛⬛⬛⬛ a svedkyne spísania závetu - ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   k   okolnostiam   spísania   závetu   v   prospech sťažovateľky.

Okresný   súd   uznesením   z   11.   júna   2002   ustanovil   znalkyňu,   nariadil   znalecké dokazovanie a   znalkyni   uložil   vypracovať   znalecký   posudok   do   40   dní   od   doručenia spisového   materiálu.   Súdny   spis   bol   odoslaný   znalkyni   8.   augusta   2002.   Okresný   súd 3. januára 2003 urgoval znalkyňu, aby zaslala znalecký posudok. Dňa 21. januára 2003 znalkyňa predložila vypracovaný znalecký posudok.

V priebehu januára, februára a marca 2003 okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom   konania   na   vyjadrenie   a   následne   tieto   vyjadrenia   vzájomne   doručoval účastníkom konania. Dňa 10. apríla 2003 okresný súd rozhodol o znalečnom pre znalkyňu.

Dňa 17. apríla 2003 právna zástupkyňa navrhovateľky požiadala o vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Na pojednávaní 7. júla 2003 navrhovateľka predložila kontrolný znalecký posudok, ktorý znalkyňa vypracovala na žiadosť jej právnej zástupkyne. Okresný   súd   následne   pojednávanie   odročil   na   9.   júl   2003   na   účely   vyhlásenia rozhodnutia. Pojednávanie 9. júla 2003 okresný súd odročil na neurčito vzhľadom na nový listinný dôkaz predložený navrhovateľkou.

Uznesením z 9. decembra 2003 okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom ⬛⬛⬛⬛ Dňa 2. februára 2004 právna zástupkyňa navrhovateľky predložila svoje námietky voči znalcovi z dôvodu, že ide o znalca, ktorý je zamestnancom zariadenia, v ktorom sa poručiteľka opakovane liečila.

Uznesením zo 6. mája 2004 okresný súd zmenil uznesenie z 9. decembra 2003 tak, že vypracovaním kontrolného znaleckého posudku poveril znalca ⬛⬛⬛⬛.

Súdny spis zaslal okresný súd znalcovi 17. júna 2004. Znalec predložil kontrolný znalecký posudok 13. júla 2004 spolu s vyúčtovaním znalečného. V priebehu septembra až novembra 2004 okresný súd doručoval kontrolný znalecký posudok účastníkom a tiež vzájomne vyjadrenia účastníkov k znaleckému posudku.

Dňa 22. apríla 2005 prípisom č. Spr 544/04 predsedníčka okresného súdu upozornila na prieťahy v konaní a prikázala konať urýchlene a bez prieťahov. O vykonaných procesných úkonoch žiadala podať správu do 7 dní. Dňa 16. mája 2005 zákonný sudca – zaslal   správu   predsedníčke   okresného   súdu,   podľa   ktorej   sťažovateľka   podala   návrh   na kontrolné   znalecké   dokazovanie   znaleckým   ústavom,   po   výsledku   tohto   dokazovania zákonný sudca nariadi pojednávanie.

Okresný súd uznesením z 15. augusta 2005 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znaleckou   organizáciou   z   odboru   zdravotníctva   a   farmácie   odvetvia   psychiatrie a vypracovaním znaleckého posudku poveril znaleckú organizáciu - Lekársku fakultu UPJŠ.

Súdny spis bol 21. septembra 2005 zaslaný znaleckej organizácii na vypracovanie znaleckého   posudku.   Uznesením   z   11.   novembra   2005   okresný   súd   predĺžil   lehotu na predloženie znaleckého posudku do 31. decembra 2005.

Okresný   súd   11.   januára   2006   a   9.   februára   2006   vyzval   znaleckú   organizáciu na predloženie   znaleckého   posudku.   Znalecká   organizácia   následne   predložila   znalecký posudok 2. marca 2006 spolu s vyúčtovaním znalečného.

V   priebehu   marca   a   apríla   2006   okresný   súd   doručoval   znalecký   posudok na vyjadrenie   účastníkom   konania   a   tiež   vyzval   znaleckú   organizáciu,   aby   odôvodnila vyúčtovanie   znalečného.   Navrhovateľka   vo   svojom   podaní   nesúhlasila   so   závermi znaleckého posudku z dôvodu, že na jeho vypracovaní sa podieľal ⬛⬛⬛⬛ ktorý na požiadanie navrhovateľky vypracoval znalecký posudok s odlišným záverom.

Dňa 19. apríla 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 31. máj 2006. Dňa 9. mája 2006   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní. Navrhovateľka trvala na osobnej účasti právnej zástupkyne.

Okresný súd odročil pojednávanie na 7. júl 2006. Na pojednávaní 7. júla 2006 navrhovateľka   navrhla,   aby   okresný   súd   vyžiadal   správu   od   ošetrujúcej lekárky, či poručiteľka   mala   problémy   so   zrakom.   Pojednávanie   bolo   odročené na 29. september 2006.

V   priebehu   augusta   2006   okresný   súd   zisťoval   informácie   v   súlade   s   návrhom navrhovateľky   –   od   Únie   slabozrakých   a   nevidiacich   Slovenska   a   ošetrujúcej   lekárky po konzultácii s oftalmológom.

Na   pojednávaní   29.   septembra   2006   navrhovateľka   žiadala   vypočuť   oftalmológa alebo nariadiť znalecké dokazovanie. Okresný súd účastníkov poučil podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), zamietol ďalšie návrhy na dokazovanie a vyhlásil dokazovanie za skončené. Následne vyhlásil rozsudok a návrh zamietol.

Uznesením z 20. októbra 2006 okresný súd rozhodol o znalečnom pre znaleckú organizáciu. Navrhovateľka podala proti uzneseniu o znalečnom odvolanie 13. novembra 2006 a proti rozsudku z 29. septembra 2006 podala odvolanie 21. novembra 2006.

Dňa 24. novembra 2006 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach.   V   priebehu   apríla   a   mája   2007   krajský   súd   vykonával   procesné   úkony v odvolacom   konaní   –   vyzval   navrhovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   zisťoval okolnosti   relevantné   pre   posúdenie   včasnosti   podania   odvolania   a   doručoval   odvolania navrhovateľky sťažovateľke, resp. znaleckej organizácii.

Dňa 12. novembra 2007 na pojednávaní krajský súd rozhodol o odvolaniach tak, že zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že závet poručiteľky je neplatný. Na pojednávaní 19. novembra 2007 rozhodol doplňujúcim rozsudkom tak, že navrhovateľka je dedičkou po poručiteľke. Krajský súd uznesením z 27. decembra 2007 zmenil uznesenie okresného súdu o znalečnom pre znaleckú organizáciu.

Dňa   7.   marca   2008   bol   súdny   spis   doručený   okresnému   súdu,   ktorý následne doručoval rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania. Dňa 11. apríla 2008 bolo doručené dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 12. novembra 2007 a doplňujúcemu rozsudku z 19. novembra 2007.

Po   doručovaní   dovolania   sťažovateľky   navrhovateľke   bola   vec   12.   mája   2008 odoslaná najvyššiemu súdu.

Najvyšší   súd   rozhodol   17.   februára   2010   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu z 12. novembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. novembra 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 15. marca 2010 bol súdny spis s rozhodnutím o odvolaní doručený okresnému súdu, ktorý doručoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom a 14. apríla 2010 súdny spis predložil krajskému súdu na ďalší procesný postup.

Krajský   súd   vo   veci   opäť   rozhodol   30.   decembra   2010   tak,   že   zrušil   rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súdny spis bol následne doručený okresnému súdu 8. februára 2011, ktorý doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

Dňa 10. marca 2011 okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   6.   máj   2011. Na pojednávaní 6. mája 2011 okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu zo 6. mája 2011 podala navrhovateľka 21. júla 2011 odvolanie.   Následne   okresný   súd   doručoval   odvolanie   navrhovateľky   sťažovateľke a 19. augusta 2011 spis predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 9. marca 2012 bolo   do   súdneho   spisu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľky,   v   ktorom   konajúcemu   súdu   oznámila,   že   navrhovateľka   2.   marca   2012 zomrela,   navrhla   prerušiť   konanie   podľa   §   107   ods.   1   a   3   OSP   až   do   právoplatného skončenia dedičského konania.

Krajský   súd   rozhodol   uznesením   z   12.   marca   2012   tak,   že   konanie   prerušil do zistenia okruhu dedičov po navrhovateľke. Na výzvu krajského súdu notár 24. júla 2012 oznámil okruh dedičov po navrhovateľke s tým, že konanie o dedičstve nebolo právoplatne skončené.

Dňa   27.   februára   2013   krajský   súd   vyzval   Okresný   súd   Humenné   na   doručenie rozhodnutia v dedičskej veci navrhovateľky.

Okresný   súd   Humenné   doručil   krajskému   súdu   15.   marca   2013   osvedčenie o dedičstve z 11. decembra 2012.

Krajský   súd   3.   apríla   2013vyzval   dedičky   po   navrhovateľke,   aby   sa   vyjadrili, či trvajú na podanom odvolaní a či trvajú na návrhu na začatie konania.

Dňa 25. apríla 2013 doručila právna zástupkyňa navrhovateľky podanie, v ktorom uviedla, že prevzala zastupovanie dcéry navrhovateľky – ⬛⬛⬛⬛, a uviedla, že trvá na podanom odvolaní a na návrhu na začatie konania.

Uznesením z 12. júna 2013 krajský súd rozhodol tak, že pokračuje v konaní, ktoré bolo prerušené.

Krajský súd následne rozhodol 28. júna 2013 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súdny spis bol doručený okresnému súdu 22. júla 2013, ktorý v priebehu augusta 2013 doručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania.

Okresný súd 22. októbra 2013 nariadil pojednávanie na 5. december 2013. Dňa 4. decembra   2013   okresný   súd   telefonicky   oznámil   právnym   zástupcom   účastníkov,   že pojednávanie bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne s   tým,   že   nový termín pojednávania je 21. január 2014.

Na pojednávaní 21. januára 2014 okresný súd poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 OSP, nepripustil navrhované dôkazy opätovným vypočutím svedkýň závetu, notára a ním povereného zamestnanca a vyhlásil dokazovanie za skončené. Následne vyhlásil rozsudok, ktorým určil závet za neplatný s tým, že pôvodná navrhovateľka je dedičkou po poručiteľke. V priebehu februára 2014 okresný súd doručoval rozsudok účastníkom konania.

Dňa 7. marca 2014 podala sťažovateľka odvolanie proti rozsudku a navrhovateľka podala 11. marca 2014 odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania.

Okresný   súd   28.   marca   2014   nariadil   pojednávanie   na   3.   apríl   2014.   Na   tomto pojednávaní okresný súd verejne vyhlásil dopĺňací rozsudok, ktorým rozhodol o povinnosti sťažovateľky nahradiť navrhovateľke trovy konania a tiež o jej povinnosti nahradiť trovy štátu.

V priebehu apríla a mája 2014 okresný súd doručoval odvolania účastníkov.

Dňa   20.   mája   2014   podala   sťažovateľka   odvolanie   proti   dopĺňaciemu   rozsudku. V priebehu mája a júna 2014 okresný súd vykonával príslušné procesné úkony v odvolacom konaní   – vyrubil súdny poplatok   za   odvolanie,   doručoval odvolanie   proti   dopĺňaciemu rozsudku.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že súdny spis bol krajskému súdu predložený 5. novembra 2014 na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky vo veci nerozhodol.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 936/2000.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahy, je rozhodovanie o návrhu na určenie neplatnosti závetu poručiteľky spísaného vo forme notárskej   zápisnice.   Posudzovanie   platnosti   právnych   úkonov   tvorí   bežnú   agendu všeobecných   súdov,   ktoré   vykonávajú   súdnictvo   v   občianskoprávnych   veciach. V predmetnom   konaní   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   na   posúdenie spôsobilosti   poručiteľky   na   predmetný   prejav   vôle   –   spísanie   závetu.   V   konaní   boli vypracované   celkovo   tri   znalecké   posudky.   Táto   okolnosť   predstavuje   prvok   skutkovej náročnosti veci, ktorú ústavný súd zohľadnil pri určení sumy primeraného zadosťučinenia.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Sťažovateľka bola v procesnom postavení odporkyne, zúčastňovala sa pojednávaní a na výzvy okresného súdu reagovala primerane. Správanie sťažovateľky v napadnutom konaní takto nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžke konania.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu   právnej   neistoty   (m.   m.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS 267/04,   IV. ÚS   182/08).   V postupe okresného súdu nemožno identifikovať výraznejšie obdobia nečinnosti. Okresný súd jednotlivé procesné úkony vykonával priebežne, jeho postup nemožno hodnotiť ako zjavne nesprávny,   prípadne   zjavne   neefektívny.   Prvok   neefektívnosti   možno   vidieť   v   tom,   že rozsudky okresného súdu boli dvakrát   zrušené krajským   súdom, pričom krajský súd v jednom   prípade   vychádzal   z   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu. Relevantné je aj to, že spornou otázkou zostalo právne posúdenie miery účasti svedkov pri spísaní závetu poručiteľkou a vplyv tejto účasti na platnosť závetu, teda okolnosť, ktorá nemá základ v záveroch znaleckých posudkov.

O   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   však   svedčí   predovšetkým   skutočnosť, že vec   sťažovateľky   nie   je   ani   po   14   rokoch   a   10   mesiacoch   od   začatia   konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010), bez ohľadu na hodnotenie miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prihliadol na to, že okresný súd vo veci rozhodol už trikrát a v predmetnej veci konali krajský súd ako odvolací súd a najvyšší súd ako dovolací súd spolu 5 rokov a 10 mesiacov, z čoho takmer 1 rok bolo konanie prerušené v dôsledku úmrtia navrhovateľky a zisťovania jej dedičov, čiže v tomto období okresný súd nekonal a nemohol tak ovplyvniť priebeh konania. Túto okolnosť však   mohol   ústavný   súd   zohľadniť   len   pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom zadosťučinení.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj neefektívna a aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní došlo k opakovanej zmene   zákonného   sudcu,   ústavný   súd   túto   argumentáciu   nemohol   akceptovať.   Ústava v čl. 48   ods.   2,   ale   aj   dohovor   v   čl.   6   ods.   1   zaväzuje   predovšetkým   všeobecné   súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   predovšetkým   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   napadnutom   konaní   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jej   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Napadnuté konanie nie je právoplatne skončené, okresný súd vo veci rozsudkom rozhodol, aktuálne však vo veci   koná krajský súd ako odvolací súd.   Ústavný súd tiež vychádzal   z   toho,   že   sťažovateľka   v   petite   svojej   sťažnosti   nežiadala,   aby   ústavný   súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov ústavný súd týmto nálezom neprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € z dôvodu, že „neprimeranou dĺžkou súdneho konania je už roky vystavená právnej neistote“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd zohľadnil predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktorá bola spôsobená neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu. Zohľadnil však aj faktickú náročnosť veci spočívajúcu v potrebe vykonať znalecké dokazovanie a skutočnosť, že vo veci boli vypracované tri znalecké posudky. Ústavný súd prihliadol aj na to, že okresný súd rozhodol vo veci trikrát s tým, že odvolacie konania, resp. dovolacie konanie, trvali spolu päť rokov a desať mesiacov, t. j. takmer šesť rokov z takmer 15 rokov trvajúceho konania, čo predstavuje približne 40 % z celkovej dĺžky konania. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia sťažovateľke v sume 4 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 340,90 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,04 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon – vyjadrenie z 28. apríla 2015, pretože neobsahuje novú   argumentáciu   relevantnú   vo   veci   oproti   tej,   ktorú   sťažovateľka   uvádza   vo   svojej sťažnosti.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015