znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 144/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   v   konaní o   sťažnosti   J.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   H.,   B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 243/2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 243/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 243/2006 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 144/09-15   z   9.   apríla   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 243/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 14. februára 2006 na Okresnom súde Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy z 10. apríla 1992 a o náhradu   škody   z   choroby   z   povolania.   Spis   bol   z   dôvodov   miestnej   príslušnosti odstúpený   na   namietaný   okresný   súd   27.   apríla   2006.   Od   uvedenej   doby   je   spis   na Okresnom   súde   Bratislava   II.   Sťažovateľka   sa   o   stave   veci   niekoľkokrát   informovala a napriek sľubom sa vo veci nekonalo a nekoná. Preto 17. marca 2008 podala sťažnosť predsedníčke tohto súdu, ktorá uznala opodstatnenosť jej sťažnosti, avšak vo veci sa naďalej nekonalo.   Podľa   názoru   sťažovateľky   nejde   o   komplikovanú   právnu   vec   a   sama   sa nepodieľala na prieťahoch v konaní.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol:

„1) Postupom Okresného súdu Bratislava II. v právnej veci o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 10. 4. 1992 a o náhradu škody z choroby z povolania vedenej pod spisovou značkou 8C 243/06 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu uvedené v čl. 48 ods. 2, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2)   Okresnému   súdu   Bratislava   II.   sa   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou 8C 243/2006 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3)   Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6.640 Eur(...), ktoré je jej Okresný súd Bratislava II. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Okresný   súd   Bratislava   II.   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania vo výške 289,74 Eur vrátane DPH(...) k rukám jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. J. H., so sídlom B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 2062/2009, ktorá okrem iného uviedla:

„(...) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu a   spravodlivý   proces   v   konaní   tunajším   súdom   porušené   bolo   len   čiastočne,   a   priznal sťažovateľke finančné odškodnenie podľa vlastnej úvahy.

Návrh sťažovateľky bol podaný na tunajší súd dňa 27. 04. 2006, dňa 07. 04. 2008 bol spis predložený na Krajský súd v Bratislave na rozhodnutie o nesúhlase s postúpením veci z Okresného súdu Bratislava I. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 20 NcC/12/2008 dňa 30. 04. 2008 rozhodol, že nesúhlas tunajšieho súdu s postúpením veci nie je dôvodný. Dňa   09.   06.   2008   bol   úpravou   daný   pokyn   na   doručenie   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave účastníkov. Následne 03. 06. 2009 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 22. 06. 2009, pojednávanie bolo odročené na deň 09. 09. 2009.

Časový odstup od doručenia návrhu po predloženie spisu na rozhodnutie o nesúhlase s postúpením veci ako aj následne do vytýčenia prvého termínu pojednávania bol spôsobený zaťaženosťou,   práceneschopnosťou   a   veľkosťou   oddelenia   sudcu   Mgr.   R.   P.,   ktorý   vec vybavuje.

Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní spôsobený konajúcim sudcom.

Netrvám na ústnom pojednávaní, navrhujem upustiť od ústneho pojednávania, keďže nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   29.   mája   2009   listom   oznámila,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrenia   označeného porušovateľa práva a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 243/2006:

-   14.   februára   2006   sťažovateľka   podala   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   žalobu „o určenie neplatnosti   kúpno predajnej zmluvy zo dňa 10.   4.   1992 a o náhradu škody z choroby z povolania“; vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 24 C 16/06,

- 27. apríla 2006 Okresný súd Bratislava I vec z dôvodu   miestnej nepríslušnosti postúpil   Okresnému   súdu   Bratislava   II;   vec   bola   zaevidovaná   bola   pod   sp.   zn. 8 C 243/2006,

- 9. apríla 2008 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu nesúhlasu Okresného súdu Bratislava II s postúpením veci,

- 6. júna 2008 bol spis vrátený Okresnému súdu Bratislava II s uznesením krajského súdu sp. zn. 20 NcC 12/2008 z 30. apríla 2008, ktorým rozhodol, že nesúhlas okresného súdu s prenesením príslušnosti nie je dôvodný,

- 22. júna 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. september 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 243/2006 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je aj „náhrada škody“, t. j. vec, ktorej povaha (spor o zdroje príjmov sťažovateľky) si vyžadoval osobitnú   starostlivosť   všeobecného súdu   o naplnenie účelu súdneho   konania, čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z   akých   dôvodov   došlo   v   napadnutom   konaní   k   zbytočným   prieťahom,   teda   dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek dôvodov dlhodobo nečinný, a   to   minimálne   v   období   od   27.   apríla   2006   do   9.   apríla   2008   (dva   roky).   Uvedená nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   dvoch   rokov nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné.   Vzhľadom   na uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že v napadnutom   konaní   došlo   k   prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu   súdov.   Ústavný   súd   opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a   nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol,   že   ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03). Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   z   dôvodu   vzniknutej   právnej   neistoty   navrhla   priznať   primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 640 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky v napadnutej veci,   ako   i   vzhľadom   na   povahu   veci   (náhrada   škody)   považuje za   primerané v   sume 2 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Úhrada   za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný v roku 2009 spolu s režijným paušálom (6,95 €) predstavuje sumu 122,85 €. Úhrada za tieto úkony právnej služby zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky   a podľa   §   27   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších predpisov predstavuje celkovú sumu 292,38 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009