znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 144/04-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka o sťažnosti Vladimíra Siku, bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. 8 C 209/00 takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo Vladimíra Siku podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní sp. zn. 8 C 209/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 209/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Vladimírovi Sikovi n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Vladimírovi Sikovi n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 1. apríla 2004 doručené podanie Vladimíra Siku, bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   jeho návrhu na náhradu škody vzniknutej požiarom od meracích elektrických zariadení v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 209/00.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Okresný   súd   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   8   C   209/00   porušil základné právo Vladimíra Siku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v Trenčíne   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 8 C 209/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Vladimírovi Sikovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000.- Skk,   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Trenčíne   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   v pôvodnej   podobe   zákonom   predpísané náležitosti,   ústavný   súd   sťažovateľa   27.   apríla   2004   vyzval   na   jej   doplnenie o splnomocnenie pre právneho zástupcu.

K odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenej 31. mája 2004 sťažovateľ pripojil splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátovi JUDr. D. K., B., pričom nasledovne doplnil aj petit sťažnosti:

„Okresný súd v Trenčíne je povinný zaplatiť náhradu trov, ktoré vznikli advokátovi JUDr. D. K., Právna kancelária, B. do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením č. k. II. ÚS 144/04-14 z 3. júna 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. júna 2004 právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   okresného   súdu   oznámili   ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. júna 2004 (Spr 948/2004) doručenom ústavnému súdu 6. júla 2004 k priebehu konania vo veci sp. zn. 8 C 209/00 okrem iného uviedla:

„... Sťažovateľ podal na tunajšom súde dňa 27. 03. 2000 žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal Západoslovenské energetické závody š. p., Bratislava k náhrade škody, ktorú nevyčíslil. S podanou žalobou nezaplatil súdny poplatok, ani nepožiadal o oslobodenie od takéhoto platenia. Z toho dôvodu musel zákonný sudca žalobcu – sťažovateľa k poplatkovej povinnosti vyzývať. Zároveň musel požiadať žalobcu o upresnenie žalobného petitu. Urobil tak 18. 06. 2001, kedy vyzval žalobcu na doplnenie a upresnenie nároku, ktorý uplatnil. Dňa 16. 06. 2001 požiadal sťažovateľ o oslobodenie od poplatkovej povinnosti a priložil doklady o svojich majetkových pomeroch. Žiadosti sťažovateľa bolo vyhovené uznesením zo dňa 31. 01.   02   tak,   že   bol   od   poplatkovej   povinnosti   oslobodený.   Po   právoplatnosti   tohto rozhodnutia   zaslala   zákonná   sudkyňa   dňa   22.   05.   2003   rovnopis   žaloby   na   vyjadrenie žalovanému.   K pojednávaniu   však   nemohlo   dôjsť,   pretože   dňom   26.   03.   2002   skončilo zákonnej   sudkyni   4-ročné   volebné   obdobie   pre   výkon   funkcie.   Z dôvodu,   že   nebola vytvorená Súdna rada, nemohla byť vymenovaná do funkcie na doživotie. Stalo sa tak až 04. 10. 2002. Vec nemohla byť pridelená inému sudcovi z dôvodu, že táto situácia sa týkala na tunajšom súde 6 (z 8) občianskoprávnych sudcov.

Termín pojednávania bol vzhľadom na množstvo nahromadených vecí určený na 03. 03. 2004. K jeho zrušeniu došlo z dôvodu žiadosti žalovaného, ktorý požiadal o zmenu termínu   pojednávania   z   dôvodu   plánovanej   účasti   na   služobnej   ceste.   Ďalší   termín pojednávania bol určený na 28. 04. 2004. K jeho odročeniu na 16. 06. 2004 došlo aj preto, že žalobca neoznačil riadne žalovaného. Súd mu musel uložiť, aby ho správne označil, aby mohlo   dôjsť   k vydaniu   uznesenia   o zámene   účastníkov.   Uznesenie   o tejto   zámene   bolo vydané   14.   05.   2004.   Pojednávanie   určené   na   16.   06.   2004   bolo   odročené   za   účelom znaleckého dokazovania.

K prieťahom v konaní: Na prieťahoch v konaní sa v predmetnej veci podieľal aj žalobca, ktorý nezaplatil súdny poplatok s podaním žaloby, ani nepožiadal o oslobodenie od poplatkovej povinnosti. Súdny poplatok je podľa zákona o súdnych poplatkoch splatný podaním návrhu. Žalobca nezaplatil   poplatok   ani   na   výzvu   súdu,   ale   požiadal   o oslobodenie   od   poplatkovej povinnosti, ale bez uvedenia svojich majetkových pomerov.

V súvislosti s prieťahmi v predmetnom konaní si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že   od   územnosprávnej   reorganizácie   súdu   v roku   1996   je   tunajší   súd   personálne poddimenzovaný. V rokoch 1997 – 2000 mal každý sudca okolo 1.000 spisov. V roku 2000 na   tunajšom   súde   pracovalo   iba   13   z 23   sudcov.   Traja   sudcovia   za   tejto   situácie   boli napriek   výslovnému   nesúhlasu   predsedníčky   súdu   a celého   kolektívu   preložení   na   stáž odvolacieho súdu. Počet spisov pripadajúcich na každého sudcu bol od 800 do 1000 vecí. Vzhľadom   na   tento   stav   nebolo   možné   prijať   žiadne   účinné   opatrenia   na   zabránenie prieťahov, pretože v kompetencii predsedu súdu nie je zabezpečiť dostatočný počet sudcov alebo zabrániť ich preloženiu na iný súd. Pri uvedených počtoch vecí pripadajúcich na jedného sudcu nebolo možné konať plynulo a rýchle vo všetkých sporoch, najmä za situácie, že okrem zostatkov z predchádzajúcich období, prišlo každému sudcovi do jeho oddelenia mesačne 60 -   70   nových   vecí.   Ani   toho   času nie   je   súd personálne   dobudovaný.   Štyri sudcovské miesta, na ktoré bol vyhlásený konkurz už v januári minulého roku (2003), nie sú stále obsadené. Napriek tomu došlo k preloženiu ďalších dvoch sudcov na krajský súd, a to bez ich plnej náhrady.

Pri určovaní výšky priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľovi by sa malo prihliadať ku skutočnosti, že na prieťahoch sa podieľal svojím správaním aj žalobca, ktorý nepostupoval   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom,   ani   v súlade   so   zákonom o súdnych poplatkoch. Podal na súde návrh, ktorý nemal riadne náležitosti. Tento návrh smeroval proti právnickej osobe, ktorú nesprávne označil. Súd mu poskytoval lehotu na to, aby odstránil nedostatky podaní.

Dávam do pozornosti skutočnosť, že sťažovateľ má na tunajšom súde viacero podaní, ktoré nespĺňajú náležitosti riadnych návrhov. Keďže nie je nikdy právne zastúpený, každý sudca pomáha žalobcovi odstraňovať najskôr vady jeho podaní a zisťuje, čoho sa nimi domáha. Svojím správaním zapríčiňuje prieťahy v konaní, ktorých odškodnenia sa potom domáha na ústavnom súde.“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 209/00.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju ustálenú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (II.   ÚS   26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu je konaním odstraňujúcim stav právnej neistoty účastníka konania len také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho   konania okresného   súdu   ústavný súd zistil   nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 209/00 ide o žalobu o náhradu škody, ktorá sťažovateľovi vznikla požiarom od elektrických meracích zariadení. Žaloby tohto druhu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval,   že   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne a skutkovo   zložitú   a pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu   ju   možno   uzavrieť   bez zbytočných prieťahov v konaní.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   zistil,   že   jeho   postup charakterizuje počiatočná nejasnosť predmetu konania a upresňovanie návrhu na základe výziev okresného súdu, pričom nebol zastúpený advokátom (žalobca je pritom povinný akceptovať § 6 Občianskeho súdneho poriadku o súčinnosti všetkých účastníkov so súdom). Po upresnení návrhu sťažovateľa bolo jeho konanie aktívne v tom zmysle, že sa zúčastnil obidvoch nariadených pojednávaní. Nemožno sa celkom stotožniť s tvrdením predsedníčky okresného   súdu,   že   správanie   sťažovateľa   zásadne   bránilo   sústredenému   a   účinnému postupu okresného súdu pri rozhodovaní vo veci samej.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu o určenie náhrady škody proti Západoslovenským energetickým závodom, š. p., Bratislava 27. marca 2000. Sťažovateľ ďalej podal 31. januára 2001 sťažnosť okresnému súdu na prieťahy v tomto konaní.   Predsedníčka   okresného   súdu   urobila   24.   apríla   2001   úradný   záznam   o podaní sťažnosti vo veci a o mesiac (25. mája 2001) uviedla, že sa vo veci nekoná napriek jej upozorneniu.

Okresný súd po viac ako roku (14 mesiacov) od podania žaloby prijal 18. júna 2001 uznesenie, ktorým uložil sťažovateľovi opraviť neurčitý návrh s upozornením na možnosť zastavenia konania (doručené sťažovateľovi 25. júna 2001).

Sťažovateľ doplnil svoj   návrh 9. júla 2001. Okresný súd následne 10. júla 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ podal 16. júla 2001 žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd vyzval 31. júla 2001 sťažovateľa, aby preukázal   svoje   osobné   a majetkové   pomery.   Po   ďalších   výzvach   okresného   súdu a po predložení príslušných potvrdení sťažovateľa (9. august 2001 a 7. september 2001) a po   podaní   sťažnosti   na   prieťahy   sťažovateľom   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi uznesením   z   31.   januára   2002   (po   5   mesiacoch   od   predloženia   potvrdenia   o   výške dôchodku) oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na   to,   že   sudkyni   konajúcej   vo   veci   sťažovateľa   uplynulo   štvorročné funkčné obdobie, nečinnosť súdu od 26. marca 2002 do 4. októbra 2002, t. j. v období viac ako   6   mesiacov,   súvisí   s tým,   že   nebola   vytvorená   Súdna   rada   Slovenskej   republiky a nebolo   možné   pokračovať   v konaní   v tejto   veci.   Prezident   Slovenskej   republiky vymenoval 4. októbra 2002 uvedenú sudkyňu do funkcie bez časového obmedzenia.

Okresný súd doručil žalobu sťažovateľa 7. apríla 2003, t. j. po 21 mesiacoch od jej upresnenia, odporcovi v tomto konaní na vyjadrenie. Odporca sa vyjadril k žalobe 13. mája 2003,   pričom   sťažovateľ   predložil   25.   júna   2003   okresnému   súdu   svoje   stanovisko k vyjadreniu odporcu.

Vo veci boli viackrát nariadené pojednávania. Prvé pojednávanie vo veci sa však konalo až 28. apríla 2004 (viac ako po štyroch rokoch od podania žaloby) a po vypočutí sťažovateľa   a právneho   zástupcu   odporcu   bolo   odročené   na   16.   jún   2004   za   účelom doplnenia dokazovania. Po predložení dokladov potrebných pre ďalšie konanie zo strany sťažovateľa a po prijatí uznesenia č. k. 8 C 209/00-60 o pripustení zmeny účastníka na strane odporcu a predložení ďalších dokladov zo strany odporcu v priebehu mesiaca máj 2004 okresný súd pojednávanie 16. júna 2004 odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého   dokazovania,   pričom uložil   účastníkom   konania,   aby   mu   v lehote   10   dní predložili písomne otázky, ktoré chcú položiť znalcovi.

Ústavný súd konštatoval, že v postupe okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 209/00 sa počas štyroch rokov konania vyskytli dve obdobia nečinnosti:

- obdobie od 27. marca 2000 do 18. júna 2001 (približne 14 mesiacov) a

- obdobie od 4. októbra 2002 do 7. apríla 2003 (7 mesiacov), po znovuvymenovaní pôvodne konajúcej sudkyne okresného súdu do funkcie,ktoré nemožno pripísať na vrub sťažovateľovi, ale na vrub okresnému súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu, z ktorých je zjavný značný podiel sťažovateľa na doterajšej dobe konania v jeho veci v niektorých štádiách konania, na obdobia nečinnosti, ktoré idú na vrub súdu, a na skutočnosť, že okresný súd až v roku 2004 nariadil dokazovanie, ktoré má význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj vzhľadom na povahu konania ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 209/00 porušené bolo.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   právo   bolo   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 8 C 209/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   300   000   Sk,   pričom k odôvodneniu   jeho rozsahu uviedol: „Skutočnosť,   že   Okresný súd v Trenčíne   o návrhu sťažovateľa...   nerozhodol,   hoci   od   podania   návrhu   uplynuli   štyri   roky,   vyvolalo   u mňa dlhodobý pocit právnej neistoty, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá.“

Ústavný súd však dospel k záveru, že vzhľadom na konkrétne okolnosti a povahu veci a na záver o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je samotné rozhodnutie o porušení týchto práv sťažovateľa a o uložení   povinnosti   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov dostatočnou satisfakciou. Z týchto dôvodov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia, t. j. aj o tom, že sťažovateľovi nepriznáva úhradu trov tohto konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2004