znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 144/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Mazáka v konaní o sťažnosti Ing. I. M., bytom V., O. M., bytom V., a J. M., bytom V., zastúpených   advokátom   JUDr.   F.   S.,   T.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. M. a J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo Ing. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94 p o r u š e n é   n e b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 138/94 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   O.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   J.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   000 Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť O. M. a J. M. trovy konania vo výške 14 200 Sk (slovom štrnásťtisícdvesto slovenských korún) na účet advokáta JUDr. F. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. júna 2003 doručené podanie Ing. I. M., bytom V., O. M., bytom V., a J. M., bytom V. (ďalej aj „sťažovatelia“), označené ako „Sťažnosť na Okresný súd v Trnave“. Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovatelia ním namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp.   zn.   14 C 138/94, ktorá   je   vedená   proti   nim   zo   strany   navrhovateľov   M.   K.   a spol. o zrušenie   podielového   spoluvlastníctva.   Konanie   začalo   na   základe   návrhu   žalobcov podaného 14. júna 1994 a v čase podania sťažnosti nebolo ešte právoplatne skončené.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   ich sťažnosť na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa Ing. I. M. na prejednanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných   prieťahov   upravené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   v konaní   vedenom   na Okresnom súde v Trnave č. k. 14 C 138/94 bolo porušené.

Súd   priznáva   sťažovateľovi   podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   SR   finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- SKK.“

Keďže sťažnosť sťažovateľov nespĺňala náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd sťažovateľov listom z 19. júna 2003 na upresnenie a doplnenie podania. Odpoveď sťažovateľov na výzvu bola ústavnému súdu doručená   4.   júla   2003.   Obsahovala upresnenie   osôb,   ktoré   sú   sťažovateľmi,   upresnenie dôvodov pre priznanie finančného zadosťučinenia a prílohy – splnomocnenie pre advokáta JUDr.   F.   S.,   T.,   na zastupovanie   sťažovateľov   pred   ústavným   súdom,   ako   aj ústavným súdom požadované listinné dôkazy.

Po odstránení nedostatkov podania ústavný súd predbežne prerokoval 9. júla 2003 sťažnosť   sťažovateľov   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom z 31. júla 2003 obrátil na predsedníčku okresného súdu so žiadosťou o zaslanie spisu sp. zn. 14 C 138/94 a o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení (Spr 1119/03) doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2003 okrem iného uviedla:

„Uvedená vec... napadla na tunajší súd dňa 14. 6. 1994... Sudkyňa vo veci určila termín pojednávania 3. 8. 1994, a to na deň 23. 9. 1994, určila   súdny   poplatok   za   návrh,   doručila   návrh   odporcovi   v zastúpení   advokátom JUDr. F. S., ktorý sa k návrhu písomne vyjadril dňa 5. 9. 1994. Na pojednávaní dňa 23. 9. 1994 boli vypočutí účastníci konania a boli vyzvaní, aby predložili súdu ďalšie listinné dôkazy a pojednávanie bolo odročené na 26. 10. 1994. Na tomto pojednávaní sudkyňa zistila,   že   je   potrebné   do   konania   pribrať   znalca   na   zistenie   možnosti   reálnej   deľby nehnuteľnosti. Dňa 15. 11. 1994 Ing. D. M. podal súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 24. 11. 1994 bol spis predložený na Krajský súd v Bratislave v dôsledku rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti zo strany Ing. D. M. voči sudkyni JUDr. B. M. a prikázanie veci inému súdu.

Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením zo dňa 9. 3. 1995 tak, že sudcovia Okresného   súdu   v Trnave   nie   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci, uznesenie   prevzali   účastníci   konania,   sudkyňa   JUDr.   M.   dňa   20.   4.   1995   vypracovala uznesenie o ustanovení znalca Ing. J. G. a J. Cs. vo veci.

Vo veci návrhu na predbežné opatrenie sudkyňa rozhodla dňa 21. 4. 1995 tak, že návrh   zamietla.   Ing.   D.   M.   podal   odvolanie,   vec   bola   predložená   Krajskému   súdu v Bratislave, ktorý uznesením sp. zn. 11 Co 528/95 zo dňa 19. 1. 1996 potvrdil napadnuté uznesenie, vec sa vrátila z KS Bratislava dňa 1. 2. 1996.

Dňa 2. 2. 1996 ustanovený znalec Ing. V. H. vo veci podal znalecký posudok ohľadne možnosti reálnej deľby nehnuteľnosti.

Ing. D. M. dňa 7. 2. 1996 podal ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 15. 3. 1996 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že bude ustanovený znalec na ohodnotenie miešarenskej technológie. Dňa 28. 3. 1996 súd ustanovil znalca Ing. F. B. na podanie posudku. Znalec sa dňa 25. 6. 1996 dostavil na súd, vrátil spisový materiál bez vypracovania znaleckého posudku vzhľadom na spochybňovanie objektívnosti jeho osoby zo strany Ing. I. M. Následne súd ustanovil znalca P. M., a to uznesením zo dňa 27. 6. 1996, po podaní posudku súd určil pojednávanie na deň 11. 10. 1996.   Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania ako aj znalec P.   M.   Dňa 16. 10. 1996 preukazovali účastníci svoju solventnosť a pojednávanie bolo odročené na deň 25.   10.   1996,   kedy   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom.   Proti   rozsudku   podal   odvolanie odporca, vec bola po vykonaní ďalších úkonov predložená dňa 24. 4. 1997 odvolaciemu súdu. Dňa 25. 6. 1997 bol spis vrátený tunajšiemu súdu s tým, že treba doplniť podané odvolanie o podacie lístky o odvolaní na preukázanie včasnosti podania odvolania. Spis bol po odstránení vady podania znovu predložený odvolaciemu súdu dňa 13. 8. 1997. Dňa 1. 6. 1998   sa   vrátil   spis   z KS Trnava po   odvolacom konaní   tak,   že napadnutý rozsudok bol zrušený a vec sa vrátila na ďalšie konanie. Dňa 20. 10. 1998 súd určil termín pojednávania na   deň   20.   1.   1999,   požiadal   účastníkov   o predloženie   listín   súvisiacich   s vecou. Pojednávania   sa   nezúčastnili   navrhovatelia,   pre   neprítomnosť   navrhovateľov   bolo pojednávanie odročené na 17. 3. 1999. V dôsledku práceneschopnosti sudkyne JUDr. B. M. však   boli   termíny   pojednávaní   zrušené,   v predmetnej   veci   bol   určený   nový   termín pojednávania na deň 19. 5. 1999. Na tomto pojednávaní bolo rozhodnuté, že treba doplniť dokazovanie   znaleckým   posudkom   na   vyčíslenie   trhovej   ceny   nehnuteľnosti.   Znalec   bol ustanovený 14. 7. 1999. Dňa 14. 9. 1999 znalec Ing. S. Č. oznámil súdu, že vykoná ohliadku miesta dňa 28. 9. 1999, tiež požadoval konkrétne listinné dôkazy pre vypracovanie posudku. Dňa 20. 9. 1999 oznámil znalec Ing. Č. súdu, že ohliadka miesta sa dňa 28. 9. 1999 nemôže uskutočniť z dôvodu, že Ing. D. M. za seba ako aj ostatných navrhovateľov oznámil, že sa ohliadky nezúčastní. Nový termín ohliadky stanovil znalec na 5. 10. 1999, dňa 21. 9. 1999 boli doručené súdu námietky voči znalcovi Ing. Č. Sudkyňa dňa 23. 9. 1999 požiadala znalca   o vrátenie   spisu.   Po   ďalších   procesných   úkonoch   sudkyne   bol   dňa   17.   3.   2000 ustanovený ďalší znalec – Ing. arch. D. M., znalec z odboru stavebníctva, ktorý vypracoval kontrolný posudok o ocenení predmetných nehnuteľností, posudok podal dňa 16. 1. 2001. Tiež znalec Ing. E. P., ktorý bol ustanovený ako kontrolný znalec podal dňa 16. 1. 2001 posudok ohľadom hodnoty strojov a strojných zariadení, tiež sa vyjadril k otázke možnosti reálnej deľby nehnuteľnosti z hľadiska technológie prevádzky. Tieto posudky boli doručené účastníkom konania – ich zástupcom na vyjadrenie, dňa 20. 2. 2001 sa vyjadrili žalovaní k znaleckým posudkom, toto vyjadrenie bolo zaslané navrhovateľovi, ktorý dňa 9. 4. 2001 podal aj v zastúpení súrodencov stanovisko, ktoré sa dňa 24. 4. 2001 doručilo zástupcovi žalovaných. Tiež sa súd musel zaoberať procesným úkonom, lebo došlo k zmene účastníkov konania. Právny zástupca žalovaných dňa 10. 5. 2001 zaslal stanovisko k vyjadreniu zo dňa 4. 4. 2001, ktoré sa doručovalo žalobcom.

Sudkyňa JUDr. B. M. vo veci konala do 10. 5. 2001, dňom 30. 6. 2001 odišla na starobný dôchodok a celé oddelenie 14 bolo na základe opatrenia predsedu súdu pridelené na   vybavenie   novozvolenej   sudkyni   JUDr.   M.   M.,   ktorá   len   v agende   C   prevzala 474 nerozhodnutých vecí, ktoré postupne študovala a určovala termíny pojednávaní. Od 25. 10. 2001 zostala dlhodobo práceneschopná a preto vec bola opatrením zo dňa 25. 1. 2002 pridelená sudkyni JUDr. D. M. Dňa 27. 2. 2002 v spise vykonala úpravu za účelom doručenia uznesenia o priznaní znalečného splnomocnenému zástupcovi navrhovateľov v 1, 2 a 4 rade, zároveň vyzvala právneho zástupcu odporcu aby predložili darovaciu zmluvu preukazujúcu právne nástupníctvo J. a O. M., aby predložil list vlastníctva a súčasne bol právny zástupca odporcov vyzvaný na odstránenie nedostatkov plnomocenstva. Písomnosti boli doručené 18. 3. 2002. Po odstránení vád podaní a po zistení podkladov pred zaslaním spisu   na   odvolacie   konanie   bola   dňa   10.   9.   2002   vyhotovená   predkladacia   správa   na Krajský súd v Trnave. Sudkyňa však zisťovala dátum podania zásielky na pošte opakovane, bolo potrebné zistiť, či odvolanie proti predmetnému uzneseniu bolo podané včas (urgencie vo veci 12. 11. 2002, 10. 1. 2003). V súčasnej dobe sa spis 14 C 138/94 nachádza na Krajskom súde v Trnave v dôsledku podaného odvolania.

Ako vyplýva z celkovej genézy ide i komplikovanú vec, prieťahy v konaní sú na strane účastníkov konania, vznášali námietku zaujatosti sudcov, mali výhrady voči znalcom, trvali na kontrolných znalcoch, došlo k zmene účastníkov konania (sám sťažovateľ previedol svoj podiel   na   svojich   synov   v roku   1999),   neúčasť   na   pojednávaní,   neúčasť   na   ohliadke, práceneschopnosť právneho zástupcu).

V predmetnej   veci   po   vykonaní   dokazovania   Okresný   súd   Trnava   rozhodol rozsudkom už 25. 10. 1996 tak, že nariadil predaj nehnuteľností, pričom nejde len o tento ojedinelý   spor   medzi   súrodencami.   Urýchleného   rozhodnutia   sa   domáhali   raz navrhovatelia,   druhýkrát   odporca,   odvolávali   sa   na   dostatočné   množstvo   dôkazov   pre rozhodnutie. Krajský súd však rozsudok zrušil a nariadil doplnenie dokazovania. Celkovú situáciu komplikujú účastníci jednej i druhej strany a robia si schválnosti.

Subjektívne prieťahy zo strany sudkyne JUDr. B. M. do odchodu na dôchodok v júni 2001 som nezistila, vec bola pridelená inej sudkyni – JUDr. M. M., ktorá bola dlhodobo práceneschopná. Sudkyňa JUDr. D. M. po pridelení veci v roku 2002 musela študovať viaceré pridelené reštančné veci a v predmetnej veci odstraňovala vady podania a zisťovala ďalšie podklady pre rozhodnutie.

S poukazom   na   podrobnú   genézu   spisu,   veľmi   rozsiahle   dokazovanie,   vytvárané prieťahy zo strany účastníkov, nie je možné hovoriť o predlžovaní konania len zo strany súdu tak ako to uvádza vo svojej sťažnosti sťažovateľ Ing. I. M. zo dňa 5. 6. 2003 a jeho právny zástupca JUDr. F. S. zo dňa 4. 7. 2003.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 14. augusta 2003 vyjadril, že on ani jeho klienti netrvajú na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“, v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   138/94   o zrušenie   podielového vlastníctva k nehnuteľnostiam.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju ustálenú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu 14 C 138/94 doručeného 26. februára 2004 zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je žaloba   o   zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam.   Ústavný   súd konštatoval,   že   vec   nemožno   považovať   za   právne   zložitú,   pretože   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd   zohľadnil,   že   v konaní   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   z viacerých odborov a po tom, ako účastníci využili svoje procesné práva, po preštudovaní znaleckých posudkov aj kontrolné znalecké dokazovanie, čo ovplyvnilo celkovú dĺžku konania.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pokiaľ   ide o účastníkov konania, ústavný súd zistil, že iba raz sa neuskutočnilo pojednávanie kvôli neprítomnosti   navrhovateľov.   Na doterajšej   dobe   konania sa   podieľali účastníci   tým,   že využívali procesné prostriedky, ktoré im Občiansky súdny poriadok poskytuje, najmä voči úkonom, ktoré podľa nich nesvedčili v ich prospech (podanie námietky zaujatosti sudkyne a všetkých sudcov okresného súdu, namietanie a spochybňovanie objektívnosti znaleckých posudkov, žiadosť   o nariadenie   ďalšieho   znaleckého   dokazovania,   opakované   návrhy   na vydanie predbežného opatrenia, zmeny v právnom zastúpení), čím prispeli k spomaleniu konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Konanie vo veci začalo na základe žaloby o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam podanej súrodencami sťažovateľa Ing. I. M. 14. júna 1994.

V roku   1994   sa   uskutočnili   dve   pojednávania   (23.   septembra   1994,   26.   októbra 1994), plynulosť v konaní vo veci samej bola prerušená vznesením námietky zaujatosti zo strany   navrhovateľov,   o ktorej   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   tak,   že   sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie vo veci.

V roku 1995 sa neuskutočnilo pojednávanie vo veci samej. Súd rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (21. apríla 1995 uznesením návrh zamietol), rozhodol o ustanovení   znalcov   z odboru   stavebníctva   a ekonómie   (uznesením   z 20.   apríla   1995) a o výmene   znalca   z odboru   stavebníctva   (uznesením   zo   7.   novembra   1995)   kvôli prieťahom v konaní (nečinnosťou znalca sa doba konania predĺžila o viac ako 5 mesiacov).

V roku   1996   sa   uskutočnilo   odvolacie   konanie   o   odvolaní   proti   uzneseniu o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (odvolací   súd   19.   januára   1996 potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu),   súd   rozhodoval   o ustanovení   znalca   z odboru mlynský a miešarenský   priemysel (28.   marca 1996) a po námietke zaujatosti znalca zo strany sťažovateľa o ustanovení nového znalca z toho istého odboru   (27. júna 1996) sa uskutočnili štyri pojednávania vo veci samej (15. marca 1996, 11. októbra 1996, 16. októbra 1996,   25.   októbra   1996).   Okresný   súd   rozhodol   25.   októbra   1996   vo   veci   rozsudkom, ktorým nariadil predaj uvedených nehnuteľností a v časti žalobu zamietol.

Začiatkom   roku   1997   prebiehalo   odvolacie   konanie   voči   rozsudku   súdu   prvého stupňa na základe odvolania sťažovateľa (žalovaného) z 1. decembra 1996. Spis s opravným prostriedkom   bol   doručený   odvolaciemu   súdu   14.   mája   1997,   v dôsledku   nevykázania včasnosti odvolania bol vrátený späť a opätovne doručený odvolaciemu súdu 20. augusta 1997   (po   8   mesiacoch   od   podania   odvolania).   V   uvedenom   roku   sa   uskutočnilo   jedno pojednávanie pred odvolacím súdom (26. novembra 1997). O odvolaní rozhodol Krajský súd   v Trnave   až   18.   februára   1998   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   pre nesprávne vecné zistenia a procesné pochybenia a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Po rozhodnutí odvolacieho súdu (doručenom okresnému súdu 1. júna 1998) sa na prvom   stupni   v roku   1998   už   neuskutočnilo   žiadne   pojednávanie   (nečinnosť   v období 7 mesiacov).

V   roku   1999   rozhodoval   súd   o   ustanovení   znalca   z   odboru   stavebníctvo   na vypracovanie znaleckého posudku (14. júla 1999) a uskutočnili sa dve pojednávania vo veci samej (20. januára 1999 a 19. mája 1999). Po oznámení neúčasti navrhovateľov na ohliadke nehnuteľností znalcom a predložení námietky zaujatosti znalca žalobcami (21. septembra 1999) súd uskutočnil ďalší úkon vo veci až 17. marca 2000, t. j. po 6 mesiacoch.

V roku   2000   sa   spis   nachádzal   u znalcov   z odboru   stavebníctvo   (uznesenie o stanovení   znalca   zo   17.   marca   2000)   a potravinárstvo.   Bola   uskutočnená   prehliadka nehnuteľnosti   (26.   septembra   2000).   Znalecké   posudky   boli   okresnému   súdu   doručené 16. januára 2001 (po 10 mesiacoch od ustanovenia znalca).

V roku 2001 sa nekonalo vo veci samej. Dňa 20. februára 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie,   v ktorom   žalovaný Ing.   I.   M. o.   i.   žiadal,   aby okresný   súd   pripustil zámenu   na   strane   žalovaného,   pretože   spornú   nehnuteľnosť   previedol   v   roku   1999 darovacou   zmluvou   na   svojich   synov   O.   M.   a J.   M.   V spise   sa   nenachádza   záznam o rozhodnutí o zmene účastníka na strane žalovaného, z ďalších úkonov okresného súdu je však zrejmé, že ten akceptoval faktickú zmenu na strane žalovaného (pozn. v tejto súvislosti ústavný súd za sťažovateľov od uvedeného času - marec/apríl 2001 - považoval účastníkov konania O. M. a J. M.).

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania okresného   súdu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   akceptovanej   zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho   procesnoprávneho   vzťahu.   Aj s prihliadnutím   na   tento   záver   ústavný   súd   nemá   pochybnosť,   že   navrhovatelia   môžu uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo tejto zmene (I. ÚS 52/01).

Okresnému súdu bolo doručené (17. apríla 2001) odvolanie žalovaných voči výške odmeny znalca. Dňa 28. júna 2001 bola z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne vec prikázaná sudkyni JUDr. M. M.

V roku 2002 bola vec prikázaná sudkyni JUDr. D. M. (25. januára 2002). Vo veci samej sa neuskutočnilo žiadne pojednávanie. Súd zabezpečoval listinné dôkazy (doručené súdu 18. marca 2002, založené do spisu 20. júna 2002), ktoré urgoval aj po tom, ako boli súdu zaslané, a zisťoval dátum zaslania odvolania proti uzneseniu o priznaní znalečného (2. októbra 2002).

V roku   2003   bola   vec   predložená   odvolaciemu   súdu   (6.   augusta   2003),   ktorý 28. novembra   2003   rozhodol   o tom,   že   odvolanie   žalovaných   proti   stanoveniu   výšky odmeny znalca odmieta z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

Celkovo možno konštatovať, že po zrušení rozsudku okresného súdu z 25. októbra 1996 odvolacím súdom (18. februára 1998, rozsudok doručený okresnému súdu 1. júna 1998) bol okresný súd nečinný v období 6 mesiacov v roku 1998 a 6 mesiacov v roku 1999 (spolu 12 mesiacov). V roku 2000 nariaďoval znalecké dokazovanie, ktoré vykazuje znaky nesústredenosti. Od 28. júna 2001 do 7. marca 2002 (t. j. počas obdobia asi 8 mesiacov) bol okresný súd nečinný s výnimkou výziev v období od 7. marca 2002 do 12. novembra 2002 a po 12. novembri 2002 po celý rok 2003 (t. j. počas 13 mesiacov).

Na   základe   uvedených   skutočností   s prihliadnutím   najmä   na   neefektívny   postup v namietanom   konaní,   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   (asi   33   mesiacov   vo   vzťahu k sťažovateľom O. M. a J. M.), na celkovú dĺžku konania (v čase rozhodovania ústavného súdu v trvaní takmer desať rokov), ako aj na celkové okolnosti prípadu ústavný súd uzavrel, že   okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľov   (O.   M.   a J.   M.,   ktorí   sa   zmenou účastníka konania stali jeho účastníkmi až od marca/apríla 2001) na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k sťažovateľovi Ing. I. M. ústavný súd rozhodol, že vzhľadom na zmenu účastníkov konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 138/94 počas roku 2001 (čo   vyplynulo   až   z vyžiadaného   spisu   označeného   súdu)   v čase   podania   sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu (5. jún 2003) nebol účastníkom konania, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 138/94 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovatelia (O. M. a J. M.) požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, pretože „právna ochrana práv nebola rýchla a účinná... a naďalej trvá stav neistoty už 9 rokov“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   nie   je možné   účinne   odstrániť   len   vyslovením   porušenia   základného   práva,   ale   považoval   za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom v dôsledku tejto skutočnosti vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú   dobu   konania   okresného   súdu,   ktorá   sa   predĺžila   aj   v dôsledku   zbytočných prieťahov vo veci, zohľadňujúc celkové okolnosti prípadu a správanie účastníkov konania, ústavný súd rozhodol priznať každému z nich sumu 10 000 Sk, ktorú považuje za primerané zadosťučinenie.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. F. S. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 14 200 Sk (slovom štrnásťtisícdvesto slovenských korún) spolu za dvakrát dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk, t. j. po 4 270 Sk za jeden úkon a 130 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003).

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2004