znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 144/02-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   zloženého z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej 13. marca 2003   o sťažnosti   Š.   G.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. I.   R.,   K.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   prvej vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1034/97 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu Košice II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1034/97 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2002 doručená   sťažnosť   Š.   G.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1034/97. Predmetom konania je zrušenie spoločného   nájmu   bytu   na   základe   návrhu   Jozefa   Kissa   z   28.   augusta   1997   proti sťažovateľovi ako   odporcovi v tomto konaní.

Namietané prieťahy v označenom konaní boli už predmetom konania ústavného súdu o podnete, ktorý nálezom sp. zn. I. ÚS 28/01 z 13. decembra 2001 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa Okresným súdom Košice II.

Sťažovateľ požaduje vydať takýto nález:„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods.   2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3,5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 1034/97 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200.000.- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie konanie v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru postupom Okresného súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1034/97   v období   od   rozhodnutia ústavného súdu č. k. I. ÚS 28/01-29, t. j. od 13. decembra 2001.

Po prijatí časti sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval Okresný súd Košice II, aby sa vyjadril k sťažnosti, ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a žiadal predloženie spisu.

Na výzvu ústavného súdu predseda Okresného súdu Košice II reagoval takto: „Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, doručenou Ústavnému súdu SR dňa 19. 6. 2002, ako aj s napadnutým spisom tunajšieho súdu, v ktorom sa namietajú prieťahy v konaní, Vám dávam nasledujúce vyjadrenie:

V predmetnom konaní bolo rozhodnuté Ústavným súdom SR pod č. k. I. ÚS 28/01-29 dňa 13. 12. 2001. Sťažovateľ nepreukázal a ani lustráciou v evidencii sťažností tunajšieho súdu nebolo zistené, aby od uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu sa sťažovateľ domáhal ochrany   svojho   práva   na   príslušnom   orgáne   štátnej   správy   súdov   v súlade   s ust.   §   17 zákona o štátnej správe súdov.

Vychádzajúc z uvedeného s poukazom na § 53 ods.1 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.

K obsahu spisu je potrebné uviesť, že po rozhodnutí Ústavného súdu bol skutočne určený termín pojednávania na deň 21. 2. 2002. Tohto pojednávania sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania, právny zástupca žalobcu, ani právna zástupkyňa žalovaných, ktorá svojím zastupovaním splnomocnila iného zástupcu. Tento ospravedlnil neúčasť žalovaných z dôvodu ich hospitalizácie, doklad o nej však súdu nepredložil. Vzhľadom na právny názor obsiahnutý v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach bude zrejme vypočutie oboch žalovaných v ďalšom konaní nutné.

V mesiaci máj 2002 konajúci sudca žiadal kanceláriu o pripojenie spisu, na základe ktorého právny zástupca žalobcu žiada predmetné konania prerušiť a v mesiaci september 2002 vytýčil termín pojednávania na deň 8. 10. 2002.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že dĺžka predmetného konania je zapríčinená aj správaním sa účastníkov konania, resp. ich zástupcov. Ak napríklad právna zástupkyňa   žalovaných   mala   vedomosť   o tom,   že   žalovaní   budú   v čase   vytýčeného pojednávania   (ktorého   sa   ani   sama   nezúčastnila)   hospitalizovaní,   mohla   z uvedeného dôvodu požiadať o preročenie tohto pojednávania na taký vhodný termín, aby žalovaní na ňom mohli byť prítomní a vypočutí.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že k 31. 8. 2002 bolo v súdnom oddelení vo veci konajúceho   sudcu   746   nevybavených   vecí,   z toho   322   vecí   starších   ako   dva   roky. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   pri   takomto   množstve   nevybavených   vecí   nie   je   možné v pridelených veciach konať a rozhodovať v účastníkmi predpokladaných lehotách. Zároveň   Vám   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie a súhlasím s upustením od neho.“

Na konaní ústneho pojednávania netrval ani sťažovateľ.

Zo spisu sp. zn. 19 C 1034/97 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Po   rozhodnutí   ústavného   súdu   13.   decembra   2002   bolo   nariadené   pojednávanie 21. februára 2002 s výsledkom, ako uviedol predseda Okresného súdu Košice II vo svojom vyjadrení.   Pojednávanie   8. októbra   2002   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právny zástupca navrhovateľa „v lehote 10 dní odo dňa pojednávania (t. j. od 8. októbra 2002) oznámi písomne súdu, či svoj návrh na začatie konania berie späť, resp. či trvá naďalej na podanom návrhu...“. Právny zástupca navrhovateľa v tejto lehote nič neoznámil. Na výzvu Okresného súdu Košice II oznámil 30. decembra 2002, že trvá na podanej žalobe. Vo veci bol určený termín výsluchu na 26. marec 2003, keď má byť v mieste bydliska na Ždiarskej ul. č. 5 v Košiciach vypočutý žalovaný v 2. rade (manželka sťažovateľa).

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou opakovane domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1834/97;   §   24   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   umožňuje   posúdiť   namietané   konanie   z hľadiska   možného   porušenia sťažovateľových   základných   práv   len   v období   od   rozhodnutia   ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 28/01-29   z 13.   decembra   2001,   keď   vyslovil   porušenie   tohto   základného   práva v označenom konaní, a preto prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie len v tejto časti.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným...rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvorenie   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným   rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť právneho kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1034/97 ide o konanie   o zrušenie   spoločného   nájmu   bytu,   v ktorom   je   sťažovateľ   odporcom.   Ide o konanie,   ktoré   právne   zložité   nie   je   a tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov.   Na právnu ani faktickú zložitosť veci nepoukázal ani Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pred Okresným súdom Košice II prebieha konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne ani fakticky mimoriadne zložité, takže pri sústredenom postupe súdu ho možno rozhodnúť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 C 1034/97, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. V posudzovanom období označeného konania, t. j. od 13. decembra 2001 až do podania sťažnosti ústavnému súdu, sa uskutočnili dve pojednávania (21. februára 2002 sa nezúčastnil na ňom ani navrhovateľ, ani odporca - z dôvodu hospitalizácie a bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisu sp. zn. 29 C 133/01; 8. októbra 2002 - bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia navrhovateľa, či svoj návrh berie späť). Sťažovateľ   nebol   na   pojednávaní   osobne   prítomný;   prítomná   bola   iba   jeho   právna zástupkyňa. Správanie sťažovateľa, napriek jeho neúčasti na jednom z dvoch nariadených pojednávaní,   nebolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobilé   podstatným   spôsobom ovplyvniť dĺžku prebiehajúceho konania (po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 28/01-29 z 13. decembra 2001).

3.   Predmetom   posudzovania   ústavného   súdu,   či   došlo   v konaní   označenom sťažovateľom   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   období   od   rozhodnutia   ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 28/01-29   z 13. decembra   2001,   bolo   cca   15-mesačné   obdobie   postupu   Okresného súdu Košice II v predmetnej veci. Okresný súd Košice II po náleze ústavného súdu nariadil dve   pojednávania,   ktorých   priebeh   ovplyvnila   síce   ospravedlnená,   ale   predsa   neúčasť účastníkov konania, od ktorých závisel ďalší postup Okresného súdu Košice II v danej veci. Okrem   nariadenia   dvoch   pojednávaní   v tomto   období   Okresný   súd   Košice   II   urobil procesné úkony spojené so zisťovaním, či navrhovateľ súdneho konania vezme svoj návrh späť,   a bol   viazaný   na   vyjadrenie   jedného   z účastníkov   konania   a s určením   výsluchu žalovaného v 2. rade (manželky sťažovateľa), ktorý určil na 26. marec 2003. Ústavný súd dospel   k záveru,   že   postup   Okresného   súdu   Košice   II,   ktorým   sleduje   právny   názor Krajského súdu v Košiciach obsiahnutý v odôvodnení jeho uznesenia č. k. 13 Co 68/99-82 z 24. júna 1999, ktorým zrušil rozsudok prvého stupňa (vykonanie dokazovania) a ktorý smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, bolo konaním, ktoré nemá znaky zbytočných prieťahov v konaní. Po vyhodnotení postupu Okresného súdu Košice II od 13. decembra 2001 ústavný súd dospel k záveru, že v tomto období nedošlo   k takým prieťahom v konaní, ktoré by ústavný   súd   zhodnotil   ako   zbytočné,   a tým   nedošlo   ani   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo už bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vzhľadom na výsledok konania ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 13. marca 2003