SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 143/2015-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3. septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Eduardom   Šmelkom,Húščavova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejnéprerokovanie veci v prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194z 21. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súdv   Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   Eduarda   Šmelka,Pod Rovnicami 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného   advokátom   JUDr.   Eduardom   Šmelkom,   Húščavova   1,   Bratislava,   vo   vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veciv prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 So 3/2011-194 z 21.februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa 11. 06. 2008 som zaslal Okresnému súdu Bratislava III pod sp. zn. 11/2008-1- 410 žalobný návrh o preskúmanie rozhodnutia orgánu žalovaného podľa § 15 ods. 1 zákona 83/1990 Zb...

V tejto žalobe som uviedol, že niekedy v polovici mesiaca január 2008 mi jeden z členov   Výkonného   výboru   Slovenského   zväzu   JUDO   umožnil   nahliadnuť   do   zápisnice č. 3/2007 (zo   14. decembra 2007,   pozn.),   podľa   ktorej   mi   mal   byť   uložený   trest.   Táto zápisnica   predstavovala   iba   koncept,   keďže   nebola   podpísaná   štatutárnym   zástupcom žalovaného a   opečiatkovaná,   preto   nepredstavovala   žiadne   úradné   rozhodnutie,   z toho dôvodu som listom zo dňa 21. 02. 2008 zaslal žalovanému žiadosť o zaslanie rozhodnutia o treste. Takéto rozhodnutie mi však nikdy žalovaným nebolo doručené...

... V   januári   2008   určite   neexistovala   zápisnica   Výkonného   výboru   Slovenského zväzu JUDO, o čom svedčí tá skutočnosť, že žalovaný ju na svojej webovej stránke zverejnil až niekedy   v mesiaci   jún   2008 s dátumom   jej vyhotovenia   09.   01.   2008 a   s dátumom zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007.

Uvedené skutočnosti sú všetko iba moje tvrdenia, ktoré neboli preukazované v rámci dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava III a Krajským súdom v Bratislave. Oba súdy pri rozhodovaní o odmietnutí mojej žaloby vychádzali síce z týchto tvrdení, avšak ich obsah prekrútili, teda dali im iný význam iba za tým účelom, aby mohli moju žalobu odmietnuť   bez   vykonania   spravodlivého   súdneho   konania   v   zmysle   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Medzi disciplinárnymi orgánmi nie je uvedený Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO ako zväzový orgán, preto v nijakom prípade v januári 2008 mne ukázaný koncept zápisnice   Výkonného   výboru...   nemôže   predstavovať   disciplinárne   rozhodnutie   o   treste, v januári 2008 som sa ani nemohol dozvedieť o rozhodnutí o treste v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., ako sa mylne domnievajú oba súdy, z toho dôvodu ani mi nemohla začať plynúť 30-dňová lehota na podanie opravného prostriedku...

O uložení disciplinárneho trestu nekompetentným orgánom žalovaného som sa z jeho webovej stránky dozvedel až začiatkom júna 2008 a až vtedy som zistil, že žalobcov orgán Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO mi uložil zastavenie činnosti na 5 rokov, a to odo dňa 14. 12. 2007 do 14. 11. 2012. Lehota 30 dní na podanie opravného prostriedku mi preto v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. začala plynúť až niekedy začiatkom júna 2008, kedy som sa na internete oboznámil s obsahom zverejnenej Zápisnice č. 3/2007 Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO o jeho zasadnutí 14. 12. 2007...

Okresný súd Bratislava III uznesením č. 32 S 4/2008-42 z 19. 01. 2009 moju žalobu odmietol s odôvodnením, že o uložení trestu som mal vedomosť dňa 21. 01. 2008, čo však nebolo preukázané, nakoľko sa o tom nevykonalo dokazovanie a nakoľko súd vôbec nemal preukázanú tú skutočnosť, že trest mi bol uložený riadnym disciplinárnym rozhodnutím kompetentného disciplinárneho orgánu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť 01. 08. 2009...

Krajský súd v Bratislave uznesením č. 3 So 1/2009 z 18. 06. 2009 na základe môjho odvolania z 13. 02. 2009 potvrdil uznesenie č. 2 S 4/2008-42 Okresného súdu Bratislava III z 19. 1. 2009 s odôvodnením, že zákon č. 83/1990 Zb. vo svojich ustanoveniach nehovorí, že rozhodnutie musí byť doručené, ale že člen združenia sa o rozhodnutí dozvedel. Súd teda neprihliadal   na   to,   že   disciplinárne   rozhodnutie   v   januári   2008   nebolo   kvalifikované, ale v podobe   konceptu   nekompetentného   orgánu   žalovaného   predstavovalo   iba   zdanlivé (putatívne) rozhodnutie, preto som sa v januári 2008 o platnom rozhodnutí s právnymi účinkami disciplinárneho trestu   nemohol dozvedieť. Uvedené uznesenie mi bolo   poštou doručené dňa 01. 08. 2009 a nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť dňa 01. 08. 2009.

Oba   súdy   teda   neprihliadali   na   to,   že   koncept   zápisnice   nikým   nepodpísaný a neopečiatkovaný nemôže nahrádzať kvalifikované rozhodnutie o uložení trestu a že preto nemohli nastať účinky o dozvedení sa o disciplinárnom rozhodnutí v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. Okresný súd Bratislava III predovšetkým neskúmal, či v januári 2008 som   sa dozvedel   o   kvalifikovanom   disciplinárnom   rozhodnutí   o   uložení   disciplinárneho trestu, ktoré nebolo iba zdanlivé, ale skutočné, teda neskúmal, či vôbec takéto rozhodnutie v januári   2008   existovalo   (teda   či   existovalo   disciplinárne   rozhodnutie   Disciplinárnej komisie   Slovenského   zväzu   JUDO   s   podpisom   jeho   predsedu   a   pečiatkou)   a   či   som sa dozvedel   o   takomto   rozhodnutí.   Okresný   súd   Bratislava   III   za   právne   významnú skutočnosť   považuje   to,   že   tajne   som   bol   oboznámený   s   konceptom   zápisnice   orgánu (Výkonného   výboru   Slovenského   zväzu   JUDO),   ktorý   nebol   kompetentným   ukladať disciplinárne tresty. Navyše tento súd mi neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniam odporcu, teda tento súd porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie.

Následné   nedostatky   v   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III   neodstránil v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave, čím taktiež porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Opísané   skutočnosti   a   namietané   porušenia   označených   práv   viedli   sťažovateľak tomu, že podal 24. septembra 2009 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súduproti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) aj krajskému súdu. Ústavnýsúd   uznesením   č. k. II. ÚS   413/09-15   z   10.   decembra   2009   prijal   sťažnosť   sťažovateľana ďalšie   konanie   v časti,   v   ktorej   namietal   porušenie   základného   práva   uznesenímkrajského súdu sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009, a druhým výrokom sťažnosť vo zvyšnejčasti (voči okresnému súdu) odmietol v súlade s princípom subsidiarity pre nedostatokprávomoci.

Nálezom č. k. II. ÚS 413/09-35 z 8. apríla 2010 rozhodol o porušení základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdua nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

Krajský   súd   na   základe   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   zrušil   uznesenímč. k. 3 So 3/2010-121 zo 7. septembra 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008-42z 19. januára   2009   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   uznesenímč. k. 32 S 4/2008-152   z   27.   mája   2011   zastavil   konanie   o   preskúmanie   zákonnostirozhodnutia odporcu podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)z   dôvodov   oneskoreného   podania   žaloby   po   uplynutí   subjektívnej   lehoty.   Uvedenéuznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   vôbec   neprihliadal   na   právny   názorústavného súdu   vyslovený   v   jeho   náleze   č.   k.   II.   ÚS   413/09-35   z   8.   apríla   2010ani na právny názor   krajského   súdu   vyslovený   v   jeho   uznesení   č. k.   3 So 3/2010-121zo 7. septembra 2010.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 32 S 4/2008-152z 27. mája 2011 podal sťažovateľ 27. júla 2011 odvolanie. Krajský súd ďalej uznesením č. k.3   So   3/2011-194   z 21. februára   2012   potvrdil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu(právoplatnosť   16. mája 2012   a   vykonateľnosť   19.   mája   2012).   Z   tohto   dôvodu   podalústavnému súdu svoju ďalšiu sťažnosť (13. júla 2012), ktorá je predmetom rozhodovaniaústavného súdu v tomto konaní.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského súdu   podal   sťažovateľ   14.   júna   2012dovolanie   a   súčasne   navrhol,   aby   ústavný   súd   prerušil   konanie   o   jeho   sťažnostiaž do právoplatného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) o jeho dovolaní.

Sťažovateľ podaním zo 14. februára 2013 (doručeným ústavnému súdu 18. februára2013) ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sdo 26/2012z 13.   decembra   2012   o   zastavení   dovolacieho   konania   z   dôvodov   jeho   neprípustnosti,a navrhol ústavnému súdu, aby v konaní o jeho sťažnosti pokračoval.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom taktorozhodol:

„1. Základné ľudské právo na súdnu ochranu ⬛⬛⬛⬛ zaručené v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   bolo   uznesením   č.   k.   3   So   3/2011-194   Krajského   súdu   v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   č.   k.   3   So   3/2011-194 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 2 000 €, ktoré je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho zastúpenia) sumou 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   143/2015-31z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky,   o konaní   pred ním a o   postavení   jeho sudcov   v znení   neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   ho   vyzval,aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k uzneseniu o jej prijatí na ďalšie konanie.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 3178/15 k prijatej sťažnostiz 12. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. mája 2015, okrem iného uviedol: „Dňa   17.   04.   2015 som požiadal ⬛⬛⬛⬛, predsedníčku   senátu konajúceho v predmetnej právnej veci, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Menovaná predsedníčka senátu 3 So vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 05. 2015 uviedla, že v odvolacom konaní sp. zn. 3 So/3/2011 sa senát dostatočne zaoberal odvolaním sťažovateľa a vykonal všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom, čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave   č. k. 3 So/3/2011-194 zo dňa 21. 02. 2012. tiež vyjadrila presvedčenie, že práva sťažovateľa neboli porušené.“

Predseda   krajského   súdu   súčasne   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s   tým,aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   vyzval   10.   augusta   2015   aj   právneho   zástupcu   sťažovateľa,aby sa vyjadril   k   stanovisku   krajského   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejnéhopojednávania. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu19. augusta 2015 okrem iného uviedol:

«K vyjadreniu č. Spr. 3178/15 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 05. 2015 a najmä k jeho tvrdeniu, že Krajský súd v Bratislave vykonal všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom,   uvádzam,   že   uvedené   tvrdenie   nezodpovedá   skutočnosti.   Odvolací   súd nevykonal ani   jeden z navrhovaných dôkazov, preto   sťažovateľovi   nie je zrejmé, prečo predseda Krajského súdu v Bratislave ⬛⬛⬛⬛ tvrdí opak.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   sp.   zn.   11/2008-4-420   z   11.   07.   2012   (ďalej   len „sťažnosť“) uvádza v niekoľkých bodoch, ktoré konkrétne návrhy na dokazovanie predložil odvolaciemu súdu a ten ich nevykonal.

V   bode   (03)   na   strane   11   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   v   I.   časti   odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa obsahu listovej zásielky z 22. 01. 2008 s použitím registratúrneho denníka žalovaného (tzv. knihy odoslanej pošty). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V   bode   (08)   na   strane   12   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   v   II.   časti   odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa pravosti podpisu na dodacom doklade pripojenom k listu zn. 3471/2011/OD Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, z 12. 5. 2011 (v súdnom spise je na č. l. 135). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu o ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V bode   (09)   na strane 13   sťažnosti sťažovateľ   uvádza,   že v bode   3.1)   III.   časti odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval a   doplnil   dokazovanie   týkajúce   sa   preukázania   existencie   rozhodnutia   o   uložení disciplinárneho   trestu   v   súlade   s   vnútornými   predpismi   žalovaného   a   o   jeho   zaslaní žalobcovi. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   Tým   zároveň   Krajský   súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V   bode   (11)   na   strane   13   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   v   III.   časti   bod   3.2) odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval a   doplnil   dokazovanie   týkajúce   sa   preukázania   doručenia   listovej   zásielky   číslo RR 18 730 049.   Odvolací   súd   navrhované   doplnenie   dokazovania   však   nevykonal,   čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V   bode   (14)   na   strane   14   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   v   III.   časti   bod   3.3) odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa zistenia osoby, ktorá prevzala dňa 24. 01. 2008 listovú zásielku číslo RR 18 730 049 a ktorej patrí podpis uvedený na dodacom doklade. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné   ľudské   práva   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V bode (16) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   je   potrebné   zopakovať   alebo doplniť dokazovanie. Z vyššie uvedených bodov je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní výslovne navrhol   vykonať   dokazovanie   ohľadne   piatich   právne   významných   skutočností   (obsah žalovanej   listovej   zásielky   z   22.   01.   2008,   pravosť   podpisu   na   dodacom   doklade, preukázanie existencie rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, preukázanie doručenia listovej zásielky a zistenie osoby, ktorá listovú zásielku prevzala dňa 24. 01. 2008), odvolací súd napriek tomu pojednávanie nenariadil, hoci mu to výslovne ukladá ustanovenie § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. Týmto protiprávnym konaním odvolací súd porušil jeho základné ľudské   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   zároveň týmto nesprávnym úradným postupom odňal mi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Ak sa predmetná kauza vyhodnotí iba z ľudského hľadiska bez použitia právnych predpisov, potom je zrejmé, že

a) sťažovateľ v čase doručovania inkriminovanej zásielky bol neprítomný v mieste trvalého bydliska,

b) z   písomných   dokladov   predložených   Slovenskou   poštou,   a.   s.   možno   už   pri vizuálnom   posúdení   porovnaním   sťažovateľových   podpisov   napríklad   na   sťažnosti, na žalobe, na plnomocenstve a i. zistiť, že tieto sťažovateľove podpisy ani pri najväčšej dobrej vôli nemožno hodnotiť ako identické,

c) za sťažovateľa listovú zásielku prevzala cudzia osoba, ktorá ju sťažovateľovi nikdy nedoručila,

d) nemôže   obstáť   tvrdenie   sudkyne   z   konania   pred   súdom   prvého   stupňa, že aj jej sa mení   podpis,   preto   podpis   sa   mení   aj   sťažovateľovi,   preto   podľa   nej na doručovacom hárku je jeho podpis – súdy predsa nemôžu rozhodovať na základe svojich vlastných subjektívnych názorov, ale iba na základe vykonaného dokazovania, ktoré ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali.»

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákonao ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. podľa čl. 6ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení domáhať sa svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, bolo právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúcjudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celokbolo   spravodlivé,   a   nie   je   v   zásade   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy prebrali alebosa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktoré   predkladá   účastník   konania(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovorusúd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svojupovinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverovESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veciRuiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti Španielskuz 21. 1. 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každúpoznámku,   pripomienku   alebo   návrh,   ak   ide   o   takú   otázku,   ktorá   nie   je   relevantnáa nevyhnutná   pre   dané   rozhodnutie.   Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdua všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnejjudikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011-194z 21. februára 2012, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresnéhosúdu č. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011.

Z   príslušných   spisov   krajského   súdu   i   okresného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súduznesením č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012 potvrdil uznesenie okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie o preskúmaniezákonnosti   rozhodnutia   odporcu   –   výkonného   výboru   uvedeného   v   zápisnici   č.   3/2007zo 14. decembra 2007.

Sťažovateľ   v odvolaní podanom   krajskému súdu proti uzneseniu okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011 predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenieveci okresným súdom a nedostatočné zistenie skutkového stavu, tým že

- v konaní okresného súdu došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h) OSP,pričom okresný súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (zákon č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach záznamoch v znení neskorších predpisov a vykonávaciavyhláška   č.   628/2002   Z.   z.   k   tomuto   zákonu)   a   nedostatočne   zistil   skutkový   stav;preto navrhuje   doplniť   dokazovanie   týkajúce   sa   obsahu   listovej   zásielky   žalovanéhoz 22. januára 2008 s požitím registratúrneho denníka žalovaného;

- na dodacom doklade listovej zásielky č. RR 18 730 049, na ktorom je podpisprijímateľa,   nie   je   uvedený   dátum,   pričom   namietol   pravosť   podpisu   a   žiadal   vykonaťdokazovanie súdnym znalcom z odboru grafológie (ktorý na pojednávaní 27. mája 2011bol odmietnutý);

- „žalovaný   nikdy   nevyhotovil   rozhodnutie   o   disciplinárnom   treste   v   súlade so svojimi   vnútornými   predpismi (disciplinárny   poriadok   a   stanovy   Slovenskéhozväzu JUDO, pozn.), a preto neexistujúce rozhodnutie ani nemohlo tvoriť obsah listovej zásielky z januára 2008“,

- nesprávne posúdil listinné dôkazy Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, oblastnériaditeľstvo pôšt Bratislava, neúplne zistil skutkový stav vo veci pravosti podpisu osobypreberajúcej listovú zásielku žalovaného;

- záver o začiatku plynutia subjektívnej 30-dňovej lehoty ustanovenej v § 15 ods. 1zákona   č.   83/1990   Zb.   o   združovaní   občanov   v   znení   zákona   č.   62/1993   Z.   z.   (ďalejlen zákon č. 83/1990 Zb.);

- okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jehonáleze   č. k. II.   ÚS 413/09-35 z 8. apríla 2010 a ani na právny názor krajského súduvyslovený v jeho uznesení č. k. 3 So 3/2010-121 zo 7. septembra 2010.

Sťažovateľ v odvolaní navrhol, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie arozhodnutie.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia − uznesenia č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008-152z 27. mája 2011 o zastavení konania, okrem iného uviedol:

«Súd (okresný súd, pozn.) v novom konaní vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty a o prevzatí zásielky taktiež sa oboznámil so stanovami žalovaného ako aj   s   disciplinárnym   poriadkom   žalovaného.   Na   základe   uvedených   dôkazov prvostupňovému súdu vyplynulo, že žalobca podal žalobu oneskorene. Pokiaľ ide o určenie posledného   dňa   na   podanie   žaloby   proti   predmetnému   rozhodnutiu   žalovaného, zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov je predpisom verejného práva upravujúcich jedno zo   základných   práv   a   slobôd   stanovené   v   čl.   29   ods.   1   Ústavy   SR,   nie   je   predpisom upravujúcim majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práv a ochranu osôb (§ 1 ods. 2 OZ) ako ani právne vzťahy duševného vlastníctva (§ 1 ods. 3 OZ). Lehota na podanie žaloby podľa § 15 ods. 1 zákona o združovaní občanov sa preto nepredlžuje v prípade,   že posledný deň pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok (§ 122 ods. 3 OZ) posledný deň podania žaloby bol preto 23. 02. 2008. Nakoľko žalobca podal žalobu až po uplynutí subjektívnej lehoty, súd túto žalobu vyhodnotil ako neskorú a ako takú ju podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil... Vzhľadom   na   zastavenie   konania   meritórne   nepreskúmaval   žalobu   ako   ani   jej   dôvody a preto počas konania smerovali úkony súdu len k zisteniu včasnosti podania žaloby. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa   doručovania   zásielky   žalobcovi   s   poukazom   na   oznámenie   Slovenskej   pošty,   a.   s. o doručení zásielky priamo žalobcovi. Odvolací súd poukazuje aj na pripojenú poštovú knihu žalovaného (list č. 173 – 175) z ktorej vyplýva, že žalobca doručil žalovanému dňa 22. 01. 2008 „žiadosť o rozhodnutie o treste“ a že žalovaný dňa 22. 01. 2008 doručil žalobcovi „výpis zo zápisnice“.

Tvrdenie   žalobcu,   že   prvostupňový   súd   odmietol   vykonať   znalecké   dokazovanie týkajúce   sa   podpisu   žalobcu   na   doklade   o   prevzatí   zásielky   je   potrebné   uviesť, že prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   o   nevykonaní   znaleckého   dokazovania   znalcom z odboru grafológie dostatočne zdôvodnil.»

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu napadnutého odvolaním v tejto súvislostivyplýva:

„Súd vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty o prevzatí zásielky, taktiež sa oboznámil so Stanovami SZJ ako aj s Disciplinárnym poriadkom SZJ. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že zásielka žalobcovi o disciplinárnom treste mu nikdy nebola doručená a teda podľa ich názoru nemohla začať plynúť 30-dňová lehota na podanie   žaloby   a   ani   15-dňová   lehota   na   podanie   odvolania.   Po   nahliadnutí   listu od Slovenskej pošty a jej prílohy poukázal na skutočnosť, že podpis na prílohe nie je pravým podpisom žalobcu ani rodinných príslušníkov. Z uvedeného dôvodu žiadal prizvať znalca z odboru   grafológie   na   posúdenie   pravosti   podpisu.   Uviedol,   že   tento   listinný   dôkaz nepreukazuje,   že   žalobcovi   bola   v   januári   2008   doručená   listová   zásielka   žalovaného a už vôbec   nepreukazuje   obsah   tejto   listovej   zásielky.   Žalobca   nikdy   nedostal   výpis zo zápisnice   VV   SZJ,   túto   zápisnicu   získal   iba   z   internetu.   O   výpise   z   tejto   zápisnice vedomosť do podania žaloby nemal.

Právny   zástupca   žalovaného   uviedol,   že   dôkaz   ktorý   zaslala   pošta   o   doručení zásielky, považujú za dôveryhodný a preukazujúci skutočnosť o doručení zásielky žalobcovi. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že tomu tak nebolo.

Slovenský zväz JUDO pri výpise zo zápisnice č. 3/2007 zo zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007, ktorým bol žalobcovi uložený trest a adresovaný žalobcovi, predložil pripojený podací lístok, podacie číslo 18730049 podaný na pošte 22. 01. 2008.

Z   uvedeného   súdu   vyplýva,   že   zásielka   podľa   podacieho   lístku   bola   odoslaná žalobcovi dňom 22. 01. 2008 a podľa pošty doručená dňa 24. 01. 2008 a preto začala plynúť žalobcovi   subjektívna   30-dňová   lehota   na   podanie   žaloby   na   súd   nasledovný   deň po doručení zásielky.“

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol: «Tvrdenie   žalobcu (sťažovateľa,   pozn.),   že   orgán   verejnej   správy   doručuje rozhodnutia do vlastných rúk v zmysle vyhl. č. 78/1989 Zb. poštový poriadok odvolací súd uvádza,   že   tento   právny   predpis   stratil   účinnosť   01.   09.   1996.   Následne   s   účinnosťou od 01. 01. 2002 bol prijatý zák. č. 507/2001 Z. z. o poštových službách a k nemu boli prijaté Poštovým   úradom,   ktorý vydala   Slovenská pošta,   a.   s. Poštové   podmienky k   poštovým službám.

Podľa   bodu   5.1.1   poštových   podmienok   týkajúcich   sa   doporučeného   listu pre vnútroštátny styk „doporučené listy doručuje slovenská pošta na odovzdávacie miesto podľa   adresy   uvedenej   na   zásielke.   Poštový   doručovateľ   ich   vydá   adresátovi   alebo oprávnenému prijímateľovi po preukázaní totožnosti.“

Podľa bodu 20.5 poštových podmienok, oprávnený prijímateľ zásielky adresovanej fyzickej   osobe   doplní   k   svojmu   podpisu   poznámku   vyjadrujúcu   vzťah   k   adresátovi, napr. „manžel“, „syn“, „matka“, „opatrovník“, „splnomocnenec“, a pod.

Z   uvedených   Poštových   podmienok   nevyplýva   povinnosť   skúmať   poštovým doručovateľom podpisový vzor adresáta zásielky, pretože je povinný doručiť listovú zásielku na príslušnú adresu a odovzdať adresátovi osobne alebo v zmysle bodu 20.5 poštových podmienok.

Žalobca v odvolaní k uzneseniu prvostupňového súdu uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2011 poukázal na zák. č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov a k tomu vyhl. č. 628/2002 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, avšak tento návrh zo strany prvostupňového súdu nebol akceptovaný.

Odvolací súd uvádza, že žalovaný je občianskym združením a bol založený v zmysle zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.

Zákon č. 395/2002 Z. z. v § 1 ods. 1 sa uvádza, že tento zákon upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku archívov a registratúr, organizáciu archívov, práva a povinnosti zriaďovateľa archívov, archívu, vlastníka archívneho dokumentu, prístup k archívnym dokumentom ako aj práva a povinnosti pôvodcu registratúry.

Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 zák. č. 395/2002 Z. z. uvádza, že tento právny predpis sa na žalovaného nevzťahuje.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil všetky zákonné podmienky konania vo veci a vec správne právne posúdil a je v súlade so zákonom, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu.»

Sťažovateľ   tvrdí,   že   zásielku,   obsahom   ktorej   malo   byť   rozhodnutie   o   tom,že sa dopustil disciplinárneho previnenia, za čo mu bol uložený trest zákazu činnosti na päťrokov, on osobne nikdy neprevzal, a súčasne tvrdí, že na doručenke predloženej Slovenskoupoštou, a. s., súdu, ktorý vo veci rozhodol, ako dôkaz o doručení nie je jeho podpis. S týmtotvrdením sťažovateľa sa podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce v jeho veci nikdypresvedčivým spôsobom nevysporiadali, a preto namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   rozhodnutie   výkonného   výboru   žalovanéhoo disciplinárnom previnení sťažovateľa a o uložení mu za toto disciplinárne previnenie trestubez   ohľadu   na   jeho   právnu   formu   (či   bolo   obsahom   samostatného   individuálnehorozhodnutia,   alebo   obsahom   zápisnice   výkonného   výboru   žalovaného   schválenej   jehorelevantným uznesením) považuje za individuálny správny akt (rozhodovalo sa o právach,povinnostiach   a   právom   chránených   záujmoch   sťažovateľa,   čo   zakladá   jeho   postavenieako účastníka   tohto   konania   vzhľadom   na   charakter   rozhodnutia   a   najmä   jeho   právnedôsledky).   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil   právny   názork ústavnoprávnej   relevancii   formálneho   označenia   rozhodnutia   správneho   orgánu(m. m. II. ÚS   50/01),   ako   aj   k   otázke   doručovania   (IV.   ÚS   552/2013).   Rovnakoaj najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 1 Sdo 163/09 zo 6. apríla 2010 tiež vyjadril k formálno-právnej   povahe   individuálnych   správnych   aktov   a   ústavný   súd   tento jeho právny   názorv uznesení č. k. IV. ÚS 341/2010-27 z 23. septembra 2010 vyhodnotil ako ústavnoprávneakceptovateľný.

Rešpektujúc   tieto   právne   názory   a   vychádzajúc   z   právneho   názoru   obsiahnutéhov náleze   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   413/09,   ústavný   súd   dodáva,   že   rozhodnutievýkonného výboru žalovaného s výrazne negatívnymi dôsledkami na postavenie sťažovateľabez ohľadu na ním zvolenú formu treba považovať za individuálny právny akt meritórnehovýznamu, na ktorý potom bolo treba aplikovať všetky procesné pravidlá vzťahujúce sa nameritórne rozhodnutia, ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach účastníka konaniavrátane   jeho   doručovania.   Výkonný   výbor   žalovaného   sťažovateľovi   doručovalrozhodnutie/zápisnicu ako RR zásielku, a napriek sporom o jej doručení sťažovateľovi, ktorúvzhľadom na jeho obsah bolo potrebné doručovať do jeho vlastných rúk, uspokojil sa sformálnym vyhodnotením „pravosti“ podpisu sťažovateľa, argumentujúc, že podpis každéhosa s uplynutím času mení/vyvíja. Pričom moment doručenia rozhodnutia sťažovateľovi bolkľúčový pre počítanie času z hľadiska dodržania lehoty na podanie žaloby príslušnémuvšeobecnému   súdu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia,   t.   j.   domáhania   sa súdnehoprieskumu tak, ako to nakoniec umožňuje aj § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.

Sťažovateľ   namieta,   že   ani   v   prvostupňovom   a   ani   v   odvolacom   konaní   nebolovykonané ním navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie na účelyporovnania, resp. na účely identifikácie jeho podpisu (sťažovateľa) na doručenke poštovejzásielky, ktorý ako dôkaz o doručení predložila Slovenská pošta, a. s.

Ústavný súd nemá dôvod, aby vo veci sťažovateľa svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej   súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie je povinnosť   vykonaťdôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, I. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012), menil.Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomikydovoľuje   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   vedú   k   rozhodnutiuvo veci   samej   (napr. II.   ÚS 218/00, IV.   ÚS 182/04, IV.   ÚS 178/2012). Európsky súdpre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivýproces,   neupravuje   však   prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A. B. v. Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce odôvodnil,na základe   ktorých   skutočností   vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania   (pôvodnéhoi nového vykonaného okresným súdom) rozhodol, avšak vzhľadom na to, že doručeniezásielky sťažovateľovi bolo kľúčovým a v zásade jediným dôkazom (limitujúcim prístupsťažovateľa   k   súdnej   ochrane),   bolo   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   formálnea po obsahovej stránke nepresvedčivé. Za týchto okolností ústavný súd hodnotí nevykonaniedôkazu navrhnutého sťažovateľom ako postup, ktorý nie je ústavne akceptovateľný, a pretovyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, v rámciktorého   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   krajský   súd   nenariadil „pojednávanie,   a   tým mi neumožnil navrhnúť, aby v rámci dokazovania sa zisťovalo, či poštová doručovateľka si plnila   alebo   neplnila   povinnosti...“,   uvádza,   že   túto   argumentáciu   nepovažuje za dostatočnú na to, aby rozhodol o porušení tohto základného práva sťažovateľa, a preto tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd poukazuje na to,že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhoduje len o namietanom porušenítých   práv,   ktoré   boli   premietnuté   do   návrhu   na   rozhodnutie   (petitu).   V danom prípadesa namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy do návrhu na rozhodnutie ústavného súdunepremietlo, a preto ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil,aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušenéuznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012, bolo potrebné totouznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (výrok 2).Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolanísťažovateľa   proti   prvostupňovému   uzneseniu   takým   spôsobom,   ktorý   bude   ústavnekonformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Sťažovateľ   požiadal   vo   svojej   sťažnosti   ústavný   súd   aj   o   priznanie   primeranéhofinančného zadosťučinenia   vo výške 2   000   €, pričom   tento   svoj   návrh odôvodnil tým,že neposkytnutím   ochrany   súdmi   mu   vznikla   materiálna   i   nemateriálna   ujma,   pretožepredstavitelia   žalovaného   o   ňom   rozširujú   na   verejnosti   údaje,   podľa   ktorých   mu   boldisciplinárny   trest   uložený   správne,   keďže   sťažovateľovi   nedali   za   pravdu   ani   súdy.Materiálna ujma vznikla sťažovateľovi preto, že sa po dobu 5 rokov trvania trestu nemôžezúčastňovať za Slovenskú republiku podujatí judo, za ktoré v minulosti dostával finančnéodmeny a ktoré by dostával aj naďalej.

Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať   tomu,koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd, dôsledne zvážiac všetky okolnosti daného prípadu, sťažovateľovi nárokna primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľ dôvodil tým, že o ňom tretieosoby rozširujú tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé, tieto jeho tvrdenia neodôvodňujúpriznanie mu finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu, čo platí rovnako ajvo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o majetkovej ujme, ktorá mu vznikla rozhodnutím otreste vydaným žalovaným. V tejto situácii aj vzhľadom na sťažovateľom nepreukázanúintenzitu   následkov   porušenia   jeho   základného   práva   krajským   súdom   je podľa   názoruústavného   súdu   konštatovanie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   pre nehodostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   sťažovateľovi   primerané   finančnézadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výrok4).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnymzastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   úhradu   trov   konaniav sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnejslužby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátaneprvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy), ktoré boli urobené v roku2012. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnejslužby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 €(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenuza ďalšie úkony (urobené v roku 2013 a 2015) z dôvodu, že neobsahovali žiadnu novúargumentáciu relevantnú pre rozhodnutie vo veci samej. Trovy konania je krajský   súdpovinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súdev spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015