SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 143/2015-54
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom,Húščavova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejnéprerokovanie veci v prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194z 21. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súdv Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Eduarda Šmelka,Pod Rovnicami 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, Húščavova 1, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veciv prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 So 3/2011-194 z 21.februára 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa 11. 06. 2008 som zaslal Okresnému súdu Bratislava III pod sp. zn. 11/2008-1- 410 žalobný návrh o preskúmanie rozhodnutia orgánu žalovaného podľa § 15 ods. 1 zákona 83/1990 Zb...
V tejto žalobe som uviedol, že niekedy v polovici mesiaca január 2008 mi jeden z členov Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO umožnil nahliadnuť do zápisnice č. 3/2007 (zo 14. decembra 2007, pozn.), podľa ktorej mi mal byť uložený trest. Táto zápisnica predstavovala iba koncept, keďže nebola podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného a opečiatkovaná, preto nepredstavovala žiadne úradné rozhodnutie, z toho dôvodu som listom zo dňa 21. 02. 2008 zaslal žalovanému žiadosť o zaslanie rozhodnutia o treste. Takéto rozhodnutie mi však nikdy žalovaným nebolo doručené...
... V januári 2008 určite neexistovala zápisnica Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO, o čom svedčí tá skutočnosť, že žalovaný ju na svojej webovej stránke zverejnil až niekedy v mesiaci jún 2008 s dátumom jej vyhotovenia 09. 01. 2008 a s dátumom zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007.
Uvedené skutočnosti sú všetko iba moje tvrdenia, ktoré neboli preukazované v rámci dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava III a Krajským súdom v Bratislave. Oba súdy pri rozhodovaní o odmietnutí mojej žaloby vychádzali síce z týchto tvrdení, avšak ich obsah prekrútili, teda dali im iný význam iba za tým účelom, aby mohli moju žalobu odmietnuť bez vykonania spravodlivého súdneho konania v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Medzi disciplinárnymi orgánmi nie je uvedený Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO ako zväzový orgán, preto v nijakom prípade v januári 2008 mne ukázaný koncept zápisnice Výkonného výboru... nemôže predstavovať disciplinárne rozhodnutie o treste, v januári 2008 som sa ani nemohol dozvedieť o rozhodnutí o treste v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb., ako sa mylne domnievajú oba súdy, z toho dôvodu ani mi nemohla začať plynúť 30-dňová lehota na podanie opravného prostriedku...
O uložení disciplinárneho trestu nekompetentným orgánom žalovaného som sa z jeho webovej stránky dozvedel až začiatkom júna 2008 a až vtedy som zistil, že žalobcov orgán Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO mi uložil zastavenie činnosti na 5 rokov, a to odo dňa 14. 12. 2007 do 14. 11. 2012. Lehota 30 dní na podanie opravného prostriedku mi preto v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. začala plynúť až niekedy začiatkom júna 2008, kedy som sa na internete oboznámil s obsahom zverejnenej Zápisnice č. 3/2007 Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO o jeho zasadnutí 14. 12. 2007...
Okresný súd Bratislava III uznesením č. 32 S 4/2008-42 z 19. 01. 2009 moju žalobu odmietol s odôvodnením, že o uložení trestu som mal vedomosť dňa 21. 01. 2008, čo však nebolo preukázané, nakoľko sa o tom nevykonalo dokazovanie a nakoľko súd vôbec nemal preukázanú tú skutočnosť, že trest mi bol uložený riadnym disciplinárnym rozhodnutím kompetentného disciplinárneho orgánu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť 01. 08. 2009...
Krajský súd v Bratislave uznesením č. 3 So 1/2009 z 18. 06. 2009 na základe môjho odvolania z 13. 02. 2009 potvrdil uznesenie č. 2 S 4/2008-42 Okresného súdu Bratislava III z 19. 1. 2009 s odôvodnením, že zákon č. 83/1990 Zb. vo svojich ustanoveniach nehovorí, že rozhodnutie musí byť doručené, ale že člen združenia sa o rozhodnutí dozvedel. Súd teda neprihliadal na to, že disciplinárne rozhodnutie v januári 2008 nebolo kvalifikované, ale v podobe konceptu nekompetentného orgánu žalovaného predstavovalo iba zdanlivé (putatívne) rozhodnutie, preto som sa v januári 2008 o platnom rozhodnutí s právnymi účinkami disciplinárneho trestu nemohol dozvedieť. Uvedené uznesenie mi bolo poštou doručené dňa 01. 08. 2009 a nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť dňa 01. 08. 2009.
Oba súdy teda neprihliadali na to, že koncept zápisnice nikým nepodpísaný a neopečiatkovaný nemôže nahrádzať kvalifikované rozhodnutie o uložení trestu a že preto nemohli nastať účinky o dozvedení sa o disciplinárnom rozhodnutí v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. Okresný súd Bratislava III predovšetkým neskúmal, či v januári 2008 som sa dozvedel o kvalifikovanom disciplinárnom rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu, ktoré nebolo iba zdanlivé, ale skutočné, teda neskúmal, či vôbec takéto rozhodnutie v januári 2008 existovalo (teda či existovalo disciplinárne rozhodnutie Disciplinárnej komisie Slovenského zväzu JUDO s podpisom jeho predsedu a pečiatkou) a či som sa dozvedel o takomto rozhodnutí. Okresný súd Bratislava III za právne významnú skutočnosť považuje to, že tajne som bol oboznámený s konceptom zápisnice orgánu (Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO), ktorý nebol kompetentným ukladať disciplinárne tresty. Navyše tento súd mi neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniam odporcu, teda tento súd porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie.
Následné nedostatky v konaní Okresného súdu Bratislava III neodstránil v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave, čím taktiež porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“
Opísané skutočnosti a namietané porušenia označených práv viedli sťažovateľak tomu, že podal 24. septembra 2009 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súduproti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) aj krajskému súdu. Ústavnýsúd uznesením č. k. II. ÚS 413/09-15 z 10. decembra 2009 prijal sťažnosť sťažovateľana ďalšie konanie v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva uznesenímkrajského súdu sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009, a druhým výrokom sťažnosť vo zvyšnejčasti (voči okresnému súdu) odmietol v súlade s princípom subsidiarity pre nedostatokprávomoci.
Nálezom č. k. II. ÚS 413/09-35 z 8. apríla 2010 rozhodol o porušení základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdua nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.
Krajský súd na základe uvedeného nálezu ústavného súdu zrušil uznesenímč. k. 3 So 3/2010-121 zo 7. septembra 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008-42z 19. januára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesenímč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011 zastavil konanie o preskúmanie zákonnostirozhodnutia odporcu podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)z dôvodov oneskoreného podania žaloby po uplynutí subjektívnej lehoty. Uvedenéuznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vôbec neprihliadal na právny názorústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k. II. ÚS 413/09-35 z 8. apríla 2010ani na právny názor krajského súdu vyslovený v jeho uznesení č. k. 3 So 3/2010-121zo 7. septembra 2010. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 32 S 4/2008-152z 27. mája 2011 podal sťažovateľ 27. júla 2011 odvolanie. Krajský súd ďalej uznesením č. k.3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu(právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012). Z tohto dôvodu podalústavnému súdu svoju ďalšiu sťažnosť (13. júla 2012), ktorá je predmetom rozhodovaniaústavného súdu v tomto konaní.
Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 14. júna 2012dovolanie a súčasne navrhol, aby ústavný súd prerušil konanie o jeho sťažnostiaž do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) o jeho dovolaní.
Sťažovateľ podaním zo 14. februára 2013 (doručeným ústavnému súdu 18. februára2013) ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sdo 26/2012z 13. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania z dôvodov jeho neprípustnosti,a navrhol ústavnému súdu, aby v konaní o jeho sťažnosti pokračoval.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom taktorozhodol:
„1. Základné ľudské právo na súdnu ochranu ⬛⬛⬛⬛ zaručené v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením č. k. 3 So 3/2011-194 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. k. 3 So 3/2011-194 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 2 000 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho zastúpenia) sumou 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. II. ÚS 143/2015-31z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval,aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k uzneseniu o jej prijatí na ďalšie konanie.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 3178/15 k prijatej sťažnostiz 12. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. mája 2015, okrem iného uviedol: „Dňa 17. 04. 2015 som požiadal ⬛⬛⬛⬛, predsedníčku senátu konajúceho v predmetnej právnej veci, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Menovaná predsedníčka senátu 3 So vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 05. 2015 uviedla, že v odvolacom konaní sp. zn. 3 So/3/2011 sa senát dostatočne zaoberal odvolaním sťažovateľa a vykonal všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom, čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So/3/2011-194 zo dňa 21. 02. 2012. tiež vyjadrila presvedčenie, že práva sťažovateľa neboli porušené.“
Predseda krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým,aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.
Ústavný súd vyzval 10. augusta 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa,aby sa vyjadril k stanovisku krajského súdu, ako aj k otázke nariadenia verejnéhopojednávania. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu19. augusta 2015 okrem iného uviedol:
«K vyjadreniu č. Spr. 3178/15 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 05. 2015 a najmä k jeho tvrdeniu, že Krajský súd v Bratislave vykonal všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom, uvádzam, že uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Odvolací súd nevykonal ani jeden z navrhovaných dôkazov, preto sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo predseda Krajského súdu v Bratislave ⬛⬛⬛⬛ tvrdí opak.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sp. zn. 11/2008-4-420 z 11. 07. 2012 (ďalej len „sťažnosť“) uvádza v niekoľkých bodoch, ktoré konkrétne návrhy na dokazovanie predložil odvolaciemu súdu a ten ich nevykonal.
V bode (03) na strane 11 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v I. časti odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa obsahu listovej zásielky z 22. 01. 2008 s použitím registratúrneho denníka žalovaného (tzv. knihy odoslanej pošty). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (08) na strane 12 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v II. časti odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa pravosti podpisu na dodacom doklade pripojenom k listu zn. 3471/2011/OD Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, z 12. 5. 2011 (v súdnom spise je na č. l. 135). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu o ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (09) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v bode 3.1) III. časti odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania existencie rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu v súlade s vnútornými predpismi žalovaného a o jeho zaslaní žalobcovi. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (11) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.2) odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania doručenia listovej zásielky číslo RR 18 730 049. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (14) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.3) odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008-589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie týkajúce sa zistenia osoby, ktorá prevzala dňa 24. 01. 2008 listovú zásielku číslo RR 18 730 049 a ktorej patrí podpis uvedený na dodacom doklade. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (16) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že podľa ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Z vyššie uvedených bodov je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní výslovne navrhol vykonať dokazovanie ohľadne piatich právne významných skutočností (obsah žalovanej listovej zásielky z 22. 01. 2008, pravosť podpisu na dodacom doklade, preukázanie existencie rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, preukázanie doručenia listovej zásielky a zistenie osoby, ktorá listovú zásielku prevzala dňa 24. 01. 2008), odvolací súd napriek tomu pojednávanie nenariadil, hoci mu to výslovne ukladá ustanovenie § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. Týmto protiprávnym konaním odvolací súd porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a zároveň týmto nesprávnym úradným postupom odňal mi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Ak sa predmetná kauza vyhodnotí iba z ľudského hľadiska bez použitia právnych predpisov, potom je zrejmé, že
a) sťažovateľ v čase doručovania inkriminovanej zásielky bol neprítomný v mieste trvalého bydliska,
b) z písomných dokladov predložených Slovenskou poštou, a. s. možno už pri vizuálnom posúdení porovnaním sťažovateľových podpisov napríklad na sťažnosti, na žalobe, na plnomocenstve a i. zistiť, že tieto sťažovateľove podpisy ani pri najväčšej dobrej vôli nemožno hodnotiť ako identické,
c) za sťažovateľa listovú zásielku prevzala cudzia osoba, ktorá ju sťažovateľovi nikdy nedoručila,
d) nemôže obstáť tvrdenie sudkyne z konania pred súdom prvého stupňa, že aj jej sa mení podpis, preto podpis sa mení aj sťažovateľovi, preto podľa nej na doručovacom hárku je jeho podpis – súdy predsa nemôžu rozhodovať na základe svojich vlastných subjektívnych názorov, ale iba na základe vykonaného dokazovania, ktoré ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali.»
Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. podľa čl. 6ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení domáhať sa svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, bolo právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy).
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúcjudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celokbolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy prebrali alebosa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovorusúd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svojupovinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverovESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veciRuiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti Španielskuz 21. 1. 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každúpoznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantnáa nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdua všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnejjudikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011-194z 21. februára 2012, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresnéhosúdu č. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011.
Z príslušných spisov krajského súdu i okresného súdu vyplýva, že krajský súduznesením č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012 potvrdil uznesenie okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia odporcu – výkonného výboru uvedeného v zápisnici č. 3/2007zo 14. decembra 2007.
Sťažovateľ v odvolaní podanom krajskému súdu proti uzneseniu okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011 predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenieveci okresným súdom a nedostatočné zistenie skutkového stavu, tým že
- v konaní okresného súdu došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h) OSP,pričom okresný súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (zákon č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach záznamoch v znení neskorších predpisov a vykonávaciavyhláška č. 628/2002 Z. z. k tomuto zákonu) a nedostatočne zistil skutkový stav;preto navrhuje doplniť dokazovanie týkajúce sa obsahu listovej zásielky žalovanéhoz 22. januára 2008 s požitím registratúrneho denníka žalovaného;
- na dodacom doklade listovej zásielky č. RR 18 730 049, na ktorom je podpisprijímateľa, nie je uvedený dátum, pričom namietol pravosť podpisu a žiadal vykonaťdokazovanie súdnym znalcom z odboru grafológie (ktorý na pojednávaní 27. mája 2011bol odmietnutý);
- „žalovaný nikdy nevyhotovil rozhodnutie o disciplinárnom treste v súlade so svojimi vnútornými predpismi (disciplinárny poriadok a stanovy Slovenskéhozväzu JUDO, pozn.), a preto neexistujúce rozhodnutie ani nemohlo tvoriť obsah listovej zásielky z januára 2008“,
- nesprávne posúdil listinné dôkazy Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, oblastnériaditeľstvo pôšt Bratislava, neúplne zistil skutkový stav vo veci pravosti podpisu osobypreberajúcej listovú zásielku žalovaného;
- záver o začiatku plynutia subjektívnej 30-dňovej lehoty ustanovenej v § 15 ods. 1zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení zákona č. 62/1993 Z. z. (ďalejlen „zákon č. 83/1990 Zb.“);
- okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jehonáleze č. k. II. ÚS 413/09-35 z 8. apríla 2010 a ani na právny názor krajského súduvyslovený v jeho uznesení č. k. 3 So 3/2010-121 zo 7. septembra 2010.
Sťažovateľ v odvolaní navrhol, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súduč. k. 32 S 4/2008-152 z 27. mája 2011 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie arozhodnutie.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia − uznesenia č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008-152z 27. mája 2011 o zastavení konania, okrem iného uviedol:
«Súd (okresný súd, pozn.) v novom konaní vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty a o prevzatí zásielky taktiež sa oboznámil so stanovami žalovaného ako aj s disciplinárnym poriadkom žalovaného. Na základe uvedených dôkazov prvostupňovému súdu vyplynulo, že žalobca podal žalobu oneskorene. Pokiaľ ide o určenie posledného dňa na podanie žaloby proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného, zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov je predpisom verejného práva upravujúcich jedno zo základných práv a slobôd stanovené v čl. 29 ods. 1 Ústavy SR, nie je predpisom upravujúcim majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práv a ochranu osôb (§ 1 ods. 2 OZ) ako ani právne vzťahy duševného vlastníctva (§ 1 ods. 3 OZ). Lehota na podanie žaloby podľa § 15 ods. 1 zákona o združovaní občanov sa preto nepredlžuje v prípade, že posledný deň pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok (§ 122 ods. 3 OZ) posledný deň podania žaloby bol preto 23. 02. 2008. Nakoľko žalobca podal žalobu až po uplynutí subjektívnej lehoty, súd túto žalobu vyhodnotil ako neskorú a ako takú ju podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil... Vzhľadom na zastavenie konania meritórne nepreskúmaval žalobu ako ani jej dôvody a preto počas konania smerovali úkony súdu len k zisteniu včasnosti podania žaloby. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa doručovania zásielky žalobcovi s poukazom na oznámenie Slovenskej pošty, a. s. o doručení zásielky priamo žalobcovi. Odvolací súd poukazuje aj na pripojenú poštovú knihu žalovaného (list č. 173 – 175) z ktorej vyplýva, že žalobca doručil žalovanému dňa 22. 01. 2008 „žiadosť o rozhodnutie o treste“ a že žalovaný dňa 22. 01. 2008 doručil žalobcovi „výpis zo zápisnice“.
Tvrdenie žalobcu, že prvostupňový súd odmietol vykonať znalecké dokazovanie týkajúce sa podpisu žalobcu na doklade o prevzatí zásielky je potrebné uviesť, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie o nevykonaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru grafológie dostatočne zdôvodnil.»
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu napadnutého odvolaním v tejto súvislostivyplýva:
„Súd vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty o prevzatí zásielky, taktiež sa oboznámil so Stanovami SZJ ako aj s Disciplinárnym poriadkom SZJ. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že zásielka žalobcovi o disciplinárnom treste mu nikdy nebola doručená a teda podľa ich názoru nemohla začať plynúť 30-dňová lehota na podanie žaloby a ani 15-dňová lehota na podanie odvolania. Po nahliadnutí listu od Slovenskej pošty a jej prílohy poukázal na skutočnosť, že podpis na prílohe nie je pravým podpisom žalobcu ani rodinných príslušníkov. Z uvedeného dôvodu žiadal prizvať znalca z odboru grafológie na posúdenie pravosti podpisu. Uviedol, že tento listinný dôkaz nepreukazuje, že žalobcovi bola v januári 2008 doručená listová zásielka žalovaného a už vôbec nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky. Žalobca nikdy nedostal výpis zo zápisnice VV SZJ, túto zápisnicu získal iba z internetu. O výpise z tejto zápisnice vedomosť do podania žaloby nemal.
Právny zástupca žalovaného uviedol, že dôkaz ktorý zaslala pošta o doručení zásielky, považujú za dôveryhodný a preukazujúci skutočnosť o doručení zásielky žalobcovi. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že tomu tak nebolo.
Slovenský zväz JUDO pri výpise zo zápisnice č. 3/2007 zo zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007, ktorým bol žalobcovi uložený trest a adresovaný žalobcovi, predložil pripojený podací lístok, podacie číslo 18730049 podaný na pošte 22. 01. 2008.
Z uvedeného súdu vyplýva, že zásielka podľa podacieho lístku bola odoslaná žalobcovi dňom 22. 01. 2008 a podľa pošty doručená dňa 24. 01. 2008 a preto začala plynúť žalobcovi subjektívna 30-dňová lehota na podanie žaloby na súd nasledovný deň po doručení zásielky.“
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol: «Tvrdenie žalobcu (sťažovateľa, pozn.), že orgán verejnej správy doručuje rozhodnutia do vlastných rúk v zmysle vyhl. č. 78/1989 Zb. poštový poriadok odvolací súd uvádza, že tento právny predpis stratil účinnosť 01. 09. 1996. Následne s účinnosťou od 01. 01. 2002 bol prijatý zák. č. 507/2001 Z. z. o poštových službách a k nemu boli prijaté Poštovým úradom, ktorý vydala Slovenská pošta, a. s. Poštové podmienky k poštovým službám.
Podľa bodu 5.1.1 poštových podmienok týkajúcich sa doporučeného listu pre vnútroštátny styk „doporučené listy doručuje slovenská pošta na odovzdávacie miesto podľa adresy uvedenej na zásielke. Poštový doručovateľ ich vydá adresátovi alebo oprávnenému prijímateľovi po preukázaní totožnosti.“
Podľa bodu 20.5 poštových podmienok, oprávnený prijímateľ zásielky adresovanej fyzickej osobe doplní k svojmu podpisu poznámku vyjadrujúcu vzťah k adresátovi, napr. „manžel“, „syn“, „matka“, „opatrovník“, „splnomocnenec“, a pod.
Z uvedených Poštových podmienok nevyplýva povinnosť skúmať poštovým doručovateľom podpisový vzor adresáta zásielky, pretože je povinný doručiť listovú zásielku na príslušnú adresu a odovzdať adresátovi osobne alebo v zmysle bodu 20.5 poštových podmienok.
Žalobca v odvolaní k uzneseniu prvostupňového súdu uvádza, že na pojednávaní konanom dňa 27. 05. 2011 poukázal na zák. č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov a k tomu vyhl. č. 628/2002 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, avšak tento návrh zo strany prvostupňového súdu nebol akceptovaný.
Odvolací súd uvádza, že žalovaný je občianskym združením a bol založený v zmysle zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.
Zákon č. 395/2002 Z. z. v § 1 ods. 1 sa uvádza, že tento zákon upravuje organizáciu a pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku archívov a registratúr, organizáciu archívov, práva a povinnosti zriaďovateľa archívov, archívu, vlastníka archívneho dokumentu, prístup k archívnym dokumentom ako aj práva a povinnosti pôvodcu registratúry.
Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 zák. č. 395/2002 Z. z. uvádza, že tento právny predpis sa na žalovaného nevzťahuje.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil všetky zákonné podmienky konania vo veci a vec správne právne posúdil a je v súlade so zákonom, preto sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu.»
Sťažovateľ tvrdí, že zásielku, obsahom ktorej malo byť rozhodnutie o tom,že sa dopustil disciplinárneho previnenia, za čo mu bol uložený trest zákazu činnosti na päťrokov, on osobne nikdy neprevzal, a súčasne tvrdí, že na doručenke predloženej Slovenskoupoštou, a. s., súdu, ktorý vo veci rozhodol, ako dôkaz o doručení nie je jeho podpis. S týmtotvrdením sťažovateľa sa podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce v jeho veci nikdypresvedčivým spôsobom nevysporiadali, a preto namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sa rozhodnutie výkonného výboru žalovanéhoo disciplinárnom previnení sťažovateľa a o uložení mu za toto disciplinárne previnenie trestubez ohľadu na jeho právnu formu (či bolo obsahom samostatného individuálnehorozhodnutia, alebo obsahom zápisnice výkonného výboru žalovaného schválenej jehorelevantným uznesením) považuje za individuálny správny akt (rozhodovalo sa o právach,povinnostiach a právom chránených záujmoch sťažovateľa, čo zakladá jeho postavenieako účastníka tohto konania vzhľadom na charakter rozhodnutia a najmä jeho právnedôsledky). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názork ústavnoprávnej relevancii formálneho označenia rozhodnutia správneho orgánu(m. m. II. ÚS 50/01), ako aj k otázke doručovania (IV. ÚS 552/2013). Rovnakoaj najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 1 Sdo 163/09 zo 6. apríla 2010 tiež vyjadril k formálno-právnej povahe individuálnych správnych aktov a ústavný súd tento jeho právny názorv uznesení č. k. IV. ÚS 341/2010-27 z 23. septembra 2010 vyhodnotil ako ústavnoprávneakceptovateľný.
Rešpektujúc tieto právne názory a vychádzajúc z právneho názoru obsiahnutéhov náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 413/09, ústavný súd dodáva, že rozhodnutievýkonného výboru žalovaného s výrazne negatívnymi dôsledkami na postavenie sťažovateľabez ohľadu na ním zvolenú formu treba považovať za individuálny právny akt meritórnehovýznamu, na ktorý potom bolo treba aplikovať všetky procesné pravidlá vzťahujúce sa nameritórne rozhodnutia, ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach účastníka konaniavrátane jeho doručovania. Výkonný výbor žalovaného sťažovateľovi doručovalrozhodnutie/zápisnicu ako RR zásielku, a napriek sporom o jej doručení sťažovateľovi, ktorúvzhľadom na jeho obsah bolo potrebné doručovať do jeho vlastných rúk, uspokojil sa sformálnym vyhodnotením „pravosti“ podpisu sťažovateľa, argumentujúc, že podpis každéhosa s uplynutím času mení/vyvíja. Pričom moment doručenia rozhodnutia sťažovateľovi bolkľúčový pre počítanie času z hľadiska dodržania lehoty na podanie žaloby príslušnémuvšeobecnému súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, t. j. domáhania sa súdnehoprieskumu tak, ako to nakoniec umožňuje aj § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.
Sťažovateľ namieta, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom konaní nebolovykonané ním navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie na účelyporovnania, resp. na účely identifikácie jeho podpisu (sťažovateľa) na doručenke poštovejzásielky, ktorý ako dôkaz o doručení predložila Slovenská pošta, a. s.
Ústavný súd nemá dôvod, aby vo veci sťažovateľa svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonaťdôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, I. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012), menil.Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomikydovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiuvo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súdpre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivýproces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce odôvodnil,na základe ktorých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (pôvodnéhoi nového vykonaného okresným súdom) rozhodol, avšak vzhľadom na to, že doručeniezásielky sťažovateľovi bolo kľúčovým a v zásade jediným dôkazom (limitujúcim prístupsťažovateľa k súdnej ochrane), bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia formálnea po obsahovej stránke nepresvedčivé. Za týchto okolností ústavný súd hodnotí nevykonaniedôkazu navrhnutého sťažovateľom ako postup, ktorý nie je ústavne akceptovateľný, a pretovyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, v rámciktorého sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd nenariadil „pojednávanie, a tým mi neumožnil navrhnúť, aby v rámci dokazovania sa zisťovalo, či poštová doručovateľka si plnila alebo neplnila povinnosti...“, uvádza, že túto argumentáciu nepovažuje za dostatočnú na to, aby rozhodol o porušení tohto základného práva sťažovateľa, a preto tejto časti sťažnosti nevyhovel.
Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd poukazuje na to,že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhoduje len o namietanom porušenítých práv, ktoré boli premietnuté do návrhu na rozhodnutie (petitu). V danom prípadesa namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy do návrhu na rozhodnutie ústavného súdunepremietlo, a preto ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušenéuznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011-194 z 21. februára 2012, bolo potrebné totouznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (výrok 2).Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolanísťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu takým spôsobom, ktorý bude ústavnekonformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.
Sťažovateľ požiadal vo svojej sťažnosti ústavný súd aj o priznanie primeranéhofinančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodnil tým,že neposkytnutím ochrany súdmi mu vznikla materiálna i nemateriálna ujma, pretožepredstavitelia žalovaného o ňom rozširujú na verejnosti údaje, podľa ktorých mu boldisciplinárny trest uložený správne, keďže sťažovateľovi nedali za pravdu ani súdy.Materiálna ujma vznikla sťažovateľovi preto, že sa po dobu 5 rokov trvania trestu nemôžezúčastňovať za Slovenskú republiku podujatí judo, za ktoré v minulosti dostával finančnéodmeny a ktoré by dostával aj naďalej.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd, dôsledne zvážiac všetky okolnosti daného prípadu, sťažovateľovi nárokna primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľ dôvodil tým, že o ňom tretieosoby rozširujú tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé, tieto jeho tvrdenia neodôvodňujúpriznanie mu finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu, čo platí rovnako ajvo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o majetkovej ujme, ktorá mu vznikla rozhodnutím otreste vydaným žalovaným. V tejto situácii aj vzhľadom na sťažovateľom nepreukázanúintenzitu následkov porušenia jeho základného práva krajským súdom je podľa názoruústavného súdu konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa pre nehodostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto sťažovateľovi primerané finančnézadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výrok4).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konaniav sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnejslužby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátaneprvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy), ktoré boli urobené v roku2012. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnejslužby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 €(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenuza ďalšie úkony (urobené v roku 2013 a 2015) z dôvodu, že neobsahovali žiadnu novúargumentáciu relevantnú pre rozhodnutie vo veci samej. Trovy konania je krajský súdpovinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súdev spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015