znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 143/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja   Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 11 CoE 40/2012 z   30.   apríla   2012,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho uznesením sp. zn. 3 E Cdo 95/2013 zo 6. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   a jeho   uznesením sp. zn. 11 CoE 40/2012 z 30. apríla 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 E Cdo 95/2013 zo 6. augusta 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len   „splnomocnenec“),   ktorá   v   prípade,   ak   dlžník   svoje   povinnosti   z   úverovej   zmluvy nesplnil,   mala   oprávnenie   podpísať   v   mene   dlžníka   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   uvedeného   exekučného   titulu   (notárska   zápisnica)   iniciovala začatie   exekučného   konania.   Potom,   čo   príslušný   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   následne   toto   už   začaté exekučné konanie svojím uznesením ex offo zastavil, z dôvodu neprípustnosti exekúcie. Krajský   súd   v   dôsledku   odvolania   podaného   sťažovateľkou   proti   zastavajúcemu uzneseniu okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. 11 CoE 40/2012 z 30. apríla 2012 ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný súd neexistenciou spôsobilého exekučného titulu, ktorý vznikol na základe povinným dlžníkom udeleného splnomocnenia splnomocnencovi určenému vopred sťažovateľkou ako oprávnenou, čo bolo krajským súdom a pred ním aj okresným súdom vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka,   pre „...   rozpor   splnomocnenia   na   spísanie   notárskej   zápisnice   tretej   osobe povinným s §§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to pre rozpor záujmov zástupcu so záujmami zastupovaného povinného“.

O   dovolaní   sťažovateľky   podanom   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 E Cdo 95/2013 zo 6. augusta 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesný návrh   na prerušenie dovolacieho   konania na účely predloženia   prejudiciálnej   otázky   na posúdenie   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor   EÚ“)   týkajúcej   sa výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“).

V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii, poukazujúc pritom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.) namieta,   že   postupom   a   uznesením   tak   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   boli porušené   ňou   označené   základné   práva   a   práva   zaručené   v   ústave,   dohovore   a   charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,   nevyhovel   jej   návrhu   na   prerušenie   dovolacieho   konania   a   nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   považovať   aj   jednostranný   právny   úkon   spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ako aj výkladu čl. 47 charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať   aj   komunitárne   právo,   považovať   aj   úniového   sudcu   podávajúceho   výklad komunitárneho práva.

Okrem   toho   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   základného   práva   a   práva   na spravodlivý   proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj tým, že čo sa týka posudzovania nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods.   1 a čl. 7 ods.   1 Smernice rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či   spotrebiteľ informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: «Tak Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tým,   že   neupozornili   povinného   na   neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský   nález (chyba   v   písaní   sťažovateľkou,   správne   má   byť   uvedené   notársku zápisnicu, pozn.) ako platný exekučný titul.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval,   že   napádaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a chartou označeným postupom a uznesením krajského súdu,   ako   aj   označeným   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   pokiaľ   ide o základné   právo   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   k   ich   porušeniu   malo   podľa sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd nezohľadnili   judikatúru   Súdneho   dvora   EÚ   týkajúcu   sa   ich   povinnosti   dať   účastníkom, konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označeným postupom a uznesením dopustiť porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacieho konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice Rady vo veci posúdenia pojmu neprijateľnej zmluvnej podmienky.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiu najvyššieho súdu, ale aj voči rozhodnutiu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   krajského   súdu   ústavný   súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V   súvislosti   s   napádaným   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež povinnému z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu ex offo učinenému záveru o tom, že udelenie splnomocnenia povinným tretej osobe určenej generálne oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol povinný z exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred   ním   aj   okresný   súd   okrem   iného   znemožniť   aj   „zlegalizovanie“   tejto   prípadnej nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného postupu a uznesenia krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom, pozn.), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti,   sťažovateľka   aj   využila.   Na   základe   sťažovateľkou   podaného   dovolania   bol najvyšší súd ako súd dovolací v dovolacom konaní povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, aké sťažovateľka proti tomuto postupu   a rozhodnutiu   uvádza   aj   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   preto   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu

V súvislosti s napádaným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v   danom   prípade   navyše   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení označených práv iba v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 E Cdo 95/2013 zo 6. augusta 2013, ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa adekvátnej časti prvej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy..., ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom...,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo   petitu   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou   vyplýva,   že   ňou   napáda   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 E Cdo 95/2013 zo 6. augusta 2013, predmetom ktorého malo byť preskúmanie   postupu   a   uznesenia   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn.   11   CoE   40/2012 z 30. apríla   2012,   avšak   prílohou   k   tejto   sťažnosti   je   iné   uznesenia   najvyššieho   súdu, a to uznesenie   sp. zn.   3   E   Cdo   105/2013   zo   6.   augusta   2013,   predmetom   ktorého   bolo preskúmanie   postupu   a   uznesenia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 13 CoE 304/2012 z 8. januára 2013.

Z uvedeného zistenia vyplýva, že pokiaľ ide o napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, v tejto časti nekorešponduje petit sťažnosti s jej prílohou, takže v dôsledku absencie (nepredloženia)   v   petite   sťažnosti   napádaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   toto nepreskúmateľné,   preto   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára