znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 143/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD., Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B., vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva na   ochranu   majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3872/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   čl. 12   ods. 2   ústavy,   ako   aj práva   na prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   čl. 14   dohovoru   a práva na ochranu   majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej „okresný súd“ alebo „exekučný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 16 Er 3872/2011   (ďalej   len   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v predmetnej veci návrhom požiadala súdneho exekútora   o vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy obsiahnutej   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v napadnutom konaní.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu oznámená   ani   spisová   značka,   pod   ktorou   sa   napadnuté   exekučné   konanie   vedie. Sťažovateľke však spisovú značku, pod ktorou sa konanie vedie, oznámená byť musela, keďže ju v sťažnosti identifikuje.

Sťažovateľka tiež uvádza, že vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   podala   v zmysle   §   62   ods.   1   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na sťažnosť nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Podľa tvrdení sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní malo dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Sťažovateľka   porušenie   svojich   označených   práv   vidí   primárne   v nečinnosti okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   ktorá   pretrváva   aj   napriek   využitiu   sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch adresovanej predsedovi okresného súdu, a sekundárne v dôsledku porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   argumentačne   odvádza   a namieta   aj   porušenie   svojich   ostatných označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   na   úvodnej   strane sťažnosti uvádza ako prílohy „listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

Vzhľadom na charakter námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť (nečinnosť okresného súdu) a tvrdí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote, od ktorého potom odvádza aj porušenie svojich ostatných označených   práv,   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie   vyčerpania   účinných   právnych prostriedkov,   ktoré   mala k dispozícii   na   ochranu   svojich   označených   práv,   a tým   aj   na posúdenie prípustnosti jej sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tomto prípade   je   prípustnosť   sťažnosti   viazaná   na   vyčerpanie   právnych   prostriedkov,   ktoré sťažovateľke   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch. V kontexte doktríny subsidiarity totiž ústavný súd pristupuje k ochrane práv sťažovateľa až vtedy,   ak jeho základné práva   a slobody   alebo ľudské   práva a základné slobody   neboli (alebo efektívne nemohli byť) ochránené iným orgánom verejnej moci, v danom prípade všeobecným súdom.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   považuje   sťažnosť   na   prieťahy predsedovi   súdu   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o súdoch   za   účinný   prostriedok   nápravy prípadného porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Sťažovateľka ústavnému súdu nepreukázala (napr. kópiou sťažnosti podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch) vyčerpanie účinného prostriedku ochrany ňou označených práv, čo následne neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj aj III. ÚS 561/2012 a II. ÚS 36/2013). V sťažnosti podanej sťažovateľkou tak absentujú povinné zákonom predpísané náležitosti.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že   ústavný   súd   už   v typovo   zhodných   veciach   sťažovateľky   vo svojich   rozhodnutiach poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností (napr. I. ÚS 306/2012 z 20. júna 2012,   II. ÚS 215/2012   z   3.   júla   2012,   III.   ÚS   330/2012   z 10.   júla   2012), ústavný   súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   porušenie   ostatných   označených   práv   bolo   argumentačne   závislé   od vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Rozhodovaním   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   sa   už   ústavný   súd nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery tieto v danej veci stratili opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013