znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 143/2012-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   J.,   K.,   a E.   P.,   K.,   zastúpených   advokátkou JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1015/2002 (predtým vedenom pod sp. zn. 17 C 220/2000) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 21/2011 (predtým vedenom pod sp. zn. 4 Co 336/2008) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1015/2002 a Krajský súd   v Košiciach   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   4   Co   336/2008   a   pod   sp.   zn. 4 Co 21/2011   p o r u š i l i   základné právo M. J. a E. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17   C   1015/2002 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. a E. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume každej po 1 500 € (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. J.   a E.   P.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie v sume každej   po   500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. J. a E. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,60 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiat centov), ktoré   j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   JUDr.   K.   P.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 143/2012-14   z 30. mája   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. J. a E. P. (ďalej len „sťažovateľka 2, spolu   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn.   17   C   1015/2002   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   220/2000)   a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 21/2011 (predtým vedenom pod sp. zn. 4 Co 336/2008).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „(...) K porušeniu nášho práva ako sťažovateliek v 1. a v 2. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy(...)   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru(...)   došlo   a   dochádza   v   doposiaľ   právoplatne neskončenom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 17C/1015/2002 a t. č. na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 4Co/21/2011 v právnej veci žalobkýň 1) M. J.(...), 2) E. P.(...) žalovanej MUDr. Ľ. U.(...) o zaplatenie sumy 4.794,66 € s príslušenstvom, tým, že v uvedených časových úsekoch súd nevykonal žiaden úkon. (...)

Od   začiatku   súdneho   konania   vedeného   Okresnom   súde   Košice   II.   a   následne na Krajskom súde v Košiciach do dnešného dňa ubehlo viac ako 9 rokov a 8 mesiacov, a v predmetnom súdnom konaní nebolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci samej. (...)

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci: Predmetom konania je zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Z obsahu spisu, predložených listinných dôkazov, ako aj vykonaných znaleckých posudkov vyplýva, že nejde o právne zložitú vec. Faktická zložitosť predmetného sporu spočívala v nedostatočných listinných dôkazoch, ktorá bola mala byť odstránená vykonaným znaleckým dokazovaním. Napriek   tomu   označený   súd   nedospel   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej   ani po 116 mesiacoch.

2) Pokiaľ ide o správanie sa účastníka predmetného konania: Pokiaľ ide o dané kritérium pri rozhodovaní o tom, či došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, máme za to, že zo strany účastníkov konania   k žiadnym   prieťahom   nedošlo,   keďže   sa   na   pojednávaniach   zúčastňovali   a   to osobne, resp. prostredníctvom právneho zástupcu a poskytovali súdu náležitú súčinnosť.

3) Pokiaľ ide o spôsob, akým súd v konaní postupoval: Domnievame sa, že k porušeniu nášho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky došlo v dôsledku nekonania súdu, pričom neexistovala zákonná prekážka, aby súd vo veci nekonal ako i jeho konaním, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. (...)

Vo veci prieťahov v konaní sme podali viacero urgencií konania, ako aj sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II. a predsedovi Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov. Vyššie   uvedené   urgencie   a   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   pokračujú,   a   zjavne neviedli k náprave. (...)

Máme za to, že v dôsledku prieťahov v konaní na Okresnom súde Košice II. a na Krajskom súde v Košiciach došlo k následkom, ktoré sa už nedajú zásadne napraviť alebo odstrániť.

Sme v nepriaznivej situácii, pretože dlhotrvajúci súdny spor a právna neistota len prehlbuje rozpory medzi účastníkmi konania a vedie k vzniku ďalších konfliktných situácií. Označené   súdy   si   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu,   resp.   v   rozpore   s   právnymi predpismi, neplnia jednu zo svojich základných úloh, a to poskytnutie rýchlej a účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania.

Celý priebeh konania u nás vzbudzuje silný pocit straty dôvery k súdu ako inštitúcii, ktorej hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti, a ktorá svojim postupom hrubo porušuje základný zákon štátu, resp. jedno zo základných práv zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ÚS 58/02). (...)

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a skutočnosť, že nečinnosťou Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach, ako aj zbytočnými prieťahmi v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, žiadame Ústavný súd, aby nám priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €.

Z dôvodu, že konanie pre Okresným súdom Košice II. sa vedie od začiatku roka 30. 01. 2002, čo predstavuje do dnešného dňa dobu viac ako 9 rokov a 8 mesiacov, pričom vo   veci   samej   nebolo   vydané   právoplatné   rozhodnutie   a   v   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom   v dĺžke   116   mesiacov,   máme   ako   sťažovateľky   za   to,   že   výška   nami požadovaného zadosťučinenia je primeraná. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že postupom Okresného súdu v Košiciach II a Krajského súdu v Košiciach, t. j. nečinnosťou v konaní 17C/1015/2002, následne 4Co/336/2008 a 4Co/21/2011 došlo k prieťahom v konaní, a tým k porušeniu nášho   základného   práva   garantovaného   Ústavou   Slovenskej   republiky,   a   to   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd na základe vyššie uvedených skutkových a právnych skutočností a vykonanému dokazovaniu vo veci nálezom rozhodol:

1) Základné právo sťažovateliek v 1. a v 2. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy(...)   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru(...)   postupom   Okresného   súdu Košice II. v konaní vedenom pod sp. zn. 17C/1015/2002 a neskôr postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/336/2008 a 4Co/21/2011 porušené bolo.

2) Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/21/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľkám M. J. a E. P. priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 5.000 € pre M. J. a 5.000 € pre E. P., ktoré sú Okresný súd Košice II. a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4)   Okresný   súd   v   Košiciach   a   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť sťažovateľkám   trovy   konania   na   účet   ich   právnej   zástupkyne,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV/356/2012 zo 17. júla 2012, krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV/430/2012 z 27. júla 2012 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu zo 7. augusta 2012.

2.1   Predseda   okresného   súdu   popísal   chronológiu   úkonov   vykonaných   okresným súdom v danej veci a uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Z(...) chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že konanie na súde prvého   stupňa   nebolo   poznačené   dlhodobejšími   obdobiami   nečinnosti;   za   jediné   takéto dlhodobejšie obdobie možno určiť časový priestor medzi 15. 11. 2004, kedy sa uskutočnilo pojednávanie   a   19.   10.   2005,   kedy   bolo   vydané   uznesenie   na   doplnenie   znaleckého dokazovania.

Aj   v   období,   keď   sa   spis   nachádzal   u   ustanovenej   súdnej   znalkyne,   ktorej povinnosťou bolo vypracovať kontrolný znalecký posudok, súd z dôvodu nedodržania lehoty na jeho predloženie znalkyňu opakovane urgoval, právoplatne jej uložil poriadkovú pokutu a po jej uložení znalkyňu opakovane urgoval na predloženie posudku.

Dĺžku predmetného konania ovplyvnila i skutková obtiažnosť veci, keď v konaní bolo potrebné nariadiť dvakrát znalecké dokazovanie, ako aj zabezpečiť vypracovanie dodatku k už podanému znaleckému posudku.

Je potrebné tiež poukázať na tú skutočnosť, že v čase podania ústavnej sťažnosti bola vec už tunajším súdom niekoľko rokov rozhodnutá. (...) Poznamenávam len, že aj po vrátení spisu z odvolacieho súdu bez rozhodnutia za účelom opravy priezviska účastníčky konania (22. 11. 2010), bol tento po vydaní opravného uznesenia bezodkladne vrátený odvolaciemu súdu (17. 1. 2011).

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

2.2   Predseda   krajského   súdu   popísal   chronológiu   úkonov   vykonaných   krajským súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 17C 1015/2002 bol prvý raz predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   ako   odvolaciemu   súdu   dňa   4.   novembra   2008.   Vzhľadom na vysokú zaťaženosť odvolacieho senátu (vybavovanie vecí v poradí ako došli odvolaciemu súdu) prišla vec na rad v 3. štvrťroku 2010. Odvolací súd zistil nezrovnalosti v označovaní priezviska žalobkyne v 2. rade (keď jej priezvisko bolo v spise uvádzané v rôznych verziách, a to aj v podaniach jej právnej zástupkyne) a tak uznesením zo dňa 27. septembra 2010, č. k.   4   Co   336/2008-325   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   za   účelom   zistenia   správneho priezviska žalobkyne v 2. rade.

Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 6. decembra 2010, č. k. 17C 1015/2002-334 opravil priezvisko žalobkyne v 2. rade v „záhlaví“ rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 25. 04. 2008, č. k. 17C 1015/2002-238 na správne znenie „P.“.

Spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 17C 1015/2002 bol druhý raz predložený Krajskému súdu v Košiciach dňa 17. 01. 2011.

Pri   pretrvávajúcej   zaťaženosti   senátu   4   Co   a   naštudovaní   vecí,   bolo   vo   veci nariadené pojednávanie na deň 14. júna 2012 s tým, že účastníci, resp. ich zástupcovia podľa § 213 ods. 2 O. s. p. boli poučení o možnosti posúdenia veci podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) a bola im uložená lehota na vyjadrenie do 8. júna 2012. Pojednávanie zo dňa 14. júna 2012 po vyjadrení právnych zástupcov účastníkov aj k možnosti aplikácie § 137 ods. 1 OZ a záverečných prednesov odročil na deň 28. júna 2012 o 10.00 hod. za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 28. júna 2012 bol verejne vyhlásený rozsudok, ktorým Krajský súd v Košiciach zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 25. apríla 2008, č. k. 17C 1015/2002-334 v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti tak, že:

1. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam v 1. a 2. rade každej po 947,98 €,

2. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zrušil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   po   vyhlásení   rozsudku   doručené   prítomným zástupcom účastníkov.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   (postupom   krajského   súdu)   dovolíme   si   poznamenať,   že   ak   aj   došlo k niekoľko mesačným prieťahom tak to bolo spôsobené faktickou zložitosťou veci, ako aj náročným právnym posúdením veci. Po právnej stránke odvolací súd naprával pochybenie Okresného súdu Košice II.

Nemožno obísť ani správanie sa účastníkov (lepšie povedané právnej zástupkyne žalobkýň), osobitne u žalobkyne v 2. rade, keď jej priezvisko počas konania bolo používané v rôznych zneniach a tak odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len toto pochybenie naprávať prostredníctvom okresného súdu (viď uznesenie odvolacieho súdu z 27. 09. 2010, č. k. 4 Co 336/2002-325).

Poukazujeme aj na mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov v rokoch 2010 - 2011, kedy došlo k nárastu odvolacej agendy a k znižovaniu stavu administratívnych pracovníkov   -   asistentiek   -   a   tak   dochádzalo   aj   prieťahom   pri   opisovacích   prácach v súdnych kanceláriách.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť (voči krajskému súdu) odmietnuť.

Súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej ústavnej sťažnosti. (...)»

2.3 Právna zástupkyňa sťažovateliek vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam súdov uviedla:

„(...)   So   závermi   oboch   konajúcich   súdov   o   tom,   že   prejednávaná   vec   nebola poznačená dlhodobejšími obdobiami nečinnosti súdu, že dĺžku konania ovplyvnila skutková obtiažnosť veci, zložitosť veci, náročnosť právneho posúdenia a správanie sa účastníkov, resp. právnej zástupkyne žalobcov, ako aj mimoriadna pracovná zaťaženosť odvolacích senátov   Krajský   súd   v   Košiciach   nesúhlasím.   Z   chronologického   prehľadu   jednotlivých úkonov súdu I. stupňa je možné zistiť, že sú medzi nimi veľké, nadmerné a zbytočné časové medzery. Napr: od rozšírenia žaloby po výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za zmenený návrh   -   8   mesiacov,   od   nariadenia   znaleckého   dokazovania   po   vydanie   uznesenia o doplnení znaleckého posudku 1 rok, od nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania po doručenie odborného stanoviska znalkyne 1 a pol roka. Na odvolacom súde sa vec nachádzala, bez akéhokoľvek konania v nej, 2 roky. Až po 2 rokoch Krajský súd v Košiciach zistil, že v priezvisku žalobkyne v 2. rade sú nezrovnalosti a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na opravu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že postupom Okresného súdu Košice II a Krajského súdu v Košiciach došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Toto základné právo zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom inštitútov, ktoré sú štátne orgány, vrátane všeobecných   súdov   povinné   využívať.   Takými   inštitútmi   sú   aj   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú účinnými prostriedkami zabezpečujúcimi plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty. Podľa môjho názoru Okresný súd Košice II bol nečinný najmä v čase od 12. 3. 2002 do   27. 11. 2002,   od   15.   11.   2004   do   19.   10.   2005   a   jeho   činnosť   bola   nesústredená a neefektívna,   najmä   v   čase   od   13.   1.   2006   do   3.   5.   2006   a   potom   od   3.   5.   2006 do 12. 12. 2007, kedy sa vec nachádzala u znalkyne. Bolo povinnosťou súdu I. stupňa buď ustanoviť iného znalca alebo uložiť znalkyni poriadkovú pokutu oveľa skôr. Krajský súd v Košiciach   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   nekonal   v   období   od   4.   11.   2008 do 27. 10. 2010, teda 2 roky. Jeho činnosť ako štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej   neistoty,   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľky   na   štátny   orgán (všeobecný súd) vo svojej veci obrátili, aby o nej rozhodol.

Som toho názoru, že mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov Krajského súdu v Košiciach v rokoch 2010 až 2011 a znižovanie stavu administratívnych pracovníkov, nemožno akceptovať ako obranu, pre ktorú dochádzalo, aj k prieťahom v konaní.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy, nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti nemožno zohľadniť v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Preto navrhujem, aby obranu Krajského súdu v Košiciach v tomto smere   Ústavný   súd   SR   v   Košiciach   neakceptoval.   Som   presvedčená,   že   všetky   vyššie uvedené skutočnosti sú predsedovi krajského súdu známe a jeho stanovisko možno hodnotiť ako špekulatívne v snahe vyhnúť sa zodpovednosti Krajskému súdu v Košiciach za vzniknuté prieťahy v konaní.

Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol,   že   u   sťažovateliek   došlo   k   porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II a Krajského súdu v Košiciach a priznal im primerané zadosťučinenie každej vo výške 5000 Eur a náhradu trov konania.

Netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1015/2002 a na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 21/2011 (predtým vedeného pod sp. zn. 4 Co 336/2008):

Dňa 30. januára 2002 okresný súd uznesením vylúčil na samostatné konanie nárok sťažovateliek   na zaplatenie   sumy   144   000   Sk.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 17 C 1015/2002.

Dňa 12. marca 2002 sťažovateľky predložili návrh na zmenu – rozšírenie žaloby.Dňa 27. novembra 2002 okresný súd vyzval sťažovateľky na zaplatenie súdneho poplatku za zmenený návrh. Tento bol zaplatený 11. decembra 2002.

Dňa 20. marca 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. apríl 2003. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito pre účely pripojenia súvisiaceho spisu.Dňa 23. mája 2003 okresný súd zistil, že spis nie je možné pripojiť, pretože 14. mája 2003 bol v súvisiacej veci vyhlásený rozsudok.

Dňa 30. septembra 2003 okresný súd opätovne zisťoval stav súvisiaceho konania. Z dôvodu podaného odvolania proti trovám konania sa spis nachádzal na krajskom súde. Dňa 3. novembra 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 17. december 2003, pričom toto pojednávanie bolo odročené na účely vypracovania znaleckého posudku.Dňa 27. apríla 2004 okresný súd nariadil dokazovanie znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností; lehota na vypracovanie znaleckého posudku bola stanovená na 30 dní.Dňa 8. júna 2004 ustanovený znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku o 60 dní; dňa 18. júna 2004 bol daný súhlas na predĺženie lehoty.

Dňa 30. augusta 2004 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok.

Dňa   6.   septembra   2004   bolo   rozhodnuté   o   znalečnom   a   7.   septembra   2004   bol znalecký   posudok   doručený   právnym   zástupcom   účastníkov   konania.   Vyjadrenia k znaleckému posudku boli okresnému súdu doručené v dňoch 24. a 28. septembra 2004.Dňa 1. októbra 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. november 2004. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito na dopracovanie znaleckého posudku.

Dňa   19.   októbra   2005   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   doplnení   znaleckého posudku.

Dňa   27.   decembra   2005   bol   okresnému   súdu   doručený   doplnok   k znaleckému posudku.

Dňa 13. januára 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. február 2006, ktoré   bolo   odročené   na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalovanej   pre   účely   nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.

Dňa 3.   mája   2006   okresný   súd   nariadil   vo   veci   kontrolné   znalecké   dokazovanie a 7. júna 2006 bol spis zaslaný ustanovenej znalkyni na vypracovanie posudku. Ustanovená znalkyňa nevyhotovila znalecký posudok v stanovenej lehote; 19. marca 2007 a 19. júla 2007 jej boli zasielané urgencie a uznesením z 12. októbra 2007 jej bola uložená poriadková pokuta. Ani po uložení poriadkového opatrenia znalecký posudok predložený nebol, preto bola zasielaná opakovaná urgencia pod hrozbou uloženia opakovanej poriadkovej pokuty.Dňa   12.   decembra   2007   predložila   znalkyňa   odborné   stanovisko,   ktoré   bolo 19. decembra 2007 doručované právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa 26. marca 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 22. apríl 2008, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 25. apríl 2008 na účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 25. apríla 2008 bol vo veci vyhlásený rozsudok.Dňa 18. júna 2008 podali sťažovateľky proti rozsudku odvolanie a 19. júna 2008 sa odvolala aj žalovaná.

Dňa   1.   júla   2008   boli   odvolania   zaslané   na   vyjadrenie   procesným   protistranám a odvolávajúcim sa účastníkom konania boli zaslané výzvy na zaplatenie súdnych poplatkov za   podané   odvolania.   Vyjadrenia   účastníkov   konania   k   doručeným   odvolaniam   boli okresnému súdu doručené 24. a 29. júla 2008.

Dňa 18. augusta 2008 podala sťažovateľka 2 proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny   poplatok   odvolanie   a   zároveň   požiadala   o   priznanie   oslobodenia   od   zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa   19.   augusta   2008   okresný   súd   zisťoval   majetkové   pomery   sťažovateľky   2. V septembri 2008 boli doručené odpovede na žiadosti o zistenie majetkových pomerov.Dňa   2.   októbra   2008   bolo   sťažovateľke   2   priznané   oslobodenie   od zaplatenia súdneho poplatku; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2008.

Dňa 29. októbra 2008 bol spis predložený krajskému súdu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 4 Co 336/2008.

Dňa 27. septembra 2010 krajský súd uznesením rozhodol o vrátení veci okresnému súdu na účely objasnenia správneho mena a priezviska sťažovateľky 2.

Dňa 22. novembra 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 6. decembra 2010 okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým bolo opravené priezvisko sťažovateľky 2; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2011.

Dňa   17.   januára   2011   bol   spis   opätovne   predložený   krajskému   súdu.   Vec   bola zaevidovaná pod sp. zn. 4 Co 21/2011.

Dňa 21. mája 2012 krajský súd stanovil termín pojednávania na 14. jún 2012, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 28. jún 2012 na účely vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 28. júna 2012 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1015/2002   a postupom   krajského   súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Co   336/2008   a sp.   zn.   4   Co   21/2011   dochádzalo k porušovaniu   základného   práva   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní   mohlo   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s potrebou opakovaného znaleckého dokazovania, avšak zdĺhavý priebeh napadnutých konaní ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavaných konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd zaoberal   postupom   okresného súdu   a krajského súdu v napadnutých konaniach a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie týchto konaní viac ako desať rokov je už samo osebe neprimerané.

III.1 Vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 17 C 1015/2002

Ústavný   súd   konštatuje, že okresný   súd   bol v   predmetnej   veci   bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 12. marca 2002 do 27. novembra 2002 (osem mesiacov), od 3. novembra 2003 do 27. apríla 2004 (päť mesiacov) a od 1. októbra 2004 do 19. októbra 2005   (dvanásť   mesiacov). Okresný   súd   teda   minimálne   počas   dvoch   rokov   vo   veci nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľky   v   danej   veci nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

III.2   Vec   vedená   krajským   súdom pod   sp.   zn.   4   Co   336/2008   a   sp.   zn. 4 Co 21/2011  

Ústavný súd konštatuje, že z chronológie vykonaných úkonov v bode II tohto nálezu vyplýva, že krajský súd bol vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Co 336/2008 minimálne jeden rok a vo veci vedenej   pod sp.   zn. 4 Co 21/2011 najmenej šesť   mesiacov bez akýchkoľvek dôvodov nečinný, teda nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v danej veci nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru.   K prieťahom   pritom   ani   v tomto prípade nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu krajského súdu.

Obranu   krajského   súdu,   podľa   ktorého   v daných   súvislostiach   treba   zohľadniť aj „mimoriadnu pracovnú zaťaženosť odvolacích senátov v rokoch 2010 - 2011, kedy došlo k nárastu   odvolacej   agendy   a   k   znižovaniu   stavu   administratívnych   pracovníkov   - asistentiek   -   a   tak   dochádzalo   aj   prieťahom   pri   opisovacích   prácach   v súdnych kanceláriách“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   krajského   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   alebo   asistenta vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno prihliadnuť   na skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení   predsedu   krajského súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedu krajského súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že krajský súd mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj vo vzťahu ku krajskému súdu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   uvedený   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľkám   (už   iba   vo   vzťahu   k trovám   konania)   ústavný   súd   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať finančné zadosťučinenie v sume každej po 5 000 € s odôvodnením, že „Sme v nepriaznivej situácii, pretože dlhotrvajúci súdny spor a právna neistota   len   prehlbuje   rozpory   medzi   účastníkmi   konania   a   vedie   k   vzniku   ďalších konfliktných   situácií.   Označené   súdy   si   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu,   resp. v rozpore s právnymi predpismi, neplnia jednu zo svojich základných úloh, a to poskytnutie rýchlej   a   účinnej   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   účastníkov   súdneho konania.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateliek, najmä aj na výšku uplatneného nároku považuje za primerané každej vo výške po 1 500 € vo vzťahu k okresnému súdu a každej vo výške po 500 € vo vzťahu ku krajskému súdu.Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3 a 4.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 3. októbra 2011,   spísanie   sťažnosti   z 3.   októbra   2011   a zaujatie   stanoviska   k vyjadreniu   súdov zo 7. augusta 2012). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 €, teda 247 €, a dvakrát režijný paušál v sume po 7,41 €, teda 14,82 €, a za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 €, preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jednu   sťažovateľku   predstavujú   sumu   396,61 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   198,30   €.   Spolu   s režijným paušálom teda jednej sťažovateľke prislúcha odmena v sume 198,30 €. V prípade dvoch sťažovateliek   tvorí   náhrada   trov   právnej   služby   advokátkou   celkovú   sumu   396,60   € v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004 Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkami rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012