znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 143/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2011   doručená   sťažnosť   P.   L.,   Ž.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   220/2006   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   Slovenskou republikou,   zastúpenou   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «V roku   2003   som   podal   na   Okresnom   súde   v Nitre   žalobný   návrh   o ochranu osobnosti, a iné proti spoločnosti Vydavateľovi týždenníka „P.“. Táto žaloba sa vedenie na Okresnom súde v Nitre pod č. 25C/220/2006 (pôvodne pod zn. 11 Nc 5069/03).

Je pravda, že som na súd podal nekvalifikovaný návrh, ale nie mojou vinou. Som iba vyučený kuchár – t.j. osoba bez právnického vzdelania, takže odo mňa nemožno očakávať, že budem vedieť napísať kvalifikovaný návrh.

Súd mal však povinnosť ma poučiť o mojich právach – t. j. o práve žiadať a byť oslobodený od súdnych poplatkov a o práve žiadať ustanovenie advokáta.

Ak by si Súd splnil svoju zákonom stanovenú povinnosť poučiť ma ako účastníka konania o mojich právach...a ak by si ju splnil včas, mohol som už na samom začiatku konania   požiadať   o advokáta   ktorý   by   návrh   spracoval   kvalifikovane   a súdu   by   nič nebránilo v tom, aby vo veci konal....

Okrem absencie zákonného poučenia Súd pochybil aj v tom, že vynášal nesprávné – t.   j.   nezákonné   rozhodnutia.   Najskôr   návrh   odmietol,   vec   musela   byť   predložená   na rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý rozhodol, že rozhodnutie súdu I. stupňa je nesprávne, preto ho zrušil a vec vrátil na nové konanie....

Rovnako   tak   vyniesol   súd   I.   stupňa   nesprávné   rozhodnutia   aj   v prípade   mojich žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta, ktoré odmietol. Spis musel ísť znovu dva krát na odvolací súd, kde tento znovu rozhodol, že rozhodnutia súdu I. stupňa sú nesprávné, zrušil ich a vrátil vec na nové konanie. Čím prešla doba vyše dvoch rokov, a to iba vinou súdu.

Po podaní odvolania Súd I. stupňa vyše roka neodstúpil spis na odvolací súd, lebo že „sa omylom domnieval, že odvolanie nebolo podané“....

Preto   som   v danej   veci   podal   na   ústavný   súd   sťažnosť   na   prieťahy   vo   vyššie uvedenom konaní. Ústavný súd nálezom zo dňa 16. júla 2008 č. III. ÚS 82/08-50 rozhodol, že Okresný súd Nitra v k. č. 25 C 220/2006 porušil moje práva zaručované v čl. 48 ods. 2 ústavy SR a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.

Súd   I.   stupňa   jediné   čo   spravil,   že   od   uvedenej   doby   vydal   ďalšie   nesprávné rozhodnutie, ktoré odvolací súd znovu musel zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Teraz si napr. OS – Nitra uzmyslel, že nemá príslušnosť vo veci konať, a spis odstúpil na Najvyšší súd SR, aby o tom rozhodol.... riešiť príslušnosť v tomto štádiu dokazovania je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 O.S.P. a čl. 48 ods. 2 ústavy SR...»

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu,   že „...   OS   –   Nitra   nerešpektoval   nález ústavného súdu zo dňa 16. 7. 2008 zn. III. ÚS 82/08-50, kde mu ústavný súd SR prikázal konať bez zbytočných prieťahov.... OS – Nitra spôsobil prieťahy aj tým, že si nesplnil svoju zákonnú povinnosť poučenia o mojich právach (práva byť oslobodený od súdnych poplatkov a práva mať ustanoveného advokáta) a že všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli nesprávne, čo bezpochyby spôsobilo to, že vec sa ešte po 8-ich rokoch stále nachádza iba na   súde   I.   stupňa   –   teda   spôsobil   prieťahy.  ...   napádam   nielen   to,   že   súd   I.   stupňa nerešpektoval   nález   ústavného   súdu,   ale   aj   celú   dĺžku   konania   od   podania   návrhu   až doposiaľ.“.

Sťažovateľ   tiež namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé súdne konanie   zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd postupoval vo veci jeho návrhu nezákonne,   t.   j.   nesplnil   si   zákonnú   povinnosť   poučiť   sťažovateľa   o jeho   procesných právach. Okresný súd „rad radom“ vynášal nezákonné rozhodnutia, ktoré musel odvolací súd zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa „nezákonné konanie, postup a rozhodovanie súdu už samé osebe musí znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo.

2.)   P.   L.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   €,   ktoré   je   mu porušovateľ práva povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil „existenciou rozsudkov   ESĽP   vynesených   v rovnakých   veciach,   kde   súd   priznal   práve   takúto   výšku odškodného/zadosťučinenia   z titulu   náhrady   nemajetkovej   škody   –   t.   j.   emocionálneho utrpenia a stresu, ktoré obeť prežila ako priamy dôsledok porušenia práva“.

Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

1. Konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 25 C 220/2006 už bolo z hľadiska namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy predmetom skúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 82/08. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 konštatoval, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a okresnému súdu bolo prikázané, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   opätovne   namieta   prieťahy   v napadnutom   konaní,   pričom namieta celé konanie (od podania žaloby až dosiaľ) nielen obdobie po vydaní označeného nálezu   ústavného   súdu   zo 16.   júla   2008.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   tej   istej   veci sťažovateľa už ústavný   súd   rozhodol   nálezom   č.   k. III.   ÚS   82/08-50   zo 16. júla 2008, posúdeniu priebehu napadnutého konania do vydania uvedeného nálezu ústavného súdu v tomto   konaní   bráni v súlade   s § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   prekážka   veci rozhodnutej (res iudicata). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa obdobia do vydania nálezu ústavného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

S   prihliadnutím   na   uvedené   preto   ústavný   súd   v danej   veci   skúmal,   či   tvrdenia sťažovateľa sú opodstatnené a či existuje reálna možnosť vyslovenia porušenia základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, posudzujúc obdobie od vydania nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 v napadnutom konaní.

Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   25   C   220/2006   ústavný   súd   zistil v období po vydaní nálezu ústavného súdu zo 16. júla 2008 takýto priebeh napadnutého konania:

V čase od 15. apríla 2008 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský   súd“),   ktorému   bol   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 12.   decembra   2007,   ktorým   nepripustil   zmenu   návrhu   na začatie konania, ako aj o odvolaní pôvodného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. proti uzneseniu o priznaní trov právneho zastúpenia zo 14. decembra 2007. Dňa 30. januára 2009 krajský   súd   uznesením   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. decembra 2007 a súčasne zmenil uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2007 v časti týkajúcej sa výšky priznaných trov právneho zastúpenia. Dňa 23. februára 2009 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 16. apríla 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. máj   2009.   Dňa   4.   mája   2009   sťažovateľ   rozšíril   žalobný   návrh   na   sumu   5   mil.   Sk. Dňa 7. mája 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením pripustil zmenu   návrhu   sťažovateľa   zo   4.   mája   2009   a   vyniesol   rozsudok,   ktorým   žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 500 € a náhradu trov konania. Dňa 5. júna 2009 predseda okresného súdu rozhodol o predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. júla 2009. Dňa 17. augusta   2009   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   zo   7.   mája   2009. Dňa 21. augusta 2009 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa žalovanému na vyjadrenie. Dňa   24.   augusta   2009   sa   žalovaný   odvolal   proti   rozsudku   zo   7.   mája   2009. Dňa 8. septembra 2009 okresný súd uznesením uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok za   odvolanie.   Dňa   16.   septembra   2009   sa   žalovaný   vyjadril   k odvolaniu   sťažovateľa. Dňa 18. septembra 2009 žalovaný zaplatil súdny poplatok za odvolanie. Dňa 23. septembra 2009   sa   sťažovateľ   vyjadril   k odvolaniu   žalovaného.   Dňa   6.   októbra   2009   bol   spis predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaniach   sťažovateľa   a žalovaného. Dňa 15. júla 2010 krajský súd uznesením napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. mája 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 3. septembra 2010 bol spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a register obyvateľov o oznámenie   skutočností   potrebných   na   rozhodnutie   vo   veci.   Dňa   29.   septembra   2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. október 2010. Dňa 6. októbra 2010 okresný súd požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o odpis   z registra   trestov   sťažovateľa   a jeho   rodičov.   Súčasne   právna   zástupkyňa sťažovateľa   požiadala   o odročenie   pojednávania   z dôvodu   kolízie   pojednávaní   a register obyvateľov doručil okresnému súdu požadované informácie. Dňa 22. októbra 2010 okresný súd   odročil   pojednávanie   na   19.   november   2010.   Dňa   27.   októbra   2010   generálna prokuratúra   doručila   požadované   odpisy   z registra   trestov.   Dňa   16.   novembra   2010 sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie z 3. a 12. novembra 2010. Dňa 19. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené   na   28.   január   2011   pre   účely   vypočutia   navrhovaných   svedkov   a doplnenia dokazovania. Okresný súd zároveň požiadal Štatistický úrad Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“) o oznámenie skutočností potrebných pre rozhodnutie. Dňa 30. novembra 2010 štatistický úrad oznámil, že vo svojich databázach neeviduje požadované informácie. Dňa   1.   decembra   2010   okresný   súd   zaslal   žalovanému   podanie   sťažovateľa   doručené okresnému súdu 23. novembra 2010. Dňa 2. decembra 2010 žalovaný v súlade so závermi z pojednávania uskutočneného 19. novembra 2010 oznámil adresu svedkyne H. Ď. (autorky článku). Dňa 7. decembra 2010 okresný súd požiadal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra (ďalej len „jazykovedný ústav“) o výklad slova „beštia“ a Obecný úrad v P. o oznámenie skutočností   potrebných   pre   rozhodnutie.   Zároveň   bol   spísaný   úradný   záznam,   v ktorom právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že nemá námietky proti delegácii veci Okresnému súdu Piešťany.   Okresný   súd   zároveň   uznesením   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril,   či súhlasí   s návrhom   na   delegáciu   veci   Okresnému   súdu   Piešťany   z dôvodu   vhodnosti (žalovaný sa k návrhu nevyjadril). Dňa 16. decembra 2010 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že nesúhlasí s tým, aby sa pojednávanie, na ktorom majú byť vypočutí svedkovia, uskutočnilo   v jeho   neprítomnosti,   a   preto   požiadal   okresný   súd,   aby   zabezpečil   jeho prítomnosť na pojednávaní, príp. aby pojednávanie uskutočnil v Ústave na výkon trestu odňatia   slobody   v L.   Dňa   17.   decembra   2010   starosta   obce   P.   oznámil   požadované informácie. Dňa 23. decembra 2010 jazykovedný ústav odpovedal na dopyt okresného súdu. Dňa 13. januára 2011 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu okresného súdu na prikázanie veci Okresnému súdu   Piešťany   z dôvodu   vhodnosti.   Dňa   27.   januára   2011   bol   spísaný   úradný   záznam o zrušení pojednávania nariadeného na 28. január 2011 z dôvodu, že spis sa nachádza na najvyššom súde. Najvyšší súd uznesením z 28. februára 2011 nevyhovel návrhu okresného súdu na prikázanie veci sťažovateľa Okresnému súdu Piešťany. Dňa 10. marca 2011 bol spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd v ten istý deň nariadil pojednávanie na 15. apríl 2011.

Z   prehľadu   procesných   úkonov   v napadnutom   konaní   vyplýva,   že   okresný   súd v posudzovanom   období   (necelé   tri   roky) po   odrátaní   obdobia,   keď   sa   spis   v rámci odvolacieho konania nachádzal na krajskom   súde   (spolu   minimálne 21   mesiacov),   keď reálne nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, v podstate konal vo veci priebežne a jeho postup v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Doterajšiu dĺžku napadnutého konania objektívne ovplyvnilo aj samotné správanie sťažovateľa, predovšetkým jeho procesná aktivita prejavujúca sa v tom, že vo všetkých prípadoch,   v   ktorých   nebolo   vyhovené   jeho   návrhom,   podával   opravné   prostriedky, v dôsledku čoho bol spis opakovane predkladaný krajskému súdu. Podaním zo 4. mája 2009 sťažovateľ   po   štvrtýkrát   v priebehu   konania   zmenil   žalobný   návrh   (pokiaľ   ide   o výšku žalovanej sumy) a podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2010 rozšíril petit žaloby.   V jednom   prípade   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o odročenie pojednávania (nariadeného na 22. október 2010). V tejto súvislosti treba poukázať na to, že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takom   prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje aj na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   aj   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 12. decembra 2007 o nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, teda proti uzneseniu, proti ktorému výslovne odvolanie nie je prípustné [§ 202 ods.   3 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Aj v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania bol spis v posudzovanom období počas 10 mesiacov (od 15. apríla 2008 do 23. februára 2009) na krajskom súde, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Sťažovateľ tým, že podal odvolanie   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je   prípustné,   o čom   bol v písomnom vyhotovení rozhodnutia riadne poučený, prakticky konal proti naplneniu účelu zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným súdom sťažuje (napr. I. ÚS 7/02).

Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd spôsobil prieťahy v napadnutom konaní aj tým, že „všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli nesprávne“.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   182/08),   pričom   rovnako   tak   môže   zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), t. j. v danom prípade okresného súdu.

Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. mája 2009, ktorý bol uznesením krajského súdu z 15. júla 2010 v rámci odvolacieho konania zrušený, a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia   napadnutého   rozsudku   bola nepreskúmateľnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   pre   nedostatok   dôvodov,   pričom   týmto postupom okresného súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom. V tomto prípade nepochybne zrušením napadnutého rozsudku odvolacím súdom a vrátením veci   okresnému   súdu   došlo   k predĺženiu   napadnutého   konania v   dôsledku   „nesprávnej“ činnosti okresného súdu (vychádzajúc z právnych názorov odvolacieho súdu, pozn.).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Aj keď postup okresného súdu v preskúmavanom konaní nebol, ako už bolo uvedené, efektívny a prispel aj k predĺženiu konania, ústavný súd je však toho názoru, že doterajšiu dĺžku konania nemožno pripísať iba na vrub neefektívnemu postupu okresného súdu, keďže v dôsledku podaného odvolania sa spis nachádzal takmer 11 mesiacov na krajskom súde. V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   smeruje   iba   proti   postupu okresného   súdu,   a keďže   konanie   pred   ústavným   súdom   je   ovládané   princípom dispozitívnosti, nie je možné, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Po zohľadnení konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým skutočnosti, že okresný súd potom, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, konal plynule, súc viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu vo veci vykonania dokazovania v naznačenom smere, ústavný súd   dospel   k záveru,   že   pochybenie   okresného   súdu,   k   odstráneniu   ktorého   už   došlo uplatnením odvolania zo strany sťažovateľa, v danom prípade nedosahuje takú intenzitu, na základe   ktorej   by   ústavný   súd   mohol   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd spôsobil prieťahy v označenom konaní aj svojím návrhom na prikázanie veci inému okresnému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 OSP. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zohľadnil najmä skutočnosť, že právna   zástupkyňa   sťažovateľa   nemala   proti   delegácii   veci   Okresnému   súdu   Piešťany námietky (uvedené vyplýva z úradného záznamu okresného súdu zo 7. decembra 2010). Dôvodom   na   delegáciu   veci   malo   byť   to,   že   skutočný   pobyt   sťažovateľa   je   v obvode Okresného súdu Piešťany, keďže je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. Podľa názoru ústavného súdu aj napriek skutočnosti, že najvyšší súd návrhu na prikázanie veci nevyhovel, nemožno v okolnostiach prípadu sťažovateľa uvedený postup okresného súdu hodnotiť   ako   „nesprávny“,   resp.   neefektívny,   ktorým   okresný   súd   spôsobil   zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných (procesných) úkonov okresného súdu, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov a bol poznačený aj neefektívnou činnosťou, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008, ktorým mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, za dostatočnú.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v čase po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ súčasne namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré odôvodnil najmä nezákonným postupom okresného súdu a jeho nezákonnými rozhodnutiami, ktoré musel odvolací súd zrušiť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa podľa dohovoru má všeobecný súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi,   najmä   využitím   riadnych   opravných   prostriedkov (podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02).

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu a rozhodnutia okresného súdu využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré aj účinne využil, pričom pri jeho uplatnení bol úspešný. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie namietal, už v konaní pred krajským súdom,   ktorý   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   mája   2009   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   bude   mať   sťažovateľ   možnosť   opätovne uplatňovať svoje   procesné   práva.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   postup a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutia preskúmal krajský súd v dôsledku riadnych opravných prostriedkov (odvolaní) podaných sťažovateľom.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu a jeho rozhodnutiami v napadnutom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil za „porušovateľa“ svojich označených práv okrem   okresného   súdu   aj   štát   –   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   ministerstvom spravodlivosti.

Podľa   čl.   141   ods.   1   a   2   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, pričom súdnictvo sa na všetkých stupňoch vykonáva oddelene od   iných   štátnych   orgánov.   Z   citovaných   ustanovení   ústavy   vyplýva,   že   v   záujme zabezpečenia výkonu súdnictva nezávislými a nestrannými súdmi sa iným orgánom štátnej moci zakazuje akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ich rozhodovacej právomoci.

Ministerstvu   spravodlivosti   nie   sú   súdy   pri   výkone   súdnictva   ako   takom   nijako podriadené a ministerstvo spravodlivosti za žiadnych okolností nemôže zasahovať do ich rozhodovacej   činnosti.   Ak   teda   ministerstvo,   tak   ako   iné   orgány   štátnej   moci,   nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov, potom je úplne logické, že za   porušenie   základných   práv   postupom   súdov   v   priebehu   súdnych   konaní   alebo   ich rozhodnutiami ministerstvo spravodlivosti ako orgán výkonnej štátnej moci nemôže niesť ani ústavnoprávnu zodpovednosť.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti, je   úplne   vylúčené,   aby   ministerstvo   spravodlivosti   bolo   porušiteľom   označených   práv sťažovateľa,   prípadne   nieslo   zodpovednosť   za   ich   porušenie   v súvislosti   s postupom okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   s   poukazom   na ustanovenie   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou namieta porušenie svojich práv ministerstvom spravodlivosti, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   nečinnosť   okresného   súdu   v   ďalšom   priebehu   označeného   konania   by mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

Ústavný súd tiež podotýka, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011