znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 143/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 102/2007 z 9. októbra 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 123/07 zo 16. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2007 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 102/2007 z 9. októbra 2007 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 123/07 zo 16. októbra 2007.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, pripojených spisov okresného súdu a krajského súdu zistil nasledovný skutkový stav:

Sťažovateľ   je   stíhaný   Úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Prezídia Policajného   zboru,   odbor   B.,   na   základe   uznesenia   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-16/BOK-B-2007 z 21. apríla 2007 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona a pre trestný čin porušenia domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona a iné. Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 102/2007 z 23. apríla 2007 vzatý počnúc 20. aprílom 2007 do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Návrhom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) z 26. septembra 2007 sp. zn. IV Gv 1/07 podaným   okresnému   súdu   žiadala   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   predĺžiť   lehotu väzby sťažovateľa do 20. februára 2008 s odôvodnením, že dôvody väzby ustálené súdom pri   jeho   vzatí   do   väzby   trvajú   bezo   zmeny   a vo   veci   nebolo   ukončené   potrebné vyšetrovanie.   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   9.   októbra   2007   rozhodol o predmetnom návrhu tak, že predĺžil lehotu väzby sťažovateľa do 20. februára 2008.

Proti   uzneseniu   okresného súdu   sp.   zn. 0 Tp   102/2007   z 9.   októbra   2007 podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   na neverejnom   zasadnutí   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 Tpo 123/07 zo 16. októbra 2007 tak, že ju zamietol.

II.

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva nesúhlasné stanovisko sťažovateľa s tým, ako všeobecné súdy v posudzovanej veci postupovali a rozhodli. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný   súd,   ktorý   rozhodoval   9.   októbra   2007   o návrhu   generálnej   prokuratúry   na predĺženie lehoty väzby, pochybil, keď pri svojom rozhodovaní nerešpektoval zákonom predpísaný procesný postup, čím boli porušené práva sťažovateľa na obhajobu a zásada verejnosti súdneho konania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného procesného postupu okresného súdu pri rozhodovaní o predĺžení väzby sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd rozhodoval o predĺžení väzby spôsobom, ktorý nie je v zákone upravený. K uvedenému záveru dospel sťažovateľ na základe procesného postupu okresného súdu, keď tento pred samotným   rozhodnutím   o predĺžení   väzby   vykonal   výsluch   sťažovateľa   za   účasti sťažovateľa, obhajcu sťažovateľa a prokurátorky generálnej prokuratúry. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že o predmetnom výsluchu nebol jeho obhajca upovedomený okresným súdom,   ale   vedomosť   o tomto   úkone   získal   od   predchádzajúceho   obhajcu   sťažovateľa JUDr. D. D., a to až 5. októbra 2007, čím bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu a prípravu obhajoby, tak ako to má na mysli ustanovenie § 298 v spojení s ustanovením § 247 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto súvislosti dôvodí, že nebola zachovaná 5-dňová lehota na prípravu obhajoby predpokladaná v ustanovení § 292 ods. 4 Trestného poriadku a neboli rešpektované ani procesné podmienky samotného priebehu zasadnutia a obstarávania   podkladov   potrebných   na   rozhodnutie   súdu,   tak   ako   to   má   na   mysli ustanovenie   § 297   Trestného   poriadku   a v konečnom   dôsledku   nebola   ani   rešpektovaná zásada verejnosti ako kontrolný prvok na verejnom zasadnutí. Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd výsluch sťažovateľa vykonal na súdnom zasadnutí, ktoré nemá oporu v zákone, pričom z hľadiska charakteru a spôsobu, akým súd o žiadosti rozhodoval, dôvodí, že tento rozhodoval, resp. mal rozhodnúť na verejnom zasadnutí, čomu korešpondujú už uvedené práva na obhajobu sťažovateľa, nerešpektovaním ktorých bol porušený zákon a v dôsledku toho aj ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby garantované v čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.: 0Tp 102/2007 zo dňa 09. 10. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 5 Tpo 123/07 zo dňa 16. 10. 2007, ktorým bola lehota väzby sťažovateľa M. J. predĺžená do 20. 02. 2008, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 0Tp 102/2007 zo dňa 9. 10. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 5 Tpo 123/07 zo dňa

16. 10. 2007 zrušuje a prikazuje Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby M. J. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústavného pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikovanej praxe ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu štátu, v posudzovanom prípade krajského súdu a najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   dôvodnosti   sťažnosti   v prvom   rade   vychádzal zo zákonného rámca, ktorý poskytuje ochranu označeného práva sťažovateľa.

V zmysle   §   72   ods.   1   Trestného   poriadku   rozhodnutím   o väzbe   sa   rozumie rozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby.

V zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   výslovne   nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

V zmysle § 76 ods. 2 Trestného poriadku predĺžiť lehotu väzby obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 15 pracovných dní uplynutím lehoty.

V zmysle § 76 ods. 3 Trestného poriadku sudca pre prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby.

V zmysle § 192 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na predĺženie lehoty väzby, môže nadriadený súd rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, najneskôr však do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

V zmysle § 291 Trestného poriadku   na verejnom zasadnutí rozhoduje súd,   ak to zákon výslovne ustanovuje.

V zmysle § 292 ods. 4 Trestného poriadku deň, miesto a čas verejného zasadnutia určí   predseda   senátu   tak,   aby   osobe,   ktorá   na verejné zasadnutie   dala   svojím   návrhom podnet, obhajcovi, prokurátorovi zostala od doručenia predvolania na verejné zasadnutie alebo od upovedomenia lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu.

Na základe citovaných zákonných ustanovení možno konštatovať, že všeobecné súdy v trestnom konaní, a rovnako tak pri rozhodovaní o väzbe, rozhodujú na niektorom z troch do   úvahy   prichádzajúcich   spôsobov   súdneho   zasadnutia,   t.   j.   na   hlavnom   pojednávaní, verejnom zasadnutí, resp. neverejnom zasadnutí. V prípade rozhodovania samosudcu, resp. sudcu   pre   prípravné   konanie   nastáva   špecifická   procesná   situácia,   keď   samosudca nerozhoduje   na   neverejnom   zasadnutí,   tak   ako   to   ustanovuje   §   349   ods.   4   Trestného poriadku,   ale rozhoduje   „od   stola“   (ex   cathedra).   Tak   je   to   aj   v prípade,   ak do   úvahy prichádza rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o predĺžení lehoty väzby obvineného.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva – mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Z obsahu   zápisnice   o výsluchu   sťažovateľa   z   9.   októbra   2007,   ako   aj   z obsahu uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   102/2007   z   9.   októbra   2007,   ktorým   rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 20. februára 2008, ústavný súd má za preukázané, že sudca pre prípravné konanie po tom, čo vykonal procesný výsluch sťažovateľa za účasti sťažovateľa, jeho obhajcu, prokurátorky generálnej prokuratúry a zapisovateľky, rozhodol ex   cathedra   o predĺžení   väzby   sťažovateľa.   Z obsahu   predmetnej   zápisnice   o výsluchu sťažovateľa má ústavný súd rovnako za preukázané, že sťažovateľovi bolo dané riadne procesné poučenie o jeho právach, pričom k návrhu na predĺženie väzby uviedol, že „návrh na predĺženie väzby mu bol doručený, pričom trvá na tom, čo uviedol pri jeho vzatí do väzby, nakoľko sa cíti krivo obvinený svedkom R., čo potvrdzuje aj priebeh doterajšieho vyšetrovania“. K návrhu na predĺženie väzby sa rovnako vyjadril aj obhajca sťažovateľa vo svojom prednese a zároveň uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho písomného vyjadrenia zo 4. októbra 2007.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   dospel   k záveru,   že   obhajca   sťažovateľa   bol upovedomený   o termíne   konania   výsluchu   sťažovateľa   včas.   Advokát   sťažovateľa v podanej sťažnosti ústavnému súdu (s. 3 sťažnosti) síce uvádza, že to tak malo byť až 5. októbra 2007, z obsahu predmetnej zápisnice o výsluchu z 9. októbra 2007 a rovnako tak z obsahu písomného podania obhajcu zo 4. októbra 2007 však vyplýva, že to tak bolo najneskôr 4. októbra 2007, keď spracoval predmetné písomné podanie.

Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti musí konanie pred súdom poskytovať primerané garancie. Jednou z nich je kontradiktornosť v konaní a zabezpečenie rovnosti   zbrane   medzi   prokurátorom   a obvineným,   čo   znamená,   že   obvinený   musí   byť vypočutý   a   musí   mu   byť   poskytnutá   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   podstatným okolnostiam. Nestačí teda len prítomnosť obhajcu pred súdom.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné právo,   a preto sa   ústavný súd   zaoberal nie zákonnou   právnou   argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Sťažnosťou sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu sa zaoberal aj krajský súd v dôsledku jeho sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu. Sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu okolnosti, ktoré namietal aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Z toho vyplýva, že už krajský súd sa zaoberal ním vznesenými námietkami a sám posúdil, či zo strany okresného súdu došlo k porušeniu jeho základných práv alebo nie. Tým, že tento súd sťažnosť sťažovateľa zamietol, zároveň konštatoval, že v konaní pred okresným súdom nedošlo k porušeniu jeho základných práv.

Obsahu   a účelu   priznaného   zákonného   a ústavného   práva   musí   korešpondovať možnosť   jeho   reálneho   naplnenia   a uplatnenia   tými   subjektmi,   ktorým   bolo   priznané (I. ÚS 17/99). Inak povedané, obsah a účel zákonom a ústavou priznaného práva nemožno interpretovať   samoúčelne   ani   výlučne   formálne,   ale   tak,   aby   bolo   zabezpečené   reálne a efektívne   uplatnenie   priznaného práva.   Obsahom   a účelom   sťažovateľom   namietaného porušenia označeného práva je kvalifikovane a efektívne uplatniť námietky a obranu voči prednesenému   návrhu   prokurátorky   na   predĺženie   lehoty   väzby.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu prednesu obhajcu sťažovateľa pri výsluchu sťažovateľa, ako aj z obsahu písomného podania obhajcu sťažovateľa zo 4. októbra 2007 vyplýva, že obhajcovi sťažovateľa, ako aj sťažovateľovi samotnému bola postupom okresného súdu poskytnutá reálna možnosť na efektívne uplatnenie sťažovateľom označeného práva.

Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom okresného súdu bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná situácia a podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu.   Okresný   súd   na   realizáciu   práva   sťažovateľa   byť   osobne   vypočutý   pred rozhodnutím   súdu   o predĺžení   väzby   zabezpečil   naplnenie   ústavného   práva   sťažovateľa garantovaného v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru ústavne komfortným spôsobom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   posudzovaní   predmetnej   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008