znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 143/06-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 120/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2006 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl. 35 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 120/2004.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   11. mája 2004   návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 24 Er 120/04-11 z 30. augusta 2004, vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   (doručeným   sťažovateľke   16. septembra 2004) zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   proti ktorému   podala   24. marca 2004   sťažovateľka   odvolanie.   Dňa   14. decembra 2005 sťažovateľka   podala   i   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Podpredsedníčka   okresného   súdu v odpovedi   na   sťažnosť   skonštatovala,   že   zákonná   sudkyňa   rozhodla   25. januára 2006 o odvolaní   sťažovateľky   proti   citovanému   uzneseniu   z 30. augusta 2004   tak,   že   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie opäť zamietla. Sťažnosť sťažovateľky, pokiaľ ide o prieťahy v konaní, uznala ako čiastočne dôvodnú.

S poukazom na uvedené sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 120/2004 porušil jej základné právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 Sk a úhrady trov konania.

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   si   ústavný   súd   vyžiadal   súvisiaci   spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený 19. apríla 2006 a z ktorého ústavný súd zistil takýto stav konania:

- 25. mája 2004   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

- okresný   súd   (vyšší   súdny   úradník)   žiadosť   súdneho   exekútora   uznesením č. k. 24 Er 120/04-11 z 30. augusta 2004 zamietol,

- 24. septembra 2004 sa sťažovateľka odvolala proti tomuto uzneseniu,

- okresný   súd   22. októbra 2004   vyzval   povinného   na   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľky v lehote 15 dní od doručenia,

- okresný súd uznesením č. k. 24 Er 120/04-20 z 25. januára 2006 žiadosť o udelenie poverenia opäť zamietol,

- 17. februára 2006 sa sťažovateľka odvolala aj proti tomuto uzneseniu,

- okresný   súd   24. marca 2006   predložil   spis   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a   namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta i porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   čo   odôvodňuje   tým,   že   ak   súd „vo   veci bez existujúcej procesnej prekážky nekoná, porušuje sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne aj právo na súdnu ochranu“. Podľa sťažovateľky „Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej   precizuje a rozvíja právo na súdnu ochranu a tvorí jeden z jeho viacerých ústavných princípov“. Sťažovateľka ďalej uviedla,   že „Nerozhodnutím   v zákonnej   lehote   bez   primeraného   dôvodu   je   odmietnutím poskytnutia spravodlivosti zo strany súdu, a teda porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy (...)“.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na základe toho, že okresný súd konal podľa nej v napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka teda vidí porušenie   uvedeného   základného   práva   v   neprimeranej   dĺžke   konania   okresného   súdu vedeného pod sp. zn. 24 Er 120/2004 aj v tom, že rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané po lehote ustanovenej zákonom.

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote [teda len jedným z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl. 46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okrem iného preto, že nebola dodržaná lehota ustanovená zákonom č. 32/2002 Z. z. [teda novelou zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov]   na   rozhodnutie   o   žiadosti   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Dodržanie   zákonom   ustanovených   lehôt   všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, a k tomuto ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   (obdobne   aj pojem   v   „primeranej   lehote“   obsiahnutý v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny, ktorý   nemožno   vykladať a aplikovať   len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného   štátneho   orgánu.   Pri   posúdení,   či   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej   veci.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľky konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo, že nemieni   vo   veci   sťažovateľky   meritórne   rozhodnúť,   a sťažovateľka   nepreukázala, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením uvedených práv.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   namietané   porušenie   označeného základného práva odôvodnila poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v   označenom   konaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   a   odmietol   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   (čl. 48   ods. 2   ústavy)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   namieta   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 120/2004. Uviedla, že okresný súd zamietol vydanie poverenia pre súdneho exekútora až po 4 mesiacoch po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a po podaní odvolania vo veci rozhodol až po 16 mesiacoch.

Ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka podala 14. decembra 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú jej okresný súd odpovedal   podaním   sp. zn.   Spr 2582/05   z   22. februára 2006   doručeným   sťažovateľke 1. marca 2006. V tomto podaní okresný súd tiež uviedol:

„Vo veci rozhodla sudkyňa uznesením dňa 25. 1. 2006 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietla. Uznesenie sa doručuje účastníkom konania. Vašu sťažnosť považujem za čiastočne dôvodnú (...).“

Na základe týchto zistení ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka pred tým, než sa obrátila   na   ústavný   súd,   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   čím   využila   právny prostriedok nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť bola doručená predsedovi   okresného   súdu   14. decembra 2005   a   podpredsedníčka   okresného   súdu   túto vybavila oznámením z 22. februára 2006 doručeným sťažovateľke 1. marca 2006 (ako to vyplýva z prílohy k sťažnosti).   Sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom z 2. marca 2006 bola ústavnému súdu doručená 6. marca 2006.

Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka   právo   podľa   citovaných   ustanovení   zákona   o   štátnej   správe   súdov, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mala sťažovateľka k dispozícii, a úspešne ho aj využila ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.   Po   upozornení   predsedu   okresného   súdu   na   prieťahy   možno   z   ďalšieho   postupu okresného súdu vyvodiť, že predseda okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia vo veci, keď zákonná sudkyňa 25. januára 2006 rozhodla o odvolaní sťažovateľky a vec bola 24. marca 2006 predložená krajskému súdu na rozhodnutie o jej odvolaní, čím sa konanie urýchlilo a zabezpečil sa jeho ďalší   plynulý   priebeh.   V   dôsledku   toho   došlo   aj   k odstráneniu   nepriaznivého   stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu znamená, že sťažnosť aj z toho dôvodu nie je opodstatnená.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   podnikanie   (čl. 35   ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to „Bezdôvodne pomalým konaním zo   strany   súdu“,   v dôsledku   čoho   sa   nachádza „v stave   právnej   neistoty,   ktorá   ho obmedzuje v rozvoji jeho podnikateľskej činnosti,   s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a udržania si materiálnej a osobnej zložky podnikania, a teda de facto je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   24 Er 120/2004   a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia.   Súčasťou   takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech   alebo   strata   podnikateľa   vo   svojej   hospodárskej   činnosti   predstavuje podnikateľské   riziko,   ktoré   musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré   podnikateľa   definujú   jednak   v   rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho   rizika   za komplexnú   podnikateľskú   činnosť“ (m. m.   IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 120/2004 vidí ústavný súd aj v tom, že týmto postupom nebola priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľky   podnikať a   uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť. Je pravdou,   že   súčasťou   úspechu   alebo   prosperity   podnikateľa   je   aj,   ako   uvádza sťažovateľka,   nadobudnutie   a   udržanie   si   osobnej   a   materiálnej   zložky   podnikania. Vymožiteľnosť   pohľadávky,   resp.   právo   na   ochranu   práv   sťažovateľky   v   procese vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne II. ÚS 67/06).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre jej neopodstatnenosť.

Keďže táto sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. mája 2006