znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 143/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5. novembra   2002 o sťažnosti T., B. B., zastúpenej komerčnou právničkou Mgr. M. K., B. B., ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 11 Er 904/01 z 19. februára 2002, sp. zn. 11 Er 907/01 z 19. februára 2002 a sp. zn. 11 Er 910/01 z 19. februára 2002, za účasti Okresného súdu v Piešťanoch, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo sťažovateľky T., B. B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   b o l o   p o r u š e n é uzneseniami   Okresného   súdu v Piešťanoch sp. zn. 11 Er 904/01 z 19. februára 2002, sp. zn. 11 Er 907/01 z 19. februára 2002 a sp. zn. 11 Er 910/01 z 19. februára 2002.

2. Uznesenia Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 11 Er 904/01 z 19. februára 2002, sp.   zn.   11 Er   907/01   z   19.   februára   2002   a   sp.   zn.   11   Er   910/01   z 19.   februára   2002 z r u š u j e   a veci   v r a c i a   Okresnému súdu v Piešťanoch   n a   ď a l š i e k o n a n i e.

3. Sťažovateľke T., B. B.,   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd v Piešťanoch   j e   p o v i n n ý   nahradiť sťažovateľke T., B. B., trovy konania vo výške 16 000 Sk (slovom šestnásťtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet komerčnej právničky Mgr. M. K., B. B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

T.,   B.   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   podaním   doručeným   Ústavnému   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   10. mája   2002   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu v Piešťanoch (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11   Er   904/01   z   19.   februára   2002,   sp.   zn.   11 Er 907/01   z   19.   februára   2002   a sp.   zn. 11 Er 910/01 z 19. februára 2002. K porušeniu označeného základného práva malo dôjsť podľa sťažovateľky v dôsledku zastavenia exekúcií podľa § 57 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a o exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré bolo odôvodnené tak, že povinná osoba (Nemocnica s poliklinikou v P.) nemá taký majetok, ktorý by bol exekvovateľný, hoci podľa sťažovateľky taký majetok existuje.

Preto   sťažovateľka   navrhla   vysloviť   porušenie   tohto   základného   práva   na   súdnu ochranu, zrušiť napadnuté uznesenia okresného súdu a vrátiť mu veci na ďalšie konanie. Súčasne   sťažovateľka   požiadala   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk za každý prípad zastavenia exekúcie. Sťažovateľka uplatnila aj nárok na náhradu trov konania.

Okresný súd sa okrem zaslania spisov a vyjadrenia ku konaniu verejného ústneho pojednávania ku sťažnosti sťažovateľky nevyjadril.

Obaja   účastníci   vyhlásili,   že   netrvajú   na   verejnom   ústnom   pojednávaní,   a   preto ústavný súd vo veci samej rozhodol na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takého uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   vytvorených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci   (II.   ÚS   9/00).   Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods.   2   ústavy   obsahuje ústavné pravidlo,   v rámci ktorého   každý   orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý   je v čl.   2 ods.   2 ústavy, je súčasne   aj ustanovením   povinnosti   vykladať ústavné a zákonné   normy   tak,   aby   sa   tento   ústavný   príkaz   rešpektoval   v   celom   vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri   postupe všeobecných   súdov   treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý   nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu   tohto   základného   práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal objektívne,   vylúčil náhodné   alebo   svojvoľné   uplatnenie   zákonných   možností   na   rozhodnutie   a   ak   prijme konečné   rozhodnutie,   vychádzal   z   toho,   čo   objektívne   zistil   na   základe   predpísaného spôsobu   zisťovania   skutkového   stavu   v   exekučnom   konaní,   ktorým   je   procesné dokazovanie.

Z   uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu, ktorými bola zastavená exekúcia podľa § 57 ods. 1 písm.   d)   Exekučného   poriadku   z   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   v týchto   rozhodnutiach. V prvom rade ústavný súd pripomína, že tieto uznesenia nie sú napadnuteľné odvolaním (§ 58   Exekučného   poriadku)   a ich   účinkom   bolo   zastavenie   celého   procesu   núteného výkonu   súdnych   rozhodnutí,   ktoré oprávňovali sťažovateľku   na využitie donucovacieho aparátu v rámci exekučnej činnosti. Okresný súd zastavil celú exekúciu, ale faktické účinky tohto zastavenia sa vzťahujú nielen na majetok,   ktorý   je podľa   názoru   okresného súdu vylúčený   z   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   a   osobitných   zákonov.   Zastavením exekúcie   sa   dosiahli   účinky,   ktoré   sa   rovnajú   exekučnoprávnej   imunite   povinnej   osoby (Nemocnica s poliklinikou v P.), t. j. došlo k vylúčeniu zákonnej možnosti viesť voči takej povinnej osobe nútený výkon súdnych rozhodnutí v konaní podľa Exekučného poriadku.

Okresný súd bez toho, aby zisťoval majetok (veci, práva a pohľadávky), ktorý je vylúčený z exekúcie, ako aj to, či neexistuje majetok, ktorý nie je vylúčený z exekúcie, zastavil exekúciu v celom rozsahu. V odôvodneniach jeho rozhodnutí sa síce uvádza, že exekučný   súd   nezistil   iný   majetok   povinnej   osoby,   ale   z obsahu   spisov,   ktoré   boli predložené ústavnému súdu, nie je objektívne zistiteľný žiadny procesný   úkon, ktorého cieľom   bolo   zisťovanie   majetku   povinnej   osoby,   ktorý   by   bol   exekučne   postihnuteľný, prípadne ktorý by umožnil záver, že povinná osoba žiaden taký majetok nemá.

V   rozhodnutiach   okresného   súdu   nie   je   uvedený   žiaden   dôvod   na   taký   postup, okresný súd nevzal na zreteľ ani na to, aký spôsob exekúcie chcel súdny exekútor využiť a či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa Exekučného poriadku a osobitných zákonov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom, s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne (skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený   z exekúcie.   Exekučný   poriadok   a   osobitné   zákony   však   nevylučujú   majetok povinnej osoby, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzujú to znenia § 115 ods. 4 a § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ako aj § 10 ods. 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov a § 18a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Okresný súd namiesto toho, aby zastavoval súdnu exekúciu v konaniach, v ktorých boli vydané napadnuté uznesenia vo vzťahu ku individuálne určenému majetku, tak ako mu to dovoľovali citované ustanovenia Exekučného poriadku a osobitných zákonov (k veciam, právam a pohľadávkam), k čomu mohlo dôjsť na základe návrhu povinnej osoby alebo aj bez   návrhu,   zastavil   súdnu   exekúciu   v   celom   rozsahu.   Takto   však   mohol   okresný   súd postupovať len v prípade, ak by bol mal procesným dokazovaním (objektívnym postupom) jednoznačne   preukázané,   že   povinná   osoba   nemá   žiaden   taký   majetok,   ktorý   by   bol spôsobilým predmetom súdnej exekúcie.

Z dôvodov uvedených v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými uzneseniami okresný   súd porušil   základné právo sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa § 56 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší a vec vráti porušovateľovi práva na ďalšie konanie. Preto ústavný súd všetky tri napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil a vrátil mu veci na ďalšie konanie, v ktorom je okresný súd pri ich prerokovaní   a   rozhodovaní   už   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vyjadreným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Sťažovateľ   však   musí   odôvodniť,   z   akých   dôvodov   požaduje   toto zadosťučinenie (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka síce uplatnila nárok na primerané   finančné zadosťučinenie, ale výslovne neuviedla, z akých dôvodov ho žiada. Ústavný súd preto zadosťučinenie nepriznal. Navyše, ústavný súd dodáva, že nápravu stavu (porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu),   ktorý   nastal   v   dôsledku   zrušených rozhodnutí, možno dosiahnuť vrátením vecí na ďalšie konanie.

Sťažovateľke ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov   konania   vo   výške   16   000   Sk   (§   1   ods.   3,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2001,   ktorý   bol vo výške 11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a štyri úkony v polovičnej hodnote (1 950 Sk) vo veciach, ktoré boli spojené na spoločné konania, plus 6-krát po 100 Sk režijný paušál.