SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 142/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Kurica, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014v spojení s opravným uznesením z 26. novembra 2014 a uzneseniami Krajského súduv Bratislave sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014 a z 30. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 v spojenís opravným uznesením z 26. novembra 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave(ďalej len krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014 a z 30. decembra 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z trestného činu vraždy v štádiuprípravy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a z účastníctva na trestnom činevraždy podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 219 ods. 1 a 2 písm. a), i) a j) Trestného zákona.
Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 podľa §76 ods. 3 Trestného poriadku o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa (bod I výroku) a súčasnenenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (bod II výroku). Výrokv bode I vyhlásil takto: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného ⬛⬛⬛⬛,
od 14. 05. 2014, predlžuje lehotu trvania väzby o 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2014. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“
Okresný súd toho istého dňa, t. j. 26. novembra 2014, vydal opravné uznesenie,ktorým podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadkurozhodol o oprave pisárskej chyby a zrejmej nesprávnosti vo výrokovej časti uzneseniao predĺžení lehoty väzby sťažovateľa tak, že bod I výroku má správne znieť: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného ⬛⬛⬛⬛,
od 14. 05. 2014, predlžuje lehotu trvania väzby o 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2015. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“
Opravné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 5. decembra 2014 a v zákonnejlehote podal proti nemu sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd nemohol rozhodnúťopravným uznesením podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180Trestného poriadku, pretože neboli splnené zákonné podmienky na tento procesný postup.Sťažovateľ argumentoval, že okresný súd vyhlásil uznesenie tak, ako je uvedené v zápisnici,a preto nemôže ísť o odstraňovanie pisárskych chýb. Krajský súd rozhodol o sťažnostiuznesením sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.V odôvodnení uznesenia uviedol: „... postup sudcu..., bol v úplnej zhode so zákonom, keďže aj z logiky veci a stavu konania jednoznačne vyplýva, že tu išlo o zrejmú nesprávnosť, keď vo výrokovej časti uznesenia ohľadom predĺženia lehoty trvania väzby sudca uviedol nesprávny dátum 19. 04. 2014. Išlo tu o taký dátum, ktorý už uplynul a taktiež taký, v čase ktorého sa obvinený ⬛⬛⬛⬛ ešte ani nenachádzal vo väzbe (do väzby bol vzatý až 14. 05. 2014), preto uvedená skutočnosť nemôže byť predmetom sporu ani chybnej interpretácie.
Krajský súd konštatuje, že keď sa predlžuje lehota trvania väzby, táto lehota sa musí viazať o čas budúci, až nasledujúci po rozhodnutí vo veci samej.“
S poukazom na § 76 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľovi základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní uplynula dňa 14. 12. 2014, pričom k tomuto dátumu nebolo v súlade s ust. § 76 ods. 3 Tr. poriadku právoplatne rozhodnuté sudcom pre prípravné konanie o predĺžení lehoty väzby... V posudzovanom prípade nebol spis, ktorým sa rozhodovalo o opravnom uznesení, ktorým bola lehota väzby predĺžená v zákonom stanovenej lehote predložený II. stupňovému odvolaciemu súdu. Rovnako tak II. stupňový súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa nerozhodol v lehote stanovenej ustanovením § 76 ods. 3 Tr. por., t. j. nerozhodol do uplynutia lehoty, ktorá bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť.
Sťažovateľ i v súčasnom období sa nachádza vo výkone väzby, a to aj napriek tomu, že krajský súd o jeho sťažnosti proti opravnému uzneseniu rozhodol až dňa 30. 12. 2014, ktorým dňom sa podľa nášho názoru právoplatne rozhodlo o predĺžení väzby.“
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ namieta, že jeho väzba nebolapredĺžená zákonným spôsobom, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd Bratislava I. uznesením č. 0 Tp/538/2014 zo dňa 26. 11. 2014... v spojení s opravným uznesením 0 Tp/538/20014 zo dňa 26. 11. 2014 a Krajský súd Bratislava uznesením 4 Tpo/100/2014 zo dňa 1. 12. 2014 a uznesením č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 30. 12. 2014... porušili základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17 ods. 5 a odsek 2 ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu priznaným článkom 46 odsek 1 ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. uznesením č. 0 Tp/538/2014 zo dňa 26. 11. 2014 v spojení s opravným uznesením č. 0 Tp/538/20014 zo dňa 26. 11. 2014 a uznesenie Krajského súdu Bratislava č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 1. 12. 2014 a uznesenie č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 30. 12. 2014 zrušuje a Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje, aby obv. ⬛⬛⬛⬛ prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 353,82 Eur...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovanáďalšia judikatúra).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania (III. ÚS 294/06). Ústavný súd sa preto v rámcipredbežného prerokovania nezaoberal sťažovateľovou argumentáciou o porušení čl. 2 ods. 2ústavy, ktorá nie je premietnutá v petite sťažnosti.
1. K uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickejosoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupnýcha aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúchaprávomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobodyza predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatismutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občanaje okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osobak dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorýchsa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojhozákladného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Podľa § 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumierozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť.Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tentozákon neustanovuje inak.
Uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 3Trestného poriadku je uznesením súdu prvého stupňa, proti ktorému je prípustná sťažnosť.Zo zápisnice o výsluchu obvineného sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014, v ktorejje uvedené aj napadnuté uznesenie v plnom znení s odôvodnením a poučením tak, ako bolovyhlásené, vyplýva, že sťažovateľ bol poučený o možnosti podať sťažnosť, proti výrokuv bode I len ihneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice okresného súdu a proti výrokuv bode II do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ po porade so svojím obhajcomuviedol, že podáva sťažnosť proti obidvom bodom výroku uznesenia. Prítomný prokurátorvyhlásil, že sa vzdáva práva podať sťažnosť vo vzťahu k obidvom bodom výroku.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014 vyplýva,že na základe výslovného prejavu vôle sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.1 Tpo 93/2014 z 1. decembra 2014 podľa § 188 ods. 4 Trestného poriadku vzal na vedomiespäťvzatie sťažnosti sťažovateľom z 27. novembra 2014.
Vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieťuž samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdunevyčerpal jemu dostupný riadny opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiuokresného súdu. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či sťažovateľ nevyčerpal riadnyopravný prostriedok z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
Sťažovateľ považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu chybyv dátumovom označení konca predĺženej lehoty väzby a, ako vyplýva z jeho argumentácie,z tohto dôvodu považuje predĺženie väzby za rozporné so zákonom. Hoci sťažovateľsa k späťvzatiu sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nevyjadril, podľa názoru ústavnéhosúdu sa dá usudzovať, že sa týmto postupom účelovo snažil zabrániť prípadnej nápravechyby okresného súdu. Úlohou ústavného súdu nie je riešiť, či by v riadnom opravnomkonaní mohla byť táto chyba napravená, touto úvahou sa mal v zásade zaoberať po vyhláseníuznesenia okresného súdu prítomný prokurátor. Pre posúdenie prípustnosti sťažnosti jepodstatné, že sťažovateľ považoval nápravu chyby okresného súdu za rozhodnutie vo svojneprospech, a preto akceptoval, že nevyužil riadny opravný prostriedok proti tomutorozhodnutiu. Ústavný súd teda sťažnosť v tejto časti neodmietol pre neprípustnosť a zaoberalsa posúdením príčinnej súvislosti medzi námietkami sťažovateľa a označenými základnýmiprávami.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je ustálený právny názor, že čl. 17 ústavytýkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a procesné atribúty vrátane právana súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbeje aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanoveniačl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07,II. ÚS 131/08). Sťažovateľ napáda v tejto časti sťažnosti rozhodnutie o predĺžení lehotyväzby, teda rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody väzbou, a preto ústavný súd posúdilsťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy uvedeným uznesením ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k čl. 17 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že každépozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konanímustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavenýslobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca protisvojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutúv tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každejveci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03).
V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 83/03 ústavný súd uviedol, že porušenie základnéhopráva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziaťdo väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu,pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbalalebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah,napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súduo predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú sloboduv súvislosti s absenciou ústavne súladného podkladu pre jej ďalšie trvanie. Ústavný súdsa preto zameral na posúdenie, či napadnuté uznesenie okresného súdu v jeho právnezáväznej výrokovej časti spĺňa atribúty ústavnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou,s dôrazom na časový aspekt jej trvania. Ústava v tejto súvislosti odkazuje na zákon, a pretoje referenčným rámcom posúdenia zákonná úprava vzťahujúca sa na podmienky predĺženialehoty väzby podľa § 76 Trestného poriadku.
Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku súd alebo sudca pre prípravné konanierozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnomkonaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predloženýnadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bolalehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnomkonaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzbyv prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadenéhosúdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byťprimerane odôvodnený... Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehotaväzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatínávrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3Trestného poriadku.
Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnomkonaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov,ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Podľa § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadána prípravné konanie najviac dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášťzávažný zločin.
Väzba sťažovateľa bola predĺžená rozhodnutím príslušného súdu, ktorému bol návrhprokurátora predložený včas. Tieto skutočnosti sťažovateľ nespochybňuje, nespochybňujeani existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku,ani to, že navrhovaná lehota predĺženia väzby nepresiahla prípustnú lehotu väzbyv prípravnom konaní, a teda mohla byť predĺžená o súdom určenú lehotu štyroch mesiacova piatich dní. Podľa sťažovateľa však o predĺžení väzby nebolo právoplatne rozhodnutépred uplynutím základnej lehoty väzby v prípravnom konaní. K tomuto tvrdeniu neuviedolv sťažnosti žiadnu právnu argumentáciu.
S názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť, pretože späťvzatím jeho sťažnosti protiuzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby nadobudlo napadnuté uznesenieokresného súdu právoplatnosť [§ 184 ods. 1 písm. b) bod 2 Trestného poriadku]. Opravavyhotovenia uznesenia postupom podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazomna § 180 Trestného poriadku, ako bola vykonaná v tejto veci, nemala vplyv na právoplatnosťa vykonateľnosť uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty väzby. Uznesenie o predĺženíväzby nenadobudlo právoplatnosť v spojení s opravným uznesením, čo v podstate tvrdísťažovateľ, opravné uznesenie sa po svojej právoplatnosti stalo súčasťou opravovanéhouznesenia. Iný následok nevyplýva z § 174 a v okolnostiach danej veci ani z § 175 v spojenís § 180 Trestného poriadku.
Vzhľadom na význam osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickoma právnom štáte (IV. ÚS 83/03) a striktné podmienky jej ústavne prípustného dočasnéhoobmedzenia/pozbavenia je nevyhnutné, aby výroková časť rozhodnutia, ktoréje podkladom pre ďalšie trvanie väzby, obsahovala dôvod väzby a čas jej ďalšieho trvaniavyjadrené presne a určito, spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a neumožňuje alternatívneinterpretácie.
Lehota predĺženia väzby sťažovateľa bola vo výroku napadnutého uzneseniaokresného súdu jednoznačne, zrozumiteľne a presne časovo určená počtom mesiacov a dní,čo zodpovedá zákonnej úprave, a začala plynúť nasledujúci deň po uplynutí posledného dňazákladnej lehoty väzby v prípravnom konaní (t. j. od 15. decembra 2014). Tento spôsoboznačenia predĺženej lehoty nevzbudzuje pochybnosť o tom, že väzba bola predĺženáo čas ustanovený zákonom a v súlade s § 76 ods. 3 Trestného poriadku, t. j. intervalpredĺženia nepresiahol sedem mesiacov a súčasne prípustnú dĺžku lehoty väzbyv prípravnom konaní podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku (v prípade sťažovateľadvadsaťpäť mesiacov). Inú interpretáciu nepripúšťa ani nesprávne označenie posledného dňapredĺženej lehoty väzby spočívajúce v uvedení dátumu, ktorý uplynul pred vyhlásenímnapadnutého rozhodnutia a v čase, keď sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe.
Ústavný súd dospel k záveru, že väzba sťažovateľa predĺžená napadnutým uznesenímokresného súdu nepresiahla zákonom určené lehoty a o jej predĺžení bolo rozhodnutév súlade čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K opravnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu jesťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uzneseniepolicajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátoramožno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a akrozhoduje vo veci v prvom stupni.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť, o čom bol sťažovateľokresným súdom poučený a túto možnosť využil. O sťažnosti bol príslušný rozhodnúťa aj rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014.
Existoval teda iný, všeobecný súd, na ktorý sa sťažovateľ mohol obrátiť so svojiminámietkami proti opravnému uzneseniu okresného súdu, ktorý bol oprávnený a aj povinnýposkytnúť ochranu jeho základným právam, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomocina jej prerokovanie.
3. K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania je aj sťažovateľom namietanéporušenie jeho základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014z 1. decembra 2014.
Sťažovateľ nepriložil k sťažnosti označené uznesenie krajského súdu a v sťažnostisa k nemu ani nevyjadril. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014z 30. decembra 2014, ktorým rozhodol o sťažnosti proti opravnému uzneseniu okresnéhosúdu, vyplýva, že sťažovateľ podal aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o predĺženílehoty jeho väzby z 26. novembra 2014. Obhajca sťažovateľa vzal sťažnosť späť27. novembra 2014 a sťažovateľ krajskému súdu 1. decembra 2014 potvrdil, že súhlasís týmto postupom. Na základe toho krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 93/2014z 1. decembra 2014 vzal na vedomie späťvzatie sťažnosti.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. decembra 2014nesprávnou spisovou značkou [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], napadnutéuznesenie k sťažnosti nepriložil (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a najmä sťažnosťvo vzťahu k nemu neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonompredpísaných náležitostí.
4. K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014
V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta svojvoľný a arbitrárny postup krajskéhosúdu. Poukazuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade so zákonom, pretože nebolisplnené podmienky na postup podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 180Trestného poriadku, keďže uznesenie okresného súdu z 26. novembra 2014 bolo vyhlásenétak, ako je uvedené v zápisnici o výsluchu obvineného, čo je v súlade aj s jeho písomnýmvyhotovením.
Podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesenímkedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo privyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch, tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhodes obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.
O svojvôľu v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákonova podzákonných úprav by išlo napr. v dôsledku nerešpektovania jednoznačnej kogentnejnormy, prílišného formalizmu alebo ak príslušné závery všeobecný súd nezdôvodnil buďvôbec, alebo ak tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak použil dôvody, ktorév okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu. Predpokladom zásahuústavného súdu v prípade nesprávnej aplikácie práva by bolo, že jej dôsledkom je porušeniezákladných práv a slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 110/09). O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (I. ÚS 303/06).
Držiac sa doslovného textu citovaného ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku,by sa mohlo zdať, že sťažovateľova námietka je dôvodná a výrok v bode I uzneseniaokresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa nebolo možné opraviť formouopravného uznesenia, hoci zo znenia celého výroku v bode I uznesenia z 26. novembra 2014je zjavné, že okresný súd sa dopustil zrejmej nesprávnosti v označení posledného dňapredĺženej lehoty väzby. Táto nesprávnosť pritom nevyplývala z počítacej chyby a nemalavplyv na dĺžku lehoty, o ktorú bola výrokom I uznesenia okresného súdu z 26. novembra2014 väzba sťažovateľa predĺžená. Chyba spočívala v nesprávnom označení roku, v ktoromuplynie posledný deň predĺženej lehoty väzby. Nešlo ani o počítaciu chybu týkajúcusa skutkových zistení, ktorú nie je možné odstrániť opravou vyhotovenia rozsudku(R 22/1977), a teda sťažovateľ sa nemôže vo svojej argumentácii podporne oprieť ani o totorozhodnutie.
Ústavný súd nepodáva výklad zákonov, v rámci konania o sťažnosti sa zameriavana posúdenie zlučiteľnosti účinkov ich interpretácie a aplikácie s obsahom základných práva slobôd. Ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním interpretácie zákonov, hoci v inomkontexte, vyslovil, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov (I. ÚS 306/2010).Interpretácia zákona však nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojichdôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanieje súčasťou základných princípov právneho štátu. Svoje závery musí súd zároveňpresvedčivo odôvodniť.
Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 30. decembra 2014, ktoréje citované v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd nepovažuje interpretáciua aplikáciu § 174 ods. 1 v spojení s § 180 Trestného poriadku vo veci sťažovateľaza svojvoľnú, teda takú, ktorá by v okolnostiach danej veci neprichádzala do úvahy,prípadne suplovala iný a zároveň jediný možný spôsob opravy zistenej chybya jej dôsledkom by bol zásah do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu už nebol dôvod zaoberaťsa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015