znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoAdvokátskou   kanceláriou   JUDr.   Kuric,   s.   r.   o.,   Dolný   Val   11,   Žilina,   konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Kurica, vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyuznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   0   Tp   538/2014   z 26.   novembra   2014v spojení   s opravným   uznesením   z 26.   novembra   2014   a uzneseniami   Krajského   súduv Bratislave sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014 a z 30. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 v spojenís opravným uznesením z 26. novembra 2014 a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave(ďalej len krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014 a z 30. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obvinený z trestného činu vraždy v štádiuprípravy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a z účastníctva na trestnom činevraždy podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 219 ods. 1 a 2 písm. a), i) a j) Trestného zákona.

Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014 podľa §76 ods. 3 Trestného poriadku o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa (bod I výroku) a súčasnenenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka (bod II výroku). Výrokv bode I vyhlásil takto: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného ⬛⬛⬛⬛,

od 14. 05. 2014, predlžuje lehotu trvania väzby o 4 /štyri/ mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2014. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“

Okresný súd toho istého dňa, t. j. 26. novembra 2014, vydal opravné uznesenie,ktorým podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadkurozhodol o oprave pisárskej chyby a zrejmej nesprávnosti vo výrokovej   časti   uzneseniao predĺžení lehoty väzby sťažovateľa tak, že bod I výroku má správne znieť: „Podľa § 76 ods. 3 Tr. por. súd u obvineného ⬛⬛⬛⬛,

od   14.   05.   2014,   predlžuje   lehotu   trvania   väzby   o 4   /štyri/   mesiace a 5 /päť/ dní, t. j. do 19. 04. 2015. s tým, že u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/, písm. c/ Tr. por.“

Opravné   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   5.   decembra   2014   a v zákonnejlehote podal proti nemu sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd nemohol rozhodnúťopravným   uznesením   podľa   §   174   ods.   1   Trestného   poriadku   s poukazom   na   §   180Trestného poriadku, pretože neboli splnené zákonné podmienky na tento procesný postup.Sťažovateľ argumentoval, že okresný súd vyhlásil uznesenie tak, ako je uvedené v zápisnici,a preto   nemôže   ísť   o odstraňovanie   pisárskych   chýb.   Krajský   súd   rozhodol   o sťažnostiuznesením sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.V odôvodnení uznesenia uviedol: „... postup sudcu..., bol v úplnej zhode so zákonom, keďže aj   z logiky   veci   a stavu   konania jednoznačne   vyplýva,   že   tu išlo   o zrejmú nesprávnosť, keď vo výrokovej časti uznesenia ohľadom predĺženia lehoty trvania väzby sudca uviedol nesprávny dátum 19. 04. 2014. Išlo tu o taký dátum, ktorý už uplynul a taktiež taký, v čase ktorého   sa   obvinený ⬛⬛⬛⬛ ešte   ani   nenachádzal   vo   väzbe   (do   väzby   bol   vzatý až 14. 05. 2014),   preto   uvedená   skutočnosť   nemôže   byť   predmetom   sporu   ani   chybnej interpretácie.

Krajský súd konštatuje, že keď sa predlžuje lehota trvania väzby, táto lehota sa musí viazať o čas budúci, až nasledujúci po rozhodnutí vo veci samej.“

S poukazom na § 76 ods. 2 Trestného poriadku sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľovi základná lehota trvania väzby v prípravnom konaní uplynula dňa 14. 12. 2014, pričom k tomuto dátumu nebolo v súlade s ust. § 76 ods. 3 Tr. poriadku právoplatne rozhodnuté sudcom pre prípravné konanie o predĺžení lehoty väzby... V posudzovanom prípade nebol spis, ktorým sa rozhodovalo o opravnom uznesení, ktorým bola lehota väzby predĺžená v zákonom stanovenej lehote predložený II. stupňovému odvolaciemu súdu. Rovnako tak II. stupňový   súd   konajúci   o sťažnosti   sťažovateľa   nerozhodol   v lehote   stanovenej ustanovením § 76 ods. 3 Tr. por., t. j. nerozhodol do uplynutia lehoty, ktorá bola lehotou väzby v prípravnom konaní, alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Sťažovateľ i v súčasnom období sa nachádza vo výkone väzby, a to aj napriek tomu, že krajský súd o jeho sťažnosti proti opravnému uzneseniu rozhodol až dňa 30. 12. 2014, ktorým dňom sa podľa nášho názoru právoplatne rozhodlo o predĺžení väzby.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   namieta,   že   jeho   väzba   nebolapredĺžená zákonným spôsobom, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd Bratislava I. uznesením č. 0 Tp/538/2014 zo dňa 26. 11. 2014... v spojení   s opravným   uznesením   0   Tp/538/20014   zo   dňa   26.   11.   2014   a Krajský   súd Bratislava uznesením 4 Tpo/100/2014 zo dňa 1. 12. 2014 a uznesením č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 30. 12. 2014... porušili základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17 ods. 5 a odsek 2 ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu priznaným článkom 46 odsek 1 ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I. uznesením   č.   0   Tp/538/2014   zo   dňa 26. 11. 2014   v spojení   s opravným   uznesením   č.   0   Tp/538/20014   zo   dňa   26.   11.   2014 a uznesenie Krajského súdu Bratislava č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 1. 12. 2014 a uznesenie č. 4 Tpo/100/2014 zo dňa 30. 12. 2014 zrušuje a Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje, aby obv. ⬛⬛⬛⬛ prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 353,82 Eur...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovanáďalšia judikatúra).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom   návrhu   na   začatie   konania   (III.   ÚS   294/06). Ústavný   súd   sa   preto   v rámcipredbežného prerokovania nezaoberal sťažovateľovou argumentáciou o porušení čl. 2 ods. 2ústavy, ktorá nie je premietnutá v petite sťažnosti.

1. K uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachtýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickejosoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupnýcha aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúchaprávomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobodyza predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatismutandis   I. ÚS 78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanaje okrem iného   aj opravný   prostriedok,   ktorý   má fyzická osoba alebo právnická   osobak dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorýchsa namieta,   a   ktorý   jej   umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojhozákladného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Podľa § 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumierozhodnutie o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného.

Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť.Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tentozákon neustanovuje inak.

Uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa § 76 ods. 3Trestného poriadku je uznesením súdu prvého stupňa, proti ktorému je prípustná sťažnosť.Zo zápisnice o výsluchu obvineného sp. zn. 0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014, v ktorejje uvedené aj napadnuté uznesenie v plnom znení s odôvodnením a poučením tak, ako bolovyhlásené, vyplýva, že sťažovateľ bol poučený o možnosti podať sťažnosť, proti výrokuv bode I len ihneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice okresného súdu a proti výrokuv bode II do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ po porade so svojím obhajcomuviedol, že podáva sťažnosť proti obidvom bodom výroku uznesenia. Prítomný prokurátorvyhlásil, že sa vzdáva práva podať sťažnosť vo vzťahu k obidvom bodom výroku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014 vyplýva,že na   základe   výslovného   prejavu   vôle   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.1 Tpo 93/2014 z 1. decembra 2014 podľa § 188 ods. 4 Trestného poriadku vzal na vedomiespäťvzatie sťažnosti sťažovateľom z 27. novembra 2014.

Vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieťuž samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňompríslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdunevyčerpal   jemu   dostupný   riadny   opravný   prostriedok   proti   napadnutému   rozhodnutiuokresného súdu. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či sťažovateľ nevyčerpal riadnyopravný prostriedok z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

Sťažovateľ   považoval   napadnuté   rozhodnutie   za   nezákonné   z dôvodu   chybyv dátumovom označení konca predĺženej lehoty väzby a, ako vyplýva z jeho argumentácie,z tohto   dôvodu   považuje   predĺženie   väzby   za   rozporné   so   zákonom.   Hoci   sťažovateľsa k späťvzatiu sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nevyjadril, podľa názoru ústavnéhosúdu sa dá usudzovať, že sa týmto postupom účelovo snažil zabrániť prípadnej nápravechyby okresného súdu. Úlohou ústavného súdu nie je riešiť, či by v riadnom opravnomkonaní mohla byť táto chyba napravená, touto úvahou sa mal v zásade zaoberať po vyhláseníuznesenia   okresného   súdu   prítomný   prokurátor.   Pre   posúdenie   prípustnosti   sťažnosti   jepodstatné, že sťažovateľ považoval nápravu chyby okresného súdu za rozhodnutie vo svojneprospech,   a preto   akceptoval,   že   nevyužil   riadny   opravný   prostriedok   proti   tomutorozhodnutiu. Ústavný súd teda sťažnosť v tejto časti neodmietol pre neprípustnosť a zaoberalsa posúdením príčinnej súvislosti medzi námietkami sťažovateľa a označenými základnýmiprávami.

Podľa   čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou   judikatúry   ústavného   súdu   je   ustálený   právny   názor,   že čl.   17   ústavytýkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a procesné atribúty vrátane právana   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a   preto   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbeje aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanoveniačl. 46 ods. 1   ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III.   ÚS 135/04, III.   ÚS 277/07,II. ÚS 131/08).   Sťažovateľ   napáda   v tejto   časti   sťažnosti   rozhodnutie   o predĺžení   lehotyväzby, teda rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody väzbou, a preto ústavný súd posúdilsťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy uvedeným uznesením ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k   čl.   17   ústavy   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   uvádza,   že   každépozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konanímustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavenýslobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca protisvojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutúv tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každejveci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03).

V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 83/03 ústavný súd uviedol, že porušenie základnéhopráva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziaťdo väzby   iba   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu,pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbalalebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah,napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súduo predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   sloboduv súvislosti s absenciou ústavne súladného podkladu pre jej ďalšie trvanie. Ústavný súdsa preto   zameral   na   posúdenie,   či   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v   jeho   právnezáväznej výrokovej časti spĺňa atribúty ústavnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou,s dôrazom na časový aspekt jej trvania. Ústava v tejto súvislosti odkazuje na zákon, a pretoje referenčným rámcom posúdenia zákonná úprava vzťahujúca sa na podmienky predĺženialehoty väzby podľa § 76 Trestného poriadku.

Podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanierozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnomkonaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predloženýnadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bolalehotou   väzby   v   prípravnom   konaní   alebo   pred   uplynutím   lehoty   väzby   v   prípravnomkonaní;   nadriadený   súd   rozhodne   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   lehotou   väzbyv prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadenéhosúdu   prepustí   obvineného   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom,   ktorý   musí   byťprimerane odôvodnený... Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lehotaväzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7. Pri späťvzatínávrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby sa postupuje primerane podľa § 72 ods. 3Trestného poriadku.

Podľa § 76 ods. 6 písm. c) Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnomkonaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov,ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Podľa § 76 ods. 7 písm. c) Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadána prípravné konanie najviac dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášťzávažný zločin.

Väzba sťažovateľa bola predĺžená rozhodnutím príslušného súdu, ktorému bol návrhprokurátora predložený včas. Tieto skutočnosti sťažovateľ nespochybňuje, nespochybňujeani existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku,ani to, že   navrhovaná   lehota   predĺženia   väzby   nepresiahla   prípustnú   lehotu   väzbyv prípravnom konaní, a teda mohla byť predĺžená o súdom určenú lehotu štyroch mesiacova piatich   dní.   Podľa   sťažovateľa   však   o predĺžení   väzby   nebolo   právoplatne   rozhodnutépred uplynutím základnej lehoty väzby v prípravnom konaní. K tomuto tvrdeniu neuviedolv sťažnosti žiadnu právnu argumentáciu.

S názorom   sťažovateľa   nemožno   súhlasiť,   pretože   späťvzatím   jeho   sťažnosti   protiuzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení   lehoty   väzby   nadobudlo   napadnuté   uznesenieokresného súdu právoplatnosť [§ 184 ods. 1 písm. b) bod 2 Trestného poriadku]. Opravavyhotovenia   uznesenia   postupom   podľa   §   174 ods.   1   Trestného   poriadku   s poukazomna § 180 Trestného poriadku, ako bola vykonaná v tejto veci, nemala vplyv na právoplatnosťa vykonateľnosť uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty väzby. Uznesenie o predĺženíväzby   nenadobudlo   právoplatnosť   v spojení   s opravným   uznesením,   čo   v podstate   tvrdísťažovateľ,   opravné   uznesenie   sa   po   svojej   právoplatnosti   stalo   súčasťou   opravovanéhouznesenia. Iný následok nevyplýva z § 174 a v okolnostiach danej veci ani z § 175 v spojenís § 180 Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   význam   osobnej   slobody   ako   základnej   hodnoty   v demokratickoma právnom štáte (IV. ÚS 83/03) a striktné podmienky jej ústavne prípustného dočasnéhoobmedzenia/pozbavenia   je   nevyhnutné,   aby   výroková   časť   rozhodnutia,   ktoréje podkladom pre ďalšie trvanie väzby, obsahovala dôvod väzby a čas jej ďalšieho trvaniavyjadrené presne a určito, spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu a neumožňuje alternatívneinterpretácie.

Lehota   predĺženia   väzby   sťažovateľa   bola   vo   výroku   napadnutého   uzneseniaokresného súdu jednoznačne, zrozumiteľne a presne časovo určená počtom mesiacov a dní,čo zodpovedá zákonnej úprave, a začala plynúť nasledujúci deň po uplynutí posledného dňazákladnej lehoty väzby v prípravnom konaní (t. j. od 15. decembra 2014). Tento spôsoboznačenia   predĺženej   lehoty   nevzbudzuje   pochybnosť   o tom,   že   väzba   bola   predĺženáo čas ustanovený   zákonom   a   v súlade   s   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku,   t.   j.   intervalpredĺženia   nepresiahol   sedem   mesiacov   a súčasne   prípustnú   dĺžku   lehoty   väzbyv prípravnom   konaní   podľa   § 76   ods. 7   Trestného   poriadku   (v   prípade   sťažovateľadvadsaťpäť mesiacov). Inú interpretáciu nepripúšťa ani nesprávne označenie posledného dňapredĺženej   lehoty   väzby   spočívajúce   v uvedení   dátumu,   ktorý   uplynul   pred   vyhlásenímnapadnutého rozhodnutia a v čase, keď sa sťažovateľ nenachádzal vo väzbe.

Ústavný súd dospel k záveru, že väzba sťažovateľa predĺžená napadnutým uznesenímokresného   súdu   nepresiahla   zákonom   určené   lehoty   a   o jej   predĺžení   bolo   rozhodnutév súlade čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K opravnému   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 538/2014 z 26. novembra 2014

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu jesťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uzneseniepolicajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátoramožno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a akrozhoduje vo veci v prvom stupni.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť,   o čom   bol   sťažovateľokresným   súdom   poučený   a túto   možnosť   využil.   O sťažnosti   bol   príslušný   rozhodnúťa aj rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014.

Existoval teda iný, všeobecný súd, na ktorý sa sťažovateľ mohol obrátiť so svojiminámietkami proti opravnému uzneseniu okresného súdu, ktorý bol oprávnený a aj povinnýposkytnúť   ochranu   jeho   základným   právam,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   častiodmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom súde pre   nedostatok   svojej   právomocina jej prerokovanie.

3. K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 1. decembra 2014

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania je aj sťažovateľom namietanéporušenie   jeho   základných   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   100/2014z 1. decembra 2014.

Sťažovateľ   nepriložil   k sťažnosti   označené   uznesenie   krajského   súdu   a v sťažnostisa k nemu   ani   nevyjadril.   Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tpo   100/2014z 30. decembra 2014, ktorým rozhodol o sťažnosti proti opravnému uzneseniu okresnéhosúdu, vyplýva, že sťažovateľ podal aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o predĺženílehoty   jeho   väzby   z 26.   novembra   2014.   Obhajca   sťažovateľa   vzal   sťažnosť   späť27. novembra   2014   a sťažovateľ   krajskému   súdu   1.   decembra   2014   potvrdil,   že   súhlasís týmto   postupom.   Na   základe   toho   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   93/2014z 1. decembra 2014 vzal na vedomie späťvzatie sťažnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ označil uznesenie krajského súdu z 1. decembra 2014nesprávnou spisovou značkou [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde], napadnutéuznesenie k sťažnosti nepriložil (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a najmä sťažnosťvo vzťahu k nemu neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok zákonompredpísaných náležitostí.

4. K uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 100/2014 z 30. decembra 2014

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta svojvoľný a arbitrárny postup krajskéhosúdu. Poukazuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je v súlade so zákonom, pretože nebolisplnené podmienky na postup podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 180Trestného poriadku, keďže uznesenie okresného súdu z 26. novembra 2014 bolo vyhlásenétak, ako je uvedené v zápisnici o výsluchu obvineného, čo je v súlade aj s jeho písomnýmvyhotovením.

Podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesenímkedykoľvek   opraviť   pisárske   chyby   a   iné   zrejmé   nesprávnosti,   ku   ktorým   došlo   privyhotovení   rozsudku   a   v   jeho   rovnopisoch,   tak,   aby   vyhotovenie   bolo   v   úplnej zhodes obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.

O svojvôľu   v procese   interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákonova podzákonných úprav by išlo napr. v dôsledku nerešpektovania jednoznačnej kogentnejnormy, prílišného formalizmu alebo ak príslušné závery všeobecný súd nezdôvodnil buďvôbec,   alebo   ak   tak   urobil   celkom   nedostatočne,   prípadne   ak   použil   dôvody,   ktorév okolnostiach   konkrétnej   veci   nemajú   zjavne   žiadnu   relevanciu.   Predpokladom   zásahuústavného súdu v prípade nesprávnej aplikácie práva by bolo, že jej dôsledkom je porušeniezákladných práv a slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 110/09). O svojvôli pri výklade a aplikáciizákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam (I. ÚS 303/06).

Držiac sa doslovného textu citovaného ustanovenia § 174 ods. 1 Trestného poriadku,by   sa   mohlo   zdať,   že   sťažovateľova   námietka   je   dôvodná   a výrok   v bode   I   uzneseniaokresného   súdu   o predĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa   nebolo   možné   opraviť   formouopravného uznesenia, hoci zo znenia celého výroku v bode I uznesenia z 26. novembra 2014je   zjavné,   že   okresný   súd   sa   dopustil   zrejmej   nesprávnosti   v označení   posledného   dňapredĺženej lehoty väzby. Táto nesprávnosť pritom nevyplývala z počítacej chyby a nemalavplyv na dĺžku lehoty, o ktorú bola výrokom I uznesenia okresného súdu z 26. novembra2014 väzba sťažovateľa predĺžená. Chyba spočívala v nesprávnom označení roku, v ktoromuplynie   posledný   deň   predĺženej   lehoty   väzby.   Nešlo   ani   o počítaciu   chybu   týkajúcusa skutkových   zistení,   ktorú   nie   je   možné   odstrániť   opravou   vyhotovenia   rozsudku(R 22/1977), a teda sťažovateľ sa nemôže vo svojej argumentácii podporne oprieť ani o totorozhodnutie.

Ústavný súd nepodáva výklad zákonov, v rámci konania o sťažnosti sa zameriavana posúdenie zlučiteľnosti účinkov ich interpretácie a aplikácie s obsahom základných práva slobôd. Ústavný súd už v súvislosti s posudzovaním interpretácie zákonov, hoci v inomkontexte, vyslovil, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,systematická   súvislosť   alebo   niektorý   z ústavnoprávnych   princípov   (I.   ÚS   306/2010).Interpretácia   zákona   však   nemôže   popierať   účel   a zmysel   právnej   úpravy   a vo   svojichdôsledkoch   reštriktívne   zasahovať   do   základných   práv   a slobôd,   ktorých   rešpektovanieje súčasťou   základných   princípov   právneho   štátu.   Svoje   závery   musí   súd   zároveňpresvedčivo odôvodniť.

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 30. decembra 2014, ktoréje citované v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd nepovažuje interpretáciua aplikáciu   §   174   ods.   1   v spojení   s   §   180   Trestného   poriadku   vo   veci   sťažovateľaza svojvoľnú,   teda   takú,   ktorá   by   v okolnostiach   danej   veci   neprichádzala   do   úvahy,prípadne   suplovala   iný   a zároveň   jediný   možný   spôsob   opravy   zistenej   chybya jej dôsledkom by bol zásah do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto   častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu už nebol dôvod zaoberaťsa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015