znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. XIV Gv 48/2011-91 z 19. januára 2012 a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 24/2012 z 13. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012 doručená sťažnosť M. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5. ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. XIV Gv 48/2011-91 a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 24/2012.

Zo sťažnosti vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za zvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 3 písm.   c)   Trestného   zákona.   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   ho   okresný   súd rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 380/2011 zo 14. augusta 2011 vzal do väzby. Prostredníctvom obhajcu podal sťažovateľ žiadosť na generálnu prokuratúru o prepustenie z väzby, ktorej nebolo   vyhovené,   súčasne   však   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) podal návrh na predĺženie jeho väzby do 10. októbra 2012. Sudca tomuto   návrhu   vyhovel   a   predĺžil   väzbu   v   zmysle   žiadosti   generálneho   prokurátora. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd, ako aj generálna prokuratúra nerozhodli o jeho žiadosti bezodkladne a v primeranom čase, pričom generálna prokuratúra postúpila vec okresnému súdu s odstupom takmer troch týždňov. Aj okresný súd rozhodol o veci s odstupom takmer troch týždňov od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby, čím došlo k porušeniu jeho základných   práv.   Ak   teda   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   podal generálnej   prokuratúre 3. januára 2012 a okresný súd rozhodol až 13. februára 2012, uvedené orgány nekonali vo veci urýchlene (bez zbytočných prieťahov).

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Generálnej prokuratúry   SR,   odboru   osobitného   určenia   v   súvislosti   s   konaním   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 3. 1. 2012 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní pod sp. zn. 0 Tp 24/2012 v súvislosti s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 3. 1. 2012 porušené bolo.

3. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 2.000,- € (slovom dvetisíc Euro), ktoré sú Generálna prokuratúra v sume 1.000,- € a Okresný súd Bratislava I. v sume 1.000,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Generálna   prokuratúra   SR   a   Okresný   súd   Bratislava   I.   sú   povinní   nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 263,53 € (slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov, za 2 úkony právnej služby 2 x 127,16 € - prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť, 2 x 7,63 € režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ uvádza, že na generálnu prokuratúru podal žiadosť o prepustenie z väzby 3. januára 2012. Táto prípisom z 19. januára 2012, ktorý mu bol doručený 24. januára 2012, oznámila, že jeho žiadosti o prepustenie z väzby nevyhovuje. Súčasne mu oznámila, že podala návrh na predĺženie väzby na príslušnom okresnom súde súčasne s tým, že sa môže k sťažnosti vyjadriť. K návrhu na predĺženie väzby sa sťažovateľ vyjadril 7. februára 2012. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 24/2012 z 13. februára 2012 rozhodol vo veci tak, že zamietol žiadosť o prepustenie z väzby, a túto predĺžil do 10. októbra 2012.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   na   krajskom   súde sťažnosť, ktorý ju 23. februára 20l2 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 21/2012 zamietol.

Sťažovateľ postup a uznesenie krajského súdu na ústavnom súde nenapadol.

Obdobie, počas ktorého rozhodovala   o návrhu na prepustenie z väzby generálna prokuratúra, trvalo 16 dní, spolu s časom doručenia odpovede sťažovateľovi to bolo 21 dní. Následne okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol do 20 dní.

Pri   posudzovaní   veci   ústavný   súd   postupoval   v   súlade   s   doterajšou   judikatúrou ústavného   súdu   (II.   ÚS   452/2010),   pri   ktorej   súčasne   prihliadol   najmä   na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej „ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých stupňoch, lehota končí až konečným rozhodnutím súdu, ale postup sa posudzuje globálne“ (napr. Navarra v. Francúzko, rozsudok z 23. novembra 1993).Ústavný súd preto považoval napadnutý postup generálnej prokuratúry a okresného súdu ako jeden celok, a tak ho aj posudzoval.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   lehota,   v   ktorej   bolo   rozhodnuté   o   žiadosti o prepustenie   z   väzby   sťažovateľa   uvedenými   orgánmi,   nebola   neprimeraná a nepredstavovala   čas,   v   ktorom   by   sa   o   návrhu   nerozhodlo   urýchlene,   čo   súčasne znamenalo, že nedošlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a ďalším označeným právam sťažovateľa.   Neexistuje   totiž   nijaká   pevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej   by   súd   musel rozhodnúť.   Či   sa   rozhodne   urýchlene,   posudzuje   sa   podľa   všetkých   okolností   prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   súc   viazaný   petitom   uvedeným v sťažnosti, sa následným postupom príslušného krajského súdu nezaoberal, pretože toto konanie sťažovateľ nenapadol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že konaním generálneho prokurátora a okresného súdu nedošlo k porušeniu základných práv   sťažovateľa, tak ako ich označil vo svojej ústavnej sťažnosti, preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutie nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012